A-La-Carte

Hell´s Kitchen (2013/3)

Hľadí do kamery. Spotený. Ruky zviazané špagátom. Samozrejme, čierne sako. Samozrejme, trojdňové strnisko. Samozrejme, divoký. Zlý. Oslobodí sa. To je isté.


Text od Evy Rossmann · Ilustrácia od Malin Rosenqvist
Ale z čoho? Kriminálnik pred tretím pokusom o útek? Obeť testosterónu, ktoréj ONA nasadila putá? Účastník kastingu na „Smrtonosnú pascu – časť 27“? Učiteľský odborár v ultimátnom karnevalovom kostýme?

Viac vo vnútri časopisu. Hrdina je kuchár. A zjavne dobrý. Každopádne má tri hviezdy. A chce robiť niečo nové. A kľaje, aj to sa dočítate, viac než Gordon Ramsey: Proti jeho kuchyni je „Hell’s Kitchen materskou škôlkou na pikniku“. Vau, ale naozaj. Kto by nechcel jesť u niekoho takého?

Žiaden rodinný hostinec s babkou v kuchyni, ktorá už šesťdesiat rokov robí zemiakový šalát a najpriateľskejšie sekíruje generácie mladých kuchárov. Žiaden francúzsky luxusný chrám, kde je v kuchyni tak ticho ako v kostole a milému pánu bohu osobne (alebo aspoň jeho zástupcovi, pretože milý pán boh má niekoľko dobre fungujúcich podnikov) zaznieva len „Oui, Chef!“. Žiaden molekulárny chemik s pinzetkami a ultramilými priateľkami.

Teraz je v móde niečo iné: KUCHÁR. Čistý chlap. – Alebo to, čo si pod tým v brandži predstavujú. Z tohto dôvodu sa teraz na nás pozerajú zo všetkých oborových aj z väčšiny kuchárskych časopisov: potiaci sa, divoko odhodlaní a rovnako sa pozerajúci Rambovia od sporáka. K tomu: veľa surového mäsa. A drsné reči. „Kto má najväčšie gule a svaly?“ stojí na titulnej strane magazínu, ktorý sa inak zaoberá predovšetkým sprostredkovaním pracovných miest v gastronómii. To zaberá oveľa lepšie ako „Kto ma chce?“. Edith Klinger sa už dávno pasie v zvieracom nebi.

Hoci som len – prepáčte! – kuchárka, aj mňa zaujímalo to s tými guľami. Čisto z hľadiska vzdelávania, samozrejme. Smola, že som potom našla len článok o plemenách kurčiat. Samozrejme, aj to je spôsob, ako urobiť mladých kuchárov zvedavými. Pretože: Tí považujú tvrdých chlapov za cool. Tiež by chceli byť takí. Už len ten pohľad. A ten outfit. A to telo. Poprepichované a pokreslené. Pomaľované pre večnosť. A pre boj. Len dúfať, že nenarastie pivné brucho a že naopak nezoslabnú nadlaktia. Bojovníci. Víťazi. Bolesť? Čo, do čerta, má byť toto?

– Pamätáš si, ako som si rozmixoval prst? Tlakový obväz a pokračuj. Celá tá posratá gumená rukavica sa nafúkla od krvi. Musíš to sakra dobre zaškrtiť.

– Nič proti tej dlani, ktorú som si rozrezal na krájači. Najradšej by som sa zašil sám ihlou na špikovanie. Len na zemi bola taká posratá spúšť, že ma ten starý zobral do nemocnice.

– Do čerta, ty si odpadol!

– Do pekla, neodpadol som, len som sa pošmykol v krvi.

– Do riti, už konečne hoď ten megasteak na gril!

– Do čerta, zasyčalo to, teraz som sa kurva popálil.

Ako je známe, nedá sa sústrediť na všetko. A človeku treba dovoliť aspoň trochu snívať. Pretože v skutočnosti aj tak stále dostáva jednu po hlave. V prenesenom zmysle. Treba v to aspoň dúfať. Aj keď v istých kuchyniach sa stále … ale dočerta. Pomlčme o tom. A že ten pubertálny testosterónový prebytok v kuchyni niekedy trvá až do dôchodku, sa už tiež roznieslo.

Apropo „pravé“ gule: O nich som čítala v inom časopise. Býčie gule. A ako sa pripravujú. A ako chutia vo frittate. Úžasné! Naozaj! Hoci, prepáčte: Semenníky sme predsa už pred rokmi piekli. Na Silvestra. Mimochodom, ako prekvapenie pre „pravých chlapov“ z bezprostredného okolia. Ale keď ich potom zjedli, Buchinger im predsa len nepovedal, čo to bolo. Možno by jeden či druhý bol citlivejší, než sme si mysleli, a už mali aj niečo vypité … Dozvedeli sa to po niekoľkých hodinách spánku na Nový rok. Akoby na úvod nového roka. Jediný vegetarián medzi nimi stroho skonštatoval: „Ako tofu to každopádne nechutilo.“

Takže pre tých pár, ktorí to ešte stále neskúsili: Býčie gule chutia najviac ako brzlík. A sú trochu trasľavé, aspoň sa mi to zdá. Niečo, čo človek ochutná, ale nepotrebuje to denne. Aspoň nie z dôvodov pôžitku.

Možno ich človek potrebuje na to, aby dokázal dostatočne veruho hľadieť do kamery. Kto sa už usmieva, keď je býčie gule? Vlastizrada. Voči CHLAPOVI ako takému. Niet divu, že kuchárky sa už na titulku nedostanú. Aspoň nie v tých vychytených magazínoch. Tá večne mladá v bielom dirndli, ktorá si žiarivo olizuje pery, pretože … Nie, prosím! To by bolo príliš.

Okrem toho ide teraz o „pravé“ veci: už žiadne peny, vežičky a bodky. Žiadne umelecké kreácie, pri ktorých človek pri pozeraní spáli viac kalórií než pri jedení. Mäso, krvavé. Skoro večnosť zavesené, kým samo nespadne z háku.

Prapôvodný muž je späť. Divoký lovec s príbehmi svojho predchodcu Anthonyho Bourdaina: Sex and Drugs a nevesta, ktorú mal jeho šéf počas svadobnej hostiny nad odpadkovým košom. A mladý Anthony, ktorý od tej chvíle vedel, že aj on chce byť šéfom. Môžem len dúfať, že nebolo leto. Pretože potom bolo buď neskutočne zima kvôli hygiene a chladeniu a podobne. Tam sa dá ľahko prechladnúť. Alebo tam boli červy. Tak tučné ako … skoro tak tučné ako býčie gule.

Čo by potom opäť vysvetľovalo ten divoký výraz tváre. Dry aged. Je teraz tiež v móde. Možno to spolu súvisí. Možno to ide cez ten zlý pohľad. Zelenina je každopádne u takýchto chlapov megaout, len aby bolo jasno. Ak hrášok, tak nanajvýš na to, aby sa podstrčil nejakej padnutej princeznej.

Televízni kuchári z minulých rokov … boli z tak vzdialenej galaxie, že ani chlapíci zo „Star Wars“ by ich v rozumnom čase nemohli navštíviť na večeru.

Hlavy, ktoré cez vysokú bielu kuchársku čiapku vyzerali ako perfektne vytvarované slivkové gule. Mištičky a tanieriky pred sebou, aby sa nič, a už vôbec nie oni, neušpinilo. Veselí ako mníšky na misijnej dovolenke. Vždy jemný úsmev na ružových perách. Srdečne sa snažiac priblížiť naklonenej gazdinke aj zdravú kuchyňu. Hrášok, hlbokozmrazený. Ale zato po balíkoch. A bez akéhokoľvek citového testu pre šľachtické dcéry. Ich srdce bolo čisté ako ich nechty.

Alebo náš Jamie Oliver, ten milý chlapec, ktorý varí doma pre svojich priateľov a kvôli tomu jazdí na nákupy na kolobežke. Zívačka. Spravil veľkú kariéru, to áno. Aspoň niečo. Ale prosím: Sociálne projekty a biopotraviny pre školskú jedáleň? Už mu zjedli gule? Hoci: Ten chlapec bol v priebehu rokov predsa len dosť prispôsobivý. Možno sa ešte dá vychovať. Jamie na Harleyi, megatetovanie na spolovice odhalenom trupe (nechal si nastreliť vlasy?), ako jazdí do najvychytenejšieho väzenia a medzi zubami syčí: „Hej, starý, daj mi to najposratejšie mäso, aké nájdeš, a ja vám upečiem niečo poriadne kruté!“

Hoci … niekedy sú tí tvrdí kuchárski chlapci priam rozkošní. Hlavne vtedy, keď chcú byť takí extra cool. U nás ich radi voláme „mladí divosi“, aj keď niektorí z nich už majú – podobne ako je to pri mládežníckych organizáciách veľkých strán – celkom dosť rokov za sebou. Čierna bunda, ľubovoľný pohľad, pokiaľ nie je priateľský, a hlavne zvláštne účesy. Čo súvisí aj s tým, že nie každému a v každom veku je dopriaty bujný vlasový porast. Ale, všimni si: V takom prípade sa dá skvele maskovať pirátskou šatkou. Variť? Ach áno, to robia tiež. Potiť sa? Jasná vec. Vyskytuje sa to však v takmer každej kuchyni. Pindať? Hej, kto nie. Vraj sa to stáva aj kuchárkam.

Mimochodom: „Mladé divošky“ ženského pohlavia som ešte nevidela. Aspoň nie v televízii alebo v mnohých časopisoch či niekde inde na verejnosti. Pretože tie skoršie alebo aj neskoršie kuchárske baby nie sú divoké? Teda, mali sme super učňa, na chrbte má megatetovanie a keď raz bola dlho vonku, postavila si pri konvektomate vedro do kúta a z času na čas doň nebadane pogrcala. Bola nedeľa. A zo seba vydala všetko. A bola naozaj dobrá. Okrem toho: Taká nedivoká nie som, dokonca ani úplne bez tetovaní, ani ja. Môže sa stať, že mi k veľkej nespokojnosti Buchingera ujde aj nejaké to zaklínadlo. A čo sa týka veku, tak po prvé som práve len nedávno, dočerta, začala neskôr a po druhé, zopár tých divokých chlapov je už tiež celkom za zenitom. Čo nás odlišuje? Možno je to jednoducho tak, že nám nerastie capia brada. A že máme celkovo iný prístup k úprave našich vlasov … Do frasa.
Alebo ani nie. Pretože možno budú raz cool sa usmievajúce kuchárky IN. Vrátane krvavočervených paradajok. S kohútom. Móda sa mení.

Ale, jasné: Dovtedy si aj tí wannabe kuchári odpozerajú zlý pohľad, než divoko odhodlane siahnu po grilovacom náčiní … Sedí. Aspon niečo robia a nevisia s pivom pred televízorom, kým ich nenakŕmia. Takže: Vau! CHLAP, vy ste dobrí! Naozaj.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!