Text Christian Seiler · Ilustrácia Markus Roost
Noci v Salzburgu majú potenciál. Čerpajú zo sľubov skorého večera a hľadajú svoje úkryty. Potom opustia svoju fľašu ako duch a postarajú sa o rumenec na lícach.
Večer, keď trubkár z Franui Andreas Schett v podniku Blaue Gans predniesol prednášku o stolovej hudbe presýtenú jemnými príkladmi, išlo v prípade fľaše o Blaufränkisch Szapary od Uweho Schiefera zo Südburgenlandu (Južné Burgenlandsko). Korenistý, sebavedomý Szapary stelesňoval duchov, ktorých sme vyvolali. Kuchyňa v podniku Blaue Gans k tomu dodala niečo skutočne extravagantné, menovite flank steak. Tento kus mäsa, ktorý sa v obehu vyskytuje skôr zriedkavo, je časť hovädzieho brušného laloka. Tento lalok je skôr plochý, šťavnatý a nie taký vzhľadný ako dobre očistený filet alebo tomahawk steak. O to nekomplikovanejšie a bezprostrednejšie však rozvíja svoju pozoruhodnú vlastnú chuť – Manfred Höllerschmid, mäsiarsky majster z údolia Kamptal, sa na tomto mieste určite pousmeje. Práve on ma oboznámil s radosťami flank steaku, radosťou, ktorú sme dôkladne odskúšali všemožnými spôsobmi prípravy od dobre vyhriatej pece až po otvorený oheň. A áno, flank steak a ja sme odvtedy blízki priatelia.
Dodávku mäsa som teda privítal súhlasným prikývnutím znalca, aby som aj v Blaue Gans signalizoval trochu odbornosti. Nikto ma nevidel. Zahryzol som sa do mäsa, ktoré bolo veľmi šťavnaté, a hneď som si urobil pekný fľak na svojej bielej košeli.
„Zafľakoval si sa,“ poznamenal okamžite Andreas Schett.
Zvyšok večera som strávil so servítkou za golierom, ktorá po krátkom čase vyzerala ako „Schüttbild“ (technika liatej maľby) od Hermanna Nitscha – ale aspoň vzbudzovala dojem, že mám na výber, ako chcem vyzerať. A pretože v podstate išlo o ducha, ktorý sa dral z fľaše, po prvej fľaši Szaparyho nasledovalo ešte niekoľko ďalších, čo nebol žiadny problém: Pretože postupne sa k nám pridalo pár vášnivých hráčov salzburského duchovného a barového života, čo je, ako vieme, v určitých denných hodinách jedno a to isté.
Keď v klenbách Blaue Gans odbila polnoc, už druhýkrát ten večer sme diskutovali o otázke hudby. Andreas Schett, agilný šéf Franui, sám trubkár a hudobne nanajvýš zainteresovaný do všetkých štylistických rozporov a zmesí, nabral dlhý rozbeh, aby sa od klasického divertimenta, stolovej hudby pre vládnuce vrstvy baroka, dostal k pulzujúcemu rytmu súčasnej barovej hudby, ktorej najpodstatnejšou funkciou je brániť rozhovorom a podporovať konzumáciu nápojov ako náhradnú činnosť.
Napríklad sme považovali za dobré, že sme v podniku počuli len sami seba.
Takže sme sa napokon predsa len mohli rozprávať o opojení, bez ktorého, ako správne poznamenal Ostbahn Kurti, by čas po polnoci neubehol dvakrát tak rýchlo ako napríklad pracovné predpoludnie.
Pretože nás všetkých pri tomto stole zachvátila veľká eufória. Keby bol v kruhu filozof, teraz by afirmatívne citoval Epikura. Ezoterikom by prišlo na um pekné slovo „transcendovať“.
Škoda len, že s nami pri stole nesedela spisovateľka Amélie Nothomb. Možno by spod stola vytiahla svoju novú knihu „Umenie piť šampanské“ a nahlas prečítala úvod, ktorý má v otázkach opojenia a podkladu pod alkohol čo-to nové.
Amélie bola bohužiaľ zaneprázdnená.
Šťastie, že som mal jej knihu pri sebe.
Málokedy ma niekto počúval tak pozorne, ako keď som sonorým hlasom recitoval:
„Opojenie by sa nemalo improvizovať. Opíjať sa je umenie, ktoré vyžaduje talent a starostlivosť. Nechať túto vec na náhodu k ničomu nevedie. To, že prvé opilstvo je často také nádherné, je vďaka toľko ospevovanému začiatočníckemu šťastiu – ktoré sa z definície už nikdy nezopakuje.“
Roky som pil ako všetci ostatní, viac alebo menej tvrdé veci, čo večer práve dal, vždy v nádeji na špičku, vďaka ktorej by bol život znesiteľnejší. Jediné, čo som z toho mal, bola opica. Napriek tomu som vždy choval podozrenie, že by z toho mohlo vzísť niečo lepšie.
Nič ma nerobí smutnejším ako ľudia, ktorí si pred ochutnávkou veľkého vína chcú dať ‚niečo pod zub‘: Je to urážka jedla a ešte oveľa viac nápoja. ‚Inak by to človeku hneď stúplo do hlavy,‘ tárajú a tým to len zhoršujú. To by sa radšej nemali pozerať ani na peknú ženu, pretože by sa im z nej mohla zatočiť hlava.
Chcieť sa pri pití vyhnúť opojeniu je rovnako žalostné ako brániť sa pocitu vznešenosti pri počúvaní sakrálnej hudby.“
Tým sme sa neuveriteľne elegantne vrátili k pôvodnej téme. Dali sme si ešte jeden Szapary a pod odborným dirigovaním Andreasa Schetta sme zaspievali Bachovo moteto BMV 227 „Ježišu, moja radosť“ – a my sme sa bránili rovnako málo proti celkom vznešenému pocitu vznešenosti, ako aj proti opojnému pocitu opojenia, ktoré bolo nepochybne prítomné v miestnosti s nami.
Zaujímavé, že brána poznania sa tak rada otvára uprostred noci. Keď som neskôr stál s Andreasom Schettom vonku v Getreidegasse a pozeral sa na neskoroveľkonočnú oblohu, povedal: „Vlastne netreba veľa, aby to bolo také krásne.“
A v tom má nepochybne pravdu.
Ale trochu predsa len treba.
Teraz v Salzburgu hlboko zakorenilo presvedčenie, že každý stôl môže byť javiskom, pokiaľ ho ako také použijete. Vo formulácii básnika Huga von Hofmannsthala sa už predsa písalo, že človek chce „prastaré živé opäť oživiť; znamená to: na prastarom, zjavne vybranom mieste opäť konať to, čo sa tam vždy konalo“. Hofmannsthal to napísal v roku 1921 vo svojom vyhlásení o poslaní pre „Salzburské slávnostné hry“. Len úzkoprsí elitári by chceli tento krásny zámer obmedziť na divadlo.
V salzburskom starom meste teda už pred rokmi založili druh festivalu pohostinnosti, ktorý mal v podstate nasledovať túto tému: stretnúť sa, jesť, piť, rozprávať sa – a sledovať, čo z toho vznikne. Festival dostal významovo bohatý názov „eat & meet“, aj keď poradie by bolo, prísne vzaté, prirodzenejšie opačne; ale rytmus zostáva rytmom a sémantika už nejednej logike názvu urobila škrt cez rozpočet. V rámci „eat & meet“ sa v Salzburgu diali celkom veľkolepé veci, múdre, veľkolepé, náročné, divoké a zmysluplné veci. Potom zomrel, náhle a nečakane, Gerhard Eder, kurátor série. Medzera, ktorú po sebe zanechal, je veľká. V pozadí sa muselo poťahať za veľa nitiek a jedna z týchto nitiek ma priviedla do Salzburgu.
Pretože čo povieš na otázku, ktorá znie zmyslovo: Chcel by si pozvať zaujímavých ľudí na vybrané miesta, aby si s nimi v spoločnosti viedol dobré rozhovory?
Určite povieš: Jasné.
Tak som lepšie spoznal noci v Salzburgu, a občas aj dopoludnia.
Čo sa týka dopoludní: Tam ma predovšetkým naštartoval švajčiarsky autor kuchárskych kníh a foodbloger Claudio Del Principe. Večer predtým sme sa ešte zaoberali zaujímavými lokalizáciami talianskej kuchyne. Claudio, sídliaci v Bazileji, hovoril v nadväznosti na Röstigraben Švajčiarov – tú hranicu medzi nemecky a francúzsky hovoriacimi Švajčiarmi, kde sa náhle mení nielen jazyk, ale aj kulinárske kultúry – o talianskom cesnakovo-cibuľovom príkope a hranici medzi maslom a olivovým olejom, čo bolo veľmi poučné (a možno si to kedykoľvek prečítať v knihách Claudia Del Principeho vydaných v Brandstätter, „Italien vegetarisch“ a „Ein Sommer wie damals“). Potom sme vypili trochu vína a, čo je známy rozšírený začiatočnícky omyl, v eufórii pokročilej hodiny sme sa dohodli na raňajky. Bol som totiž toho názoru, že Claudio, ktorý je v Salzburgu úplne prvýkrát, musí bezpodmienečne vidieť nosičky tort z Café Tomaselli, ako sa vznášajú s bielymi zásterami a podnosom plným sladkých pochúťok tradičnou kaviarňou na Starom trhu.
Lenže Claudio mi zamlčal tajomstvo. So sebou do Salzburgu si priniesol striktné inštrukcie od svojej vydavateľky. Vydavateľka sa volá Katharina Seiser, produkuje veľmi usilovne a kompetentne kuchárske knihy a okrem iného zodpovedá za vegetariánsku sériu o krajinách vo vydavateľstve Brandstätter. Okrem toho pochádza zo Salzburgu, pozná mesto, jeho krčmy a cukrárne naspamäť. Takže Claudio dostal za úlohu navštíviť sériu adries – v prvom rade cukráreň Ratzka na Imbergstraße, kde treba, podľa vydavateľského návodu na použitie, ochutnať krémové cukrárske výrobky.
Keď sa Claudio v dohodnutý čas, totiž príliš skoro ráno, objavil v Tomaselli, mal už za sebou cestu cez pol mesta a ja som, myslím, v jeho očiach videl zamatový lesk práve skonzumovaných šľahačkových jedál. Na Facebooku neskôr zverejnil záber jedného z malých stolíkov u Ratzku, čo nostalgicky v každom prípade dobre zapôsobilo: „Už len táto báseň stolovej kompozície,“ komentovala bazilejská umelkyňa Linda Briem, „ktorá svojou háčkovanou dečkou zo šesťdesiatych rokov kýva cukorničke zo sedemdesiatych rokov a spolu so srdcervúcou črepníkovou rastlinkou blažene objíma nostalgiu, by ma hypnoticky priťahovala.“
Takéto veci sa dejú v Salzburgu, podotýkam pred raňajkami.
Raňajkovali sme potom v Tomaselli, ja po prvý, Claudio po ďalší raz. Potom sa ma opýtal, či poznám pekáreň St. Peter, a ja som pravdivo odpovedal, že ju nepoznám.
Pretože, povedal Claudio, musí odtiaľ vziať ražný chlieb.
„Inštrukcia od vydavateľky?“ opýtal som sa.
Claudio prikývol.
Prechádzali sme sa mestom a ako vždy, keď máte po boku niekoho, kto nikdy nevidel dokonalú harmóniu salzburského súboru centra mesta, veľkolepé zrázy Mönchsbergu, lesknúce sa kupoly Dómu a Kolégiového kostola, pestré rady domov pri rieke Salzach, úchvatnú šírku Residenzplatz a všetko prevyšujúcu belosť pevnosti, človek je dojatý z tohto neuveriteľného nahromadenia čistej krásy.
„Čo vlastne znamená provinciál?“ opýtal sa Claudio.
Prechádzali sme totiž práve okolo mestského kina, kde bol na výklade pripevnený výrok spisovateľa Karl-Markusa Gaußa: „Provincia je tam, kde si provinciáli nadávajú do provinciálov.“
„Tiež neviem,“ povedal som. Dopoludnia v Salzburgu, so slnkom, miernym vzduchom, farbami juhu na fasádach domov, má človek isté právo vyhýbať sa nepríjemným otázkam.
Dorazili sme teda v najlepšej nálade do kláštornej pekárne St. Peter, ktorá, nuž, nevyvíja žiadne veľké úsilie, aby hrala v koncerte súčasných pekární. Prekročíte Kapitelplatz, ale nejdete hore smerom k lanovke na pevnosť, ale zoberiete vchod, ktorý vedie k slávnemu cintorínu Petersfriedhof, kam však neprídete: Pretože už predtým vás lahodná vôňa čerstvých briochí tak zamestná, že bez ďalších inštrukcií nasledujete svoj nos a vystúpite pár schodov do storočného muriva, kde v jednej veľkej miestnosti leží pár starých pekárenských rekvizít ako v trochu zanedbanom múzeu, zatiaľ čo doľava sa ide do skutočnej pekárne, kde si môžete kúpiť presne dva produkty: čerstvé brioškové vrkoče a ražný chlieb.
Bohužiaľ, ražný chlieb sa minul.
Ak Nanni Moretti hľadá muža, v ktorého tvári eruptívne sklamanie nadobúda primeranú podobu: Mám telefónne číslo na Claudia Del Principeho, môžem ho posunúť ďalej.
„Čo mám teraz robiť?“ opýtal sa ma.
„Veľmi jednoducho,“ odpovedal som, „zostaneš ešte o deň dlhšie.“
„Prosím?“ opýtal sa.
Prehltol som teplý brioškový kúsok, ktorý som si v atavistickej chamtivosti cpal do úst, a zopakoval som svoju pozvánku s už len napoly plnými ústami, takže Claudio ma mohol pochopiť a nadšene povedať áno.
Potom sme zašli na obed na najkrajšiu terasu v meste, terasu M32, reštaurácie v múzeu na vrchu Mönchsberg, odkiaľ je výhľad tak bizarne nádherný, že by človek radšej nemal konzumovať žiadne látky meniace vedomie (viac o tejto téme neskôr). Večer sme sa vybrali do štvrte Nonntal, kde pôsobí jeden z najmodernejších kuchárov v meste. Martin Kilga práve prevzal Paradox od svojho bývalého šéfa Stefana Brandtnera a adaptuje jeho kabinety kuriozít podľa svojho vkusu.
Napríklad v miestnosti, kde stoja aj chladničky, z ktorých si človek vyberá pivo a víno, sme stretli holiča – chlapa menom Sebastian Pfister s potetovanými rukami a dlhou ryšavou bradou, ktorý sa postará o tvoj zovňajšok, ak máš na to chuť a porast brady ako Viking.
Najprv som mal chuť na vhodný nápoj a objavil som Nosiola Fontanasanta od Elisabetty Foradori, víno, ktoré je ako chladné, svieže popoludnie v čase kvitnutia čerešie.
To mala byť inšpirácia pre dnešný večer.
U Martina Kilgu v ten večer Lotta a P-A Jörgensen z Fool Magazine „eat & meet“-štýlom vyklopili zo súdka – plný dom a Martin zásoboval publikum poriadne bláznivým menu.
Pochíroval rybacie guľky v červenom kari a doplnil ich melónom, sladkými zemiakmi, mandľami, špaldou a pumperniklom. Uvaril sivena v alobale s čiernym cesnakom. Servíroval banán na varenie s nakladaným tamarillom, černicami, lieskovými orieškami a kokosovo-pandánovou omáčkou. Teľacie srdce a mozog prišli s údenou paprikou, hlávkovou kapustou, kaparami a ančovičkovou omáčkou, a pretože to samozrejme nestačilo, nasledovalo dusené hovädzie rebro s údeným úhorom, medvedím cesnakom, špargľou a mladým hráškom. Martin Kilga ukázal, že v eklektickej škole Rolanda Trettla v Hangar-7 dobre dával pozor a že nemá chuť na regionalistické dogmy. Večer priniesol tsunami dojmov a jedinou konštantou bolo víno od Elisabetty Foradori.
Nie, aj úžas Claudia Del Principeho zostal na celkom rovnakej úrovni. Nedokázal pochopiť, že v Paradoxe môže človek jednoducho prísť k chladničke a osobne si vybrať ďalšiu fľašu vína – „Vo Švajčiarsku by bola pri druhom otočení vývrtky polícia na mieste!“ – a vždy sa strhol, keď hodil očkom na jedálny lístok – nie preto, že by sa mu nepáčilo, čo vidí, ale preto, že vzhľadom na uvedené ceny mal tendenciu porovnávať so švajčiarskou gastronómiou a zakaždým opäť poznamenal, že „za túto cenu u nás vo Švajčiarsku nedostanete ani nič z automatu na žuvačky“.
Nasledujúce ráno – bolo nám dobre, víno pôsobilo empatickým spôsobom – sme opäť stáli v kláštornej pekárni Stiftsbäckerei. Tentoraz bol ražný chlieb v krásnych, kompaktných dvojkilových bochníkoch. Každý z nás si, samozrejme, vzal jeden celý. Dostali sme uznanlivý úsmev a plastovú tašku s otvormi na cestu, v ktorej by mal chlieb, podľa prísľubu, vydržať, kým sa nezje.
S touto batožinou sme sa zúčastnili prehliadky trhu Grünmarkt, ktorú z času na čas organizuje Andreas Gfrerer, majiteľ hotela Blaue Gans. Sám si na vine, kto sa nezúčastní. Gfrerer, ktorého zmysel pre zaujímavé súčasné umenie môžete kedykoľvek obdivovať na chodbách Blaue Gans, disponuje aj úžasnou expertízou v oblasti potravín. Nechal nám od mäsiara predviesť niekoľko zaujímavých rezov z hovädzieho mäsa. Pár pohybmi rúk ukázal, ako sa správne čistia mladé artičoky (Claudiova tvár, v ktorej Gfrerer okamžite hľadal súhlas, okamžite zrkadlila súhlas). Neustále klebetiacu a stále viac chcejúcu vedieť skupinu viedol k talianskemu Salzburgčanovi, ktorý má v sortimente lahodnú passatu z datľových paradajok, a predtým, ako pri stánku s rybami pozval na záverečné kolo prosecca, sa len nakrátko zastavil v pavilóne Anselma Kiefera medzi Kollegiatským kostolom a festivalovým domom Festspielhaus, aby ponúkol niekoľko zaujímavých možností interpretácie dvoch umeleckých diel veľkého nemeckého maliara, ktoré sú tam umiestnené.
O pár dní neskôr mi prišiel e-mail od Claudia. Predmet: „Ražný chlieb“. Claudio chcel vedieť, aký kameň sme to vlastne vliekli domov: „Starý Švéd! Včera som si [chlieb] natrel maslom, posolil a potrel poriadnou dávkou špiku z hovädzej polievky – a stále nie som hotový s trávením...“
Riešenie tejto otázky bude predmetom prieskumnej misie v kláštornej pekárni Stiftsbäckerei St. Peter, čoskoro, raz, niekedy.
Počas iného večera som s Gfrererom diskutoval o irónii. Nebolo to také jednoduché, ako to znie, pretože som si ako diskusný postoj namyslel, že chcem argumentovať proti všadeprítomnosti ironických odbočiek, ktoré mi v mnohých situáciách lezú na nervy, pretože vedú k tomu, že nič a nikto nie je braný vážne.
Bola to opäť taká noc plná potenciálu. Sedeli sme na terase M32, kde predtým večer pod pôsobivou sochou vyrobenou z 390 jeleních parohov stál obrovský stôl so ženami na ľavej a mužmi na pravej strane. Áno, ako v kostole. Tému večera diskutovali šéfkuchárka Tanja Grandits a bývalý šéf Ikarus Roland Trettl – totiž či existuje mužská a ženská kuchyňa a ak áno, ako vyzerá (a ako by mohla vyzerať). Bola to oživená diskusia, ktorú podnecoval hostiteľ Sepp Schellhorn tým, že dámam nechal servírovať iné menu ako pánom, teda svoje vlastné predstavy o rodovo špecifickej kuchyni vkladal do diskusie neverbálne, materiálne.
Menu pre pánov:
Považoval som to za dobré vyjadrenie Schellhorna, ktorý je právom známy svojou kuchyňou z vnútorností. Rypák – pretože sa pýtate – bol mimochodom veľmi jemný, približne ako o niečo tučnejšie hovädzie mäso, jemnej konzistencie, bohatý na chuť. A áno, dal sa spoznať ako on sám. A nie, nikto nekričal v zrútení – boli dokonca dámy, ktoré chceli ochutnať (čo trochu narušilo vopred pripravený základ diskusie, ale nie veľmi).
Z vnútra reštaurácie sme hľadeli von na svetovú panorámu. Môže byť, že existujú aj pohľadnice, na ktorých vidno aj pevnosť a vrch Kapuzinerberg a rieku Salzach a kupoly dómu a Kollegiatského kostola a vežu Františkánskeho kostola a – čo ja viem čo ešte všetko.
Ale keď je človek sýty z jedla, ale smäd ešte nie je uhasený, pretože je ešte dosť lahodného Sauvignonu od Opok, ktorý dodal Ewald Tscheppe alias Werlitsch, a rozhovory tiež tak rýchlo neutíchnu, pretože čím viac sa dnes už hovorilo, tým viac nie je dnes ešte stále prebrané, a keď vonku padá súmrak a je noc a vychádza mesiac, a potom sú tam už len pár ľudí s potrebou sa rozprávať a rozprávajú a rozprávajú – a zrazu sa ma pán Gfrerer pýta, či to myslím vážne s tou iróniou.
No – teraz a povedané z odstupu –, myslím to vážne. Vážnevážnevážne. Diskusiu pri príležitosti budeme pokračovať.