Pri silnom vetre a preháňajúcich sa búrkových jarných prehánkach na pláži Severného mora pred Oostduinkerke človek dosiahne koniec svojej komfortnej zóny. Je odliv, stojíte po kolená vo vode, prepadáte sa centimeter po centimetri do bahna a vlastne už nechcete ísť ďalej, tam, kde sa nebo a piesok zdajú byť splývať do jednej sivej plochy. Práve tam pomaly a zdanlivo nezastaviteľne kráča obrovský kôň, na ňom jazdec zabalený do žltého gumového oblečenia. Kôň, ktorý váži okolo tony, stojí po hruď vo vode a doslova sa prediera vlnami.
Za sebou pritom ťahá osem metrov širokú lievikovitú vlečnú sieť, ktorá pomocou ťažkej reťaze zrýva dno. Do siete sa potom zachytáva všelijaká morská drobnosť – a predovšetkým vyhľadávané sivé krevety zo Severného mora.
Loví sa paralelne s plážou, v dvoj- až trojhodinových intervaloch a iba počas odlivu, keď more sprístupňuje kilometre dlhú plochú pláž aj s jej piesočnými plytčinami na stovky metrov. Každú polhodinu sa rybár na koni so svojím morským tátošom vracia s plnou sieťou na pláž. Potom nasleduje triedenie a krátky odpočinok pre koňa.
Keď rybári vyprázdnia svoje siete a zachytené ryby, medúzy a kraby hodia späť do mora (plastový odpad, ktorý sa tiež neustále objavuje, sa likviduje osobitne), krevety sa nahrubo očistia, zabalia do prútených košov a odvezú do obce. V dobrých dňoch chytí rybár štyridsať kíl, niekedy sú to však len dvadsať alebo dve. Kilo sa predáva za osem až desať eur.
Krevety sú maličké a ešte nie sú pripravené na konzumáciu. Predtým ich treba ošúpať a táto práca je prinajmenšom taká nepriaznivá ako rybolov v zlom počasí. Kto už raz šúpal vedierko plné týchto dva až tri centimetre veľkých živočíchov, má potom predstavu o tom, prečo sú čerstvé krevety zo Severného mora vychvaľované ako delikatesa.
Lov kreviet na koňoch sa praktizuje už len na pobrežnom páse medzi Dunkerque a Ostende. Široká pláž bez vlnolamov je na to jednoducho ideálna. Kedysi sa dno rýpalo aj na iných miestach v Holandsku, Francúzsku a Veľkej Británii, než sa od toho kvôli nerentabilnosti upustilo. A aj v Belgicku je celá táto záležitosť skôr vášňou a zanietením niekoľkých málo jednotlivcov než ekonomickým biznisom. Na tom nemôže nič zmeniť ani upozornenie na ocenenie UNESCO „nehmotné kultúrne dedičstvo ľudstva“. Oficiálne sa hovorí o 19 rybároch kreviet, v skutočnosti však v súčasnosti nasadá do dreveného sedla už len desať až dvanásť rybárov.
Najdôležitejšia vec pre tých, ktorých vo flámčine nazývajú „Paardenvissers“, je dôvera ich koňa. Najlepšie sa na to hodí belgické chladnokrvné plemeno Brabant. Kone sú nielen veľmi veľké a silné, ale majú aj potrebnú pokojnú povahu. Koniec koncov, stoja po hruď vo vode aj za podmienok, pri ktorých rybárske lode už nesmú vytiahnuť plachty. Ani brabantské kone nemilujú more od prírody. Tréning a s tým spojené budovanie dôvery môžu trvať až rok.
Vo vode pohybuje kôň vážiaci asi tonu pomocou pripevnenej siete približne trojnásobkom svojej telesnej hmotnosti. V októbri sú krevety najväčšie (asi 5 cm dlhé) a vtedy sa aj obzvlášť bohato dostávajú do siete. To, že rybári kreviet vyrážajú aj v lete, súvisí s frekvenciou dovolenkárov na belgickom pobreží Severného mora – dávno sú už aj turistickou atrakciou.
Súčasná klimatická zmena by však mohla zmeniť aj lov kreviet. Platí totiž zásada „čím chladnejšia voda, tým lepšie krevety“. Niekedy je už príliš teplo. Tak teplo, že sa v sieťach ojedinele nachádzajú druhy kreviet, ktoré sa zvyčajne usídľujú len v Španielsku. Na pobreží Severného mora z nováčikov, samozrejme, nikto nemá radosť.
Úplne klasicky a ľudovo sa na belgickom pobreží jedia varené a ošúpané krevety vo vydlabanej surovej rajčine s majonézou. Ešte obľúbenejšie sú vyprážané krevetové krokety, pri ktorých syr slúži ako výdatné spojivo.
Väčšinou si rybári krevety varia sami. Jeden prisahá na viac soli, druhý na menej. Dôležité je aj to, aby sa nevarili príliš dlho. Komplikované lúpanie je tak či tak únavná záležitosť.
Pre špičkových šéfkuchárov neboli malé krevety dlho nijako obzvlášť vyhľadávanou ingredienciou. Iba Willem Hiele kupoval pre svoju reštauráciu blízko pobrežia v rámci koncentrácie na regionálne produkty vždy aj tieto malé živočíchy. Varí z nich polievku pripomínajúcu homárový vývar (bisque), ktorá je s každým ďalším varením intenzívnejšia a aromatickejšia. Zvláštnosťou je: základ polievky pochádza od rybárov kreviet a je esenciou z viacnásobných procesov varenia. Willem Hiele ju navyše vylepšuje trochou kávy. Podávaná v šálke na cappuccino, človek sa jej v spojení s niekoľkými čerstvými krevetami, bohatým množstvom krevetového masla a čerstvo upečeným sladovým kváskovým chlebom jednoducho nevie nabažiť. Neporovnateľná sladkosť polievky a pozoruhodne chrumkavá textúra čerstvých kreviet sú jedinečné.
Willem Hiele prerobil dom svojich rodičov, typický nízky starý rybársky dom z roku 1832, s veľkým citom pre detail na reštauráciu. Otvorený krb a ťažké drevené trámy dodávajú pôvodne romantickú útulnosť. Hosťom nechýba komfort, len v kuchyni starého domu vládne extrémny nedostatok priestoru. A to aj napriek tomu, že Willem Hiele je 1,9-metrový chlap, ktorý by sa výzorom aj revolučnou činorodosťou mohol pokojne porovnávať s Robinom Hoodom.
V kuchyni je samouk, vyučený je vlastne za pekára. Roky cestoval po Ázii, Austrálii a Novom Zélande, než so svojou manželkou Shannah Zeebroek založil reštauráciu. V roku 2017 ho belgický Gault & Millau vyhlásil za objav roka. Počiatočný impulz, ktorý priviedol k hviezde aj sprievodcu Michelin.
Hiele sa so svojou kuchyňou úplne upísal myšlienke „terroir“. V jeho záhrade stoja nielen staré jablone, ale aj zeleninové záhony so všetkými možnými druhmi a odrodami. Dokonca aj špargľa sa tu čerstvo vypichuje zo zeme. Použité ryby pochádzajú výlučne od dôrazne udržateľne pracujúcich rybárov zo Severného mora. Vyhýbajú sa druhom ohrozeným nadmerným rybolovom, ako je treska, a spracovávajú sa menej známe ryby z takzvaného vedľajšieho úlovku. Veľké kambaly sú však našťastie aj tak k dispozícii. Ryby sa teraz využívajú oveľa komplexnejšie. Napríklad fermentované a sušené ikry z kambaly slúžia ako základ pre „dashi“ zo Severného mora.
Používa sa aj veľa divo rastúcich rastlín, ktoré rastú v dunách, napríklad ruža dunajská, hloh, divá špargľa a rukola. „Chceme udržať našu ekologickú stopu tak malú, ako je to len možné. V časoch, keď je klíma hlavnou témou, ideme ako majitelia reštaurácií dobrým príkladom príkladom.“
Cit je u Willema Hieleho dôležitejší ako akékoľvek stopky, v jeho kuchyni nie je žiadny Pacojet, dokonca ani teplomer. Varí obrovské kambaly s úžasnou presnosťou na grile na drevenom uhlí, priamo na rošte pod mokrými jutovými vrecami. Znie to úplne šialene, ale prináša to perfektne pripravenú rybu.
„Chceme ukázať atrakcie každého ročného obdobia. Rešpekt a pozitívna energia sú pritom naše kľúčové slová. Viem, že sa mi niektorí za to smejú, ale keď držím v ruke čerstvo vypichnutú špargľu, cítim jej vibrujúcu silu.“ Keď v nevyspytateľnom belgickom podnebí všetko rastie a kvitne, je prirodzene všetkého priveľa. Potom sa konzervuje a fermentuje. „Tak, ako to robievali už moji rodičia.“
Willem Hiele má vo svojom rovnomennom dome priestor pre maximálne tridsať hostí. Jedálny lístok v podstate neexistuje. „Čo musím vedieť, je, či chcú jesť a piť veľa alebo málo. Všetko ostatné beriem do svojich rúk.“
To, čo teraz znie celkom ležérne, dosahuje na každom servírovanom tanieri pozoruhodne vysokú úroveň dokonalosti. V tom sa Willem Hiele zhoduje s kolegom z juhoafrického západného pobrežia. Tam, v pokojnej rybárskej dedine Paternoster, žije Kobus van der Merwe vo svojej reštaurácii Wolfgat celkom podobným kuchárskym životom s atlantickým morským pobrežím a z neho. Bývalý food-novinár až po tridsiatke energicky premenil svoju vášeň pre kuchyňu na skutočnosť a odvtedy pracuje ako samouk s tímom, ktorý tiež nemá žiadne regulárne kuchárske vzdelanie. Ingrediencie pochádzajú nielen z mora, ale aj z dún, napríklad zeler, pelargónie, slezy, slanomilné rastliny a rôzne divé bylinky. „V našej oblasti väčšina reštaurácií ponúka predovšetkým ryby a hranolky. Tiež dobré, ale ja som chcel urobiť niečo iné.“ V centre pozornosti sú miestne produkty. Produkty, ktoré sa zbierajú a o ktorých človek spočiatku možno ani nevie, či sú jedlé a ako sa majú pripravovať. „Takto zachytávame aj podstatu regiónu, získavame identitu.“ Pretože niečo také ako juhoafrická kuchyňa neexistuje – ako aj mohlo, v krajine s jedenástimi úradnými jazykmi a stále sa ešte namáhavo budujúcou spoločnou identitou rôznych kultúr.
To, že je Kobus van der Merwe medzinárodne vôbec vnímaný, je zásluhou World Restaurant Awards, pokusu o protiváhu k renomovanému zoznamu The World's 50 Best, ktorý zvolil Wolfgat za reštauráciu roka.
Náhodou sa stalo, že Kobus van der Merwe a Willem Hiele začiatkom leta tohto roka v Belgicku oslávili takzvanú večeru 4 rúk, kvôli čomu sa obaja aj hodiny spoločne túlali dunami Severného mora. Ohromene zistili, že prekvapivo veľa rastlín rastie v dunách na oboch stranách sveta, pričom van der Merwe svojmu kolegovi z Flámska priblížil ešte niekoľko doteraz nevšimnutých rastlín. Len pokiaľ ide o štvornohú zvieraciu ríšu, existujú veľké rozdiely. Tak ako by sa vlčia jaskyňa v Paternoster musela pre nedostatok juhoafrických vlkov vlastne volať hyenou jaskyňou, v Belgicku sa z antilopy skákavej stal mladý jeleň. „Odveta“ oboch sa mimochodom uskutoční začiatkom decembra v Južnej Afrike.