A-La-Carte

Plavba za (kulinárskym) šťastím (2019/1)

Alebo: Že sa oplatí zbaviť sa predsudkov


Päťtisíc ľudí, ktorých treba denne v priemere trikrát dobre nakŕmiť. Mám v úmysle tento priemer znížiť. S vedomím, že ostatní sa medzi hlavnými jedlami vrhnú na bufet s koláčmi. Som na výletnej lodi. Na naozaj veľkej. Costa Diadema. Mimochodom, prvýkrát v živote. Pretože v podstate som za individualitu. Aj čo sa týka cestovania a najmä jedla. Dá sa takmer povedať, že som v tomto smere snob. Žiaden hotel, nech je akokoľvek dobre vedený, kde by som si brala polpenziu. Určite sa v okolí nájde malý podnik s regionálnou kuchyňou. Nemusí to byť michelinská úroveň, ale autentickosť je nutná.

Na lodi budem raňajkovať. Pár súst, aby som nabrala sily na výlety na pevninu. Kvôli tomu sme tu. Aby sme videli, alebo znovu videli, niektoré, aj kulinársky, veľmi zaujímavé mestá západného Stredomoria. Loď je plávajúci hotel a presne tak sa k nej budem správať.

Po „nalodení“ a uvoľnenom individuálnom privítaní nemecky hovoriacou sprievodkyňou (v Civitavecchii sme nastúpili len šiesti z nemecky hovoriacich krajín) nasledovala prehliadka pozoruhodne pestrej, ligotavej obrovskej lode. Hlavné bary a tematické bary. Neskôr preskúmame, čo to znamená. Hlavné reštaurácie a niekoľko menších iných, kde si treba priplatiť. Mám ambíciu získať „pekný stôl“ pre Gerdu a Joschiho, najlepších priateľov a vinárov, Ernesta (muža, s ktorým nezdieľam len život, ale aj prístup k gastronómii – okrem toho, že je vášnivý hosť a nikdy nechce ísť do kuchyne) a mňa. Poznám ich z našej malej, tu sa mi zdá byť úplne maličká, starej školy: hostia, ktorí chcú „pekný stôl“. Väčšinou ľudia, ktorým aj tak nie je nikdy žiadny dosť dobrý, bez ohľadu na to, či je v rohu (presne tak, je v rohu!) alebo pekne v strede (trochu pokojnejšie by bolo lepšie!), pri okne (tu trochu ťahá!) alebo pri vnútornej stene (radi by sme sa pozerali na Weinviertel). Rezervovala som vopred pre štvorku úplne vzadu, pardon, to sa volá korma. Pridelili nás do stredu, na desiatkovú palubu, tam, kde je aj bufet s raňajkami. Dôrazná priateľskosť. A predsa dostávame miesto na štvrtej palube. V menšej sále a práve pri korme, aby sa dalo pozerať von.

Ibaže večer, ako je známe, nie je veľa vidieť, keď je vonku tma a vnútri svetlo. A že nesedíme úplne vzadu, ale niekde v treťom rade. Ako väčšina ostatných. Pretože najmenšia z hlavných reštauračných sál má stále kapacitu pre odhadom päťsto až šesťsto ľudí. Ach áno, aj jedli sme. Vôbec nie zle. Na každý chod tri jedlá na výber, talianska kuchyňa. Cestoviny boli skutočne al dente. Dokonca o trochu viac, ale tu nejde o gastro kritiku, ale o kulinársku reportáž zo zážitkov. To, že čašníci prinášajú jedlá v kôpkach na tanieroch s hnedým plastovým poklopom, čo mi sakramentsky pripomína nemocničnú stravu, má do činenia so vzdialenosťami k obrovskej kuchyni. Úprimne povedané, ani nechcem vedieť, z akých obrovských nádob sa tam naberá a servíruje. Neskôr sa dozviem, že denne sa vydá tridsaťtisíc tanierov. Servírovací personál pochádza najmä z Ďalekého východu. Priateľskí, uponáhľaní a s nádejou, že aj táto zmena skončí. Videla som v jednom dokumente, ako zle sú platení, nielen v spoločnosti Costa, ale aj u iných liniek. Ktoré mimochodom aj tak patria už len pár medzinárodným koncernom. Môj kuchársky majster Buchinger sa v sedemdesiatych rokoch plavil ako lodný kuchár po Karibiku, vtedy dobre platený, za to však nebol takmer žiadny voľný čas, hoci dobrodružstiev bolo dosť. Ale to je iný príbeh. V každom prípade sa nám v ten večer podarí len s námahou objednať si druhý pohár vína. Nevadí. Naše kulinárske vrcholy majú aj tak spočívať na pevnej pôde. Okrem toho: vína v Enotéke nie sú len dostupné v dostatočnom množstve, ale aj v úžasnom výbere. A s odborným poradenstvom.

Noc s jemným kolísaním na mori, blížime sa k raňajkám. Teda, vtedy, keď je väčšina dávno naložená v autobusoch a na svojich organizovaných výletoch na pevnine. Pár stoviek ľudí je však napriek tomu ešte stále tam. – Môže byť, že je na palube viac individualistov ako my?

Bufet je najrozmanitejší. Neustále sa dopĺňa a pretože to nie sú obrovské podnosy, vyzerá to aj chutne. Logistický majstrovský výkon, keďže som tu ako hosť a nie ako kuchárka, doprajem si luxus nad tým ďalej nerozmýšľať. Dlhý rad sladkých pokušení vyzerá tak dobre, že si zoberiem aspoň croisant al burro. Je malý a voňavý. Je to ... najlepší croissant, aký som kedy jedla. Prekvapene sa pozerám na prístav (počas cesty zistím, že – skoro – všetky prístavy vyzerajú podobne: trajekty, móla, nakladacie žeriavy, v pozadí viac či menej zastavaný kopec) a na stojan na stole: „Taste don’t waste.“ V šiestich jazykoch. Tam sa priateľsky vysvetľuje, že si vážia „tradičnú taliansku kuchyňu“ a preto „sa vyhýbame plytvaniu a dávame jedlu význam, ktorý si zaslúži.“ Každý môže prispieť tým, „že si pri vychutnávaní našich špecialít jednoducho vyberiete porcie zodpovedajúce vášmu apetítu“. A okrem toho: „Malé každodenné návyky môžu priniesť veľkú zmenu“, ide o „ochranu rovnováhy“, preto podporujú aj „záhrady v Afrike prostredníctvom nadácie Slow Food“.

Samozrejme, idioti nevedia čítať. Stále dokola vidím opustené taniere, z ktorých by sa bola najedla celá rodina. Ale páči sa mi gesto spoločnosti Costa pri všetkých tých ekologických problémoch výletných lodí, pri všetkých tých pekných slovách, ktoré treba vždy spochybňovať. Jedlo je viac ako len viac, viac, stále viac.

V Marseille sme boli potom v nedeľu. Samozrejme, chcela som bouillabaisse. Lenže v Marseille je v nedeľu všetko zatvorené. Okrem brasserie, ktoré sú vtedy plné miestnych rodín. A rybieho trhu priamo pri prístave. Prečo tu nesmiem nakupovať? A variť si sama? Podľa receptu kuchára, u ktorého som jedla svoju úplne prvú bouillabaisse? Mala som devätnásť a bola som na dovolenke s Ökista v južnom Francúzsku, on bol príliš starý na to, aby ďalej cestoval svetom ako lodný kuchár. O deň neskôr som bola v jeho kuchyni. Nevedel ani po nemecky, ani po anglicky, ja len pár slov po francúzsky. Ale rozumeli sme si. Pravá bouillabaisse, vysvetlil mi, je komplikované a presne predpísané umelecké dielo. A tak to má aj byť. Spája to najlepšie z mora. Samozrejme, existoval by aj iný recept, taký, podľa ktorého rybári varili odjakživa: vezme sa na to ryby a plody mora, ktoré sú práve poruke. A pridá sa ešte jedna, dve rybie hlavy navyše. Pretože tie dodajú chuť a majú najlepšie mäso.

Za to si môžeme večer na lodi dopriať reštauráciu Samsara. Malý, vyberaný jedálny lístok ponúka taliansko-pacifickú fúziu. Aj veľkosťou zodpovedá podnik takým, v ktorých jeme dobrovoľne. Marinované mušle svätého Jakuba, krabí koláč, rybacia polievka nie je z Marseille, ale podľa názvu pochádza z Havaja, ale aj tak je prvotriedna. Už dlho som, pevnú zem vrátane, tak dobre nejedla. A mimochodom: Tu majú aj čašníci čas, sú dobre vyškolení a s radosťou dolievajú víno. Naozaj povznesený večer a to nebolo spôsobené pohybom mora.

Pred Barcelonou som potom zjedla len jeden jediný neodolateľný croissant. Pretože len na hlavnej triede Las Ramblas má byť nespočetné množstvo podnikov s tapas. Spolu s mnohými, mnohými turistami a ľuďmi, ktorých by ste aspoň považovali za miestnych, kráčame teda od Kolumbovej sochy v prístave smerom hore k Placa de Catalunya. Vedľa stánkov s kvetmi, falošnými luxusnými taškami, magnetkami z Barcelony a mnohým iným tam existujú skutočne nespočetné podniky. Na predných stoloch stoja litrové a dvojlitrové krčahy s farebnými nápojmi a obrovskými slamkami. Ani nechcem vedieť, čo v tom je. Sangria, predpokladám, Caipirinha, domnievam sa, a iné jedovaté veci, ktorými sa cestovatelia môžu dostať do riadneho opojenia. Ani nechcem vedieť, ako chutia tam ponúkané tapas. Vlastne som mala v úmysle odbočiť do postranných uličiek starého mesta. Tam čakajú kulinárske zázraky.

A tam sa nachádza najslávnejší trh Barcelony: Mercat de la Boqueria. Že sa k nemu blížite, poznáte podľa más ľudí, ktoré sa valia smerom k vchodu. Očividne vedia aj iní, o čo ide. Za to sú moji spolucestujúci v nasledujúcej hodine chudobní. Kráčam s otvorenými ústami od stánku k stánku, tam nádherné vnútornosti, ovčie hlavy, tam korenie, pestré a voňavé, v strede ryby, plody mora, ustrice, tu sa grilujú mušle, krevety, sépie, tesne vedľa seba ich môžete ochutnať s pohárom vína, tam sú špajle s pimientos a klobásami. Gerdina poznámka, že to tu vyzerá trochu ako na Naschmarkte, ma nemôže zasiahnuť. Toto tu je skutočné. Lepšie. Povznesená pokračujem ďalej, aj keď v postranných uličkách okrem tieňa a obchodov s mobilmi nie je veľa, na hlavnom námestí je slnko. A skutočne podnik, v ktorom potom jeme tapas. Naozaj dobré a rozmanité, pečené sépie takmer magicky chrumkavé, aioli na zemiakoch domáce a voňajúce cesnakom, šunka hodná španielskych legiend.

Ach, a tá štipľavá bio klobása z čiernych ošípaných, vďaka ktorej som na Palma de Mallorca zabudla na tie príliš mnohé nemecké hlasy všade okolo, tie cannoli s kandizovanými pomarančmi v Palerme, úžasné predstavenie „Tajomstvá šéfkuchára“ na lodi, pri ktorom tento so svojou brigádou pripravil „Mezze Maniche Barilla con Radicchio Trevisano e Taleggio“. Na mrzutosť Japoncov, ktorí sa tlačili predo mňa, moderátorka hovorila len po taliansky, španielsky, francúzsky a z času na čas nemecky, a to bez prestávky a kreatívne striedajúc aj v strede vety.

Veľa som sa na tomto výlete naučila. Oplatí sa hodiť zvyky a predsudky cez palubu. Je oslobodzujúce nebrať všetko vždy dôležito. A: Európa je plná prekvapení. Aj kulinársky.

Eva Rossmann bola novinárka, predtým ako sa s detektívkami o Mire Valensky stala bestsellerovou ­autorkou. Okrem toho pracuje ako kuchárka v hostinci Manfreda Buchingera Zur Alten Schule.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!