A-La-Carte

Varenie bez hraníc (2017/1)

V dobách, keď sa všade stavajú múry a ploty, ukazujú tri kuchárky v pohraničí medzi Rakúskom, Furlanskom a Slovinskom, o ktoré sa pred 100 rokmi tvrdo bojovalo, že štýly kuchyne nepoznajú hranice.


Text Georges Desrues

Pre Talianov je miesto Caporetto niečo ako Waterloo pre Francúzov, teda synonymum jednej z najhanebnejších vojenských porážok v ich histórii. Na jeseň roku 1917, počas poslednej z celkovo dvanástich bitiek na rieke Soča (Isonzo) proti habsburskej monarchii, tu zahynuli desaťtisíce talianskych vojakov, rovnako veľa ich bolo zranených a státisíce padli do zajatia. Dnes, takmer presne o 100 rokov neskôr, leží táto päťstohlavá obec v Slovinsku, nesie názov Kobarid a je známa predovšetkým jednou vecou, a to Hiša Franko, ktorá je považovaná za jednu z najlepších reštaurácií v krajine a priťahuje milovníkov dobrého jedla z celého sveta.

Na krviprelievanie z prvej svetovej vojny tu už takmer nič nepripomína. Údolie je pokojné a pôvabné, lemované zelenými lúkami a pasienkami Julských Álp, osviežené krištáľovo čistou vodou rieky Soča (Isonzo), ktorá sa tu takto nazýva. Hranica s Rakúskom vedie štyridsať kilometrov odtiaľto, tá s Talianskom je vzdialená dokonca len sedem kilometrov. „Po desaťročia zohrávala hranica celkom osobitnú úlohu,“ hovorí Ana Roš, hostinská a kuchárka v Hiša Franko, „najprv preto, lebo tadiaľto desaťročia prechádzal železná opona. Po nezávislosti Slovinska potom preto, lebo ju mnohí Taliani prekračovali, aby lacno nakupovali a tankovali.“

V tom čase sa Ana Roš zaľúbila do Valtera Kramara, syna majiteľa vidieckeho hostinca, a začala v podniku vypomáhať, hoci kariéra v gastronómii dovtedy nikdy nebola v jej životnom pláne. V mladosti bola členkou juhoslovanského lyžiarskeho tímu, potom sa chcela stať diplomatkou a študovala medzinárodnú politiku na univerzite v Terste. Teraz teda pohostinstvo. „Obchod išiel dobre, podávali sme tradičnú domácu stravu, nákupní a benzínoví turisti z Talianska prichádzali v húfoch,“ rozpráva Roš, ktorá ovláda päť jazykov.

To fungovalo dovtedy, kým aj v Slovinsku nestúpli ceny. A predovšetkým, kým talianska vláda nezaviedla osobitnú cenu benzínu pre svojich občanov v pohraničí, čo urobilo výlet do Slovinska nerentabilným. Zrazu sa obrat v Hiša Franko prepadol a bolo treba zrazu niečo vymyslieť.

„Rozhodli sme sa zvýšiť úroveň kuchyne,“ hovorí Roš, ktorá už predtým veľa cestovala so svojím manželom a navštívila špičkové reštaurácie po celej Európe. „Všade som jedla tieto pôsobivé jedlá, ktoré som chcela uvariť, ale vôbec som nevedela ako. To viedlo spočiatku k úplnému chaosu, zamestnanci protestovali, pretože som od nich vyžadovala veci, ktoré som sama neovládala.“

Po mnohých počiatočných ťažkostiach a veľkej vytrvalosti koncept napokon vyšiel. Roš sa stala jednou z mála ženských medzinárodných kuchárskych hviezd, minulý rok bola jej venovaná časť uznávaného seriálu Netflix Chef's Table a v januári ju zoznam 50 Best zvolil za kuchárku roka 2017.

„Moja kuchyňa je formovaná prírodou, ktorá nás obklopuje, horami s ich divokými rastlinami, bylinkami a mliečnymi výrobkami, Jadranským morom, ktoré vidno z vrcholov hôr, keď je pekné počasie. Ale aj kultúrnymi okruhmi, ktoré sa tu stretávajú, rakúskym, talianskym, slovinským a tiež balkánskym, veď sme patrili k Juhoslávii,“ zdôrazňuje kuchárka, ktorej matka pochádza z Istrie a ktorá rovnako rada varí s maslom ako s olivovým olejom.

„Vstupom do EÚ sa spojilo to, čo k sebe patrí,“ hovorí Roš. A tak dnes opäť prichádzajú aj Rakúšania a Taliani cez hranicu, ktorá vlastne ani neexistuje. Tentoraz však nie preto, aby natankovali, ale aby zažili vzrušujúcu kuchyňu pohraničia jednej z najlepších kuchárok sveta.

Len niečo vyše pol hodiny jazdy autom od Kobaridu leží za hranicami talianska obec Dolegna del Collio. Aj tu sa pred sto rokmi tvrdo bojovalo. „Na tomto mieste bol vtedy sklad munície,“ rozpráva Antonia Klugmann, kuchárka a hostinská vidieckeho hostinca s názvom L’Argine a Vencò, „hneď za domom dnes vedie hranica so Slovinskom. A na druhej strane, pred domom, bola kedysi hranica medzi Rakúskom a Talianskom.“ Tá stále existuje, hoci dnes oddeľuje už len talianske provincie Udine a Gorizia. Ako aj dve vinárske oblasti Colli Orientali del Friuli na jednej strane a Collio na strane druhej.

Klugmann sama nie je odtiaľto, pochádza z neďalekého prístavného mesta Terst. Jej predkovia boli židovskí občania z dnešnej ukrajinskej časti Rakúsko-Uhorska, ktorí emigrovali do Terstu. Po niekoľkých rokoch putovania po Taliansku, okrem iného ako šéfkuchárka reštaurácie Venissa v Benátkach, otvorila 37-ročná kuchárka pred dvoma rokmi spolu so svojím manželom tento malý vidiecky hostinec v pohraničnej oblasti so Slovinskom. Už nasledujúci rok jej sprievodca Michelin udelil hviezdu.

„Hviezda priniesla, samozrejme, istú známosť,“ hovorí Klugmann, „my sme predsa len veľmi odľahlí, aj keď vinárska turistika v posledných rokoch silno vzrástla, za čo sme vynikajúcim vinárom v regióne veľmi vďační.“ V porovnaní s Anou Roš, ktorá je rovnako ako ona samouk, varí Klugmann o niečo jednoduchšie, kombinuje menej provokatívne, viac stavia na priamočiarosti.

Napriek tomu ju kuchyňa Rošovej silne ovplyvnila, vysvetľuje. „Ana je považovaná za akýsi vzor v tejto oblasti, už len spôsob, akým kombinuje lokálne produkty ako bylinky alebo vyzretý horský syr s morskými rybami a/alebo vnútornosťami, je viac než inšpirujúci,“ hovorí Klugmann. Počas svojich voľných večerov sa obe často stretávajú, zvyčajne náhodou, v pizzerii na polceste.

Obe spája varenie a experimentovanie s ingredienciami, technikami a tradíciami z jednej i druhej strany hraníc, so sardelami z neďalekého Jadranu, ale aj s údenými sladkovodnými rybami, s domácou zeleninou a bylinkami z vlastnej záhrady, ako napríklad s južným druhom silenky, ktorá sa po taliansky volá Silene a po nemecky Taubenkropf-Leimkraut. Ale aj niekoľko druhov z južného Talianska, odkiaľ pochádza jej stará mama z matkinej strany, Klugmann sadí, ako napríklad Cima di rapa (brokolicová repa) alebo Puntarelle (druh čakanky).

Slivkami zo stromov pred domom medzitým plní slivkové knedle – Gnocchi di susine, ako sa tu hovorí. „Tie som jedla už ako dieťa v Terste, kde je kuchyňa takisto silne ovplyvnená Viedňou a strednou Európou, Balkánom a Alpami,“ hovorí Klugmann.

Rovnako cezhraničná, hoci v trochu inom kultúrnom okruhu, je aj kuchyňa Sissy Sonnleitnerovej. Svoju reštauráciu Zur Kellerwand prevádzkuje táto prvá dáma korutánskej kuchyne v obci Kötschach-Mauthen, na dolnom konci cesty Plöckenpass. Hore na priesmyk a teda k talianskej hranici je to dvanásť kilometrov, do Kobaridu ďalších sto – a do Dolegna del Collio len sto desať. Aj tu pred sto rokmi zúrila vojna, trpká zákopová vojna medzi Talianmi a Rakúšanmi, ktorá si rovnako vyžiadala tisíce obetí.

Hoci už nie sme v Julských, ale v Karnských Alpách, slovinský a balkánsky vplyv v kuchyni je následne menší ako u Rošovej a Klugmannovej, ten taliansky je však veľmi silný. „V kuchyni sme sa vždy orientovali na juh,“ hovorí Sonnleitnerová, „mnohé veci u nás majú svoj náprotivok na talianskej strane a naopak.“ Patrí k nim napríklad jačmenná polievka alebo kaša či polenta. Alebo aj korutánske rezance, ktoré sa silne podobajú na furlanské Cjarsons, ktoré sa tiež plnia na slano alebo na sladko. „Presne ako tam, máme aj my druh ricotty, ktorý sa u nás volá Almschotten. Konzumujeme a používame ho tak ako Taliani ricottu – čerstvý alebo údený, napríklad nastrúhaný na rezancoch.“

Slovinsko je však takisto zastúpené, napríklad pri dezertoch ako orechová potica alebo Reindling, ktorý sa po slovinsky volá Pogača. Vôbec, korutánsky kuchársky jazyk je poznačený slovinskými pojmami, ako napríklad fazuľa, ktorú tu volajú Strankalan, čo je názov odvodený od slovinského výrazu Stronk.

„O to absurdnejšie vnímam myšlienku, že sa tu kedysi zomieralo v boji za hranice, ktoré boli aj tak len umelo nakreslené,“ hovorí Antonia Klugmann. A to v oblasti, kde dlhý čas neexistovali žiadne hranice a ľudia, kultúry a stravovacie návyky po stáročia voľne cirkulovali. A kde to dnes po dlhom čase a ničivých bitkách konečne opäť môžu robiť. „Normálny stav je konečne opäť obnovený,“ pokračuje kuchárka. O to ľutovaniahodnejšie je podľa nej, že sú tu medzitým opäť ľudia, ktorí chcú kresliť nové hranice. A to presne o storočie neskôr. A práve tu.

L’Argine a Vencò
Dolegna del Collio
www.largineavenco.it
Malý, moderne štylizovaný vidiecky hostinec s kreatívnou kuchyňou, veľkou ovocnou a zeleninovou záhradou, ako aj niekoľkými izbami uprostred vinohradov Collio. Minulý rok bola extrémne redukovaná kuchyňa Antonie Klugmannovej, silne zameraná na územie a jeho tradície, ocenená jednou hviezdou od sprievodcu Michelin.

Slovinsko
Hiša Franko
Kobarid
www.hisafranko.com
Jedna z najvyhľadávanejších reštaurácií v celej oblasti východných Álp neďaleko malého mestečka Kobarid v Slovinsku. Hostinská a šéfkuchárka Ana Roš je považovaná za jednu z mála žien, ktoré sa dokázali presadiť v špičkovej skupine najviac medializovaných kuchárov sveta. Jej odvážny a experimentátorský štýl varenia je založený na vynikajúcich produktoch oblasti Alpy-Jadran a vlastnej rozľahlej zeleninovej záhrade. O udržiavanú vínnu pivnicu, v ktorej sú uložené takmer všetky renomované slovinské a furlanské etikety, sa stará životný partner Any Roš, Valter Kramar. Izby pre hostí.

Rakúsko
Sissy Sonnleitner
Kötschach-Mauthen
www.sissy-sonnleitner.at
Solídny vidiecky hostinec s izbami a dielňou pôžitkov. Hostinská a šéfkuchárka Sissy Sonnleitner je považovaná za prvú dámu korutánskej kuchyne. Jej kultivovaný a prízemný štýl varenia je poznačený povedomím o tradíciách, lokálnymi kvalitnými produktmi a filozofiou Slow Food. V bežnom roku plánujú pani Sonnleitnerová a jej dcéra Stefanie redukovať prevádzku reštaurácie a ubytovania a čoraz viac sa sústrediť na semináre, kurzy varenia a dielňu pôžitkov.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!