A-La-Carte

Dobrá zábava

Pre jedlo vo vychýrenej reštaurácii sú tým, čím je prológ pre drámu,
predhovor pre román, ouvertúra pre operu. O náročnom a
chúlostivom umení amuse-gueules a ich zmysluplnosti v časoch pevných degustačných menu.


Heinz Reitbauer hovorí, že množstvo amuse-gueules mu v určitom momente začalo pripadať jednoducho priveľa. Zároveň si uvedomil, že táto forma núteného spríjemňovania mnohí hostia vôbec neočakávajú. „Vo všeobecnosti sa snažíme našu prácu trochu menej oslavovať, skôr ju posunúť do úzadia a do popredia dostať hosťa,“ hovorí hostinský a šéfkuchár reštaurácie Steirereck. A tak sa dnes v tejto mýtickej špičkovej reštaurácii vo viedenskom mestskom parku podáva na začiatok už len jeden chod, ktorý pozostáva z maximálne troch takýchto miniatúrnych jedál alebo chuťoviek, ktoré sa vo vysokej gastronómii nazývajú amuse-gueules.

Objavili sa po prvýkrát v 70. rokoch. Vtedy, v časoch Nouvelle Cuisine, sa presadila prax podávať hosťom malé pozornosti, ktoré boli ešte donedávna známe aj ako „pozdrav z kuchyne“. To, čo ich charakterizuje, je, že nie sú súčasťou ohláseného a skutočného poradia chodov, ale podávajú sa vopred a neobjednané. Majú plniť hneď niekoľko účelov. Totiž na jednej strane skrátiť hosťovi čas čakania na začiatok jedla, teda ho do istej miery zabaviť. Odtiaľ pochádza aj ich názov, ktorý v voľnom preklade znamená niečo ako „zabávač úst“. Keďže však pojem ústa ani vo francúzštine neplatí práve za elegantný, niekedy sa nahrádza domnelo vznešenejším „bouche“ – ústa. (Hoci Larousse, francúzsky náprotivok Duden, pojem Amuse-Gueule v žiadnom prípade neuvádza ako „dôverný“ alebo dokonca „vulgárny“). V dnešnej dobe sa čoraz častejšie objavujú aj pod anglickým a oveľa menej šarmantným názvom „snacks“. Ten však rovnako dobre označuje kornútik hranoliek, praclík alebo košíček a tu by sa mal teda ignorovať. Okrem toho, že má amuse-gueules hosťa zabaviť, má mu aj otvoriť chuť do jedla a poskytnúť predchuť toho, čo ešte príde, ako aj nahliadnutie do schopností šéfkuchára. To všetko z nich robí celkom chúlostivú výzvu, komplexné štylistické cvičenie, ku ktorému sa kuchári približujú s rôznymi prístupmi. Nakoniec ide o to, dokázať svoj talent bez preháňania, nie príliš zaťažiť, ale ani nepodťažiť, teda povedať veľa s málom.
Pritom sa nezriedka stáva, že sa pokus nevydarí. Napríklad vtedy, keď niečo príliš sýte, ako pralinka z kačacej pečene, nebaví ani ústa, ani nič iné, ale už pred začiatkom samotného menu vyvoláva túžbu po espresse, štamperlíku a pohovke. Alebo keď sa v ústach stále viac zväčšuje suché, respektíve gumové dno tartaletky, takže si človek želá, aby si namiesto vínneho sprievodu objednal veľké pivo. Niet pochýb o tom, že takúto falošnú notu na samom začiatku je ťažké napraviť. „Samozrejme, amuse-gueules by mali v prvom rade chutiť mierne kyslo a príjemne horko, namiesto sladko, a v konzistencii by mali byť ľahké, svieže, zábavné a skôr chrumkavé ako cestovité,“ hovorí Heinz Reitbauer, „aby na jednej strane stimulovali chuťové poháriky a na druhej strane vzbudili chuť na viac.“ Preto v Steirerecku pozostávajú v prvom rade zo zeleniny, pričom občas sa objaví kúsok ryby alebo, ešte zriedkavejšie, mäsa. Časy, kedy sa jeden amuse-gueule za druhým servíroval a čašníkom či kuchárom podrobne opisoval, sú navyše preč, myslí si Reitbauer. „Na jednej strane sme zistili, že sme zrazu mali ku každému alergénu jednu chuťovku, čo vec extrémne skomplikovalo, na druhej strane sme chceli priebeh trochu zrýchliť.“ Kým teda až donedávna patrilo k dobrému tónu posielať z kuchyne čo najdlhšiu salvu cizelovaných chuťoviek, medzitým je čoraz častejšie na programe redukcia.

„Už pred desiatimi rokmi sme ich prestali podávať,“ hovorí napríklad taliansky trojhviezdičkový kuchár Niko Romito. „Nie som síce všeobecne proti amuse-gueules. Môžu byť aj nádherným a vzrušujúcim začiatkom, preludiom ku kompozícii. Lenže to je funkcia, ktorú v mojom degustačnom menu preberá prvý chod.“ V tomto juhotalianskom neskorom lete je to napríklad broskyňa, ktorá sa marinovala vo vlastnej šťave a ozdobila bazalkou a olivami. Svoje menu však rád začína aj „assoluto“, pod čím Romito rozumie druh vývaru, ktorý je v skutočnosti, keďže sa nepridáva voda, skôr intenzívne chutiacou esenciou. A podľa sezóny môže pozostávať z takých odlišných vecí, ako je čierna kapusta a karfiol alebo paradajky a jahody.

Na sezónnosť a regionalitu sa podľa očakávania spolieha väčšina kuchárov pri zostavovaní svojich amuse-gueules. Napokon, tieto nemajú – ako v tých najhorších prípadoch – skĺznuť k zbytočnej, niekoľkými zrnkami lacného kaviáru alebo zvädnutým plátkom „austrálskej letnej hľuzovky“ zdobenej efektnosti. Ale skôr a dodatočne k fyziologickej a chuť povzbudzujúcej funkcii majú plniť aj konceptuálnu, tým, že hosťovi poskytnú napríklad sezónnu a geografickú orientačnú pomôcku.

„Pre mňa sú dobrou príležitosťou na to, aby som spracoval a ponúkol aj niečo, čo mám v tej chvíli k dispozícii len v malom množstve,“ hovorí napríklad Lukas Nagl z reštaurácie Bootshaus pri hornorakúskom jazere Traunsee. To môže byť napríklad divá ryba, ako je mrenka, respektíve jej pečeň, alebo aj huby ako bedľa či hnojník, z ktorých bolo chytených, respektíve nazbieraných práve len zopár exemplárov. Inak to Nagl robí rovnako ako jeho bývalý učiteľ Heinz Reitbauer a svoje tri až maximálne päť chuťoviek servíruje na jednom tanieri, ktorý zvyčajne podáva osobne. „To mi dovoľuje pozdraviť hostí a povedať pár slov, ktoré spolu s amuse (sic!) uvádzajú menu,“ hovorí šéfkuchár.

Úplne bez akéhokoľvek úvodu sa však zaobíde Ana Roš. „U mňa sa rozprávanie začína hneď prvým chodom, ktorý má byť čo najdrzejší, najmohutnejší a najpriamejší, aby vtiahol hosťa do deja,“ hovorí slovinská špičková kuchárka. Úloha, ktorá v súčasnosti pripadá jedlu „zeler, krab, divé bylinky a horčičné semienka“. Do istej miery ako náprotivok, respektíve antonymum k amuse-gueules, sa považujú sladkosti nazývané mignardises alebo petits fours, ktoré sa, rovnako neohlásené a nevyžiadané, podávajú po samotnom dezerte. Teda v momente, v ktorom človek nezriedka dúfa, že má dvadsaťchodové menu konečne za sebou, sa zrazu privalí celá záplava praliniek, šišiek, želé, keksíkov, krokantu, makróniek, cukríkov a podobných vecí, ktoré v človeku vyvolávajú pocit, že skončil na detskej narodeninovej oslave. Aj tu majú šéfkuchári celkom odlišné prístupy.

„Po dezerte položíme na stôl šperkovnicu s niekoľkými zásuvkami s petits fours, z ktorých si hostia môžu vybrať podľa ľubovôle – alebo aj nie,“ hovorí napríklad Lukas Nagl. Oproti sladkostiam servírovaným oddelene a vo viacerých chodoch to prináša tú výhodu, že sa nikto necíti nútený ochutnať každú jednu z nich.
Heinz Reitbauer sa však nechce vzdať toho, aby na záver poslal malý ohňostroj sladkých chuťoviek. „Veľký dôraz kladieme na to, aby sme menu ukončili znakom štedrosti,“ hovorí šéfkuchár, „tiež je súčasťou našej viedenskej identity venovať múčnikom celkom zvláštnu pozornosť.“ A tak sú aj jeho sladkosti zvyčajne koncepčne a podľa sezóny a príležitosti navrhnuté. Ako napríklad pri príležitosti 150. výročia viedenskej svetovej výstavy, keď boli petits fours inšpirované vysokotlakovou fontánou a obrovským kolesom a obsahovali miniatúrne jablkové štrúdle, aby vzdali hold viedenskej kaviarenskej kultúre.
Menej náročne pristupujú k téme v Hiša Franko. Tam podáva Ana Roš po jednom dezerte len sezónne ovocie, ktoré sa zvyčajne, a ako takmer celé menu v slovinskej trojhviezdičkovej reštaurácii, je bez príboru, rukami a na jedno až maximálne tri sústa.
Mimochodom, v skorších časoch spadali tak amuse-gueules ako aj petits fours do kategórie hors d'œuvre, ktoré, ako napovedá ich názov, boli „mimo diela“, teda neboli súčasťou menu. Ale to bolo v čase, keď ešte prevládalo takzvané „service à la française“, pri ktorom každý chod pozostával z viacerých jedál, ktoré sa vcelku a podľa stanovenej schémy kládli na stôl. Teda napríklad k hlavnému jedlu kompletné pečené prasiatko vedľa pyramídy z bažantov, čaše plnej kôrovcov a sochy z masla. Medzi ne sa, pomerne ľubovoľne, umiestňovali hors d'œuvre.

Keď sa potom v priebehu 19. storočia postupne presadilo takzvané „service à la russe“, pri ktorom sa jedlá servírujú nakrájané v jednotlivých porciách, zmenil sa význam pojmu hors d'œuvre. Teraz znamenal predjedlo, ktoré sa servírovalo po „mises en bouche“ (porovnateľné s našimi dnešnými amuse-gueules) a polievkach ako tretí chod klasického menu. A tak je celkom mysliteľné, že v časoch dnes často obvyklého, jediného a fixného degustačného menu, ktoré v mnohých prípadoch aj tak pozostáva prevažne z malých chuťoviek vhodných do ruky, aj amuse-gueules jedného dňa opäť zmiznú. Teda najneskôr vtedy, keď už budú od ostatných chodov úplne nerozoznateľné. —

„Samozrejme, amuse-gueules by mali v prvom rade chutiť mierne kyslo a príjemne horko, namiesto sladko, a v konzistencii by mali byť ľahké, svieže, zábavné a skôr chrumkavé ako cestovité, aby na jednej strane stimulovali chuťové poháriky a na druhej strane vzbudili chuť na viac.“ Heinz Reitbauer

Niko Romito sa úplne vzdáva amuse-gueules. Uprednostňuje servírovanie intenzívnej esencie s vložkou, napríklad na tému mrkvy.

„Už pred desiatimi rokmi sme ich prestali podávať.“ Niko Romito

Lukas Nagl servíruje vo svojej reštaurácii Maruni. „Maruni“ znamená v japončine „morský ježko“.
Pri jazere Traunsee sa z toho stáva Maroni s domácim misom a domácim kaviárom zo síha.

„Pre mňa sú dobrou príležitosťou na to, aby som spracoval a ponúkol aj niečo, čo mám v tej chvíli k dispozícii len v malom množstve.“ Lukas Nagl

Ana Roš servíruje namiesto jemných amuse-gueules silné prvé chody: sendvič s divými bylinkami so sušeným ovocím.

„U mňa sa rozprávanie začína hneď prvým chodom, ktorý má byť čo najdrzejší, najmohutnejší a najpriamejší, aby vtiahol hosťa do deja.“ Ana Roš

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!