Text Alexander Rabl Fotografie: Mikkel Kallehauge Mark+Bjerre Photography
Jesper hovorí: „Nazbierajte si koľko chcete a koľko vládzu, a ak ich nechcete jesť, tak ich vyhoďte.“ Jesper myslí ustrice. Účastníci ustricového safari, ktorí sa so svojimi plastovými vedrami rozpŕchnu do lokality svetového dedičstva UNESCO Waddenské more, počuli správne. Jesper povedal „koľko sa len dá“ a povedal „vyhodiť“. Dostal Jesper v to ráno príliš veľa slnka?
Jesper sa priezviskom volá Voss a hovorí si eventový manažér. K jeho úlohám patrí okrem iného organizovanie ustricových safari vo Waddenskom mori okolo dánskeho ostrova Fanø. Ustricové safari sú menej nebezpečné a veľkolepé ako safari v Keni a prekvapivo nemusíte platiť, keď ulovíte pár desiatok zvierat, čo už jasne ukazuje rozdiel medzi ustricami z Waddenského mora a divokými zvieratami v Afrike. Okrem toho neexistujú žiadne džípy ani zbrane. Naša výbava pozostáva z takzvaných rybárskych čižiem. To sú čižmy, ktoré sú vyrobené z gumy a siahajú nad kolená. Keď si človek prvýkrát obuje takéto čižmy, chodidlá dopredu, pripomína to pocit jaskyniara.
Výška vody vo Waddenskom mori dosahuje maximálne lýtka účastníkov safari. Riziko utopenia je malé. O niečo väčšie je nebezpečenstvo, že človek podrážkou čižmy uviazne v bahne, druhou nohou urobí krok vpred a pristane na bruchu tak, že sa všetci prísne chránené vtáky Waddenského mora budú chytať za bruchá od smiechu, rovnako ako aj ostatní účastníci safari.
Na prvých sto metroch, ktoré sa vzďaľujeme od brehu, číha sklamanie. To, čo vyzerá ako ustrice, sú len ich schránky. Čierne plastové vedrá, ktoré každý z nás dostal, by však už mali byť plné. Nie sme tu pre zábavu.
Zbierať, jesť alebo vyhodiť. Jesper rozpráva, že ustrica pacifická je vo Waddenskom mori nová. Jej vstup do citlivého ekosystému sa udial približne v polovici deväťdesiatych rokov. Ustrica, ktorá dovtedy v oblasti nebola pôvodná, bola buď zavlečená loďami, alebo možno prešla z ustricových lavíc ďalej na juh položeného ostrova Sylt. Presne sa to nevie.
To, čo sa vie, je, že ustrica pacifická tu nemá žiadnych prirodzených nepriateľov a za deň prefiltruje dvadsaťštyrikrát viac morskej vody ako už oveľa dlhšie domáca mušľa. Mušľiam vo Waddenskom mori sa teda od objavenia ustríc nedarí až tak dobre. Ich biotop je ohrozený a rovnako aj vtáky, ktoré sa živia mušľami. Zlé ustrice.
Po polhodinovej prechádzke vodou a bahnom nachádzame to, čo hľadáme. Obrovské kusy pokryté pieskom, kameňmi a malými mušľami žijúcimi v symbióze putujú do plastových vedier. Vyzerajú ako od HR Gigera. Účastníci safari si robia selfie s ustricami, ak sa im podarí s ich klzkými špinavými prstami ovládať mobil.
„Dáni to s ustricami nevedia“, hovorí Jesper. Ustrice, žiadané v mnohých častiach sveta a často obchodované za pomerne veľa peňazí, sa tu na Fanø skôr vnímajú ako nevítaní hostia. Chuťou ustrice, ktorú nie je práve ľahké otvoriť kvôli jej silnej schránke, to byť nemôže. Po práci vo Waddenskom mori prichádza potešenie. Dobré ustrice.
Na to si Jesper postavil gril, takmer taký veľký ako člny lovcov ustríc, ako to poznáme zo zálivu Cancale alebo Arcachon. Jesper na úvod podáva ustrice s plátkom jahody a trochou limetkovej šťavy. Väčšina účastníkov safari to takto ešte nikdy nejedla, ale dali by si to kedykoľvek znova, tak je to dobré. Jódová chuť práve nazbieraných ustríc, celkom statočné kusy, so sladkosťou jahôd a šťavou z limetky vytvára súhru, ktorej sa človek rád oddá niekoľkokrát. Srk, srk.
Po tomto entré sa Jesper pustí do „Jesper-grilu“. Zatiaľ čo veľká časť z nás, vybavená utierkou a nožom, na schránkach ustríc žalostne zlyháva.
V prvom kole sa ustrice na grile v schránke dusia, čo si vyžaduje pár minút času. Teplé, teraz otvorené ustrice by sa teraz dali s pôžitkom a niekoľkými kvapkami citróna zjesť, ale nestane sa tak. S maslom a syrom z lokálnej produkcie putujú ešte raz pod grilovací poklop. O pár minút neskôr chutia takmer božsky a s každou zjedenou ustricou rastie heroický pocit, že prispievame k udržaniu ekologickej rovnováhy v lokalite svetového dedičstva UNESCO. Vtedy chutí aj šampanské, hoci bolo podávané trochu príliš teplé a išlo o supermarketový tovar.
Zmena miesta. V dánskom Waddenskom mori bola nedávno zaistená, ako sa hovorí, najväčšia ustrica na svete. Je vystavená v Ribe vo výstavných priestoroch Wadden Sea Center, čo je všetko iné než ustricový bar. Sú trochu hrdí a radi ukazujú zvieratko kamerám návštevníkov. Ide bezpochyby o najčastejšie fotografovanú ustricu všetkých čias. Samotná ustrica stále žije vo svojej tridsať krát pätnásť centimetrov masívnej schránke.
O malom rozruchu, ktorý okolo nej vznikol, tuší nanajvýš niečo. Potešenie pre vedcov, menej pre gurmánov. Predstava mäsa ustrice, ktoré má pravdepodobne rozmery škrečka, nepôsobí povzbudzujúco na slinenie. Ustricový nôž, ktorým sa človek pustí do starej dámy, musí byť každopádne ešte len vynájdený. Možno už na tom v Solingene pracujú. Alebo lepšie v Krupp-Stahl.
Tá jemná
Jeden z najzápadnejších bodov Dánska je ostrov Fanø. Na ňom nájde cestovateľ ideálnu predstavu pokoja, drsnej prírodnej krásy a dobrého jedla a pitia.
Je to trajekt. Trajekt znamená veľa. Na ostrov Fanø sa dá dostať len takýmto spôsobom. Na rýchly výlet nie je vhodný, pretože trajekt nepremáva v každom čase. Pri obzvlášť zlom počasí vypadáva úplne. Pre obyvateľov ostrova to má niekoľko výhod. Hoci v lete dánske a nemecké rodiny so svojimi bicyklami hmyzovitým spôsobom zaľudňujú ostrov a užívajú si škandinávske leto, napriek tomu zostáva pokojne. Denný turizmus, ktorým trpí toľko krásnych miest, nehrá veľkú rolu. Preto na Fanø nie sú atrakcie pre veľké davy ľudí, všetko pôsobí malé a rozkošné. Nádherná pláž tam je, zaiste. Dáni, ktorí si tu môžu dovoliť letný dom, sú bohatí, domy s charakteristickými, náročne vyrobiteľnými strechami zo slamy sú podľa toho dobre zachované. Oddelené úzkymi cestami a uličkami, ale často bez záhradných plotov. More určuje kulinársku ponuku ostrova, toľko je jasné. Produkty z lokálneho rybolovu sa nachádzajú na tanieroch mála reštaurácií. Niekedy je aj jahňacina, ktorá svoju korenistosť vďačí tráve vyživovanej vzduchom plným morskej soli. Z pobrežia sa získava dánsky syr zo surového mlieka, celkovo pochúťka, ktorá je u nás v strednej Európe oveľa menej známa. A je tam mäsiar, ktorého produkty sú známe ďaleko za hranicami Fanø.