A-La-Carte

Za siedmimi horami

Návšteva Istanbulu, niečo nové a niečo známe, niečo jednoduché a niečo zložité a tá veľká otázka: jeden kebab alebo dva kebaby?


Je to už zopár rokov, čo som bol v Istanbule, takže bol najvyšší čas. Našťastie, pretože hneď ako som tam dorazil, zažil som niečo výnimočné. Navštívil som Veľký bazár, čo pre turistu ešte nie je až také výnimočné, ale keďže som tak urobil pod sympatickým vedením odvážnej a mimoriadne znalej švajčiarsko-tureckej sprievodkyne Miriam, dostal som sa po všelijakých úzkych a strmých, nie, veľmi strmých schodoch hore do ateliéru arménsko-tureckého zlatníka Murada. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol dojímavý. Vnútri miestnosti zlatníkov strieborný tovar, prehľadne na stenu zavesené náradie, jeho pracovný stôl, zopár miest na sedenie, pec, ktorá vinie svoju dlhú rúru celou miestnosťou – a malý, pestro ozdobený vianočný stromček z plastu, ktorý tu stojí po celý rok. Cez obe okná som sa díval na strešnú krajinu bazára s jej bradavičnatými kupolami, James Bond tu pre Skyfall predviedol legendárnu naháňačku na motorke. Na jednej strane padol pohľad do vnútra chánu, toho komplexu budov, nad ktorým sa ateliér vznáša, za ním kupola blízkych kúpeľov hammam, na obzore na Galatskú vežu a novú panorámu Istanbulu. Na druhej strane som videl minarety a kupoly mešity Nuruosmaniye, ktorá sa majestátne vypína nad dobrodružnou strešnou krajinou.
Dostali sme čaj a rozprávali sa, čo fungovalo, pretože Miriam je brilantná simultánna tlmočníčka, a v istom momente sme prišli na reč o nadchádzajúcich sviatkoch a o špeciálnom arménskom chlebe, ktorý sa pri tejto príležitosti tradične vyrába s mastixom.
„Ako,“ spýtal som sa Murada, „dostanete ten mastix do chleba?“
Už dávnejšie som si totiž zaobstaral kúsok tejto aromatickej živice z mastixových kríkov, ale nevedel som celkom, ako s ňou narábať. Murad sa na mňa pozrel s veľkými očami. „Ako by som to mal vedieť? Na to sa musím opýtať v centrále.“ Takže sa cez mobil opýtal v „centrále“ a jeho manželka Elisabeth – samotná „centrála“ – odpovedala. Človek musí malý kúsok mastixu spolu s kockou cukru vložiť do mažiara a tĺčikom z neho urobiť „piesok“. Ten sa potom spracuje s bežným kysnutým cestom a nastrúhanou pomarančovou kôrou na „čurek“, na arménsky veľkonočný chlieb. Voňavý chlieb Murad napokon do práce nepriniesol, a to nie zo závisti, ale z úcty: jeho moslimskí kolegovia práve držali ramadán, človek nechce rušiť. A ako keby na vďaku za túto pozornosť začal v tej chvíli z viacerých strán zvolávať muezín a ja som si vychutnával výzvu na modlitbu pred vchodom do Muradovho ateliéru s panoramatickým výhľadom na obrovské mesto – a na ten malý, pestro ozdobený vianočný stromček. Úplne v blízkosti Veľkého bazára som potom musel zjesť kebab. Zvyčajne som v tom zdržanlivý. Úplne blízko miesta, kde bývam (vo Viedni, nie v Istanbule), je jeden z tých kebabov, ktoré predávajú nielen kebab, ale aj ázijské rezance a kúsky pizze, a keď večer kráčam domov, musím si prerážať cestu cez mohutný oblak tuku, ktorý páchne tak odporne, že uvažujem, či by som sa nemal odsťahovať (nie, to nie je pravda, v skutočnosti uvažujem, ako by sa mi podarilo vystreliť ten kebab na Mars; musím zavolať Elonovi Muskovi, ten má určite nejaký nápad).

Stánok s kebabom, ktorého návštevu mi Ayse Poffet priam nanútila, sa volá Dönerci Şahin Usta. Ayse, ktorá pendluje medzi Istanbulom a Zürichom a ktorú som spoznal preto, lebo so svojou značkou Hayat-Trading dováža tie najlepšie pistácie, aké poznám, konala na pokyn Elif Askan, majiteľky tureckej reštaurácie Gül v Zürichu, lokálu, z ktorého si už dlho želám filiálku vo Viedni, tak chutne, srdečne a jemne sa tam varí. Ayse teda povedala, že Elif ju vyzvala, aby mi raz ukázala, čo môže byť kebab: a presne to aj urobila. Boli sme ešte skoro, preto rad pred Dönerci Şahin Usta ešte ani nesiahal za ďalší roh ulice. Čakali sme možno štvrť hodiny, kým som mal v ruke čerstvý chlieb s jeho plnkou z mäsa a baklažánu. Odhryzol som si. Dojem bol približne taký ako vtedy v Tokiu, keď som jedol sushi vedľa rybieho trhu Cukidži: Človek má pocit, že je niečo, čo pozná, kým nepochopí, že takto to určite ešte nikdy nejedol.
Môj prvý kebab bol teda veľkou radosťou a nemal to byť posledný kebab, ale o tom o chvíľu viac. Najprv som sa ešte stratil na bazári, prišiel som – obrovský šok – okolo životnej sochy presláveného debila s mäsom obloženým zlatom Nusreta Gökçeho alias Salt Bae, našiel som pár hodvábnych šatiek, ktoré som nepotreboval, ale aj tak som si ich kúpil, pretože boli pekné, a v istom momente som bol opäť na ceste k Zlatému rohu, nadšený, sýty a trochu neistý, čo ma večer čaká.

Lebo večer som mal pred sebou ťažkú cestu. Tá ma viedla z môjho hotela v bývalej francúzskej dievčenskej škole Ecole St. Pierre len sto metrov pod Galatskou vežou dole k prístavisku lodí. Spolu s Ayse som nasadol na trajekt cez Bosporský prieliv a zamieril som v istanbulskej štvrti Kadıköy do reštaurácie Çiya Sofrası. Pritom som si spomenul na svoju prvú návštevu pred dobrými pätnástimi rokmi. Vtedy som sa v Çiya bezhlavo prejedol a hodiny po príchode som sa sýty až po spánky tackal späť k trajektu, tak nevinnne šťastný, ako len dobré jedlo dokáže urobiť človeka šťastným. Odvtedy som Çiya stokrát odporučil ďalej a tisíckrát som si spomenul na svoju návštevu, jemné, teplé chute cesnakovej polievky a kyslého kebabu som mal stále na jazyku. Teraz som stál pred skúškou dospelosti, ktorej som sa odvtedy obával: Rozvinulo by jedlo opäť rovnakú mágiu ako vtedy pri poslednej návšteve? Alebo by mi spomienka a očakávanie, toto duo diabolique, vystrojili žart a nechali ma sklamaného stroskotať? Všimol som si, ako sa na mňa Ayse trochu ustarostene pozerala kútikom oka. Zrejme sa myšlienky na mojom čele dali jasne čítať. Prišli sme a Musa Dagdeviren, fúzatý majiteľ Çiya, nás privítal. To bol veľký rozdiel oproti mojej prvej návšteve, keď som Musu síce videl, ale nemohol som s ním prehovoriť ani slovo, pretože nemáme spoločnú reč (okrem samozrejme reči dobrého vkusu, čo nie je málo, ale na okrajoch niekedy neostré). Teraz však mohla Ayse tlmočiť a rozvinul sa nádherný dialóg, ktorý bol prerušovaný len tým, že na stôl bolo permanentne kladené jedlo – Musa prevzal úlohu objednať pre nás.
Boli tam içli köfte, pečené bulgurové taštičky, ktoré boli plnené orieškovo-mletým mäsom, lahmacun, jemnučká, mierne pálivá turecká pizza, ezogelin polievka, ktorá bola pripravená z bulguru a červenej šošovice, úžasná fazuľa (pretože sme rozprávali, že sme na inom mieste jedli dobrú fazuľu, a áno, jasné, že tu bola ešte raz taká dobrá), strhujúca, ľahká jahňacia polievka so štvrtkami zelených mandlí, fıstıklı kebab, špíz z mletého mäsa s pistáciami, tavuk şiş, špíz z marinovaného kuracieho mäsa, fantastický zahter salatası,
šalát z divého tymianu, hummus, plnené vínne listy a všelijaké dezerty. Bolo to čisté šťastie, a pretože šťastia nemám nikdy dosť, dohodol som si na pozajtra ešte raz obed. Na druhý deň som sa prechádzal mestom. Išiel som historickou zeleno-bielou električkou z Kadıköy do Moda. Obišiel som štvrť Caferaga, kde sa v lete chodí kúpať, a navštívil som prístavisko lodí Moda Iskelesi, na ktorého prvom poschodí je umiestnená verejná knižnica. Pozrel som si nové múzeum Istanbul Modern, priamo na európskom brehu Bosporu, ktoré je ďalšou veľkolepou múzejnou stavbou veľkého architekta Renza Piana. Maškrtil som sladkosti v cukrárni Karaköy Güllüoğlu, pil fermentovanú zeleninovú šťavu v Asrı Turşusu a narazil som – aby som bol presný: bol som narazený Ayse – na jedno z mojich nových obľúbených miest v Istanbule: Vefa Bozacısı.

Ide o kaviareň, kde však nie je káva, ale len jeden jediný nápoj s názvom „Boza“.
„Boza“ sa získava z fermentovaného prosa, ktoré sa zmieša s vodou a cukrom, má kalnú, žltkastú farbu a na prvý pohľad nevyzerá práve dôveryhodne. Nápoj sa vlieva z veľkých kanistrov do štvrťlitrových pohárov, a ak chce človek premeniť osvieženie na desiatu, môže si oproti u potravinára vziať sušený cícer a nechať pár z nich vhupnúť do pohára.
Chuť „Bozy“ leží na sladko-kyslej stupnici skôr na sladkej strane, možno porovnateľná s trpkým, pasírovaným jablkovým pyré, ktoré bolo zmiešané s kyselinou mliečnou. Trvalo pár sekúnd, kým som si zvykol na chuť, ale potom som sa do nej okamžite začal zaľubovať. Naberal som lyžičkou cícer do pohára a z neho, vypil som ho do dna, vypýtal som si pri bare dupľu. K tomu sa pridalo, že obchod je nadpozemskej, trochu nostalgickej krásy. Drevené obloženia, zrkadlá, dva s miniatúrnymi zrkadlami obložené stĺpy, o ktoré sa človek môže oprieť, keď triedi cícer. Vo vitríne zabudovanej do steny sa nachádza pohár, z ktorého pil „Bozu“ osobne zakladateľ štátu Atatürk, v roku 1937, teda predvčerom. Nemá zmysel cestovať do Istanbulu a nestráviť tu aspoň hodinu. Adresa: Mollahüsrev, Vefa Cd. 66, 34134 Fatih.

Samozrejme, vyskúšal som aj iné reštaurácie. Jeden večer sme si dovolili vodné taxi a plavili sme sa po Bospore až hore do Tarabya, takmer až k ústiu Bosporu do Čierneho mora. Bolo to dobrodružstvo, kľučkovať medzi obratnými trajektami a mocnými remorkérmi do nastávajúceho večera. Už len tá možnosť pozerať sa na neuveriteľné domy na Bospore z vody stála za investíciu. Večeru sme potom zjedli v reštaurácii Kiyi, jednej z najznámejších reštaurácií na Bospore, sakrálnom mieste pre priateľov puristickej rybacej kuchyne.
Iný večer som vyhľadal viackrát odporúčanú Yeni Lokanta, ktorá má pobočku aj v Londýne, a zjedol som celé menu. Začalo sa to šalátom zo zeleného jablka, potom nasledovali lahodné Çiğ Köfte s rímskou rascou, čili a zemiakovou kroketou, artičoka s bôbom a čerstvou mätou, pečený krab s aioli, bottargou a pistáciami a ako hlavný chod pekný kúsok jahňaciny s hubami, špenátom a estragónom. Bolo to lahodné jedlo, umelecké, estetické a rozsiahle. Okolo polnoci som kráčal sýty späť do môjho hotela. Boli ulice prázdne? Nie. Ani malé deti ešte neboli doma. Istanbul žije dvadsaťštyri hodín denne.
Na druhý deň som išiel cez Galatský most, ktorý spája istambulskú štvrť Karaköy s tou s názvom Eminönü. Predo mnou bolo niekoľko najväčších pamätihodností Istanbulu, Hagia Sofia, Modrá mešita, palác Topkapı, Egyptský bazár, ale nemohol som odtrhnúť oči od nespočetných vlajok, ktoré boli napnuté krížom cez most, potlačené tvárami politikov, o ktorých sa čoskoro potom hlasovalo: voľby primátora v Istanbule.

Sprievodca, ktorý ma viedol, sa volal Zafer. Nemčinu sa naučil na rakúskej škole v Istanbule. Zameral môj pohľad na Zlatý roh, ktorý sme práve prechádzali, ten morský kus, ktorý preniká hlboko do mesta z Bosporu, ako prirodzený prístav a žiariaci pútač pohľadov, keď za kopcami Istanbulu zapadá slnko. Na týchto kopcoch sedia veľké mešity, mocné kupoly, minarety v kameni vytesané výkričníky. Najprv sme prešli cez Egyptský bazár, ktorý v túto skorú hodinu ešte nebol preplnený, potom ma Zafer viedol k mešite Rüstem Paša, ktorá leží o poschodie vyššie nad rušnou štvrťou a vyžaruje prekvapivý, dojemný pokoj. Vyzuli sme si topánky, prezerali sme si virtuózne pomaľované dlaždice vo vnútri mešity a mal som dojem, že som zrazu na inom kontinente. Pokoj bol taký hlboký a samozrejmý, bohatstvo farieb a vzorov ohromujúce. Zafer sa usmial. Presne to mi predpovedal. Šli sme ďalej cez obytnú štvrť, ktorá mala byť kedysi štvrťou umelcov, teraz však bola ošarpaná a určená na demoláciu. Stopy niekdajšej krásy sa dali ešte spoznať, ale súčasnosť vyzerala mizerne. Cez strmé ulice sme vystúpili k mešite Süleymaniye, obrovskému komplexu periférnych stavieb, ktorý obklopuje slávnu mešitu zo 16. storočia. Zafer ma viedol – už bolo poludnie – do malej krčmičky, ktorá sa skutočne volala Ali Baba. Nikdy v živote by som z vlastného popudu neprekročil jej prah. Ale potom sa stalo to, čo skoro nikde, ale v Istanbule permanentne. Jedlo bolo jednoduché, ale dobré, možno dokonca veľmi dobré. Na obed sme jedli lahodnú fazuľu s ryžou a ayranom. Vonku začalo pršať a my sme začali rozprávať. Sedeli sme, pozerali sa von do sivého počasia, potom nám šéf priniesol tureckú kávu, horkú a horúcu, a kúsok baklavy, sladkú a chrumkavú, a kvôli mne by už ani nemuselo prestať pršať. —

Dönerci Şahin Usta
Mollafenari, Kılıçcılar Sk. No:5,
34120 Fatih/Istanbul
T +90 212 526 52 97

Çiya Sofrası
ciya.com.tr

Vefa Bozacısı
vefa.com.tr

Yeni Lokanta
yenilokanta.com

Prevádzkovateľ Çiya Musa Dagdeviren (vpravo dole) sa v 80. rokoch 20. storočia zasvätil rehabilitácii kebabu a odvtedy v svojom lokáli udržiava túto starú kulinársku tradíciu pri živote.

V kaviarni Vefa Bozacısı pil „Bozu“ už aj zakladateľ štátu Atatürk: nápoj z fermentovaného prosa, ktoré sa zmieša s vodou a cukrom, a obohatený cícerom, stáva sa z neho desiata.

V Yeni Lokanta dodáva šéfkuchár Civan Er tradičným pokrmom moderný šmrnc –
lahodné jedlo, umelecké a estetické.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!