How slow can you go?
Práve nám dvom by sarkasticky nadvihnuté obočie vzhľadom na aktuálny hype okolo Slow-Foodu samozrejme nesvedčalo.
Veď sme to inak ani nechceli, lepšie povedané: vlastne sme to presne takto chceli. A to, že sa medzitým môže stať, že vám žemľa so sekanou vychladne, pretože sprievodné vysvetlenie odborného nadšenca pre maloobchod so žemľami so sekanou (ohľadom pôvodu pšenice použitej na žemľu, dĺžky kysnutia kvásku, veku a spôsobu vykurovania pece, podmienok chovu a osobných preferencií spracovaného prasaťa, rodokmeňa a profesijného vývoja výrobcu sekanej ako aj osobnej produktovej filozofie výrobcu horčice, resp. jeho farmárskych dodávateľov) trvá jednoducho trošku dlho.
Nechajme to tak.
Jasné áno teda pre ovocie ohrozené vyhynutím, hospodárske zvieratá chované tak, aby boli vhodné do detskej televízie, a úplne nové, prastaré konzervačné metódy.
Jasné áno teda aj pre to divadlo, ktoré sa okolo toho robí.
Ale. (Aby som raz vyraboval rétorický arzenál Marlene Streeruwitz.)
Ale.
Niekde tá zábava predsa len končí.
Napríklad vtedy, keď v čakárni mimochodom, napoly zvedavo, siahnete po ďalšej publikácii o Slow-Foode, ktorej existencia vám doteraz unikala.
bewusst. sa nazýva tento posol spomaleného životného štýlu spätého s prírodou, úplne štýlovo s malým b a bodkou na konci.
Titulná strana zobrazuje žánrovo klasickú poľnohospodársku mozoľnatú ruku, trčiacu z károvaného rukáva košele, s názvom „Tak veľa Rakúska musí byť“, ktorá sa otcovsky ochraniteľsky vinie okolo remeselne pleteného prúteného košíka plného nádherných zemiakov.
Všetko je ladné, eko a solídne, a predsa je tu skrytá malá iritácia, konkrétne v podtitule: „Kvalitatívny časopis od McDonalds Rakúsko“.
Hm.
V editoriáli prezrádza Andreas Schwerla, generálny riaditeľ spoločnosti McDonalds Rakúsko: „Sme spoločnosť s jasným presvedčením. Napríklad čo sa týka nášho nároku na kvalitu.“ A dodáva: „Pre vás to doteraz možno nebolo hmatateľné.“
Ďalej sa dozviete, že McEier (McVajcia) pochádzajú od sliepok z voľného chovu s minimálne ôsmimi štvorcovými metrami na hrabanie a behanie. Ilustrované je to obrázkovou fotografiou krajiny so sliepkami, ktoré majú k dispozícii približne osem štvorcových kilometrov výbehu. (Pri pokuse vkusne naaranžovať McDonalds verziu Ham and Eggs však aj moderná potravinárska fotografia naráža na svoje hranice.)
Aj nevyhnutný minister poľnohospodárstva Berlakovich v rozhovore chváli príkladnú funkciu spoločnosti.
Samozrejme, chceli by sme výslovne uznať, že časy, keď ste cestu k najväčšej domácej rodinnej reštaurácii našli à la Janíčko a Marienka pozdĺž polystyrénových krabičiek ležiacich na chodníku v čoraz kratšej frekvencii, sú preč. Že recyklovateľné obaly a elektrina z vodnej energie sú v pohode. A tiež, že nádrže McDonalds kamiónov sú medzitým plnené upraveným tukom na vyprážanie, je určite lepšie než opačný prípad.
No skôr než vážne začneme používať pojmy kvalita, reštaurácia a McDonald v jednej vete, ešte nejaký čas uplynie. A ak Toni Mörwald v poslednom čase v trápnych televíznych spotoch blúzni o špičkovej kuchyni u McDonalds, môže mať na mysli len predpisové vybavenie odsávačmi pár.
Ale kto vie, možno budú jedného dňa možné aj takéto objednávky: „Áno, prosím si cheeseburger, ale nie s tou penovou žemľou, ale s poctivou ručne robenou žemľou. A burger prosím z Lungau dry-aged-Angus, nasekaný, nie mletý, bez kečupu a medium rare, samozrejme, a povedzte prosím šéfkuchárovi, nech dá pozor, aby mäso tentoraz nebolo prásknuté na platňu priamo z mrazničky, inak bude tá druhá hviezdička (Haube) hneď preč.“
Starí Slow-Food fanatici ako my vedia čakať.