Ako sa škótsky šéfkuchár nezmieril so skutočnosťou, že by nemala existovať žiadna pôvodná austrálska kuchyňa.
Text: Christian Seiler · Ilustrácie: Markus Roost
<\/i>
„Chceš vidieť hniezdo?“, pýta sa Jock Zonfrillo a máva na mňa do kuchyne. Jasné. Navigujem cez reštauráciu s elegantnými stolmi a stoličkami, ktoré majú zvláštne jazvy. Nohy nábytku sú od ohňa čierne. Jock ich zapálil. Chcel, aby vyzerali ako kmene stromov v austrálskom buši, ktoré nesú stopy po lesných požiaroch.
„Poď,“ kričí Jock nahlas, „už sú poriadne divoké!“
Kuchyňa michelinskej reštaurácie je maličká. Na pracovnej ploche stojí štyridsať centimetrov vysoký plastový box, v ktorom sa nachádza hniezdo zelených mravcov, mäkko zabalené v kuchynskej papierovej utierke, ktoré majú práve len jeden plán: vyrojiť sa z boxu do kuchyne.
Okrem ich jedovato zelenej farby majú mravce impozantnú postavu. Tí najväčší majú určite jeden centimeter. A sú rýchli.
„Vezmi si dva, tri,“ káže Jock. „Rozpuč ich. Rýchlo. Potom si ich daj do úst.“ Zabijem troch mravcov. Potom si ich vložím do úst.
Na podnebí sa mi šíri šok z kyslosti, oveľa intenzívnejší ako citrónová šťava alebo ocot. Potom chuť pretrváva, hlboká, trocha ostrá, ale aj elegantná a …
„Lahodné,“ hovorí Jock a prikyvuje.
Presnejšie povedané hovorí: „Fucking delicious.“
Jeho kuchári s určitými ťažkosťami pochytajú prchavých mravcov a vrátia hniezdo späť do komory zázrakov so zhromaždenými zásobami.
Škót Jock Zonfrillo je najdôležitejším austrálskym šéfkuchárom. Práve bol časopisom Gourmet Travellers ocenený ako najlepšia reštaurácia roka 2017. Orana je duchovným centrom hnutia, ktoré berie dedičstvo domorodcov vážne a pretavuje ho do zrozumiteľnej chuti. Zonfrillo sa stará o to, aby bol kulinársko-kultúrny komplex Austrálie zmapovaný, registrovaný a sprístupnený verejnosti. V reštaurácii pretavuje tieto vedomosti do úžasných jedál, ktoré spájajú známe a neznáme chute komplexným, zvodným spôsobom.
Najúžasnejším jedlom – okrem čerstvých mravcov – bol morský ježko s mieškovou kosťou a klokaním sójom (shoyu). Išlo o o niečo väčšiu drevenú lyžicu, pekne naaranžovanú na tanieri s kamienkami, krásnymi mušľami a ulitami slimákov. Na dne lyžice ležal plochý oranžový plátok morského ježka, na ktorom bol bez veľkých okolkov naaranžovaný kúsok roztopeného hovädzieho špik veľkosti mince.
Táto kombinácia – čerstvý morský ježko bol lahodný a mastný kúsok špiku organicky umocňoval jeho chuť – bola sama osebe zaujímavá a nezvyčajná. Ale skutočný príbeh je o bezfarebnej, vláčnej tekutine, ktorá doplnila lyžicu ako tretia zložka. Už len táto tekutina hovorí veľa o tom, ako Jock a jeho spojenci v kuchyni Orana pristupujú k svojej vízii austrálskeho jedla.
Jockova základná myšlienka spočívala v tom, že k rybím pokrmom vytvorí mäsovú omáčku. Na to si tím odložil zvyšné klokanie mäso – Jock používa všetky časti zvieraťa, to je zásada, ktorú prebral od domorodcov – a nechal ho fermentovať v pohároch s množstvom korenín. Vzniknutá pleseň rozložila bielkoviny v klokanom svale, mäso sa premenilo na – to nikto nedokáže presne povedať, ani Jock Zonfrillo. Zatiaľ nie: Keď bude laboratórium pripravené, bude možné presne preskúmať, ktoré biochemické reakcie boli za tento výsledok zodpovedné. Jock tak v pravidelných intervaloch strkal nos do mnohých pohárov vo svojej testovacej kuchyni a buď ho znechutene odtiahol späť – alebo získal silný dojem, že sa tu práve deje niečo veľmi zaujímavé.
V konkrétnom prípade klokanieho sója (shoyu) – sója je omáčka vyrobená zo sójových bôbov, vody, pšenice a morskej soli – viedlo jedno k druhému. Počas dlhých týždňov mal Jock nejasný pocit, že produkuje odpad. Potom na poháre zabudol, a keď nabudúce zo zvyku ochutnal, v pohároch sa usadila vláčna, bezfarebná tekutina, ktorá chutila intenzívne, ale predsa jemne po mäse a chuťovo katapultovala morského ježka a špik na inú obežnú dráhu.
Náhodou? Určite. Ale náhodou, ktorú Jock Zonfrillo vynútil. Vynútil si aj iné veci, napríklad to, že jeho Orana je považovaná za jednu z najlepších reštaurácií v Austrálii.
Pritom malá, elegantná a mnohokrát ocenená reštaurácia, ktorá na večeru podáva 18 až 20 chodov, nie je ani zďaleka stredobodom Zonfrillovej vášne. V podstate je to len výkonný motor pre nadáciu Orana Foundation, ktorú tento Škót s talianskym menom založil, keď si uvedomil, že kulinárska kultúra austrálskych domorodcov, podstata ich obradov, kultov a tradícií, nie je ani zaznamenaná, ani spracovaná a hrozí jej, že bude marginalizovaná a zabudnutá.
Teraz je Zonfrillo – vysoký, štíhly, cool, dosť farebne potetovaný a veľmi pohotový – nie práve ten typ, ktorý by si nakladal kultúrne dedičstvo celého kontinentu na plecia – v skutočnosti. Nevytvorí snáď ani vetu, v ktorej by nechýbalo slovo „fuck“ – vrátane fucking, fucker, fuckers, nehovoriac o doublefuck a triplefuck. „Raz som mal priateľku z lepšej rodiny,“ rozpráva. „Jej matka bola šokovaná, keď ma počula hovoriť. Pýtala sa: ‚Nepoznáš iné slová ako toto štvorpísmenkové?‘ Ja na to: ‚Poznám, ma'm, poznám tisíc slov, ale FUCK viem jednoducho najlepšie použiť …‘“
Fucking zábavné, myslím si. S tým dievčaťom Jock mimochodom nezostal. Jeho vlastná
rodinná história bola dosť zložitá, takže triedny rozdiel sa nedal prekonať.
Jockov starý otec – „môj nonno“, hovorí Jock svojou ťažkou, čadičovou škótskou angličtinou – emigroval z Neapola do Glasgowa, pretože mu bola mafia v pätách. Jockov nonno si v základných disciplínach mafie – vyberanie výpalného, vydieranie, obchod s nelegálnymi látkami – zarobil malé imanie, ktoré mal v hotovosti v dvoch, troch kufroch so sebou, keď – z pohľadu Neapola – dorazil na perifériu civilizovaného sveta, aby začal nový život.
Nonno však urobil bez hostinského. Keď chcel v Glasgowe kúpiť primeraný mestský dom – a zaplatiť v hotovosti – jeho agenti udreli. Pozorne sledovali prílev talianskych expat-mafiánov a vedeli, že nonno je v pasci: bývalí spojenci, ktorí by s ním za normálnych okolností išli na pomstiteľskú výpravu, boli sami v pätách jemu.
Rodina sa musela presťahovať do maličkého jednoizbového bytu v najtemnejšej časti Glasgowa. Nonno sa vrátil k svojim špeciálnym disciplínam a v malom štýle zarábal na výpalnom. Svojho syna – Jockovho otca – radšej nechal vyučiť sa niečomu poriadnemu: kaderníkom. V glasgowských pasážach strihal otec vlasy starším pánom. Na druhej strane pasáže spoznal peknú kaderníčku, ktorá tam v dámskom salóne vykonávala svoje remeslo: Jockovu mamu.
U svojho nonna sa Jock naučil, ako vonia focaccia, ako má chutiť paradajková omáčka a že človek musí vziať svoj osud do vlastných rúk, ak chce niečo dosiahnuť.
Ako dvanásťročný Jock už pracoval ako umývač riadu v kuchyni, aby si mohol kúpiť bicykel. Odtiaľ už nebolo ďaleko k učeniu za kuchára. Keď mal šestnásť, opustil Glasgow a odišiel do Chesteru v anglickej provincii, aby pracoval ako kuchársky učeň v Arkle, reštaurácii ocenenej michelinskou hviezdou. V tom čase sa o varenie zaujímal približne rovnako intenzívne ako o tvrdé drogy.
Po pár mesiacoch ho šéfkuchár vyhodil. Heroín mal na Jockov pracovný výkon dosť nepriaznivý vplyv. Šéfkuchár na rozlúčku Jockovi zakričal, že sa osobne postará o to, aby už nikdy nedostal miesto v michelinskej reštaurácii.
To, čo Jock urobil teraz, hovorí veľa o jeho mentalite. Nie náhodou si nechal na rameno vytetovať lebku a nápis: „Why join the navy, when you can be a pirate?“
Jock sa rozhodol buď zamestnať u najlepšieho kuchára v krajine, alebo si nájsť nové povolanie.
Najlepším kuchárom Anglicka bol na začiatku deväťdesiatych rokov Marco Pierre White. Marco nebol len prvým Britom, ktorý bol ocenený tromi michelinskými hviezdami, najvyššou menou v gastronómii, ale aj rockovou hviezdou medzi kuchármi, dlhovlasý, divoký, krásny a slávny. Bol pirátom vo vodách špičkovej gastronómie. Jeho kuchárska kniha White Heat dýchala duchom sexu, drámy a veľkým prísľubom perfektnej chuti.
Jock išiel nočným vlakom do Londýna, schovával sa na toaletách pred sprievodcom, pretože nemal peniaze na lístok. Nevyspatý a vyčerpaný ráno zaklopal na personálny vchod reštaurácie Marco Pierre White v elegantnom Knightsbridge.
Otvorila hora chlapa: samotný Marco Pierre White.
„Čo chceš?“
Jock koktal, hoci nikdy predtým nekoktal.
„P-p-prácu…“
„Kde si už pracoval?“
Jock na okamih premýšľal, či má klamať alebo povedať pravdu. Rozhodol sa pre pravdu.
„V Arkle. Bol som v-v-vyhodený.“
Marco Pierre White pozval chlapca dnu. Potom išiel k telefónu, zavolal do Arkle a pýtal sa na Jocka. Jock počul svojho ex-šéfkuchára na druhom konci linky zúriť. V staccate podával informácie o tom, že Jock nemal svoju stanicu pod kontrolou, bol vždy neskoro a vôbec: odporný typ, feťák, asshole.
Marco Pierre White so vzdychaním zložil. Pozrel sa Jockovi do očí a opýtal sa: „Veríš vôbec tomu, že je tvoja matka na teba hrdá?“
Hoci mal Jock na ramene vytetované insígnie tvrdého chlapa, okamžite sa rozplakal. Mama. Vzlykajúc pokrútil hlavou.
Marco ho dlho fixoval, potom povedal: „Dám ti skúšobný deň. Potom uvidíme, či vieš variť. Dúfam, že máš so sebou nože.“
Jock mal nože so sebou. Skúšobný deň zvládol a prijali ho. Prvé tri mesiace prespával v šatni reštaurácie, pretože si v drahom Londýne nemohol dovoliť izbu. Keď ho pri tom chytili, Marco mu zorganizoval posteľ v mládežníckej ubytovni. Jock sa osvedčil a dostal heroínovú závislosť pod kontrolu natoľko, že Marca Pierra Whita nesklamal. Zostal dva roky, potom prvýkrát vycestoval do Austrálie, aby si trochu posurfoval a konečne dostal problém s drogami pod kontrolu.
Austrália bola zvláštna krajina. Sydney bolo zvláštne mesto. Cez niektoré ulice skákali klokany. Keď Jock dostal prácu v reštaurácii 41, bol zo všetkých fliaš a plechoviek s japonskými a čínskymi znakmi v koncoch. Čo to malo znamenať? Jeho trojhviezdičkové vedomosti, na ktoré si toľko zakladal, boli zrazu úplne bezcenné.
V 41 sa varil istý druh fúznej kuchyne. Ázijské vplyvy, daši, sójové omáčky a redukcie Jocka fascinovali. Napriek tomu po roku odišiel späť do Anglicka, opäť sa nechal zamestnať u Marca Pierra Whita a otvoril pre neho reštauráciu na pobreží Cornwallu.
Tam Jock prvýkrát úzko spolupracoval s producentmi a farmármi. To stálo v čudnom kontraste k zvyklostiam, ako doteraz pracoval. Tu sa na pasienkoch pásli živé zvieratá. Tam sa dodávali nárazuvzdorne zabalené kurčatá z Bresse a jahňacie chrbty z Nového Zélandu. Jock zrazu uvidel úplne nové súvislosti, a keď v roku 2000 vycestoval druhýkrát do Austrálie, tentoraz ako šéfkuchár reštaurácie 41, začal si mimo kuchynskej prevádzky klásť pár elementárnych otázok.
Čo je vlastne austrálska kuchyňa? Prečo o nej nikto nehovorí? Čo sú austrálske produkty? Ktoré zvieratá sú tu domáce? Od kedy?
A: Prečo som vlastne ešte nikde nevidel austrálskych domorodcov? Títo chlapíci tu žijú už 60 000 rokov, musia mi predsa mať čo povedať.
Jock sa dozvedel, že austrálski domorodci neboli jednotný národ, ale pozostávali z kmeňov a klanov, hovorili najrôznejšími jazykmi a vlastnili rozmanité tradície. Vo svojej dejepisnej knihe červeným perom podčiarkol informáciu, že pred príchodom Britov v roku 1788 na kontinente žilo až 700 kmeňov domorodcov, ktorí boli archaickým spôsobom lovci a zberači.
Už len táto informácia Jocka elektrizovala: Čo lovili domorodí obyvatelia Austrálie? Čo zbierali? A ako pripravovali svoju korisť? Ako ju uchovávali? Ako ju konzervovali? Pri akej príležitosti jedli aké pokrmy? V Austrálii musela existovať prastará kulinárska kultúra, o tom nebolo pochýb. Začal sa vypytovať svojich austrálskych kolegov v reštaurácii.
Odpovede Jocka vytriezveli. Nielenže kolegovia nič nevedeli. Málokto zdieľal jeho blikajúci záujem o „Bush Tucker“, ako sa jedlo domorodcov od osemdesiatych rokov mierne pohŕdavo nazýva. Rozumelo sa pod tým niečo ako „superpotravina“ z austrálskeho buša, exotické ovocie, bobule, jadrá, ktorými sa zdobili dobré, staré anglosaské steaky a koláče a folkloristicky sa vylepšovali, bodka. Nič, čo by si zaslúžilo meno „kultúra“.
Ba čo viac, Jock cítil vlažný odpor voči téme, ktorý si nevedel vysvetliť – a ani vysvetliť nechcel. Jock stál pred kultúrnou prekážkou, ktorú v hĺbke svojho srdca jasne identifikoval ako rasistickú. Zároveň mu bolo jasné, že akceptovanie tejto prekážky by nebolo o nič menej rasistické, aj keď išlo nepochybne o difúznu väčšinovú pozíciu.
Jedného dňa sa Jock vybral na Rocks Market na úpätí prístavného mosta v Sydney: pestrý ruch, svetová panoráma, turistické divadlo. Predieral sa davom, až kým nezačul ošumelé „wu-wu“ didgeridoo a nevidel starého domorodca, ktorý si urobil pohodlie v tieni stánkov na trhu a hral. Ten chlap vyzeral schátralo. Svojou hudbou si zarábal pár dolárov na to najnutnejšie.
Jock muža oslovil.
Ten mu podal ruku a povedal: „Som Jimmy.“
Jimmy žil na ulici a Jimmy bol ten múdry muž, ktorý Jockovi Zonfrillovi definitívne otvoril bránu ku kulinárskej kultúre austrálskych domorodcov.
Obaja sa okamžite začali rozprávať o jedle. Jimmy sa rozhovoril zoširoka. Jeho reč sa zmenila. Spievavo a poeticky hovoril o rastlinách, o vtákoch, o stromoch, o krajine. Neprestával rozprávať. Hovoril o mori, o ročných obdobiach, v ktorých sa kŕdle rýb vydávajú na cestu a kedy je najlepšie ich loviť. Hovoril o teplote vody a jej vplyve na veľkosť rýb. Hovoril o vetre, odkiaľ a z ktorej svetovej strany prichádza a čo to znamená.
Prvá vec, ktorá Jockovi prebehla hlavou, bola: dočerta. Takýto rozhovor na tejto úrovni nemohol viesť so žiadnym zo svojich kuchárov. Druhá vec bola, že sa so svojimi domnienkami o existencii hlboko zakorenenej kulinárskej tradície Austrálie nemýlil, ba práve naopak: všetko sa zdalo byť ešte zaujímavejšie.
Jimmy rozprával ďalej. Rozprával, ako chutí raja, keď pobrežie kvitne; že brucho raje pretkané žilkami tuku je ten najlepší, najvzácnejší kúsok. Treba ho dusiť veľmi pomaly a šetrne vo veľkých listoch rastlín na celkom malom ohni z dreveného uhlia.
„Dočerta,“ povedal Jock. „Dočerta, dočerta, dočerta.“
Títo ľudia jedli prvotriedne už pred 50 000 rokmi, skôr ako sme sem prišli my, a to bez toho, aby mali poruke sprievodcu Michelin alebo kuchársku knihu Jamieho Olivera.
Rozhovor s Jimmym trval štyri hodiny. Nabitý ako batéria Tesly bežal Jock Zonfrillo späť do reštaurácie a zvolal svojich kuchárov: Počúvajte, chlapci, musíme sa začať venovať domorodej kuchyni. Je v tom skryté niečo sakramentsky veľké. Môžeme nájsť poklad. Idete do toho?
„Vieš, čo bolo najhoršie?“ pýta sa ma Jock, keď s ním a dvoma priateľmi obedujem v japonskej reštaurácii v Adelaide.
Pokrútim hlavou.
„Nikto to nechcel vedieť!“
Jock urobí pôsobivú pauzu.
„Nikto. Dočerta. To. Nechcel. Vedieť.“
Deprimovaný Jock dal výpoveď. Prestal variť a namiesto toho rozbehol dovozný biznis s japonskými a nemeckými nožmi, stal sa generálnym zástupcom pre „Thermomix“, novodobý kuchynský prístroj, a staral sa o vybavenie pre kaviarne a krčmy.
To ho síce veľmi nezaujímalo, ale zato mal teraz čas na rešeršovanie. Jock vedel, že už tri štvrtiny zo zhruba 460 000 domorodcov sa presťahovali do miest a vzdali sa svojho tradičného spôsobu života. Ak chcel prísť veciam na koreň, musel sa poponáhľať.
Jeho prvým cieľom boli územia APY, krajina Anangu Pitjantjatjara Yankunytjatjara na juhu Austrálie, kde v samosprávnej oblasti žije približne 2 500 domorodcov. Sadol si v Sydney do auta a prešiel 2 600 kilometrov cez červenú, prašnú krajinu.
Cesta trvala viac ako dva dni. Tu môžete celé hodiny, dni uháňať po rovných cestách cez púšť bez toho, aby ste museli čo i len pohnúť volantom.
Jock dorazil do komunity vyčerpaný. Najprv hľadal ľudí, ktorí hovorili po anglicky, aby mu mohli pomôcť ako tlmočníci.
Potom sa nechal predstaviť staršiemu komunity.
„Volám sa Jock Zonfrillo. Chcem sa od vás učiť.“
Starší povedal iba jednu vetu: „Nie si tu vítaný.“
Jock naňho neveriacky pozeral a zopakoval, prečo prišiel.
Som tvoj zatracený priateľ.
Starší vstal a odišiel.
Jockovi neostávalo nič iné, len odcestovať späť do Sydney.
Bol frustrovaný. Rutinne sa staral o svoje nože a zákazky na Thermomix. Ale potom si spomenul na to, čo sa naučil na ulici v Glasgowe: Nesmieš sa pýtať len raz. Musíš sa pýtať tak dlho, kým nedostaneš odpoveď, ktorú chceš počuť.
O niekoľko týždňov neskôr sa opäť vydal na cestu do územia APY, 2 600 kilometrov džípom, len aby nabudúce opäť počul, že je „nevítaný“.
Zonfrillo o sebe rád hovorí, že radšej volí ťažšie cesty. Kým ho však v územiach APY prvýkrát pozvali, aby si sadol a povedal, prečo je vlastne naozaj tu, musel tú prašnú cestu zo Sydney absolvovať ešte šesťkrát. Potom nadobudol starší dojem, že ten chlap s mokrým účesom a farebnou rukou je síce otravný, ale aj vytrvalý.
Rozhovor opäť netrval dlho. Jock sa opäť nedozvedel nič konkrétne. Ale získal akúsi filozofickú preambulu pre budúcu spoluprácu. „Zapamätaj si jedno, chlapče,“ povedal starší, „musíš vrátiť viac, ako si vezmeš.“
„Ten chlap sa mi pozrel tak hlboko do vnútra, že som si myslel, že sa idem rozpadnúť na kusy,“ hovorí Jock a s úctou opakuje tú vetu: „Viac vrátiť, ako si vziať.“
Opäť urobí svoju dramaturgickú pauzu a podčiarkne ju jemným úsmevom, ktorému chýba akýkoľvek skrytý úmysel.
„To sa stalo mojou mantrou. Odvtedy na to myslím každý deň.“
Pauza.
„Každý. Zasratý. Deň.“
Túlam sa s Jockom Zonfrillom cez Adelaide Hills, kde sa inak pohybujú jeho kuchári, aby skontrolovali, „čím nás matka príroda obdarúva“ a pozbierali to pre Orana. Požičal mi svoje gumáky, aby mi do tenisiek nevliezla nijaká háveď. Poučuje ma v určovaní rôznych eukalyptov a v korune jedného špeciálneho druhu mi ukazuje môjho prvého koalu, ktorý si v podstate uprostred svojho jedla dáva šlofíka.
Jock trhá makadamové orechy z divokého stromu, tvrdú škrupinu otvára kameňom a dáva mi ochutnať čerstvé, biele jadro, ktoré môjmu podnebiu okamžite dodá jemný zamatový nádych. „Ako mladý kokos,“ rozplýva sa Jock, „nemyslíš?“
Vo svojom dome, rozľahlej jednopodlažnej budove s plochou strechou v kopcoch, uvádza do prevádzky svoj obrovský krájač Berkel a krája na tenko slaninu, ktorú mu práve priniesol jeden farmár. Slanina sa na jazyku takmer rozplýva.
„Predstav si to so zelenými mravcami,“ hovorí Jock a vybuchne do smiechu. „Žiadny strach, len žart.“
Pri dverách do kuchyne, ktoré vedú priamo do záhrady, sa Jockov maďarský vyžla, medeno-hnedý krásavec medzi stavačmi, činí. Chce ísť dnu. V papuli nesie obrovského potkana, ktorý možno ešte nie je celkom mŕtvy.
„Dobrý chlapec,“ hovorí Jock, ale nenápadne zatvára dvere, aby jeho žena, prekrásna reklamná tvorkyňa a televízna moderátorka, nemusela vidieť darček, ktorý chce vyžla priniesť do kuchyne.
Neskôr jazdíme s Jockovým terénnym Porsche po cestách v kopcoch, zo Summertownu do Uraidla a Basket Range. Sem-tam Jock zastaví, aby ukradol jablko zo sadu alebo pozbieral pár orechov.
Zoznamuje ma s radom vinárov, ktorí sa volajú Gentle Folks alebo The Other Right a ktorí tu produkujú víno takým spôsobom, že by z toho každého európskeho vinára vystrelo. Vína nie sú obmedzené ani zákonmi, ani očakávaniami, sú skôr výrazom opojnej duchovnej slobody.
Jock je veľvyslancom tejto slobody a je katalyzátorom toho, aby sa preniesla na ostatných a pripravila cestu vývoju. Odvtedy, čo začal merať kuchyňu Austrálie a sprístupňovať ju veľkému publiku úctivým, inovatívnym spôsobom, vkĺzol do úlohy kulinárskeho ministra zahraničných vecí, vrátane vlastných televíznych šou, nespočetných tlačových termínov, dvoch reštaurácií a čestnej funkcie kurátora prehliadky výkonov austrálskej kuchyne s názvom „Tasting Australia“.
Medzi tým ležalo len pár desaťtisíc kilometrov prašných ciest. Jock navštívil komunity po celej krajine a spoznal ľudí ako Patricia Marrfurra McTaggart, ktorá ho napríklad naučila, ako zbierať a spracovávať semená mangovníkov.
Patricia Marrfurra žije v Severnom teritóriu, v tej oblasti Austrálie, kam anglickí osadníci prišli ako poslední a kde sú doma väčšinou domorodci, ktorí sa ešte neprispôsobili modernému spôsobu života.
Najprv ukázala Jockovi, kde miestni obyvatelia už stáročia vypaľujú kríky, aby ich znova oživili. Nechala ho ochutnať výhonky a kvety, ktoré rastú priamo z popola a ktoré, ako hovorí Jock, chutia neskutočne dobre. Naučila ho dávať pozor na pohyby v popole, mohli by to byť vretenice, nebezpečné jedovaté hady, ktoré tieto podmienky milujú. Učila ho správne interpretovať krik bieleho kakadu, ktorý varuje pred prikrádajúcimi sa krokodílmi.
Ukázala mu divý paštrnák, santalové orechy, prstové limetky, horské korenie, rôzne bobule Lilly-Pilly a soľniarku: „Austrálski domorodci. Ako ja.“
Alebo divú mrkvu, Vigna lanceolata, ktorú treba veľmi opatrne vykopať zo zeme. Jock opisuje jej chuť ako „zmes zemiaka a surového gaštana“. Otázkou ostáva, ako túto divú mrkvu správne pripraviť, aby sa dala v Orana servírovať ako samostatný chod. Jej vnútro je vláknité a húževnaté. Obklopuje ho sladkastá, šťavnatá dužina, ktorá je zasa v drsnej šupke. Kuchári z Orana budú skúmať, či sa divá mrkva dusí, vypráža, pečie, melie na múku alebo rozotiera na kašu, alebo či sa praží, škrabe a varí s vodou, ako napríklad káva.
Korene lekna, ktoré plávajú na hladine stojatých vôd a za surova chutia ako zemiaky, sa v reštaurácii napríklad melú a primiešavajú k paste z čierneho korenia, ktorá slúži ako príloha ku grilovanému krabovi modrému. Drobné perličky prstovej limetky Jock mieša za surova s modrým kaviárom. Alebo semená mangovníka: Chutia najlepšie, keď sa fermentujú v slanej vode a následne spracujú na pyré, ku ktorému kuchyňa Orana najradšej podáva vareného morského krokodíla, okoreneného čiernymi mravcami. Ich kyslosť je o niečo menej intenzívna ako u zelených kolegov.
V roku 2013 urobil Jock Zonfrillo austrálsku kuchyňu konečne svojím hlavným povolaním. Založil nadáciu Orana a rovnomennú reštauráciu. „Orana“ znamená v jazyku domorodcov „Vitajte“.
Odvtedy nadácia zaznamenala, pomenovala a katalogizovala možnosti využitia viac ako tisícky ingrediencií austrálskej kuchyne. Zachováva vedomosti, ktorými disponuje už len pár tisíc domorodcov a ktoré sú na pokraji toho, aby sa navždy stratili.
Nadácia úzko spolupracuje s Adelaidskou univerzitou, Botanickou záhradou v Adelaide a Múzeom Južnej Austrálie. Celkovo 15 výskumníkov pravidelne pracuje na tom, aby zdokumentovali pôvod, výskyt a sezónnosť jedlých austrálskych rastlín a živočíchov, zaznamenali každú formu kontextu a sprístupnili ich širokej verejnosti.
Náklady na to doteraz Jock znášal zo svojho súkromného vrecka. Výzvu dávať späť viac, než si človek vezme, bral nábožensky vážne. Do karát mu zahralo, že Orana od začiatku priťahovala veľkú pozornosť a že ho Discovery Channel angažoval pre televízny formát Nomad Chef.
Ako Nomad Chef Jock pred kamerou zopakoval to, čo nespočetnekrát vyskúšal a zažil v austrálskom vnútrozemí. V 18 epizódach cestoval do najodľahlejších oblastí Austrálie a Afriky, aby varil s domorodými obyvateľmi. Šou sa vysielala v 220 krajinách. Urobila z Jocka slávneho a priniesla do pokladnice veľa peňazí – „ktoré som naozaj potreboval na zaplatenie tých sprostých účtov“. Zoznam 50 najlepších reštaurácií sveta namieril svoje reflektory na Oranu, reštaurácia získala jedno ocenenie za druhým. Najdôležitejšie uznanie však prišlo až nedávno: v máji dostal Jock Zonfrillo prísľub od austrálskeho ministerstva životného prostredia, že nadáciu Orana dotuje sumou 1,5 milióna austrálskych dolárov. To znamená, že práca bude v blízkej budúcnosti o niečo jednoduchšia.
Orana už dávno vytvorila celú sieť mikroekonomík rozprestretých po celom kontinente. Kedykoľvek Jock počas svojich ciest za komunitami narazil na zaujímavé produkty, pokúsil sa vytvoriť akýsi dodávateľský reťazec pre svoju reštauráciu. Keď napríklad ochutnal lahodné sladko-trpké slivky kakadu, opýtal sa svojich dôverníkov: Kedy sú zrelé? Koľko ich môžem mať? Koľko majú stáť? Ponúkam dvojnásobok.
Po celej krajine ľudia dostávajú od Orany zaplatené za to, že sledujú bobule, hľuzy, bylinky a ovocie, aby v správnej chvíli zavolali do Adelaide a oznámili Jockovi, že napríklad slivky kakadu z 25 veľkých stromov sú zrelé: Kedy si pre ne prídeš, chlape?
To sú chvíle, kedy Jock podľa očakávania vyletí z kože. Keby sa táto informácia k nemu dostala o pár dní skôr, mohol dopravu v pokoji zorganizovať. Takto však musí ešte v ten istý večer nastúpiť do lietadla a vyraziť do Darwinu, aby na mieste zabezpečil, že tie sprosté slivky budú na cestu pripravené v dobrom stave. A jeho tím v kuchyni musí urýchlene vymyslieť, čo urobí s tonou a pol sliviek kakadu, keď budú na budúci týždeň v Adelaide, zrelé, voňavé a ťažké. „Aké nádherné problémy,“ hovorí Jock.
V jeden neskorý jesenný deň v máji sedíme na terase vinárstva Ochota Barrels, možno najvplyvnejšieho vinárstva v Adelaide Hills. Taras Ochota, majiteľ, dlho hral na basu v punkových kapelách, než presedlal na víno. Práve naparuje sudy vo svojej pivničnej budove za sprievodu hlasnej hudby od Joy Division.
Jock stojí pri grile. Priniesol dusené jahňacie plece, ktoré teraz treba zohriať na prevádzkovú teplotu.
V ruke drží pohár, ktorý mu Taras naplnil bielym vínom.
„Mmm,“ hovorí Jock, otočí sa ku mne a nechá ma ochutnať.
Víno je svieže a má svojskú a podnetnú arómu.
„Chardonnay?“ pýtam sa naivne.
„Môže byť,“ povie Jock a ja vidím, ako sa naňho Taras začína prefíkane škeriť.
„Ako to myslíš?“ pýtam sa.
Potom Jock dá odpoveď, v ktorej je obsiahnuté všetko: prach z vidieckych ciest, dym z lesných požiarov, tajomstvá starších, opojná sloboda tých, ktorí sa starajú o svoje dedičstvo.
„Austrália,“ hovorí Jock a urobí pauzu, ktorú Taras vyplní svojím hranatým, súhlasným smiechom.
„Do riti, Austrália.“