Text: Anna Burghardt
Ilustrácia: Josephine Warfelmann
A menu pokračuje v predĺžení!“ Ako vo futbalovom zápase, aj pri návšteve reštaurácie existuje časť po uplynutí riadneho hracieho času. V tej najjednoduchšej podobe sa končí slovami: „Prosím si účet!“, zaplatením, „Dovidenia!“ a odchodom. Zákonná aj spoločenská povinnosť je tým splnená. Pre niektorých hostí však návšteva reštaurácie nie je kompletná bez krátkej návštevy kuchyne alebo fotografie so šéfkuchárkou, najmä ak sa na to dlho tešili a prípadne merali aj dlhú cestu. Pre iných je dôležitý jedálny lístok podpísaný šéfkuchárom alebo si bezpodmienečne chcú odniesť pohár či fľašu z regála s merchandisingom. Mnohí gastronómovia premýšľajú nad tým, ako nechať návštevu podniku doznieť, respektíve ako toto predĺženie navrhnúť; ako hosťom vytvoriť spomienky, ktoré presahujú rámec menu, ako po skončení samotnej konzumácie generovať dodatočnú hodnotu a ako zostať v povedomí aj inak než len vizitkou v obale na účet.
Trochu umeleckého cítenia treba mať)<\/strong>
Samotný akt platenia obohatiť o pridanú hodnotu je jednou z možností. V podniku Aend v piatom viedenskom obvode napríklad roky nosili účet v nostalgickej plechovej dóze od Manner. „Bolo to celkom milé, ale boli to len Manner krabičky,“ hovorí šéf Aendu Fabian Günzel. Chcel tú časť zážitku v reštaurácii, pri ktorej „bohužiaľ musíme hosťom vyťahovať peniaze z vreciek,“ výrazne pozdvihnúť. A nechal si od vo Viedni žijúceho umelca Jakoba Gasteigera, ktorému múzeá ako Albertina už venovali samostatné výstavy, navrhnúť boxy na účty. Günzelovým pôvodným želaním bolo, aby Gasteiger na boxoch, podobne ako pri svojich najznámejších dielach, ťahal hrubú farebnú hmotu hrebeňovou špachtľou do svojich charakteristických rýh. Umelec ho však od toho odhovoril, hovorí Günzel: „Nebezpečenstvo opotrebovania bolo príliš veľké, boxy sa predsa chytajú niekoľkokrát denne.“ Jakob Gasteiger mu ponúkol, že na tmavé boxy z orechového dreva od spriateleného stolára namontuje malé hliníkové odliatky. Štyri takéto diela, podpísané Gasteigerom, teraz čakajú v Aende na svoje využitie ako záver návštevy reštaurácie. Najmä hostia s umeleckým cítením na ne reagujú silno, hovorí Fabian Günzel. „Boxy sú aj hapticky veľmi zaujímavé, ľudia sa radi dotýkajú kovovej časti. A ak sa niekto vyzná, otočí box a vidí, že tá malá socha je skutočne od Jakoba, možno uznanlivo prikývne. To sú tie momenty, z ktorých sa aj ja obzvlášť teším.“ Pre neho tieto boxy na účty krásne zapadajú do jeho konceptu. „Mám rád umenie a milujem unikáty.“ V Aende visia diela Erwina Wurma a ďalších umelcov, celý riad je vyrobený na mieru od tvorcov ako Petra Lindenbauer, ktorá okrem iných dodáva aj do Steirereck.
Aj pri svojich jedálnych lístkoch, ktoré si hostia môžu vziať so sebou, sa šéf Aendu veľa zamýšľal. Verzia holandskej kuchárskej hviezdy Sergia Hermana mu ako hosťovi obzvlášť utkvela v pamäti: „Pozdĺžny, čierny a k tomu lístoček, na ktorý sa dalo písať.“ V Aende dostanú hostia na začiatku úzku čiernu obálku, v ktorej je vložený lístok s menu. „Je predsa vždy pekné, keď si človek môže niečo rozložiť, ak tam leží len čierna obálka. Ale karta by zasa nemala ležať na stole rozbabraná, takže sú navyše malé stojančeky s menu.“ To, že hostia si na konci na základe tohto lístočka ešte raz prejdú menu, vyhľadajú kontakt s ním, šéfkuchárom, a prstom mu ukážu, čo sa im obzvlášť páčilo alebo nepáčilo, je dodatočným rozmerom: „Takto by to predsa malo byť!“
Tajomstvá matrjošky)<\/strong>
Aj v Mraz & Sohn účet neprichádza na stôl v koženom puzdre alebo obálke, ale ukrytý v matrjoškách, ktoré nie sú nutne pomaľované podľa klasickej schémy. V nich nájdete aj pero, ktorým sa môžete sami zvečniť vo vnútri vytočenej ruskej bábiky, podobne ako na sadrovej ruke alebo na toalete v krčme. Vybieľené brucho takejto Mraz-matrjošky ukrýva zber útržkov slov modrých od guľôčkového pera ako „J + A“, „Kimchis“, „HUHU“, „Narodeniny Lisl“. Na začiatku predstavenia, takpovediac, hostia v Mraz & Sohn už roky nevidia jedálny lístok, skôr prichádza nákupný vozík zo supermarketu s príslušnými surovinami dňa. Vypočítane trashovo navrhnutý jedálny lístok je k dispozícii – spolu s jablkom vrátane vlastnej nálepky ako darček – až pri rozlúčke pri dverách.
Adieu s vaječným likérom)<\/strong>
Ďalším podnikom, v ktorom je odovzdanie účtu dramaturgicky obohatené, je reštaurácia Sühring v Bangkoku. Berlínske dvojičky Thomas a Mathias Sühring podávajú v thajskom hlavnom meste od roku 2016 nemeckú klasiku domácej kuchyne ako huspeninu z kolena, Obatzdu a pečeného sleďa na úrovni, ktorá z nich v súčasnosti robí číslo 23 v rebríčku The World's 50 Best. Úplne na záver sa podáva pohárik vaječného likéru podľa receptu starej mamy oboch kuchárov. Ručne písaná čierna kuchárska kniha, v ktorej sa tento recept nachádza, má tu svoje veľké vystúpenie ako dosky na účet – otvorená presne na strane s receptom na vaječný likér. „Spočiatku sme používali originálnu knihu, ale ľudia do nej príliš veľa čmárali.“ Medzitým sa používajú faksimile.
Umelecké dielo jedálny lístok)<\/strong>
Dávať hosťom na predĺženie ich návštevy reštaurácie jedálne lístky so sebou, čiastočne aj so skutočne konzumovaným nápojovým sprievodom, je medzitým zvykom. Či si hostia tieto listy naozaj odložia ako spomienku, zbierajú ich na chválenie sa alebo ako pomocníka pri budúcich nákupoch vína, či ich zahodia, je na hosťovi. V Atelier Moessmer od Norberta Niederkoflera sa účet podáva v obale z lodenovej látky z rovnomennej továrne na látky v juhotirolskom Brunecku, menu so sebou prichádza v obálke, ktorá je farebne odlíšená podľa ročného obdobia a osobne podpísaná Niederkoflerom. U Andreasa Caminadu na zámku Schauenstein vo Švajčiarsku zasa hostia na začiatku nájdu na svojom mieste čiernu obálku, ktorá obsahuje menu prediskutované pri amuse-bouches, aktuálne kartu k 20-ročnému jubileu a semená. Počas jedla sa obálka plní, po tom, čo niektoré chody sprevádzajú umelecké pohľadnice, ktoré sú zamýšľané ako suvenír a navrhol ich Caminadov bratranec Remo.
Karty všetkého druhu)<\/strong>
V Steirereck si môžete vziať so sebou domov všetky kartičky, ktoré sa vkladajú do malých stojančekov na stole k jednotlivým chodom. Tradícia dávať večerným hosťom vďaka kooperácii aj večerné vydanie novín Die Presse existuje od presťahovania sa z Rasumofskygasse do Stadtparku, hovorí šéf Steirereck Heinz Reitbauer. Účet samotný sa teraz odovzdáva bez ozdôb, „kedysi sme mali šperkovnice, dokonca aj z hliny, ale to už pre nás nemá skutočný význam. Hosť to chce skôr nekomplikovane, preto sme to zredukovali na to najnutnejšie.“ Fór nazvať účet v Steirereck-Meierei „účet mliekarky“ (Milchmädchenrechnung) si napriek tomu dovoľujú. Steirereck sa spolieha skôr na suveníry – najmä v Meierei a na Poguschi, čo je z hľadiska tržieb významné. Klasikou sú napríklad nakladané jarabiny, Chupetinhos, mierne čili v tvare kvapky, pikantné a sladké orechy alebo kečup „Heinz“. Na Reitbauerovu vášeň pre huby odkazuje húb-pexeso, ktoré určite patrí k tým nezvyčajnejším suvenírom z reštaurácie. Vlastnú kuchársku knihu, ako v toľkých reštauráciách, ešte nemajú, ale magazín áno. Každý hosť dostane bezplatný exemplár, „ak práve nevieme, že niekto bol práve tu alebo tak“.
Merchandisingová rozmanitosť)<\/strong>
Obchody so suvenírmi z reštaurácií nájdete okrem iného u Andreasa Caminadu, ktorý v Casa Caminada oproti zámku Schauenstein ponúka množstvo produktov ako čaje, nakladané potraviny, sladkosti, nože alebo aj kuchársku bundu. Príkladom z Rakúska je Greißlerei súrodencov Rauchovcov, kde je k dispozícii vlastná produktová línia „Môj brat, kuchár“ – tu sa ponúka napríklad jahodovo-marinkový džem, polievka Klachlsuppe a hummus z bôbov. Slovinka Ana Roš už dávno naskočila na vlnu merchandisingu a v Hiša Franko ponúka medvediu salámu, rovnako ako oranžové vína, gaštanový med a mikiny s kapucňou. Niekto, kto doviedol tému jedlého merchandisingu do dokonalosti, je taliansky trojhviezdičkový kuchár Niko Romito zo vzdialeného Ristorante Reale v Abruzzách. Spolu so svojou sestrou Cristianou Romito za posledné roky vytvoril takmer malé gastroimpérium s prevádzkami v rôznych luxusných hoteloch reťazca Bulgari, napríklad v Tokiu, Dubaji a Paríži, ako aj svoju delikatesnú značku „Laboratorio Niko Romito“ vrátane vlajkovej predajne v Miláne. Pod touto značkou dostanete pečivo, orechy, šťavy a iné, všetko vo vybraných jednoducho navrhnutých, nezameniteľných obaloch.
Ak je to možné, osobne)<\/strong>
Zatiaľ čo ako hosť musíte pri niektorých suveníroch opäť siahnuť do vrecka, darčeky (give-aways) v reštauráciách sú – hoci nie celkom nezištným – gestom štedrosti, takpovediac bonusovým materiálom. Nie celkom nezištným preto, lebo veci ako ručné práce v Noma v Kodani, ktoré ladia s príslušnou „sezónou“, alebo servítky s vyšitým (dúfajme správne napísaným) menom hosťa vo viedenskej reštaurácii Tian sú horlivo vystavované na sociálnych sieťach. Čo mnohým potenciálnym hosťom pripomína reštauráciu. Takéto darčeky existujú pomerne často, pričom vynaliezavosť sa rada končí pri džeme a koreniacej soli, teda skôr ľubovoľných produktoch, ktoré s individuálnou líniou kuchyne v skutočnosti nemajú nič spoločné. Sven Wassmer z Memories vo Švajčiarsku, ocenený tromi michelinskými hviezdami, dal okrem iného svojim hosťom ten kvások, ktorý sa počas menu prezentuje na stole: sušený, vo forme prášku s QR kódom, ktorý viedol k online receptu. S jeho pomocou si bolo možné doma upiecť chlieb z Memories. V očiach Svena Wassmera takéto darčeky u hostí nielen posilňujú pocit, že kulinársky zážitok presahuje rámec stola. Hovorí tiež o geste starostlivosti. „Hostia sa cítia cenení, výnimoční a silnejšie spojení s reštauráciou. Je to gesto, ktoré hovorí ,Myslíme na vás, aj keď ste odišli', celý zážitok to robí osobnejším a intímnejším.“
Aj Bas van Kranen z amsterdamskej dvojhviezdičkovej reštaurácie Flore dbá na to, aby jeho rozlúčkové darčeky mali konkrétne niečo spoločné s jeho menu. Je fermentačným fanatikom so slabosťou pre Japonsko, vo svojej reštaurácii sa kvôli výrobným podmienkam vzdáva mliečnych výrobkov a pracuje o to viac s produktmi Koji. Svojim hosťom dáva, aby vytvoril vzťah k jedlám príslušného dňa, pohár s jednou z tých miso pást, ktoré sa v kuchyni Flore aktuálne používajú. Zabalené sú v atraktívnych, viditeľne kvalitných škatuliach s reliéfnym nápisom. Kalkul Basa van Kranena: „Obal musí byť taký krásny, aby si ho ľudia niekam vystavili“ (a stále znova si spomenuli na Flore). „Naše náklady sú samozrejme vysoké, ale chceme hosťom ďalej rozprávať príbehy o našej kuchyni aj doma.“
Priamo celú krajinu do kuchýň hostí má presadiť nový darček v Rote Wand Chef's Table v časti obce Zug v Lechu am Arlberg. Gastronóm Josef „Joschi“ Walch dáva po novom svojim hosťom „Vôňu Zugu“: elixír v rozprašovači, ktorý si hostia doma môžu nastriekať na šalát alebo niečo podobné, aby sa pomocou čuchu katapultovali späť do alpínskej prírody. Obaja šéfkuchári Julian Stieger a Jamie Unshelm spoločne vyvinuli intenzívny extrakt z lúčnych a lesných vôní ako marinka, borovica a borievka na vodnej báze.
Vyvolávať reakcie)<\/strong>
Všetko celkom neškodné v porovnaní s možno najviac rozruch vyvolávajúcim gastro-darčekom vôbec: vulvami, ktoré boli v berlínskom podniku Nobelhart & Schmutzig pred niekoľkými rokmi. Jeho šéf Billy Wagner vie po prvé, ako zostať v reči, a po druhé je politickým a bojovným duchom. V Nobelhart & Schmutzig bol od začiatku vždy „jeden sladký chod pri dverách, jedlo na cestu“, hovorí Wagner. Zmrzlina, canelé, ovocné želé. „Aby hostia mali niečo, čo môžu zjesť pred podnikom, keď si ešte robia fotky, alebo na ceste domov, alebo doma po vyčistení zubov – z toho potom niečo má aj zubár.“ Ak sú hosťami rodičia malých detí, dostanú dodatočné jedlo na cestu pre opatrovateľku. Ku karamelovým vulvám došlo v rámci výstavy vo výklade Nobelhart & Schmutzig, umelecký kolektív Vulvae tam zavesil vulvy, aby okrem iného tematizoval rastúci počet korekcií pyskov ohanbia. Billy Wagner chcel toto vyhlásenie podchytiť aj v podniku, nechal prostredníctvom sadrových odliatkov, ktoré urobil umelec z genitálií, vyrobiť niekoľko rôznych silikónových foriem. „Tie sme potreli karamelom, po vychladnutí sa potom dali vulvy stiahnuť.“ Tieto darčeky sa podávali hosťom v škatuliach s vysvetľujúcim textom, aby sa v zárodku udusilo akékoľvek podozrenie zo sexualizácie. „Pri stole so štyrmi ľuďmi to boli štyri rôzne vulvy.“ Reakcie boli podľa očakávania extrémne odlišné. Došlo k nepatričným komentárom smerom k čašníčkam – „Je to vaša?“ –, niektorí hostia sa vyhrážali neúčasťou, iní boli nadšení.
Billy Wagner s týmto darčekom zrealizoval to, čo je mu v princípe dôležité: „Vyvolávať reakcie.“ K reakciám a emóciám dochádza aj vtedy, keď, ako napríklad v El Celler de Can Roca alebo kedysi v belgickom Hertog Jan, príde vozík s cukrovinkami s malými vrecúškami a hostia sa opäť cítia ako dieťa v obchode so sladkosťami; keď sa v mnohom japonskom trojhviezdičkovom podniku celý tím po odchode hosťom ukloní, tak dlho, kým ich už nie je vidieť; alebo keď ako hosť v Eleven Madison Park, kde ste si vopred zaplatili balíkovú cenu, po jedle jednoducho vstanete a odídete. —




