A-La-Carte

Haute Cuisine je ako Haute Couture (2011/1)

Lena Hoschek je momentálne najžiadanejšou módnou návrhárkou v krajine. Pravdepodobne aj preto, lebo na rozdiel od prevládajúceho diktátu scény vsádza na zmyselnosť a ženské krivky. Čistý pôžitok je jej krédom. Čo, samozrejme, platí aj pre jedlo.


Haute Cuisine je ako Haute Couture

Text: Uschi Korda Fotografie: Peter M. Mayr

„Wow, dievča, ty si bomba!“ Muži pri jednej váženej spoločnosti v luxusnej viedenskej reštaurácii „Steirereck“ sotva dokážu skrotiť svoje žiadostivé pohľady. Rovnako tak však ani príslušné dámy. Ich túžba však smeruje menej k samotnej Lene Hoschek, skôr k jej dychberúcemu outfitu. Šibalský úsmev, ktorý len letmo naznačuje jemný nádych triumfu, šibalské žmurknutie smerom k dámam – chrám jedla sa v okamihu premenil na mólo, ktorým rakúska vychádzajúca hviezda módnej scény kráča s plnou zmyselnosťou. Nie, vlastne sa ním pohojdáva. Návrhárka má totiž na sebe červenú kreáciu zo svojej aktuálnej kolekcie jar/leto s úzkym pásom a širokou, vlniacou sa sukňou, spod ktorej šibalsky vykukuje čierna čipkovaná spodnička. K tomu výstrih, od ktorého by sa dalo len ťažko odtrhnúť zrak, keby nebolo aj nápadné tetovanie štajerského pantera na predlaktí Hoschek. Štýlový rozpor, áno. Ale taký, ktorý funguje. Pretože po prvé, Hoschek je sama svojou najlepšou modelkou a po druhé, presne vie, ako používať kontrasty s potrebným humorom.

A predovšetkým: Vie, čo chce. Vždy vedela, aj keď ide o jedlo. „Jedlo je kvalita života,“ hovorí Hoschek, zatiaľ čo si odhryzne z tmavého vidieckeho chleba z bohato zásobeného chlebového vozíka v reštaurácii Steirereck. „A ak sa človek rád obklopuje krásnymi vecami, chce aj dobre jesť. Pre mňa to patrí k sebe.“ Tým je táto 30-ročná rodáčka z Grazu v brandži, v ktorej model „tyčka“ po desaťročia určuje obraz, novinkou.

Robí módu pre celkom normálne ženské postavy s celkom normálnymi krivkami, hovorí Hoschek. Dobre, to sme už počuli od mnohých módnych pápežov, ktorí potom napokon predsa len posielajú na mólo modelky na hrane anorexie. Nie však Hoschek. Čo jej pred jej prehliadkami na Berlínskom týždni módy alebo pri fotení jej výnimočných katalógov spôsobuje nemalé problémy. „Od agentúr si objednávam plnšie, ženskejšie modelky. A ony mi stále posielajú také, ktorým by som najradšej dohadzovala croissanty.“ Tie sú potom ešte aj udivené, keď ich odmietne ako príliš chudé, pretože inde sotva dostávajú zákazky, keďže sú považované za príliš tučné. A prosím pekne, hovoríme tu o veľkosti oblečenia 34, nie 44.

Krása musí trpieť, áno, aspoň trochu, hovorí Hoschek. Avšak nikdy na úkor pôžitku. Skôr tak, že žena vtiahne svoju postavu do korzetu, aby zvýraznila ženskosť. Alebo napchá svoje chodidlá do vysokých opätkov. Napokon, človek chce tým, ako sa oblečie, niečo vyvolať. Pritiahnuť pohľady, páčiť sa mužskému svetu. „Inak by sme všetci mohli chodiť v teplákoch.“ Ale móda je vždy len povrch, vonkajšia prezentácia, takpovediac.

Pre hlbšie puto je potrebné niečo viac, a práve spoločné slávenie jedla má vo svete Leny veľmi vysokú hodnotu. Keď je u nej v medziľudských vzťahoch „hustý vzduch“, stačí s ňou ísť na dobré jedlo a všetko je hneď v poriadku. „Vôbec,“ hovorí Hoschek, „sú pre mňa láska a jedlo dve neoddeliteľné veci“. Jasné, rozbité manželstvo sa tým síce nezlepí, ale spoločné vychutnávanie si jedla môže posilniť puto. K tomu však treba byť na rovnakej vlnovej dĺžke pôžitkárstva. Pre Hoschek je nepredstaviteľné, že by napríklad partner vášnivo chrumkal suchý knäckebrot, zatiaľ čo si ten druhý pochutnáva na šťavnatej pečienke. „Vždy chcem všetko ochutnať,“ hovorí, „a keď vás ten druhý nechá ochutnať zo svojho jedla, je to malý dôkaz lásky“.

A pretože práve so „sumcom s plodinou špalda, paštrnákom a zimným portulakom“ vznášame do vyšších kulinárskych sfér, prebúdzajú sa všetky nádherné momenty detstva. Už len spomienku na starostlivo natretý, feniklom a reďkovkami obložený a do jemného papiera na desiatu zabalený chlebík od mamy Hoschek opisuje návrhárka tak plasticky, že si človek zaumieni, že odteraz bude chodiť do práce len s domácimi desiatami.

„Nostalgia sa tiahne celým mojím životom,“ hovorí Hoschek a myslí tým tak svoje remeslo, ako aj kulinárstvo.

Nezabudnuteľná je mliečna polievka jej starej mamy, s ktorou strávila veľa času v chate pri Heiligenblute. Alebo nádherný pohľad vrátane vôní starej kuchynskej záhradky, ktorú stará mama pestovala a ošetrovala. Alebo drvenie kožovitej šupky štajerského jablka Cox Orange medzi zubami. Nikdy

by jej, hovorí Hoschek, nenapadlo po prvé ošúpať jablko a po druhé siahnuť po bezchybných, prešľachtených odrodách jabĺk. Oveľa viac ju zaujímajú staré odrody ovocia a zeleniny, ktoré sa teraz pomaly znovu objavujú.

Aj vlastnoručný zber bobuľového ovocia dokáže úspešnej návrhárke spôsobiť také potešenie, že pri tom niekedy zabudne na čas a priestor. Tak sa to stalo minulé leto na preplnenej spoločenskej ochutnávke vína na štajerskom Poguschi, kde sa pri nadýchnutí čerstvého vzduchu od small talku tak stratila v čučoriedkových kríkoch v lese, že sa na podujatie vrátila až po hodinách.

Keby to boli lesné jahody, pravdepodobne by sa objavila až na druhý deň. „Lesné jahody so smotanou – to je pre mňa skutočný luxus,“ hovorí Hoschek a rozplýva sa pritom tak, že ešte pridá: „Muža, ktorý mi daruje lesné jahody, toho si vezmem, to som vždy hovorila!“ Len aby bolo jasno: Návrhárka je od jesene minulého roka pevne zadaná, odvtedy sa ešte žiadna jahodová sezóna nenaskytla. Ale ten muž teraz vie, kde má svoje šance.

Medzitým sme sa dostali k „teľaciemu jazyku s marinkou voňavou, hlivou ustricovou, pórom a gáfrovým koreňom“, čo Hoschek kvituje nadšeným „Naozaj krásny tanier!“. Napriek všetkej prízemnosti, ktorá Lene Hoschek ponúka solídny základ pre jej konanie a bytie, sa už skoro naučila pohybovať sa aj vo veľkých gurmánskych reštauráciách tohto sveta. A vychutnávať si ich. Jej otec – „pôžitkár, rovnako ako ja!“ – cestoval ako obchodný zástupca obuvi po Taliansku a Francúzsku a brával tam malú Lenu do tých najlepších lokálov. Tak sa už ako 13-ročná naučila, ako sa porciuje homár a vôbec, ako sa treba pri jedle poriadne správať. Meradlo, ktoré dnes uplatňuje aj u ľudí, ktorými sa rada obklopuje. „Nič nie je horšie ako zlé stolovanie,“ priznáva, „ak je niekto super štýlovo oblečený, ale pri stole sa nespráva dobre, okamžite to kazí celkový obraz“.

Čo sa vtedy tiež naučila oceňovať: Že základom všetkého sú kvalitné suroviny. „V Haute Cuisine je to ako v Haute Couture: Materiál určuje hodnotu. Pri strihaní, respektíve pri príprave, sa to ešte zušľachtí. Jasné, veľa sa pritom premrhá, ale za to na konci dostaneš len to najlepšie.“ A len ten, kto perfektne ovláda svoje remeslo, sa môže dostať na vrchol. To platí pre kuchára rovnako ako pre návrhára.

Móda a kulinárstvo sa tiahnu ako perfektne paralelne vyšitá červená niť životom Hoschek. Svojim medvedíkom a bábikám vyrábala už ako dieťa nové oblečenie zo starých ponožiek. A varila im v bábikovej kuchynke rezance. Pravdepodobne dostali aj cukríky a cukrovú vatu, ktorým Hoschek sama dodnes nedokáže odolať.

Ako 18-ročná skončila rodáčka zo Štajerska vo Viedni a bola okamžite odmietnutá módnou triedou na Vysokej škole úžitkového umenia s komentárom „Štylisticky už príliš upevnená“. Nasledovalo intermezzo na Ekonomickej univerzite, počas ktorého však viac spoznala viedenský nočný život než poslucháreň. Lepšie sa jej darilo na Módnej škole Hetzendorf, pretože tam sa od strihov až po konečné spracovanie naučí všetko od základov. Na prihlášku na Saint Martins College of Art & Design v Londýne bola potom už neskoro. Keďže tam však už raz bola, krátko a rozhodne zavolala Vivienne Westwood – a bola okamžite prijatá. Po úvodnej fáze so našívaním gombíkov v poslednom rade sa prepracovala v hierarchii, keď zhodou okolností hľadali niekoho, kto má obliecť bábiku Barbie na charitatívne podujatie u Westwood. „V tom som hlavná špecialistka!“ ukázala Hoschek a v nasledujúcom období sa jej podarilo, že si ju všimla samotná majsterka. Celkovo osem mesiacov sa pozerala veľkej dáme módneho sveta pod prsty, kým sa odvážila urobiť krok k samostatnosti. Okrem obchodu v Grazi a vo Viedni otvorila Hoschek minulý rok jeden aj v Berlíne. A so svojimi vtipnými kreáciami, ktoré sú inšpirované klasickými strihmi a vyšperkované kontroverznými detailmi, vyvoláva medzinárodný rozruch. Zatiaľ najväčší vrchol: Aktuálne marcový vydanie nemeckého Vogue venovalo Hoschek celú stranu.

„Doteraz som sa sústredila len na biznis, bola som cestovateľkou medzi prehliadkami, veľtrhmi a mojimi obchodmi,“ hovorí Hoschek. Preto doteraz neinvestovala ani čas, ani peniaze do zariadenia bytu. Ale pomaly by bol čas usadiť sa, súkromné „hniezdenie“ je jej vyhláseným ročným cieľom 2011. Pravdepodobne aj preto, lebo chce konečne znovu sama variť a nie stále len chodiť po reštauráciách. K tomu patrí pekná kuchyňa, zariadená celkom podľa jej vkusu. Možno v štýle päťdesiatych rokov, tak ako jej aktuálna kolekcia. V každom prípade však s tými najlepšími materiálmi. Potom by chodila nakupovať, hovorí Hoschek, predovšetkým na trhy. Napokon, je to ako na veľtrhoch látok, tam sa dá podľa ľubovôle čerpať z plného. A sama by si piekla aj chlieb. Alebo ešte lepšie: Briošky na nedeľné raňajky. A bolo by to úplne útulné, keď sa potom vôňa pečiva šíri vlastným bytom ... Ohhh, človek môže predsa ešte snívať. Hoci: Pri tej cieľavedomosti si môžeme byť istí, že Lena Hoschek aj tento sen cieľavedome čoskoro prenesie do reality.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!