A-La-Carte

Hundertwasser, futbal, jedálny lístok a ja (2013\/3)

Túlanie sa uličkami Barcelony so zvláštnym zreteľom na tapas, cavu, päťchodové menu a konečnú konverziu na náboženstvo paellizmu.


Text Christian Seiler · Ilustrácia Markus Roost

Deň sa nezačal zle. Portier môjho hotela, ktorý musí zostať utajený, ma poslal z jedálne na ulicu. Konšpiratívne mi zašepkal do ucha, že by som radšej nemal raňajkovať tu v hoteli, tu je vraj len obvyklý medzinárodný brak, volské oká, chlieb s medom, kukuričné lupienky – slovo „kukuričné lupienky“ vyslovil s takou dávkou znechutenia, že by som mu za to skoro padol okolo krku –, ak už, tak by som mal ísť raňajkovať do kaviarne Mauri na Rambla Catalunya, tam je aspoň káva v poriadku.

Raňajky každopádne nie sú jedlom, ktorým by bola Barcelona preslávená. V hoteloch si dokonca podľa názoru ich portierov pýtajú fantastické ceny za ponuku, ktorú človek inde berie s ovisnutými ramenami pri bufete, okrem opečeného bieleho chleba, ktorý sa natiera čerstvou dužinou z rajčín a chutí vyslovene lahodne. Často sa tento rajčinový chlieb kombinuje s mäsitými ančovičkami alebo korenistou šunkou Ibérico, pričom je namieste trochu opatrnosti. Ančovičky boli takmer všade, kde som ich ochutnal, vynikajúce. Šunka však chutila veľmi odlišne. Raz sa rozplývala na jazyku, inokedy sa správala ako dedinská šunka z plastovej fólie, isté bolo len to, že všade stála majland.

Kaviareň Mauri bola cenným tipom. Bola raz krásna. Miestnosť, v ktorej stoja vitríny s občerstvením, je stále veľkolepá. Tu dostať všetky možné tortičky a mandľové pečivo, ale aj nádherne staromódne briošky, ktoré by s varenou šunkou, syrom a majonézou na každom anglickom bridžovom turnaji urobili dobrý dojem. Croissanty sú chrumkavé a majú divokú, živočíšnu chuť, ktorú som si nevedel vysvetliť, kým mi vzorne v čiernej uniforme s bielou čipkovanou zásterkou odetá čašníčka nevysvetlila, že sú pečené na bravčovej masti. Ak v Barcelone nejdeš k svini, pozri vyššie, sviňa jednoducho príde k tebe.

Rozhodol som sa pre tuniakový sendvič, krásne zabalený do bledého papiera na desiatu, a tortičku s jahodami, k tomu som si dal kávu s mliekom a trochu slanú minerálku.

Potom som si roztriedil svoje plány na dlhý deň v Barcelone.

Na lístočku som mal poznačené tri body. Po prvé: Hundertwasser. Po druhé: Futbal. Po tretie: Jedlo.

Pretože sa smejete o Hundertwasserovi: Ja som totiž vtipný. Pod Hundertwasserom myslím prirodzene slávneho majstra modernistickej architektúry, Antoniho Gaudího, ktorého stavby so svojimi plynulými, biomorfnými fasádami formujú obraz Barcelony a vo svojej detskej hravosti pozývajú k snívaniu o mestách, ktoré fungujú ako dobrodružné ihriská. Keby som nevedel, že Gaudí bol v čase, keď Albert Hofmann vynašiel LSD, už dvanásť rokov pod zemou, tipol by som si, že ten dobrý muž pri navrhovaní uviazol na tripe, ale táto teória z uvedeného dôvodu odpadá.

Rozhodol som sa, pretože kaviareň Mauri leží hneď za rohom, najprv navštíviť „La Pedrera“, „kameňolom“, Gaudího slávny obytný dom s oficiálnym názvom Casa Milà na Passeig de Gràcia, skutočnej hlavnej triede Barcelony, keďže tie ešte slávnejšie Ramblas sú vyhradené už len pre turistov naboso a predavačov tombolových lístkov. „La Pedrera“ sa ukázala ako impozantná stavba, ktorá podľa sprievodného textu môjho sprievodcu reprezentovala početné architektonické priekopnícke výkony, na mňa však celkovo nezanechala oveľa väčší dojem ako Rogner-Therme.

Čím by sme boli opäť pri Hundertwasserovi: Krátka návšteva v zväčša groteskne preplnenom Parc Güell, inom landmarkovom zariadení od Gaudího, odhaľuje, ako sa Hundertwasser bez hanby nechal inšpirovať Gaudího tvaroslovím a použitím materiálov, vratké podlahy a intarzie zo zbitej keramiky nevynímajúc.

„La Pedrera“ má okrem tohto poznania rozhodujúcu výhodu. Búda leží celkom blízko jednej z najšikovnejších desiatových staníc, aké momentálne v Barcelone existujú: Tapaç24.

Tapaç24 je malý pivničný podnik o pár blokov ďalej na juh. Patrí k impériu šéfkuchára Carlesa Abellana, ktorý bol svojho času sous-chefom Ferrana Adriàu v legendárnom El Bulli – referencia, ktorá sa v Barcelone považuje za požehnanie od samotného krstného otca. Abellan rozmýšľal nad tým, ako by sa dalo trochu zmodernizovať populárne tapas-princíp – ideš pred jedlom niekam, kde si dáš aperitív, a pretože by ťa aperitív bez jednohubiek vykreslil ako ožrana, existuje k tomu kulinárske alibi, občerstvenie, malé, chutné sústo, ktoré stimuluje tvoj apetít, nenecháva pohár cavy pôsobiť nemotivovane a má presne toľko nutričnej hodnoty, že o desiatej, keď vo Viedni Armin Wolf moderuje ZiB2, vstúpiš do reštaurácie podľa svojho výberu a premýšľaš o tom, či chceš zjesť veľké alebo to úplne veľké menu.

Abellan zostavil rad pokrmov, ktoré sa veľmi blížia klasickej ponuke: žemličky, krokety, miniatúrne hamburgery, klobásky, šaláty, jednohubky s ančovičkami alebo krabmi. Dovolil si však aj pár vylepšení. Bikini Comerç24 je napríklad veľmi jemne pripravený šunkovo-syrový toast, ktorý je vylepšený čiernymi hľuzovkami, a McFoie-Burger sa vysvetľuje sám. Človek môže tieto sústa, ktoré sú cenovo o niečo vyššie ako zvyšok ponuky, odbiť ako šik-miki jedlo, ale môže si ich aj vychutnať.

To som urobil s nadšením a chválil kaviareň Mauri, pretože mi dovolila objednať si tak prehľadné raňajky, že som ešte pred obedom mohol vyvinúť potrebný hlad na desiatu na najvhodnejšom mieste. To sa dobre hodilo. Tapaç24 je notoricky preplnené. V čase jedla sa tvoria dlhé rady na ulici. Keďže neznášam stáť hladný v dlhom rade – nemá to v sebe niečo rovnako nedôstojné ako fajčiť cigaretu v jednej z odsávacích staníc na medzinárodnom letisku? – , prešiel som sa hneď po mojej krátkej návšteve Casa Milà dole do tapas-lokálu, kde o jedenástej predpoludním vládla zívajúca prázdnota.

Usadil som sa k vysokému stolíku a prepracoval sa cez pekne zdobený lístok. Najlepšie jedlo – popri sardinkách s citrónom, dusených paprikách, naozaj slušnej šunke Ibérico, tortille alebo olivách plnených ančovičkami – bola kroketka, ktorá bola vypchatá kúskami mäsa z pečeného kuraťa. Bola taká dobrá, že som si objednal druhú porciu, hoci som si to predtým kategoricky zakázal.

Čašník, ktorý musel byť v inom živote hollywoodskou hviezdou prenasledovanou paparazzmi – tak sa každopádne správal, keď ho chcel niekto o niečo požiadať – potvrdil objednávku vystrčenou spodnou perou a tým, že si ma premeral od hlavy po päty: Robíš to vlastne každý deň, môj priateľ?

Nie. Ale dnes áno, pretože zajtra tu už nebudem.

Druhý bod na mojom ťaháku: Futbal. V Barcelone sa údajne hrá futbal, a pretože milujem futbal, rozhodol som sa pozrieť si slávny štadión Camp Nou, aj keď v toto pokročilé dopoludnie nebudem v spoločnosti 98 000 iných pánov, ako je to inak pri domácich zápasoch FC Barcelona pravidlom. Okrem toho som chcel vedieť, či sú aj Barcelončania, takí rozmaznaní svojou kulinárskou kultúrou, nútení konzumovať na futbalovom štadióne špinavé klobásy a nealkoholické pivo, alebo či si človek môže predstaviť jasajúce masy po Messiho góle dvojnásobne šťastné, pretože si na povzbudenie priniesli z bufetu trochu vlažnej chobotnice, ktorú zapili pohárikom cavy, bravo, Messi, viva Barcelona.

Záväzná informácia k tomu znie: Špinavá klobása. Žiaľ.

Napriek tomu na mňa štadión stojaci uprostred obytnej zóny zapôsobil tak silno, že som sa zúčastnil prehliadky jeho útrob a dokonca som bol v pokušení kúpiť si v Barcelona-Megastore tričko s číslom na chrbte 11 a nápisom „Neymar jr“, ktoré v aktuálnych rebríčkoch predaja dresov robí konkurenciu dokonca aj dresu Lionela Messiho. Ale rozhodol som sa proti tomu, možno preto, že nemali žiadne v mojej veľkosti.

Na ceste späť do centra mesta som sa musel pozrieť, čo je tretí bod na mojom zozname úloh.

Pravda: Jedlo.

Pretože mi princíp tapas-jedla dával zmysel, namieril som si to k jednej z absolútnych klasík, ktorými je centrum Barcelony plné, piváreň, v ktorej dostanete aj niečo pod zub. Volá sa Ciudad Condal a nachádza sa na Rambla Catalunya.

Ako dobré sú tapas-lokály, dá sa celkom analogicky odvodiť od toho, ako dlhý je rad ľudí, ktorí čakajú, aby dostali miesto, možno pri jednom z mála stolov, najradšej však priamo pri bare, kde si môžete, aj keď neovládate katalánčinu, ukázať prstom na jedlo, ktoré si viete predstaviť ako ďalšie na svojom tanieri.

Rad pred Ciudad Condal teda potvrdil, že som si vybral správne miesto, ale pretože som si neskoro dopoludnia zaobstaral použiteľný základ, čakanie mi išlo ľahko, aspoň pokiaľ sa rad ešte nachádzal vonku na čerstvom vzduchu. Vo vnútri nádhernej krčmy obloženej drevom totiž klimatizácia bežala na plné obrátky, dostal som americký teplotný šok, zatiaľ čo som si už mohol sondovať, čo na mňa čaká vo vitríne. Trasúc sa od chladu som si dal fantastické ančovičky s baklažánom, papriky plnené tuniakom, krokety zo sušenej tresky a sladko korenené, čisto biele rybie filé. Potom tanier mušlí a pečené klobásky s fazuľou. Každé jedlo bolo výdatné a vysokej kvality, pritom prehľadnej dimenzie a tak lacné, ako sa o tom vždy sníva. Pchal som do seba s najlepšou chuťou, vypil dve české pivá a neminul viac ako 15 eur. Niet divu, že moja nálada bola prvej triedy.
Potom prišiel hovor.

Bol to môj priateľ, lekárnik. Keď som mu rozprával, že cestujem do Barcelony, s ťažkými obavami pokýval hlavou, ako to robí rád, akoby som mu práve oznámil, že plánujem kurz rybolovu vo Fukušime.

Potom povedal, že pozná niekoho mimoriadne kompetentného, pokúsi sa ho zastihnúť a následne ma zásobí tipmi, ktoré by mojej ceste dali zmysel. Potom som o ňom týždne nič nepočul, ale teraz sa tváril, akoby musel len rýchlo zložiť hrniec so špagetami zo sporáka, skôr než mi zavolal späť.

„Máš si čo písať?“

„Nie.“

„Dobre. Tak si poznač nasledovné: Jediný podnik, ktorý je skutočne dôležitý, je Rias de Galicia. Nezamieňaj si ho so sushi barom na prvom poschodí, ten sa volá Espai Kru a je tiež v pohode, ale nie taký super ako reštaurácia dole. Rezervoval som na zajtra večer, momentálne nie je ľahké dostať stôl.“

„Hej,“ zvolal som, „zajtra už v meste nebudem.“

„Ale budeš,“ odpovedal lekárnik. „A ešte niečo: Vyhni sa Botafumeiro. To je presne ten druh turistickej pasce, do ktorej vždy vpadneš.“

Nepovedal som nič. V Botafumeiro som mal rezervované na dnešný večer.

Lekárnik sa pásol na mojom mlčaní, kým som sa nevzdal a nepoložil mu otázku, na ktorú ešte čakal, aby ju mohol triumfálne zodpovedať.

„Od koho máš ten tip?“

„Ferran.“

Mal som si hneď domyslieť. Dal som lekárnikovi ten najkrajší darček, aký si mohol želať, tým, že som bez slova stlačil tlačidlo odpojiť. Potom som zavolal do hotela, predĺžil si pobyt o jednu noc a poprosil concierge, aby mi prebookoval let. Čo sa týkalo Botafumeiro, nikdy som nebol taký odhodlaný ako teraz považovať ho za absolútne super a poslať lekárnikovi pohľadnicu s najlepšími pozdravmi z najlepšej reštaurácie v meste, počuješ, z tej najlepšej.

Popoludnie som zabil na pláži, skúšal som v surfařskom obchode plavky od Billabong, ktoré by sa boli perfektne hodili k môjmu tričku Neymar jr, keby som si ho bol vzal so sebou, potom som sa bezcieľne túlal cez Barcelonetu, štvrť, na ktorej vidno, že aj optimistická, do budúcnosti hľadiaca Barcelona mala svoje štvrte črepín, dal som si v bare Electricitat vermút a pár olív, potom som išiel späť do hotela, hodil sa do gala na večeru a okolo pol desiatej som vzal taxík do Botafumeiro.

Sieť vrások okolo očí vodiča sa zahustila, keď som mu nadiktoval adresu. Bol to pohŕdavý pohľad, alebo som si to len nahováral? Preklínal som lekárnika, pretože zasial nedôveru do môjho čistého srdca.

Botafumeiro sa ukázalo, let’s face it, ako ten druh turistickej pasce, do ktorej vždy vpadnem. Neuveriteľne veľa miest na sedenie, miestnosť za miestnosťou, všetky plné až po okraj, na stene fotky bývalých a aktuálnych futbalových hviezd FC Barcelona, ktoré pózujú so šéfkuchárom, ktorý má zase zarážajúcu podobnosť s Muammarom Kaddáfím, čo najmä na fotke s Georgeom W. Bushom pôsobí trochu zvláštne: že by obaja išli v Španielsku na tácku s morskými plodmi? V Marchfelderhofe Barcelony?

Keď som v taxíku cestoval späť do hotela, prišla presne SMS od lekárnika: „Varoval som ťa.“

Na druhý deň som raňajkoval hneď v Tapaç24, pozrel som si Picassovo múzeum na okraji gotickej štvrte a pripravil som sa na večeru v Rias de Galicia športovo tým, že som vynechal obed. Išiel som lanovkou na Montjuïc, užíval si výhľad na prístav a na uhorkový mrakodrap od Jeana Nouvela. Potom som kráčal po kopci pozdĺž dejísk Olympijských hier 1992 dole a zastavil sa v zrekonštruovanom pavilóne Svetovej výstavy od Miesa van der Rohe, úchvatne jednoduchom a zároveň nanajvýš inšpiratívnom mieste.

Potom som zamieril do Rias de Galicia, ktoré leží v bezprostrednej blízkosti výstaviska, nie práve v glamúrnom susedstve, ale s Messi-ovským ťahom na bránu, čo sa týka kvality jedla.

Žiadna z reštaurácií s klasickou španielskou kuchyňou nemohla držať krok s presnosťou a starostlivosťou, s akou v tejto hosťovskej izbe, ktorá je rozdelená na labyrint malých, súkromných zálivov, servírovali jedlo. Vzal som si menu, päť chodov, a to, že som si k tomu objednal fľašu „Recaredo“, jemne štruktúrovanú, prísne suchú cavu, rozveselilo náladu čašníka rovnako ako moju.

Najprv prišli grandiózne ančovičky s ľahkým toppingom zo syra Manchego. Potom kroketka, ktorá bola plnená krevetami a morským pavúkom. Potom nožom krájaný a trochou majonézy dochutený hovädzí tatarák. Nakoniec morský vlk, ktorý bol zabalený v plátkoch zemiakov a aromatizovaný octom.

Každý chod bol grandiózny, ale objavil sa na mojom stole s rovnakou samozrejmosťou, s akou sa podávajú párky v staničnom bufete, a oslavoval tak obrovský étos tejto kuchyne, ktorá neplytvá myšlienkami na inscenáciu svojich jedál, ale sústredí sa výlučne na to, aby to, čo robí, robila poriadne.

Bol to dobrý moment na to, aby bol človek šťastný. V zábavnom, koloniálne zariadenom bare Boca Chica, ktorý sa prakticky nachádzal priamo oproti mojej hotelovej izbe, som prijal správu od lekárnika, že sa mu podarilo zohnať pre mňa na zajtra večer stôl v Comerç24. Na recepcii mi dali najavo, že majú voľnú už len junior suite, ale vyjdú mi v ústrety s cenou tým, že raňajky nebudú účtovať osobitne.

Na druhý deň som si v akváriu v prístave pozrel živé žraloky a raje, v La Txapela som si trochu pochutnal na šunke, navštívil som Miróovo múzeum a prezrel som si legendárny bazén na streche hotela Majestic, ktorý sa však ukázal byť šokujúcou napájadlom pre amerických vidiečanov.

Cítil som sa celkom oddýchnutý, keď som okolo desiatej vstúpil do reštaurácie v malej uličke blízko Citadely, ktorá rovnako ako Tapaç24 patrí do impéria Carlesa Abellana. Comerç24 je zariadený cool a industriálne, veľké fotky na stenách, výrazné farby, farebné stoličky Panton. Kuchyňa je otvorená. Z baru za vchodom sa dá v úplnom pokoji sledovať, ako tu vzniká to, čo Abellan nazýva „súčasná interpretácia katalánskych klasík“.

Pre ľudí, ktorí zvyčajne o desiatej vstávajú od večere, môže byť veľké menu možno výzvou, ak sa začína o pol jedenástej a trvá minimálne do jednej hodiny ráno, kedy už spí aj Armin Wolf, ale túto výzvu som prijal. Boli tu jemné, rafinované snacky ako infúzia z lievikov trúbkovitých alebo morský čert s čiernym sezamom a čiernym cesnakom, odtiaľ sa pravidelne objavovali katalánske motívy, ktoré boli variované ázijsky a prezentované škandinávsky. Sardinky s pomarančmi a wasabi, treska s mangoldom a misom, teľacie líčko na pekingský spôsob, všetko naaranžované na kameňoch a bridlicových doskách, aké patria v Štokholme a Kodani k základnému vybaveniu.

Bol to mimoriadne uspokojivý večer. Špičková kuchyňa, servírovaná veľmi uvoľnene a kompetentne, niekedy trochu príliš exaltovane, ale v ktorej krčme s dvoma michelinskými hviezdami je to inak? Celkovo som jedlo krátko po polnoci vyhodnotil ako zábavný a obohacujúci zážitok, v neposlednom rade vďaka citlivým odporúčaniam vína od someliéra, ktorý mi umožnil vychutnať si fľašu Pazo Señorans 2006, bio vína z najzápadnejšieho cípu Španielska, ktoré ma prinútilo snívať, že môj život by mohol stále vyzerať tak ako v posledných pár dňoch. Utešoval som sa myšlienkou, že to tak vlastne aj je.

Conciergemu, ktorý ma tak dôrazne varoval pred raňajkami zadarmo v hoteli, sa podarilo zarezervovať môj spiatočný let na nasledujúci deň až na zotmenie, takže som ešte dostal príležitosť vyvrátiť jeden fundamentálny omyl, kľúčové slovo paella.

Už veľa rokov som pestoval kultivované predsudky voči paelle: paella je nezmysel, odpadkový kôš na všetko, čo španielske reštaurácie už nedokážu poslať z kuchyne ako samotné jedlo, ale radšej to zamaskujú ryžou, výdatne okorenia a takto predsa len predajú zákazníkovi. Videl som mušle na krikľavo žltých panviciach s ryžou, ktoré pochádzali z prvohôr, a kuracie rebrá, ktoré boli predtým, ako ich hodili do panvice na paellu, už raz ohlodané a vyvarené.

Popoludnie v 7 Portes, do ktorého som sa počas môjho posledného dňa v Barcelone dostal, moje predsudky nahlodalo. Nemal som rezerváciu, musel som trochu počkať pod arkádami na Paseo Isabel, a keď som napokon oslavoval s pohárom Cavy, že som sa konečne mohol usadiť v nádhernej jedálni, kde jedával Miró s Picassom, pokúšal ma diabol. Objednal som si malý šalát s gratinovaným kozím syrom a následne paellu – pohľad na množstvo miestnych, ktorí z lesklých, čiernych panvíc lopatami jedli ryžu so všeličím, vyvolal šok dôvery, ktorý bol minútu nato už preč, ale vtedy už bola objednávka prijatá.

Stručne: Paella bola vynikajúca. Nemala slnečnicovo žltú farbu z turistických prospektov, ale hlbokú, špinavú hnedú, čo možno pripísať tomu, že v kuchyni 7 Portes je k dispozícii množstvo vývaru z kôrovcov, v ktorom sa ryža varí a snovým spôsobom aromatizuje. K tomu malé kúsky bielej ryby, vylúpané krevety a vylúpané mušle, ktoré grandiózne ladili s bravčovou klobásou štedro nakrájanou do ryže. Jasné, že táto paella bola menej elegantná ako výdatná, ale vrátila mi dôveru v jedlo, o ktorom Eckart Witzigmann raz povedal: „Vlastne pri paelle neexistuje žiadne 'no-go', možnosti variácií sú nezmerné. Pri tomto jedle môže byť každý blažený podľa svojej chuťovej vôle.“

Bol som blažený. Rozhodol som sa, že pri najbližšej príležitosti si paellu uvarím sám. Ale najprv som vyprázdnil panvicu až na posledné zrnko ryže a potom som sa musel trochu ponáhľať, aby som sa včas dostal na letisko. Potreboval som ešte trochu času na to, aby som adresoval pohľadnicu s veľkou panvicou na paellu na prednej strane lekárnikovi a kúpil známku.

Adresy

Café Mauri
Calle Provença, 241
08008 Barcelona
Tel.: +34\/932\/15 09 98
www.pasteleriasmauri.com<\/a>

Tapaç24
Calle diputación, 269
08007 Barcelona
Tel.: +34\/934\/88 09 77
www.carlesabellan.es<\/a>

Comerç24
Calle comerç, 24
08003 Barcelona
Tel.: +34\/933\/19 21 02
www.carlesabellan.es<\/a>

7 Portes
Paseo Isabel II, 14
08003 Barcelona
Tel.:+34\/933\/19 30 33
www.7portes.com<\/a>

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!