V bývalej školskej budove na Tasmánii prevádzkuje mladý manželský pár školu varenia, o ktorej si človek želá, aby v tejto podobe existovala aj na našej strane sveta.
Prostredie pôsobí ako z obrázkovej knižky: láskyplne zrenovovaný zelený drevený dom z 19. storočia, v ktorom kedysi sídlila škola v malej obci New Norfolk, obklopený rozľahlou ovocnou a zeleninovou záhradou, obkolesený voľne sa pasúcimi oípanými ošípanými, ovcami, sliepkami a husami, pričom to všetko je vsadené do bujnej prírody Tasmánie. „Nikdy by som si nemyslela, že tu, na konci sveta, nájdem takéto kulinárske idylické miesto,“ hovorí americká kuchárka Alice Waters. Pri príležitosti svojej prvej cesty do Austrálie v roku 2014 sa viceprezidentka Slow Food dostala až na Tasmániu. A pri této príležitosti navštívila aj Agrarian Kitchen Rodneyho Dunna a Séverine Demanet. Miestom bola natoľko očarená, že by tam najradšej zostala, ako zdôrazňuje. „Toto je škola varenia mojich snov, len je škoda, že takéto zariadenia neexistujú všade na svete,“ rozplýva sa Waters.
Dlho bol ostrov Tasmánia pri juhovýchodnom pobreží Austrálie známy predovšetkým jednou vecou: takmer nedotknutou prírodou a nekonečným výberom outdoorových aktivít, ktoré lákali turistov z pevniny i celého sveta.
No pred niekoľkými rokmi si časť z iba 500 000 obyvateľov uvedomila, že ich ostrov má čo ponúknuť oveľa viac ako len čistú prírodu. Tasmánia sa dnes navštevuje aj kvôli jej 160 vinárom, z ktorých mnohí pracujú podľa udržateľných a ekologických metód, kvôli jej 24 (!) destilérkam whisky a nespočetným remeselným pivovarom a kvôli jedinečným potravinám, ktoré sa v krajine, takmer nedotknutej priemyslom a znečistením životného prostredia, pestujú, chovajú, zbierajú a lovia.
„V posledných rokoch sa celý ostrov stal skutočnou destináciou pre gurmánov,“ hovorí Rodney Dunn, vyučený kuchár a novinár zo Sydney, ktorý v roku 2007 emigroval so svojou manželkou Séverine Demanet na Tasmániu, aby tu založil túto školu varenia. Agrarian Kitchen sa medzitým stala jednou z atrakcií ostrova.
„Hľadali sme prístup k lepším potravinám,“ hovorí Dunn, „chceli sme zeleninu, ktorú si nemôžete kúpiť, chceli sme vlastné zvieratá, vlastné vajcia a vlastné mlieko. A chceli sme sa živiť tým, že túto skúsenosť budeme zdieľať s ostatnými ľuďmi.“ Princíp školy je mysliteľne jednoduchý – a predsa geniálny: Všetko, čo sa v kurze varenia uvarí, pochádza z vlastnej farmy alebo sa zbiera či loví v okolitých lesoch. „Lov a porážku zvierat zvyčajne prenechávame profesionálom,“ hovorí Séverine Demanet, zatiaľ čo z chladničky vyťahuje celé divoké králiky, „zvyšok si spoločne s účastníkmi kurzu pozbierame a natrháme.“
Každý z nich dostane košík, záhradné nožnice a podľa počasia aj gumáky a prípršník. Potom sa ide do zeleninovej záhrady, ktorá sa samozrejme obhospodaruje organicky. Na južnej pologuli je v čase našej cesty práve jeseň, a tak majú sezónu koreňová zelenina ako mrkva a topinambur. K tomu jablká, rebarbora, neskoro dozrievajúce paradajky a najrôznejšie druhy zemiakov. A ako korenie autochtónny a mimoriadne aromatický druh korenia s názvom tasmánske horské korenie.
Počas prechádzky po poliach a v sadoch Dunn rozpráva o vlastnostiach rôznych rastlín, vysvetľuje, ktoré z nich pochádzajú z Európy a ktoré z tohto ostrova, na ktorom je klíma na austrálske pomery chladná a príroda doslova bujná.
Nanešťastie, tasmánske pôvodné obyvateľstvo bolo už v polovici 19. storočia vyhubené britskými osadníkmi a chorobami, ktoré so sebou priniesli. S nimi zmizli aj jazyky a kultúry Aborigénov, kvôli čomu je dnes sotva možné dozvedieť sa podrobnosti o ich zvykoch pri varení a stravovaní.
„Ale na jedálnom lístku boli určite rôzne jedlé druhy papradí a množstvo druhov bobuľového ovocia, ako napríklad domáci egreš, okrem toho divoká mučenka a mnohé miestne druhy kapár,“ vysvetľuje Dunn. Mäso pochádzalo, samozrejme, z klokanov a valabi, ako aj z obrieho vtáka emu. K tomu morské plody ako austrálsky homár a abalón (morské ucho). Divoký králik, ktorý je v této deň v kuchárskom pláne, bol však zavedený až začiatkom 19. storočia. A vyvinul sa – typický austrálsky osud – čoskoro na pliagu. V súčasnosti je stav populácie pod kontrolou, napriek tomu však dochádza k explóziám populácie králikov, ktoré by mohli ohroziť miestnu faunu a flóru, zdôrazňuje Dunn.
Po návrate do farmárskeho domu sa najprv umyje a nakrája zelenina. Každý účastník dostane krájaciu dosku, na ktorej sa následne podľa pokynov Dunna naporcuje králik. „Králik je na austrálskom jedálnom lístku len veľmi zriedka,“ hovorí mladá žena z Melbourne, ktorá pricestovala so svojím manželom, „a porciovať sme ho ešte nikdy neporciovali.“
Podáva sa z grilu na drevenom uhlí s omáčkou chimichurri z paradajok, cesnaku, koriandra a iných byliniek. K tomu sú rôzne druhy záhradných zemiakov s cesnakom a tasmánskym olivovým olejom, ako aj pečená koreňová zelenina s medovo-horčicovým dresingom. Predtým sa podávajú domáce gnocchi s domácou údenou slaninou, hrachom a čerstvým ligurčekom. A potom vlastnoručne pripravený rebarborovo-jablkový závin s kopčekom zmrzliny z kozieho mlieka a medu.
„Na všetkých účastníkoch vidno, aký je to výnimočný zážitok jesť vlastnoručne nazbierané a uvarené suroviny,“ hovorí Alice Waters. „Počas 44 rokov, čo prevádzkujem svoju reštauráciu Chez Panisse, som cestovala po celom svete pri hľadaní inšpirácie a nikdy som nebola na Tasmánii. Želám si, aby som sem bola prišla skôr.“