A-La-Carte

Reakcia (2015/2)

Grécka kuchyňa je lepšia, než sa o nej hovorí – ak ste v sprievode tých správnych ľudí a skoro vstávate, kaliméra. Text: Christian Seiler · Ilustrácia: Markus Roost Keď som pred pár rokmi na tomto mieste písal o, pozor irónia, požehnaní gréckej kuchyne a dospel k záveru, že…


Grécka kuchyňa je lepšia, než sa o nej hovorí – ak ste v závese správnych ľudí a vstanete skoro ráno, kaliméra.

Text: Christian Seiler · Ilustrácia: Markus Roost

Keď som pred pár rokmi na tomto mieste písal o, pozor irónia, požehnaniach gréckej kuchyne a dospel k záveru, že jediné, čo Gréci kedy vymysleli, bol grécky jogurt, vyvolalo to posmešný potlesk. Vždy to tak je, keď človek nekriticky obsluhuje predsudky iných.

Objavili sa však aj sťažnosti. Mladý michelinský šéfkuchár, ktorý nosí grécke meno preto, lebo jeho otec pochádza z Grécka a mnoho rokov trávil každú voľnú minútu so svojím synom Konstantinom v Kalamate, mi odkázal, že zhadzovanie priemernej gréckej taverny je lacné. Keby som s ním bol cestoval po Grécku, bol by som mohol z prvej ruky napísať niečo ohromujúce o bájnej úrovni gréckej kuchyne.

Často zostávajú takéto vyhlásenia skôr vágne. Ale nedávno sa skutočne stalo, že ma Konstantin Filippou pozval na misiu na zisťovanie faktov, ktorá sa venovala zvláštnym pôvabom a výzvam Messénie, toho juhozápadného regiónu na Peloponéze, kde mala svoje kolísky mykénska kultúra a kde sa dnes pestujú a spracúvajú dobré pomaranče, citróny, mandle, figy a predovšetkým olivy.

V sprievode bol nielen šéfkuchár osobne a jeho úžasná (a organizačnými agendami poverená manželka Manuela), ale aj Konstantinov dodávateľ rias Sotiris Lymperopoulos, ktorý v Messénii pracuje ako akýsi „foodscout“. Vyzdvihol nás spolu s producentkou olivového oleja Cristinou Strubacu na letisku a sadol si za volant mocného VW busu, ktorý občas hnal tak, akoby sa bál, že na pláži čoskoro prestane rásť divoký fenikel. Pritom tej bylinky bolo dosť, aj vody, aj slnka.

Sotiris nebol len odhodlaný vodič, ale aj dobrý rozprávač. Nielenže nás zakaždým upozornil, akú divú zeleninu práve zazrel pri ceste – bolo zbytočné snažiť sa na ňu pozrieť, tak rýchlo sme išli –, ale rýchlymi, výstižnými ťahmi kreslil obraz svojej krajiny, údajne tak demoralizovaného Grécka.

Sotiris však vôbec nebol demoralizovaný. Tridsaťštyriročný mladík by si bol celkom určite mohol zvoliť konvenčnejšiu kariéru, než hľadať jedlé veci na pobreží a sprístupňovať ich najrýchlejšou cestou špičkovej gastronómii v Paríži a Viedni. V Aténach, kde žije jeho rodina, najprv vyštudoval ekonómiu, potom odišiel na dva roky do Londýna a získal postgraduálny diplom z logistiky na Cranfield University.

Následne, aspoň taký bol plán jeho otca, ktorý prevádzkuje fabriku na nočné košele, mal chlapec prevziať podnik. Ale keď sa Sotiris po prvom mieste v „Sony Europe“ vrátil do Grécka a začal sa starať o fabriku, dostal klaustrofobické pocity: „Zrazu som mal neurčitý strach, že fabriku už nikdy nesmiem opustiť.“

Dal výpoveď. Otec bol bez seba, najmä preto, že práve predal dom, aby synovi financoval štúdium v Londýne.

„Považoval ma za úplného idiota,“ hovorí Sotiris, „ale samozrejme ma napriek tomu podporoval.“

Sotiris chcel ísť von, na svetlo, do prírody. Ako predajca inzercie pre motocyklový časopis zarobil toľko peňazí, že mohol celé leto chodiť surfovať na Krétu. Luxus mu bol cudzí, býval s pár kamarátmi pod stromom. Keď prišiel september, odišiel do Pylosu na messénskej pevnine. Tam bývali jeho starí rodičia a on mohol používať ich dom. Medzitým sa stal vegánom, a pretože sa na trhu a v obchodíkoch nedozvedel dosť o tom, čo sa tam dá jesť, začal sa kvázivedecky zaujímať o zeleninu.

Súčasťou nášho plánu bolo ísť so Sotirisom Lymperopoulosom na hľadanie divých rastlín, tak ako sme chceli o niečo bližšie spoznať výrobu olivového oleja – preto sedela v buse aj Cristina Stribacu, ktorej olej Konstantin už nejaký čas používa vo svojej reštaurácii –, ale teraz bol na to nevhodný čas. Ozvali sa rôzne hlasy (okrem iného aj môj), že je čas ísť niečo zjesť.

„Dobre,“ povedal Sotiris. „Viem kam.“

„Ako dlho tam pôjdeme?“ spýtal sa Konstantin.

„Desať minút.“

To bolo predtým, než sme pochopili, že „desať minút“ nie je presný časový údaj, ale slovo, ktoré sa dá flexibilne použiť pre časové jednotky medzi „čoskoro“ a „niekedy“.

Sotiris teda hnal VW bus niekde za Pylosom cez úzke horské cesty hore do hôr, aby nás, ako vyhlásil, doručil do taverny s názvom „Trichordo“, ktorá má všetko, čo by človek mohol žiadať od gréckej taverny.

„Čo je také zvláštne na tej taverne?“ spýtal som sa zvedavo.

„Nič,“ odpovedal Sotiris. „To je práve to zvláštne.“

To musel, samozrejme, vysvetliť. Tu, v maličkej obci Mesochori, sa varí tak, ako sa je aj doma. To je mimochodom dôvod, prečo v väčšine taverien nie je možné dostať autentickú domácu stravu – nikto nejde do krčmy, aby jedol jedlá, ktoré doma aj tak pravidelne dostáva na tanier. V krčme si človek želá niečo zvláštne – a tým sa okamžite ocitá mimo tých kvalít, o ktoré nám práve ide, keď sme v Grécku a chceme jesť ako Gréci. Sotiris mal čas pri svojom vysvetľovaní obšírne zachádzať do detailov. Prešlo desať minút, ďalších desať minút a keď sme po ďalších desiatich minútach konečne dorazili, nálada sa práve začínala meniť na fatalistickú.

Dom bol postavený z prírodného kameňa. Strmé vonkajšie schodisko bez zábradlia viedlo do hosťovskej miestnosti, kde okrem nás nikto nebol. Najprv boli na stole pár fliaš piva, potom dva krčahy vína s jednoduchým, ale sympatickým rosé, potom v rýchlom slede nasledovali drobnosti: najprv biely chlieb zapečený s paradajkami a syrom, fantastické olivy, mäkký, korenistý feta, ktorý bol v porovnaní so slaným priemyselným syrom, ktorý si občas kúpime v supermarkete, krémovo elegantný, tanier s lahodnou, do horkej jemnosti uvarenou zeleninou, z ktorej sa dali bezchybne identifikovať len čakanky, potom veľkolepá vaječná zmes, v ktorej boli divá špargľa a vajce v dokonalej rovnováhe (následne prišla ešte vaječná zmes s paradajkami, ktorá bola skoro rovnako dobrá) a nakoniec vrchol: jahňacina s artičokmi, spolu podusené a pre každého prítomného vypočítané presne na posledné sústo. V súčte to bolo pokojné, ale skvelé jedlo. Želané jedlo cestovateľa, aspoň našej cestovateľskej skupiny, mimo všetkých tých suvlaki a musaka búd.

Musím priznať: Moja téza, že Grécko vie len jogurt, bola po tomto večere neplatná. Vzal som teda späť všetko, čo som namietal proti gréckej kuchyni. Ale jedno som predsa len chcel vedieť.

„Koľko takýchto taverien je tu?“ spýtal som sa Sotirisa.

Sotiris odpovedal rozhodne: „Tri.“

„Tu v dedine?“

„Nie. V celej Messénii.“

To bol moment, kedy bolo treba zapísať telefónne číslo do „Trichordo“ do zápisníka: +30 6945 428699.

Potom sme sa vrátili do Pylosu (desať minút), kde si Konstantin nenechal ujsť príležitosť pozrieť sa k predajcovi rýb a vyjadriť svoj obdiv nad bohatou ponukou pražiem a mušlí, kôrovcov a kalmárov. Samozrejme, že si ryby obzerá prstami, a pretože predajca rýb v tom rozpoznal primeranú kompetenciu svojho zákazníka a umožnil mu pohľad na práve doručený tovar, zostalo trochu času na to, aby sme vonku v prístave urobili kolečko so Sotirisom.

Sotiris mi dal malú lekciu z gréckych dejín, keď sme najprv obišli Nestorv palác a Sotiris následne s výhľadom na záliv nechal ožiť námornú bitku pri Navarine, ten mystický boj, ktorý sa tu odohral v rámci gréckej vojny za nezávislosť v roku 1827.

Bol som na to pripravený, ale Sotiris sa pri tomto hesle nechytil: Na rozdiel od svojej súčasnej vlády nevidí Grécko v novej vojne za nezávislosť. Ak si niečo váži na nezávislosti, tak svoju vlastnú. Do nariekania nad dôsledkami finančnej krízy na Európu a špeciálne na Grécko sa Sotiris za nič na svete nechcel zapojiť.

Potom, čo ako vegán získal množstvo vedomostí o divých rastlinách, dostal nápad založiť akýsi biznis so špeciálnymi a výnimočnými produktmi, ktoré človek v Grécku doslova nájde pri ceste. Hoci Sotiris medzitým opäť je aj mäso, veľkú časť stravy svojej rodiny pokrýva divými rastlinami: divá špargľa, divý fenikel, zeleninové bodliaky a slezy a mnohé ďalšie.

„Nie som len dobrý zberač,“ hovorí, „ale aj dobrý predajca.“

Sotiris predvídal trend, ktorý sa v Grécku čias finančnej krízy stal akýmsi trendom: mladí, dobre vzdelaní urbanisti opúšťajú mesto, aby mohli na vidieku žiť lacnejšie, sebaurčenejšie a slobodnejšie od ekonomických tlakov. Tak stretol aj svoju neskoršiu manželku, právničku, ktorá po dvanástich rokoch zatvorila svoju kanceláriu, aby žila pri mori. Dnes majú dvojročnú dcéru. Jeho manželka prevádzkuje malé jogové štúdio a Sotiris založil spoločnosť s názvom „radiki“
, grécky názov pre čakanku.

Vyžadovalo si to veľa vytrvalosti, kým sa kuchár neďalekého luxusného rezortu stal prvým zákazníkom „radiki“. Potom si Sotiris našiel záujemcov v Aténach a na ich odporúčanie cestoval s chladiacim boxom plným vzoriek tovaru do Paríža. Keď Pascal Barbot z „Astrance“ prejavil úžas nad vysokou kvalitou exotických divých rastlín, Sotiris uvidel svetlo. Medzitým predáva divé rastliny a citrusové plody viac než dvadsiatim šéfkuchárom v Paríži a zamestnáva šiestich stálych pracovníkov a 40 externistov.

Konstantin vyšiel žiariaci zo zadnej miestnosti obchodu s rybami. „Dnes,“ zvolal, „bude chobotnica,“ a zahnal plastovým vreckom, v ktorom sa nachádzal mimoriadne pekný exemplár rodu Coleoidea, dostatočne veľký na to, aby nasýtil nás všetkých a ešte pár ďalších ľudí.

Rýchlo vznikla diskusia o tom, kde by sa dala chobotnica pripraviť. Pretože na jednej strane, povedal Konstantin, nie je veru žiadne umenie pripraviť chobotnicu primerane na uhlíkoch – ale na druhej strane to nie je ani také jednoduché, že by človek tú krásnu vec – opäť sa prstami uistil o dokonalej pružnosti v mäse hlavonožca – mohol zveriť každému.

Opäť sa radili so Sotirisom. Ten mal nápad na správnu pec. Krátko telefonoval – už som spomenul, že Sotiris často krátko telefonuje? – a dohodol večeru v rybárskej krčme v Marathopolise, ktorá neležala príliš ďaleko od nášho hotela, impozantného Costa Navarino.

„Ako ďaleko?“ spýtal sa Konstantin.

„Desať minút,“ povedal Sotiris a čudoval sa, prečo sa všetci smejú až do popukania.

Jedlo v Marathopolise bolo bezchybné. Krčma sa volala „Maistrali“ a servírovali tam mušle a parmice, skvelú zeleninu a slušné biele víno z okolia.

Len chobotnica sa nevydarila, a keď hostinský príslušnú reklamáciu od Konstantina odbil, povedzme, ľahostajnosťou, prvýkrát som videl, že tento by bol celkom iste mal talent na to, aby vybuchol.

Kríza bola zažehnaná ďalšími rybami a dezertmi. Ale kedykoľvek som Konstantina v najbližších dňoch prichytil, ako hľadí do neurčita a popritom ľahko krúti hlavou, vedel som, že nedokáže pochopiť, že sa dá tak dobrá chobotnica tak veľmi pokaziť …

Na druhý deň sme išli so Sotirisom hľadať divé rastliny. Tieto rastliny a ich nezkrotná aura patria k duchovným komponentom, ktorými Konstantin Filippou dopĺňa svoje jedlá v reštaurácii, tak ako rád spája stredomorské s kontinentálne európskym a čerpá z toho inšpirácie pre vône, chute a textúry, aby ich potom svojím neporovnateľným spôsobom montoval do jedál.

To, čo Sotiris tu zbiera, sa určite neobjaví jedna k jednej na jedálnom lístku Konstantina Filippoua. Ale aj keď sú nálezy len drobnými komponentmi, Konstantin ich predsa potrebuje, aby architektúra jeho jedál bola úplná a nosná. Aby som to teraz povedal pateticky: Stopové prvky morského fenikla alebo morských rias, ktoré slúžia ako akcenty v jedlách Konstantina Filippoua, nesú so sebou kúsok toho zvláštneho svetla, ktoré tu na pobreží dopadá šikmo, napríklad keď sa Sotiris chystá prehľadávať vulkanické horniny kvôli úlovku.

Sotiris sa zaujímal predovšetkým o zóny, z ktorých sa more práve stiahlo. Tu rastú morské riasy, žiadaný tovar. Vyššie, kde ich len postriekalo vlnobitie, je morský fenikel a slanomilné rastliny, nazývané aj morská špargľa. Všetky tieto rastliny sú zaujímavé nielen pre vyučeného vegána, ale aj pre vyššiu gastronómiu v Aténach, Viedni a Paríži.

S rutinným pohľadom skúmal Sotiris malebné skalné útvary s ich dierami, kalužami, tieňovými zátokami a hraničnými zónami. Bol to dobrý deň. Bolo tam množstvo morského fenikla, ostrým nožom oddeľoval dlhé, okrúhle listy od kameňa a zasúval ich do určenej priehradky svojej tašky. Morské riasy sa hľadali ťažšie, zato Sotiris objavil len pár metrov vyššie v piesčitej pôde nespočetné trsy divého cesnaku. Chuť mladých zelených výhonkov bola omračujúco jemne korenistá. Na dnes nechal cesnak tak. Zozbiera ho na druhý deň, v rovnakom čase.

Večer sme opäť jedli v jednej taverne v horách. Tých desať minút cesty tam trvalo takmer trištvrte hodiny, ale to jedlo stálo za to. Bola tam zelenina na všetky spôsoby, divý cesnak, syr, pečené vajcia a tiež tanier s rozpolenými a grilovanými spevavcami, ktorí boli pravdepodobne ulovení len za cenu obchádzania mnohých zákonov EÚ. Správali sme sa v súlade so zákonom a postarali sa, aby to zmizlo zo stola čo najrýchlejšie.

Na druhý deň nás VW bus viezol nádhernou krajinou, ktorej charakter formovali rozľahlé olivové háje a malé dedinky, ktoré mali turistické zariadenia len vtedy, ak ležali priamo pri mori. Vo Filiatri, mestečku s necelými 6 000 obyvateľmi, sme vyzdvihli Cristinu; bola pripravená ukázať nám svoje olivové záhrady.

Ale nešlo to tak rýchlo, ako sme si predstavovali. Pretože Cristinina matka si myslela, že my, a hlavne samozrejme Konstantin, vyzeráme trochu vychudnuto – niet sa čo čudovať, keď nám nikto nedá nič jesť.

Takže najprv bol tanier s Galopitou, čerstvo upečenou gréckou pannacottou, a tá bola jednoducho geniálna.

Dá sa piť Galopita bez kávy?

No práve.

A pretože sme sa potom trochu rozprávali a diskutovali o olivovom oleji všeobecne a o Cristininom olivovom oleji zvlášť, Cristinina matka sa zapojila natoľko, že krátkym zavolaním oznámila, že teraz je čas na desiatu, a tak som konečne spoznal grécku špecialitu Trachana v originálnom stave – tie malé kyslasté cestoviny, ktoré sa vypracujú z múky a fermentovaného ovčieho mlieka, pretlačia cez hrubé sito, v niekoľkých etapách vysušia na slnku a následne uvaria vo vode a paradajkovej šťave.

Bol to istý druh déjà vu. U Konstantina Filippoua predsa tiež majú Trachanu, ako plnku malých vínnych listov, ktoré sa podávajú ako snacky, ale jedno sa dá povedať s určitosťou: u Cristininej matky sú porcie Trachany väčšie. Kyslastosť sa spája s vláčnosťou, delikátne, a pretože sme pri privítaní nezjedli celú Galopitu, potom bol ešte kúsok ako dezert, a po dezerte bola samozrejme ešte káva, a po káve sme sa rozhodli, že teraz rýchlo vyrazíme do olivových hájov, pretože inak by bol pravdepodobne hotový už ďalší koláč.

Olivový olej je v oblasti Kalamaty vzácnym tovarom, a nie až odvtedy, čo na talianskom polostrove vypadla celá úroda a ceny oleja celosvetovo strmo rastú. Olivovníky, väčšina z autochtónnej odrody Koroneiki, spôsobujú, že celé kraje sa trblietajú v elegantných farebných nuansách medzi zelenou a sivou a už po stáročia sa starajú o určitý vidiecky blahobyt.

Aj Cristinina rodina produkuje olivový olej po celé generácie. Jej otec dostal od svojho otca darom malý pokojný olivový háj s názvom Voulieraki, v ktorom rastie presne 19 stromov. Stromy so svojimi malebnými konármi majú od 300 do 500 rokov. Na zemi rastie tráva, bylinky a divé rastliny, na rozdiel od niektorých susedných záhrad, kde majitelia všetko, čo považujú za burinu, vyhubia rastlinným jedom.

Ako malé dievčatko sem Cristina chodievala takmer denne so svojím otcom na konskom povoze a naučila sa vnímať samozrejmosť a krásu tejto krajiny. Hovorí, že možno práve vtedy si vyvinula zmysel pre proporcie a farby, čo ju neskôr motivovalo študovať dejiny umenia. Štúdium absolvovala vo Florencii a tam spoznala nadšenie, s akým sa nazeralo na toskánsky olivový olej. Aj toto nadšenie si priniesla späť do Grécka, pretože si všimla, že má talent veľmi presne posúdiť kvalitu olivového oleja.

Jej priatelia a kolegovia nazývajú Cristinu Stribacu „nosom“. Presne vníma kvalitu, vek, zloženie a samozrejme možné chyby oleja. Rozlišuje, ako dlho a pri akej teplote bol olej lisovaný, či bola voda, ktorou sa čistil mlyn, čerstvá alebo už použitá, či olej chutí kovovo alebo kyslo, pretože bol príliš dlho na vzduchu alebo vystavený priamemu slnečnému žiareniu.

„Keď som absolvovala prvé kurzy vnímania na posudzovanie olivového oleja,“ hovorí, „už som si všimla, aké známe mi boli väčšinu vôní. Už v detstve som sa naučila, ako voňajú olivy pri zbere. Poznala som vôňu košíka olív, na ktorý sa zabudlo a dva dni stál na slnku. Vedela som, ako olivy voňajú, keď sa lisujú, a ako sa táto vôňa mení každou minútou.“

Vyskúšali sme si to.

Ochutnávali sme rôzne oleje s rôznymi vôňami, typickosťami a chybami. Bolo to zábavné, ale nebolo to ani úplne ľahké a posunulo to suverenitu, s akou Cristina konala, do závideniahodného svetla.

Potom sme konečne išli do záhrady Voulieraki, zákutia, z ktorého museli maliari krajiniek prekresľovať raj. Práve tam odpočívalo veľké stádo oviec aj s jahňatami, čo zase u niektorých z nás viedlo k úvahám, ako by sa dali najlepšie pripraviť.

Cristina rozprávala, ako po svojom návrate z Talianska zažila krízu v Grécku, katastrofálnu hospodársku situáciu, nezamestnanosť, nedostatok perspektív; že potrebovala priame oslovenie od známeho, ktorý všeobecnú depresiu torpédoval jediným pohľadom na krajinu a klímu: „Pozrite sa okolo seba,“ povedal. „Žijete v krajine snov. Nenechajte si nahovoriť, že existuje kríza. Zamyslite sa, aký potenciál je v tomto regióne k dispozícii. Buďte radi, že tu môžete žiť. Urobte niečo s tým.“

To jej dávalo zmysel, hovorí Cristina s úsmevom predtým, než vypustí svoju programovú vetu: „Na pesimizmus nie som aj tak stavaná.“

So svojím bratom založila firmu „Liá“ – ako dieťa totiž nevedela povedať „elaiólado“, grécky pre „olivový olej“, ale len „Liá“ –, prevzala olivové záhrady rodičov, kúpila nové záhrady a vysadila stovky vlastných stromov. Navrhla novú prezentáciu značky a optimalizovala produkciu. Jej olivy sa napríklad dostanú zo stromu do mlyna rýchlejšie a lisujú sa kratšie ako doteraz, teplota pri lisovaní nesmie v žiadnom prípade presiahnuť 24 stupňov.

Ide pri tom o chuťové nuansy, iste. Ide ale aj o to, etablovať novú kultúru produkcie, ktorá sa odlišuje od tradícií trochu väčšou starostlivosťou a trochu väčšou presnosťou, aj keď to niekedy vedie k bolestivým rozporom.

Keď ju jeden starý pestovateľ olív vysmial ako „hlúpe dievča s notebookom“, pretože svoje olivy nelisuje až do poslednej kvapky, Cristina mu napríklad zlostne skočila do reči.

„Myslíš si, že je to ako pri sexe,“ zasyčala, „pre teba je dôležité len to, aby na konci vyšlo čo najviac. Pre mňa je to, čo sa deje medzitým, prinajmenšom rovnako dôležité.“

Je nepravdepodobné, že by ten starec Cristinu ešte niekedy slabo oslovil.

Potom sme išli veľkou obchádzkou cez olivové háje späť do Filiatry, kde na nás čakal Sotiris s dodávkou novej zeleniny. Cristinina matka medzitým pripravila zo semoliny, cukru a olivového oleja koláč s názvom „Halvas“, ktorý najlepšie chutí vlažný.

Tak sme si sadli k stolu a jedli, vzdychajúc od radosti.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!