V mene zmesi
Opis od Christiana Seilera Ilustrácia: Markus Roost
Svoje prvé syrové fondue som zjedol na diaľničnom odpočívadle neďaleko jazera Lac de la Gruyère. Bol to zážitok, ktorý dával zmysel.
Po prvé, terasa inak celkom jednoduchej budovy mi poskytla pekný výhľad do zelene Fribourgských Álp, ktorý by bol určite ešte pôsobivejší, keby sa už asi dve hodiny nezotmievalo, hovorím len: taká hmla. Moja sprievodkyňa ma vzala za ruku a predpísala mi jedlo, o ktorom si všetci Švajčiari myslia, že je svetoznáme, zatiaľ čo my pod fondue rozumieme niečo úplne iné, totiž kúsky mäsa držané na dlhých vidličkách v horúcom oleji, nedorozumenie, ktoré vám každý Švajčiar – a to práve on! – sémanticky rozoberie. „Fondu“ (franc.) znamená koniec koncov „roztopený“ a môžem z vlastnej skúsenosti podať správu, že každému jednému občanovi Švajčiarskej konfederácie, s ktorým som sa o tom rozprával, napadne vtip, že mäso sa predsa nedá roztopiť, nie? Predstavte si tú poslednú polvetu v tom idiome, aký sa používa západne od Arlbergu, a môžete posúdiť, ako rýchlo som si túto pravdu osvojil, len aby som ten vtip už nemusel počúvať.
Objednali sme si teda porciu fondue, môj sprievod znalecky prikývol na otázku obsluhy, či je „Moitié-Moitié“ v poriadku. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, že sa tým mysleli pomery medzi syrmi Gruyère a Fribourger Vacherin, ktoré boli „pol na pol“, fifty-fifty. Už priniesli na malé kocky nakrájané veky bieleho chleba, prútený košík vystlaný červeno-bielo károvanou utierkou, v ktorom boli udržiavané horúce malé varené zemiaky, perlové cibuľky, nakladačky a plápolajúci varič, na ktorý o chvíľu neskôr položili tekutú syrovú hmotu.
„Čo si dáte na pitie?“ opýtala sa – aby som zostal pri švajčiarskej sémantike – servírka, len aby mi v tej istej sekunde, keď som si objednal fľašu Fendant, klasického bieleho vína zo západného Švajčiarska, oznámila, že na švajčiarskych diaľničných staniciach sa alkohol nepodáva, nie, pane, ani spolujazdcom. Prišiel teda čaj, čierny čaj, a zvyk piť k fondue čaj a nie – keďže som bol čoraz smädnejší – len samotné biele víno, som si odniesol z onoho diaľničného odpočívadla.
Existuje veľa teórií, ktoré nám chcú vysvetliť, ako ľudia prišli na nápad dojiť kravy, nespotrebovať toto mlieko tak dlho, až sa z neho stane syr, zohriať tento syr nad krbom tak, aby opäť zmenil skupenstvo a stal sa opäť tekutým, takže možno na dlhé ihlice napichovať kúsky chleba alebo kyslú zeleninu a ponárať ich do bublajúcej hmoty, aby ste ich skonzumovali spolu s horúcim syrom. Tieto početné hypotézy nie sú, samozrejme, až také záhadné ako dohady o pôvode kávy – čo sa muselo stať, aby nejaké nič netušiace šťastné dieťa fermentovalo, pražilo, mlelo hŕstku kávových zŕn a polievalo ich vriacou vodou, kumba ya, my Lord? –, ale predsa.
Koniec koncov, regionálni historici nás rozmaznávajú myšlienkou, že čulí savojskí mnísi inteligentne interpretovali pravidlá pôstneho obdobia – všetko, len nie pevnú stravu – a dali kulinárskym pokladom svojho regiónu – mlieku, syru, hovädziemu mäsu – novú interpretáciu. Príbeh o tom, že syr ku cti Stvoriteľa konzumovať v tekutom stave a pritom sa sväto nasýtiť, je vo svojej chytrej pokryteckosti taký dobrý, že som ho okamžite označil pečaťou pravdivosti a neoverený rozprával ďalej, aj keď švajčiarska teória je vierohodnejšia, hoci nudnejšia: Švajčiari posielajú svoje vďakyvzdania anonymnému pastierovi, ktorý na salaši vyrábal syr a večer musel zabíjať čas. Môže byť, že skutočne takémuto bradatému exempláru v typickej modro-bielo pruhovanej pastierskej košeli napadlo odložiť si bochník syra na sporák a následne ho kúskom chleba z platne odstrániť. Možno si tiež vypil o dúšok čerešňovice viac.
Skutočná premena fondue na švajčiarske národné jedlo sa samozrejme udiala neskôr, než si myslíme, a to až začiatkom päťdesiatych rokov. Vtedy švajčiarska vojenská kuchárska kniha zaradila recept do svojej zbierky a rota po rote prinášala návod na kvalifikované roztápanie syra domov, do švajčiarskych kuchýň, do švajčiarskych pohostinstiev. Firma Zingg AG rozpoznala vznikajúci trh a v roku 1955 ponúkla prvú zmes hotového syra. Tento nápad mal mať trvalý úspech. Ak v švajčiarskych supermarketoch hľadáte zubnú kefku, sami so údivom zistíte, že ponuka syrových zmesí na fondue je rozmanitejšia.
Koncom sedemdesiatych rokov dostal jeden šikovný švajčiarsky reklamný tvorca – išlo o dnes medzinárodne známeho Martina Suter, ktorý po ukončení svojho pôsobenia v reklame urobil kariéru ako autor dychberúcich románov – nápad primiešať k výdatnému jedlu štipku chladnej irónie. Suter pre švajčiarske mliekarenstvo napísal úplne nezrozumiteľný slogan „F.I.G.U.G.E.G.L“ – a bol široko-ďaleko pochopený.
F.I.G.U.G.E.G.L je skratka pre „Fondue isch guet und git e gueti Launi“ – „Fondue je dobré a robí dobrú náladu“ – a nadchlo dadaistickým spôsobom mladých aj starých. Nespomínam si, že by som takýto uletený výrok stretol na takých odlišných miestach, ako sú mestské špičkové reštaurácie a vidiecke bašty čistoty. Ak chcete kráčať v mojich stopách a pátrať vo Švajčiarsku po one and only fondue, môžem vám odporučiť len dve veci, aby ste si odniesli aj niečo navyše: Priznajte sa k stúpencom savojskej teórie fondue. A vyhláste „F.I.G.U.G.E.G.L“ za hlúposť.
Trvalo mi osem rokov, kým som prišiel na stopu tajomstva fondue. Môj štáb sa nachádzal najprv v Luzerne, potom v Zürichu, a pokúšal som sa na rozsiahlych výletoch cez kantóny západného a stredného Švajčiarska zistiť, čo sa môže oprávnene nazývať fondue a čo patrí k veľkej téme hrudkovitého syra. Bola to cesta od špecialistov k špecialistom. Porovnajte náročnosť mojej úlohy s úlohou študenta medicíny, ktorý chce v kraji plnom zázračných liečiteľov zistiť, čo dokáže školská medicína.
Neriadil som sa žiadnou prepracovanou systematikou už len preto, že fondue je jedlo, ktoré sa nedá jesť systematicky. Týždeň, počas ktorého človek denne zje jednu až dve porcie fondue, sa nevyhnutne končí u zázračného liečiteľa alebo na urgentnom príjme školskej medicíny, koniec koncov 200 gramov syrovej zmesi vypočítaných pre priemerného jedáka má v priemere pekných 1000 kalórií, a to ešte nie je zarátaný chlieb, víno, zemiaky a pálenka, ktorú do seba človek šupne na trávenie. Najneskôr tretie fondue by teda nemalo šancu proti druhému, pretože schopnosť posudzovania trpí tichou nechuťou, ktorá prepadne sýteho človeka, keď otvorí dvere do syrárne, za ktorými číha dusný, agresívny zápach, ktorý je svojou stálosťou najskôr porovnateľný s vôňou piva, cigariet a cibule, ako ju poznáme z viedenských krčmičiek.
Moja trasa teda sledovala rôzne odporúčania.
Cestoval som do Fribourgu a na južné úpätie Jury. Vystúpil som ku kláštoru Bellelay v pohorí Berner Jura, kde sa vyrába slávny „Tête de Moine“, a prešiel som údolím Vallée de Joux, kde čierno-biele fribourgské kravy dodávajú surovinu na neuveriteľný syr Vacherin Mont d’Or. Vystúpil som na Alpstein, aby som spoznal appenzellské varianty roztápania syra, a vo Wallis som žobral o priazeň, aby som mohol bez rezervácie sedieť na drevenej lavici výletnej reštaurácie, známej svojím fondue zmiešaným s kozím syrom. Jedol som fondue všade, kde sa fondue podávalo, čo sa pri takzvanom národnom jedle ukázalo ako dosť špecializované. Pretože väčšina pohostinstiev, v ktorých je fondue v jedálnom lístku, obmedzuje výdaj tohto jedla na jednotlivé dni v týždni, ba dokonca na špeciálne denné časy – ktoré sú potom osobitne označené ako „Fondueplausch“ –, a popravde, nemožno im to zazlievať. Koniec koncov, hostinskí, ktorí milujú svojich hostí, žiadajú aj fajčiarov cigár, aby si zapálili až po 22. hodine.
Na týchto potulkách som urobil trpkú skúsenosť. Takmer nikto z početných podnikov na exponovanom mieste si nedával pri príprave fondue osobitnú námahu. Nemôžem to dokázať, ale považujem za nanajvýš pravdepodobné, že väčšina fondue-podnikov pracuje s hotovými syrovými zmesami, aké dostanete v národných supermarketoch „Migros“ a „Coop“ po tonách. Málokedy sa chuť líšila od jednotného, cesnakom presiaknutého priemerného fondue, málokedy miestny syr pochopiteľným spôsobom zatlačil do popredia, alebo miestne biele víno, alebo zo mňa za mňa nejaká iná regionálna vymoženosť – okej, appenzellské fondue, ktoré som ochutnal v „Ochsen“ v Steine, zatienilo všetky ostatné syrové zmesi, pretože ponúkalo zvyškovú ostrosť, ktorá sa zvyčajne vyrába len v Thajsku, okej, nie až taká ohnivá, zato, ako to Švajčiar nazýva, räss, währschaft, kräftig. Ale to bola výnimka. Pretože majstri, virtuózi prípravy fondue, sedia v mestách.
Na západe Zürichu, kde je šanca, že vás prejde Jaguar alebo Mercedes 500, podstatne vyššia než VW Golf, sa hromadia tučné BMW, Jaguare a Mercedesy pred nenápadnou štvrťovou krčmou, ktorú náhodná ceduľa označuje ako „Chäs-Stube Rehalp“. Chäs-Stube ide dôslednou cestou. Podáva fondue a nič iné než fondue – raz okrem raclette a vegetariánskeho predjedla s názvom Nüsslisalat s vajcom, poľným šalátom ochuteným červeným vínnym octom, na ktorom sú ako po krupobití roztrúsené biele zrnká z vaječného bielka. Mám rád Nüsslisalat a berte to ako hodnotenie kompetentného, keď poviem, že nikde inde v celom Švajčiarsku som nikdy nedostal taký dobrý Nüsslisalat.
Čo sa týka hlavného jedla, Chäs-Stube ponúka dvoje: fondue pre ľubovoľný počet osôb, a to z syra Fribourger Vacherin alebo Moitié-Moitié, jedna polovica Vacherin, druhá Gruyère. K tomu nakrájaný chlieb, a len ten, kto si navyše objedná nakladačky (a priplatí si), sa dočká takýchto vyrušení – cibuľky, uhorky, zemiaky. Ide len o hlavnú vec: syrový krém s jedinečnou konzistenciou, s harmonickou chuťou, doladenou trochou cesnaku, ktorú človek nikdy nevníma ako vtieravú, ale ako základnú – čím sa problematika posúva. Pretože ten, kto ako profesionálny jedák navštívi syrovú búdu, vie, aké podmienky musí priniesť (okrem súpravy oblečenia, ktorú by už nechcel tak skoro verejne predvádzať): Hlad. Naozaj vám môžem odporučiť, aby ste v deň, keď chcete na večeru konzumovať fondue, vynechali obed a raňajky obmedzili na šálku kávy.
Máte teda hlad a teraz prichádza pedagogický moment fondue: pretože vám hrozí, že v prvých štyroch minútach po servírovaní nádoby Caquelon budete tak dychtivo vláčiť chlieb cez syrový krém a hltať ho, že kvalitu jedla začnete oceňovať až vtedy, keď už budete sýti – a budete rýchlo sýti, a budete jesť ďalej, až kým sa na dne nádoby Caquelon nevytvorí slávna, zlatohnedá kôrka, ktorá má byť údajne na fondue to najlepšie. Sám to považujem za jednu z početných legiend o fondue, ktoré sú úplne nezmyselné, rovnako ako je celkovo pôžitok z roztopeného syra nezmyselný, ak to nie je ten správny syr na správnom mieste, sprevádzaný správnym bielym vínom v správnom množstve.
Neverte nikomu, kto by vám chcel nahovoriť takzvaný „Coup du Milieu“, údajne nepostrádateľný dúšok pálenky v polovici jedla, druh alkoholickej oslavy dosiahnutia strechy. Pálenka vám nedodá nevysvetliteľnú ľahkosť, len vás opije. V tomto umení sa precvičujú aj utajení duchovia, ktorí v mene trávenia máčajú svoje kúsky chleba v čerešňovici, skôr než ich pretiahnu cez syr. Rovnako dobre by som vám mohol poradiť, aby ste na lačný žalúdok kopli fľašu šampanského, skôr než príde Nüsslisalat. Potom vám bude chutiť aj chrumkavý tanier.
Problematické, problematické. Chcieť pripraviť fondue mimo Švajčiarska nie je jednoduchý podnik. Neexistuje žiadna použiteľná syrová zmes, neexistujú žiadne prístroje na fondue, existuje jediná a samotná šanca vystopovať exilových Švajčiarov a tak dlho im liezť na nervy, kým vás konečne v sobotu večer nepozvú na Fondueplausch. Avšak potom musíte byť pripravení na to, že po jedle sa vytiahnu karty na Jass, pretože F.I.G.U.G.E.G.L, alebo ste už na to zabudli?
Rozhodol som sa preto ísť ťažkou cestou a pripraviť fondue na vlastnú päsť. Už samotné obstaranie hardvéru bolo dosť zložité, pretože ani v inak skvostne vybavenej Aluminium KG vo viedenskej Wollzeile nebol skladom riad na fondue a musel sa objednať až u „Spring“, švajčiarskej vzorovej firmy, ktorej vďačím za všetky potiahnuté panvice v mojej kuchyni. Keď napokon dorazil „Caquelon“, očarujúca predavačka mi ho podala zabalený ako „Käsekachel“ (syrová kachlica). Ako by za týchto predpokladov mohlo niečo dopadnúť zle?
Súčasne fungoval kolega, ktorý pravidelne cestoval medzi Zürichom a Viedňou, ako drogový kuriér. Mal za úlohu v impozantnom lahôdkovom oddelení firmy „Globus“ zohnať ich štandardnú zmes na fondue, ale aj gurmánsku zmes známeho afinéra a syrového skauta Rolfa Beelera, k tomu všelijaké čisté druhy medzi Gruyère, Vacherin a Appenzeller.
Kuchyňu svojho víkendového domu vo Weinvierteli som premenil na Chäs-Schuchi, tam sa dá bez problémov vetrať týždne. Študoval som svoju obľúbenú helvétsku kuchársku knihu „Aus Schweizer Küchen“ od v svojej rezolútnej jednoduchosti úžasnej (a bohužiaľ minulú jeseň zosnulej) Marianne Kaltenbach, telefonicky som si overil u pána Ernsta, šéfa Chäs-Stube Rehalp, či by bol základný recept takto v poriadku, a pustil som sa do sériového vykonávania nasledujúceho postupu:
Pre 4 osoby: 1 strúčik cesnaku, 600 gramov syra, 300 mililitrov bieleho vína, 1/2 čajovej lyžičky maizeny, 3 poháriky čerešňovice, korenie, muškátový oriešok
Nádoba Caquelon (= tá, áno, kachlica) sa prirodzene zohrieva na sporáku a nie na variči, ktorý slúži len na to, aby syr počas jedenia nestuhol. Keramický hrniec sa najprv naplní vínom – používal som na to priebežne Veltlínske zelené rôznych kvalitatívnych stupňov, pričom som dospel k výsledku, že víno sa spolu s cesnakom stará len o základnú náladu tohto jedla, netreba teda siahnuť príliš hlboko do pivnice. Použitie rakúskeho vína považujem za dovolené, aj keď experti odporúčajú švajčiarske víno. V tom však vidím len jeden jediný zmysel: chcú nás uchrániť pred tým, aby sme toto víno – odporúča sa spravidla vaudský Fendant – museli piť. Teda, Švajčiari a ich Fendant, smutný príbeh, ktorého detaily by tu zašli priďaleko. Len toľko: rigidné dovozné obmedzenia zaručujú švajčiarskym vinárom bieleho vína kvázi monopolné postavenie na domácom trhu. Tento monopol sa využíva na výrobu plochých, bezvýrazných a napriek tomu dosť drahých vín, za ktoré by sa každý druhý vinár vo Weinvierteli hanbil. Preto môže byť dúšok Veltlínskeho vo fondue len zlepšením.
Medzitým je syr už aj pretlačený cez strúhadlo – použil som na to svoj viacúčelový prístroj od Manufactum po dlhej pauze opäť v prevádzke – a môže sa vmiešať do medzitým vriaceho vína, na miernom ohni, aby nenastal najväčší horor kuchára fondue: náhle oddelenie tuku a zvyšku syra. Švajčiarski znalci mi prisahali, že miešanie počas nasledujúceho varenia treba vykonávať v tvare osmičky: nie som si istý, či aj oni podliehajú nejakej alpskej legende alebo či boli len naplnení myšlienkou predstaviť si ma v mojej kuchyni, ako maľujem nezmyselné osmičky do hrnca s viac-menej tekutým syrom. Keď som neskôr hodil nervy za hlavu a nechal varešku krúžiť ráznejšie, zato kruhovito, každopádne sa neprejavilo žiadne badateľné zníženie kvality.
Súčasne sa maizena rozpustí v pálenke a pridá sa do hmoty. Začal som s pomerne veľkým množstvom kukuričného škrobu a pri nasledujúcich pokusoch som ho zredukoval na celkom málo. Podiel škrobu na konzistencii takmer nič nezmenil, ale na stráviteľnosti fondue áno. Keď som po prvom, trocha nadšenom testovacom večeri o 2:49 ráno precitol s ťažkým pocitom sýtosti v južnej časti môjho tela, moja žena, rovnako uvažujúca o spomínanom pocite, to pripísala príliš malému množstvu pálenky v syre. Ako sa neskôr ukázalo, stráviteľnosť korelovala skôr s množstvom škrobu. Možno výsledná
naša pohoda vyplývala aj z faktu, že sme odvtedy konzumovali nanajvýš tretinu množstva fondue z prvého dňa.
Štandardná zmes Globus bola okej, skôr trochu fádna. Čistý Vacherin sa nemohol rovnať Vacherinu z Chäs-Stube Rehalp. Gruyère nebol konkurencieschopný. Štandardná zmes z „Migros“ sa ukázala ako jednoznačný víťaz triedy, aj keď ďaleko od toho, aby sa v konzistencii a tavení mohla rovnať najlepším zážitkom z fondue z mojich výletov po Švajčiarsku.
Bol som nespokojný. Trápil som sa. Hľadal som odbornú pomoc. Prekĺzol som k syrovému delegátovi „Steirereck“u, aby som ho vyprovokoval k vyhláseniu v záležitostiach
fondue. Neodpovedal. Zato naplnil plastové vrece na malé kúsky nakrájanými syrmi, z ktorých som vedel identifikovať fribourgský Vacherin a Gruyère, ale nie mäkké syrové časti, ktoré sa zdanlivo nevinne zatúlali do zmesi. Taviaca hmota si počas zohrievania vyžadovala určitú pozornosť, moji švajčiarski priatelia by povedali: jazdy na horskej dráhe, ale moment, keď sme ponorili naše vidličky na fondue do krému – áno, bol to kráľovský krém, aspoň na začiatku jedla, potom sa syr v dôsledku chýbajúceho miešania uchýlil do trochu tuhšieho stavu – bol taký, že som mal na dlhý, dlhý okamih pocit, že tá námaha mohla stáť za to – najmä preto, že moja hypotéza, že dospelé fondue sa dá najlepšie dostať do extraterestriálnych vibrácií nemeckým Rizlingom (v tomto prípade to bol neskorý zber od hlavnofranckého majstra sveta Horsta Sauera, 2003), sa ukázala ako pravdivá.
Taká pravdivá.
Taká pravdivá.