A-La-Carte

Mesto duchov (2019/3)

V Prahe bývajú duchovia v hostincoch. Stačí ich len oslobodiť z fľaše. K tomu sa podáva šunka a buchty.


Vlastne som si chcel len pozrieť, čo je na tom všetkom, čo tu toľko ľudí považuje za zaujímavé, a teraz mám v ruke toto pivo. Úprimne, ani v sne mi nenapadlo objednať si pivo. Ale kto sa dokáže brániť, keď z bielo kachličkovanej steny mäsiarstva, v ktorého malom predajnom priestore sa tlačí tucet ľudí, vyrastá medená rúrka s priemerom ani nie centimeter, z ktorej vyteká zlatožltá tekutina – jasné, že pod ňu držím pohár, ktorý mi muž za pultom vtisol do ruky. K tomu mi povedal, že s tým jedlom to bude žiaľ ešte chvíľu trvať, je špička, veď sám vidíš...

Pravda, to so špičkou vidím sám. Vidím však aj štvormetrovú vitrínu, v ktorej ležia zaujímavé kusy hovädziny a bravčoviny, k tomu klobásy v rozmanitých tvaroch a farbách. Nad pultom visí tabuľa, na ktorej sú zaznamenané ceny, a o niečo ďalej vpredu, pripevnená dvoma striebornými reťazami o štyri alebo päť metrov vysoký strop, sa hojdá čierna ceduľa s bielymi zasúvacími písmenami, ako ju poznáme z úradných miestností predigitálnej éry.

„Jídlo objednávejte zde“ stojí tu veľkými písmenami. „Objednajte si jedlo tu“.

Mäsiarstvo sa volá Naše maso a nachádza sa na Dlouhej uprostred pražského Starého Mesta, nie ďaleko od Vltavy a rovnako tak blízko k stredoveku, ktorý aj dnes dokáže za každým pražským rohom prepadovo vypuknúť, obzvlášť v noci.

Ale teraz je našťastie obed. Čas obeda. Mäsiarstvo, kde sa predávajú krásne kusy českých plemien dobytka Chester a preštických svíň, sa mení na bufet. Čokoľvek, čo sa zákazníkom páči, sa vytiahne z vitríny, hodí na gril alebo zohreje v jednom z dymiacich kotlov. Okrem toho je toto malé mäsiarstvo známe svojím hotdogom. Môžem potvrdiť: právom. Pretože keďže nechcem piť svoje pivo na prázdny žalúdok, premostím čas, kým sa môj nádherný, veľkoryso nakrájaný rib-eye steak syčiac prispôsobuje teplu grilu, hotdogom plus ostrou anglickou horčicou.

Tak mi ostáva trochu času na to, aby som sa poobzeral. Na stene visí pár kúskov hovädziny namaľovaných v oleji. Nadrozmerné pastvinné prasa v čiernobielom prevedení. Hovädo a mapa jeho častí. Česká vlajka, bielo-červeno-modrá. Na pulte stoja sendviče, ktoré v strede zvierajú dobré tri centimetre pastrami. Oznámenie upozorňuje na to, že v pondelok, utorok a stredu bývajú v Naše maso aj večere, takpovediac „butcher’s choice“, všetci hostia sa zídu pri spoločnom stole a jedia, čo dostanú.

Znie to trochu taliansky, pomyslím si, zatiaľ čo priamo zo steny do môjho pohára priteká ďalšie pivo. Ale keď sa Martina Plachého, jedného z majiteľov, pýtam na voľné miesta na najbližšie večery, len zhovievavo sa usmeje. Prosím, pýtať sa skôr.

Naše maso nebolo mimochodom jediné mäsiarstvo v Prahe, kde ma prepadol ten pocit, áno, presne, správne, takto a nie inak musí vyzerať moderné veľkomestské mäsiarstvo. Druhý ukážkový príklad hybridného podniku medzi predajom mäsa a občerstvením sa nachádza taktiež celkom blízko Vltavy, hoci o pár mostov proti prúdu, tam, kde Frank Gehryho dekonštruktivistické výškové budovy tancujú tak nakrivo, že dostali názov „Ginger & Fred“, po Felliniho rovnomennom epose o dvoch starých, vetrom ošľahaných umelcoch. Obchod nesie, ako by bývalí kádre komunistickej strany určite namietali, „internacionalistický“ názov The Real Meat Society a v skutočnosti sa obchod so svojimi veľkými výkladmi prezentuje v dobrej nálade v novej lingua franca: „Meat Loaf! Porchetta! Czech Ham! Hot Sandwich next door!“ Len malé upozornenie na štýlovej školskej tabuli pred obchodom ponúka lokalizáciu: „100 % ceské maso“ – stopercentné české mäso.

Keď som zišiel po dvoch, troch schodoch do obchodu, privítala ma úžasná vôňa. Mäsiar práve vytiahol z rúry objemnú pečienku, ktorú musel dať piecť veľmi skoro ráno, a z mojich očí dokázal vyčítať, že z nej chcem ochutnať kúsok. Vo vitríne ležali bezchybne očistené kúsky mäsa určené na predaj. V chladničkách za predajným priestorom zreli polovice prasiat a obrovské kusy hovädziny, niektoré celkom očividne už dlhšie.

Ale moju pozornosť si privlastnil mladý, podľa predpisov tetovaný mäsiar, ktorý bol práve zamestnaný tým, že opiekal žemľu, ktorá patrila k môjmu plátku pečienky, a podával mi, špecialitu podniku, mištičku s jablkovým pyré. Keď si všimol, ako som dojatý – opečená žemľa! Jablkové pyré! – dostal som ako bonus dokonca kúsok chrumkavej kôrky z pečienky navyše. Muž vedel, že u mňa je v dobrých rukách, a počuteľné chrúmanie mojich hryzadiel ocenil veľkorysým, ústretovým úsmevom.

Praha už dávno nie je mestom východného bloku, skôr silne vyvetranou, na mnohých miestach hipsterskou, masovým turizmom neopustenou nádhernou metropolou. Keď som sa túlal po Jiráskovom moste, pozoroval Vltavu, ako tečie a pár kačiek, ako plávajú, a zaoberal sa zbytočnými, ale zaujímavými myšlienkami, v hlave som porovnával bývalé korunovačné mestá habsburskej monarchie.

Jasné, Viedeň je zo všetkých najkompletnejšie mesto. Ale centru chýba voda. V Budapešti naproti tomu Dunaj rozdeľuje mesto veľkolepo a plakátovo, hrad vpravo hore, parlament vľavo dole. Táto samozrejmá krása je prekonaná len akordom starých mostov, ktoré v Prahe preklenujú Vltavu. Ich voda oddeľuje Staré Mesto Prahy od Malej Strany, nad ktorou sa dvíha Hradčany, tento monumentálny hrad, známy z hodín dejepisu pražskou defenestráciou, ktorou sa v roku 1618 začala tridsaťročná vojna. Pozorne som si prezeral Hradčany a rozhodol sa, že ich prenechám ostatným turistom. Namiesto toho som chcel skontrolovať, čo sa stalo s Café Savoy, ktoré na Malej Strane po mnoho desaťročí zastávalo štatút inštitúcie. Počul som dobré správy.

Počul som dobré správy, ale to, čo sa mi prihodilo na Vítěznej 124, bolo lepšie. Nielenže dom a kaviareň boli citlivým spôsobom zrekonštruované, aj ponuka bola očividne podrobená kritickej skúške. Bolo tam to, čo v celej Viedni v sotva jednej kaviarni: excelentná káva. K tomu široký sortiment koláčov a tort, ale aj suverénne pripravené malé jedlá ako vajíčka Benedikt alebo vo všetkých ohľadoch uspokojivý francúzsky toast. Keď som sa vybral na malý prieskum susedných miestností – čašník ma usadil hneď vedľa jednej z veľkých okenných tabúľ v blízkosti vchodu – videl som, že bolo postarané aj o večer, ktorý človek nechce stráviť len kávou a dobrými myšlienkami: veľký regál obsahoval mnohé zaujímavé fľaše vína, ktorých spoločnosť pri stole by človek určite ocenil – ďalší plakátový diferenciačný znak od viedenskej kaviarne.

Do Prahy som si so sebou vzal román Noc pod kamenným mostom od Lea Perutza. Milujem čítať knihy na originálnych miestach, Rilkeho v Duine, Pamuka v Istanbule, Pessou v Lisabone. Zatiaľ čo som pil svoju druhú alebo tretiu kávu, listoval som v románe vydanom v roku 1953, zostavenom z tucta poviedok, a nechal sa preniesť späť do sveta cisára Rudolfa II., ktorý sa v 17. storočí zaľúbil do krásnej Židovky Esther a tým sa hlboko zaplietol do mystérií plných historických tieňov a tlejúcej mágie.

„Bol to zvláštny sprievod, ktorý sa pohyboval uličkami a námestiami nočnej Prahy,“ napísal Perutz napríklad. „Išlo sa úzkymi, kľukatými uličkami hore a dole, popri šľachtických palácoch a úzkych, nakrivo stojacich štítových domoch, popri kostoloch, záhradných múroch, vinárňach a kamenných studniach. Ľudia, ktorých stretli, nenašli na tomto sprievode nič podivné, mysleli si, že kavalier, ktorý tam tancoval za muzikantmi, vypil trochu viac, než vládal, a je v veselej nálade, a jeden z jeho dobrých priateľov ho s muzikantmi a lokajmi odprevádza do jeho príbytku, a nikto netušil, že tam niekto zúfalo tancoval o svoj život.“

Keď som prestal čítať, vonku už bola tma, približne taká tma ako v mojej knihe. Pozrel som sa na hodinky a videl, že sa musím začať pomaly starať o svoju večeru, ak som dnes ešte chcel dostať niečo rozumné.

Tak som opustil Savoy a vyrazil smerom do centra, najprv cez barokový labyrint za parkom Kampa, potom cez Karlov most, korunovačnú cestu českých kráľov, svetové kultúrne dedičstvo, turistický magnet.

Vôbec som si nepamätal, že by ten most bol taký klišéovito krásny. Ale bol. Takmer úplný mesiac sa tlačil cez vlhké mraky. Sochy svätých, ktoré boli pompézne umiestnené v tieni, získali, keď som sa na ne pozrel z toho správneho uhla, dramatickú svätožiaru. Vládla tam, malý zázrak, práve žiadna tlačenica na moste, ostatní noční tuláci sa vzdali svojho pokoja a dixielandová kapela práve končila svoj program žalostnou verziou St. Louis Blues.

Vlastne som sa mal ponáhľať. Ale známe je, že len okamihy sú v živote dôležité. Tento som si zarámoval a vzal si ho domov, navždy.

Nechal som sa však týmito poetickými nápadmi celkom ovládnuť. Tak som sa poslušne ponoril do Starého Mesta, nechal za sebou pár stánkov s trdelníkom a po krátkom hľadaní v spleti stredovekých uličiek som sa ocitol pred portálom možno najnádhernejšieho hostinca v meste, U Zlatého tygra, „Domu u Zlatého tigra“.

Zlatý tiger je pivnica. Veľký český humorista a spisovateľ Bohumil Hrabal tu mal svoj stôl, za ktorý bol spravidla pripustený len on sám. Presne o pol piatej Hrabal vstúpil do domu, posadil sa k stolu oproti výčapu a vybalil si písacie potreby. Potom mohlo byť podávané pivo. Hrabal premýšľal, chichotal sa popod fúzy, písal vety do svojho zápisníka, vypil jedno, potom druhé pivo. Rovnako presne, ako prišiel, si o pol siedmej zbalil svoje veci a opustil dom. Keď potom napríklad prišiel do mesta americký prezident a chcel spoznať slávneho Hrabala, žiadny problém, musel sa len zastaviť v Zlatom tigrovi medzi pol piatou a pol siedmou. Odvtedy visí tento obraz Billa Clintona v hostinci. Keď Hrabal v roku 1997 zomrel, krčmár u Tigra spočítal sumu pív, ktoré majster pri svojom stole vypil, a dospel k úctyhodnému číslu 32 600 pohárov.

Ja som zvládol len štyri. Vlastne by boli stačili aj tri, ale zabudol som pokrútiť hlavou, keď čašník prešiel s novým kolom a položil predo mňa štvrté pivo. V Tigrovi je, ako aj v iných pražských pivniciach, zvykom pivo neobjednávať aktívne, ale aktívne odhlasovať. To znamená, kým nepovieš nahlas a zreteľne Nie, čašník ti pravidelne na stôl nosí nové pivo. To má samozrejme fatálny následok, že piješ oveľa viac piva ako inde. Nie je to ani veľká obeta: pivo v Tigrovi je lahodné, tej príjemnej pivničnej teploty, ktorá nemá nič spoločné s rozšírenými teplotami mrazničky, s ktorými sa pivo podáva všade inde, a s minimom kyseliny uhličitej, čo podporuje rýchly, dlhý hlt.

K tomu mäso. Z jedálneho lístka, ktorý pravdepodobne nezostavil žiadny vegetarián, som si vybral tatarák, pastrami a veľa roastbeefu. Bodkou na i boli samozrejme pečené šunkové rolky, ako ich mal aj Helmut Kohl v Tigrovi rád ako dezert. A samozrejme štvrté pivo, pri ktorom som sa so svojím náprotivkom pri dlhom, plne obsadenom stole dostal do reči, ktorého prednosti sme zvažovali a o ktorého potenciálnych nevýhodách sme nič nevedeli.

Patrične posilnený som neskôr kráčal späť cez Staré Mesto do svojho domova, ktorý som mal v hoteli Paříž, tejto gigantickej secesnej búde z roku 1904, ktorej päť hviezdičiek stratilo desaťročnou starostlivosťou komunistických riaditeľov hotela trochu lesku. Ale ja milujem mierne ošarpané luxusné brlohy. Rozprávajú trochu melancholické príbehy z minulosti, ktorých krásu spoznáme až vtedy, keď nejaký luxusný konglomerát poverí architekta na mramor a mosadz, aby vyhladil všetky vrásky a vymazal tie najzaujímavejšie charakterové črty.

Nebol som ani hladný, ani smädný. Ale prisunul som si stoličku k oknu svojho apartmánu a pozoroval nočnú secesnú fasádu susedného domu, v ktorom je umiestnená krásna koncertná sála a v suteréne krčma – ale nie, ani na to nepomyslieť...

Epochálny román Bohumila Hrabala Obsluhoval som anglického kráľa sa sčasti odohráva tu v hoteli Paříž. Jeho hrdina pracuje ako pomocný čašník. Večná lekcia, ktorú mu dáva jeho prvý šéf, znie: „Si tu pikolík, zapamätaj si to. Nič si nevidel a nič si nepočul.“ Odvtedy mladý muž rozpráva o to srdečnejšie o smiešnych príhodách, ktoré sa dejú aj v tých najlepších domoch, kde sama Jej Veličenstvo, anglická kráľovná, nocuje.

Aké úžasné, pomyslel som si, s nohami na okennom parapete, že by sa tá istá kráľovná dala ešte aj dnes spýtať, ako sa jej v hoteli Paříž vlastne páčilo a či má k Hrabalovým opisom nejaké námietky: „[Bolo] to tak krásne, že ma to takmer zvalilo. Tie mnohé zrkadlá, mosadzné zábradlia, mosadzné kľučky a mosadzné lampy boli tak vyleštené, že sa človek cítil ako v zlatom paláci. A všade červené koberce a sklenené dvere, celkom ako na zámku.“

Tak som býval v Prahe.

Na druhý deň ráno som si v mäsiarstve Naše maso zaobstaral hotdog na raňajky a urobil si zachádzku do Lokálu, ktorý o pár rohov ďalej na Dlouhej 33 sľubuje najlepšiu českú kuchyňu, aby som si zarezervoval miesto na večeru. Lokál je stroj, obrovská „hadica“ s klenbami, kde na obed a večer jedia a pijú stovky ľudí. V priehľadnom pulte sú zabudované obrovské pivné tanky, ktoré sa neustále dopĺňajú potrubím, a kto si myslí, že pri odhadovaných 300 miestach na sedenie nie je problém len tak vojsť a niekam si sadnúť, podceňuje vážnosť situácie: Praha má taký dopyt po reštauráciách ako Lokál, kde sa výdatná, niekedy aj trochu neohrabaná a nie práve pekná kuchyňa krajiny oslavuje na reprezentatívnej úrovni, že hostia bez rezervácie majú v podstate malé šance.

Tak som sa nechal zapísať na stôl a následne som študoval jedálny lístok, na ktorom boli krvavničky a držková polievka. K tomu som si dal malú porciu pražskej šunky so šľahačkovým chrenom a „rez“: nápoj, ktorý sa skladá z polovice piva a polovice peny, stáli hostia ho smú nazývať aj „mlieko“.

Potom som sa posilnený vydal na cestu k miestam, ktoré som chcel vidieť. Prešiel som úchvatný židovský cintorín, prešiel Václavské námestie hore a dole, smútil za stavom nádherného Grandhotela Europa, ktorý je už dlho staveniskom, potom som si sadol do kina Espresso v paláci Lucerna na prvom poschodí, vypil mlieko a pozoroval koňa sochára Davida Černého, ktorý mi visel priamo pred očami v životnej veľkosti, mŕtvy a dole hlavou zo stropu. Neskôr som čítal, že umelecké dielo má karikovať jazdeckú sochu na Václavskom námestí a že Černý je takzvaný škandalózny umelec, ale to účinok neznížilo. Musel som si sadnúť a prečítal som si pár strán Hrabala. Následne mi kôň visiaci zo stropu pripadal vlastne celkom normálny.

Samozrejme, pred večerou som potreboval ešte občerstvenie, to som si zaobstaral vo vinárni Veltlín na Křižíkovej 488/115, hneď blízko parku Kaizl, kde sú k nespočetným zaujímavým vínam aj šunky a paštéty. Potom som kráčal pol hodiny popri pekných obchodníkoch so starým tovarom, papiernictvách, obchodoch s dáždnikmi a celkom veľa špecializovaných obchodoch s absintom a THC-free konope až k svojmu cieľu, do Lokálu.

Zjedol som špecialitu podniku, vyprážaný zrelý syr s tatárskou omáčkou, potom hovädziu pečienku s paprikovou omáčkou a knedľami a následne buchty. Bol som rád, že nie som vegetarián, pretože inak by som sa musel uspokojiť so šalátom s kuracími prsami alebo vyprážanými šampiňónmi s tatárskou omáčkou, hoci – prečo vlastne nie?

Koľko pív som vypil? Kto to chce vedieť? Musel som konečne pár vyskúšať, pretože čítanie Hrabala mi dalo zabrať. V knihe sa hostia urputne hádajú, „ktoré pivo v Čechách by bolo najlepšie, a jeden mienil: protivinské, a iný: vodňanské pivo, a tretí: plzenské, a štvrtý: nymburské a krušovické, a tak na seba kričali, no všetci sa mali radi a kričali len preto, aby sa niečo dialo, aby nejako zabili večer...“

Bol som sýty? Áno. Chcel som ísť spať? To nebola otázka. Otázka bola, kde by som ešte dostal to správne pitie pred spaním.

Na to som musel ísť do Café Slavia. Hoci tento slávny „bohémsky lokál“, ako by ho nazval Georg Danzer, po interregne rôznych prevádzkovateľov kantín trochu stratil lesk, stále patrí obraz Victora Olivu Absintový pijan neodmysliteľne ku kaviarni oproti Národnému divadlu. Obraz zobrazuje pána, ktorému zelená víla absintu robí spoločnosť pri jeho osamelom stole, a aj ja som túžil, s týmto jedlom v bruchu, po nejakej duchovnej spoločníčke, aj keď som netúžil po trvalom zväzku.

Pretože som zbabelý, poslúchol som odporúčanie čašníka a nedal si čistý absint, ale ten čudný nápoj z absintu a prosecca, ktorý v Slavii nazývajú „Seksint“.

Nechcel som druhý. Namiesto toho som išiel kľukatými cestami smerom k Staromestskému námestiu, a pretože som náhodou išiel okolo, ešte raz som strčil hlavu do Zlatého tigra. Vlastne už bolo po záverečnej, ale jedno sme ešte vypili, povedal čašník a uznanlivo ma potľapkal po ramene, očividne si spomenul na včerajšok.

Tak som vypil ešte jedno pivo. Podnik bol takmer prázdny. Urobil som niečo opovážlivé: sadol som si k stolu, pohľad na výčap, priamo pod bustu Bohumila Hrabala, ktorá bola priskrutkovaná na stenu v klenbovom oblúku za mnou.

Dopil som pivo, potom som nahlas a zreteľne počul hlas, ktorý sa ozval z imaginárneho miesta za mnou: „Si tu len hosť, zapamätaj si to. Nič si nevidel a nič si nepočul.“

To je pravda. Veľmi pravda. Nič som nevidel. Nič som nepočul.

Naše maso
www.nasemaso.cz

Café Savoy
www.cafesavoy.ambi.cz

U Zlatého tygra
www.uzlatehotygra.cz

Hotel Paříž
www.hotel-paris.cz

Lokál
www.lokal-dlouha.ambi.cz

Vináreň Veltlin
www.veltlin.cz

Café Slavia
www.cafeslavia.cz

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!