Rybár Peter Boston sa teší, že s podnikom Harry’s Shack konečne existuje reštaurácia na pláži v jeho rodnom meste Portstewart, kam môže dodávať svoj úlovok. „Predtým išlo takmer všetko, čo sme ulovili, smerom na kontinent,“ hovorí Boston, zatiaľ čo vyťahuje svoje homárie pasce zo Severného kanála pri pobreží Severného Írska. Situácia sa však do dnešného dňa príliš nezmenila. Väčšina ulovených írskych kôrovcov sa stále vyváža do krajín, ako je Španielsko a najmä Francúzsko. Skutočnosť, že Íri homáre sami nejedia, spočíva jednoducho v tom, že kôrovce a mäkkýše nie sú v jeho krajine až také populárne, vysvetľuje Boston. „Väčšina morských plodov, ktoré sa tu u nás jedia, sú jednoducho vyprážané rybie filé s hranolčekmi,“ hovorí rybár.
Írsky lov homárov je pritom jedným z najvýznamnejších v Európe. Loví sa takmer výlučne malými loďami v blízkosti pobrežia a podľa prísnych pravidiel, aby sa chránili zásoby. Napríklad zvieratá, ktoré nedosahujú určitú minimálnu veľkosť, sa musia vrátiť do mora, rovnako ako samičky, ktoré nesú vajíčka. Miestnym druhom je homár európsky (Homarus gammarus), ktorý sa už len svojou jasne modrou farbou panciera odlišuje od svojho červenohnedého severoamerického druha (Homarus americanus). Obidva druhy sa totiž sfarbia do sýtočervena až po uvarení, zdôrazňuje Boston.
Ďalším rozdielom je cena. V parížskych reštauráciách, ktoré často ponúkajú oba druhy, stojí homár európsky, ktorý sa tam nazýva aj „modrý“ alebo, s patričným francúzskym sebavedomím, „bretónsky“ homár, často raz toľko ako jeho severoamerický príbuzný. Chuťovo sa však tieto druhy takmer nelíšia – ak sú rovnako čerstvé. A nie zmrazené, ako to býva pri severoamerickom exportnom tovare. Koniec koncov, nie je to ani tak chuť, ako skôr pôvabná, pevná a chrumkavá konzistencia jeho mäsa, čo okrem exotického celkového vzhľadu a impozantnej veľkosti robí z tohto kôrovca taký žiadaný symbol slávnostného stolovania a vybranej kuchyne vo všeobecnosti.
Pochybný imidž luxusu
Ako symbol luxusu však v posledných rokoch trochu stratil na lesku. V trendových reštauráciách typu fine-dining sa tento kôrovec vyskytuje čoraz zriedkavejšie. Čiastočne je to zrejme spôsobené jeho trochu zastaraným hýrivým imidžom z inej doby a čiastočne ambíciami mnohých súčasných šéfkuchárov, ktorí sa radi zaobídu bez takýchto buržoáznych delikates a svoje umenie radšej predvádzajú na surovinách s plebejským imidžom. V Rakúsku navyše viacerí špičkoví kuchári morské plody kategoricky odmietajú a namiesto nich siahajú po rybách z domácich vôd.
Existuje však zrejme ešte jeden problém. A ten sa týka dobrých životných podmienok zvierat, teda chovu, prepravy a prípravy homárov, ktoré by sa – opäť v záujme čo najlepšej konzistencie – mali kupovať a spracovávať čo najčerstvejšie, teda najlepšie živé. V tejto oblasti sú zákonné predpisy pod tlakom organizácií na ochranu zvierat čoraz prísnejšie. Zdá sa však, že v Európe nepanuje úplná zhoda v tom, čo je skutočne najlepšie pre čo najšetrnejšie zaobchádzanie s kôrovcom. A tak sa predpisy v jednotlivých krajinách líšia.
Kým napríklad v Nemecku sa homár môže zabiť len tak, že sa ponorí živý do vriacej vody, v Rakúsku musí byť predtým omráčený. Či zviera skutočne pociťuje bolesť, nie je doteraz vedecky úplne objasnené. Ale priznajme si: živý homár vo vriacej vode síce zomrie za pár sekúnd, inak to však nie je práve príjemný pohľad. Čiastočne je to spôsobené prudkými zášklbmi chvosta, ktoré sú v skutočnosti len reflexnými reakciami. A čiastočne niekedy počuteľným pískaním, ktoré zrejme vydáva, no v skutočnosti ho spôsobuje vzduch unikajúci z panciera. Omráčenie možno vykonať silným úderom na hlavu alebo elektrickým šokom pomocou špeciálne na to navrhnutého zariadenia s názvom Crustastun, ktoré však v kuchyni asi nikto nemá. Najmä preto, že je viac ako dvakrát drahšie ako Thermomix a pritom podstatne menej univerzálne.
Za Atlantikom takéto predpisy z veľkej časti chýbajú, hoci sa aj tam pripravujú nové zákony. Pobrežia USA a Kanady pri Atlantiku priam prekypujú homármi a lov homárov je významným hospodárskym odvetvím, ktoré zásobuje nielen export, ale vo veľkom štýle aj domáce trhy. Najmä počas letných mesiacov prúdia k pobrežiam Nového Anglicka davy Američanov, aby si pochutnali na týchto kôrovcoch. Jedným z najobľúbenejších a najpozoruhodnejších spôsobov prípravy je takzvaný Lobster alebo Clam Bake. Tradične sa pri ňom zvieratá dusia spolu s rôznymi druhmi mušlí, zemiakmi, kukuricou, zeleninou a morskými riasami v morskej vode v jame v zemi. Dnes však vo väčšine reštaurácií jamu nahrádza rúra.
Ďalšou letnou klasikou je Lobster Roll, teda druh hotdogového rožka, ktorý je okrem mäsa z kôrovca plnený aj maslom alebo majonézou, šalátom a všetkým ostatným, čo vám napadne. Európski puristi sa budú, samozrejme, pohoršovať nad degradáciou vzácneho zvieraťa, mali by však zvážiť aj to, že ide zväčša o jeho ťažšie prístupné, menej cenené časti, ktoré by inak často jednoducho zostali v pancieri a vyhodili by sa. V niektorých rokoch bohatých na homáre sa rožok dá kúpiť dokonca aj v McDonald's. Z takýchto bohatých ročníkov pochádzajú aj tie exempláre, ktoré okolo vianočných sviatkov končia v mraziacich boxoch európskych lacných supermarketov a dajú sa kúpiť za pár eur.
Čerstvosť a konzistencia
S nádhernými, živými modrými homármi, ktoré Peter Boston chytá v Írsku, má supermarketový tovar, samozrejme, málo spoločného. Medzitým už rybár dodal svoj úlovok spriatelenému hostinskému Harrymu, ktorý prevádzkuje „Shack“ pomenovaný po ňom v Portstewarte. Prostredie je skutočne pôsobivé: vo veľkoryso vykrojenej zátoke s impozantnými dunami a míle dlhou piesočnatou plážou. Harry’s Shack je budova celá z dreva, ale zďaleka nie taká vratká búda, akú by ste od „Shacku“ (búdy) čakali. Na tento letný deň, na írske pomery len mierne oblačný, je tu veľa ruchu.
Ako avizoval Boston, väčšina hostí sedí pri Fish & Chips. Návštevníkovi však veselý Harry prináša gratinovaného homára. Mimochodom, tiež s chipsami, teda nahrubo nakrájanými britskými hranolčekmi. A pokrytého hromadou strúhanky. Čudné je, že kôrovcovi chýbajú klepetá. Aj rybár sa čuduje. „Tie tam predsa sú,“ hovorí hostinský Harry s šibalským žmurknutím, „len sme ich vylúpli a nasekali nadrobno, pretože väčšina hostí ich nechce vidieť.“
Pre to nemá Konstantin Filippou, rovnako ako väčšina milovníkov tohto kôrovca, žiadne pochopenie. „Pri homárovi ide hlavne o konzistenciu,“ potvrdzuje hostinský a šéfkuchár, „a tá je pri mäse z klepiet najzaujímavejšia.“ Filippou je jedným z mála vo svojom odbore a svojej generácii, ktorý opakovane pracuje s homárom. Podotýkam, nie ako v Seafood Shacku alebo reštaurácii s morskými plodmi, kde ho podáva v celku alebo rozpoleného, ale preto, aby mäso integroval do svojich jedál. „To nám dovoľuje variť klepetá o niečo dlhšie ako zvyšok, čo je podľa môjho názoru nevyhnutné,“ hovorí Filippou, ktorý spracúva výhradne homára európskeho, ako zdôrazňuje, a čo sa týka konzistencie a chuti, je podľa neho ďaleko nadradený kanadsko-americkému poddruhu. „Najdôležitejšie je variť ho čo najkratšie,“ dodáva, „aby sa zachovala práve táto špeciálna konzistencia. Pretože nie je nič smutnejšie ako rozvarený kôrovec.“
Homár – dva druhy
Dva hospodársky najvýznamnejšie druhy homárov sú homár európsky (Homarus gammarus), nazývaný aj bretónsky alebo modrý homár, ktorý sa vyskytuje v Atlantiku aj v Stredozemnom mori. A homár americký (Homarus americanus), ktorý sa loví pri východnom pobreží USA a Kanady. Ako blízko sú tieto dva druhy skutočne príbuzné, sa dá merať tým, že by teoreticky mohli splodiť potomstvo, ktoré by však bolo sterilné.
Kým v USA sa homáre lovia po celý rok, v Kanade platia prísnejšie zákony. Tam, napríklad v provincii Nové Škótsko, ktorá patrí k najväčším producentom, existujú regulované časy lovu, ktoré sa riadia podľa zvliekania kože zvierat. V dôsledku toho sa smie loviť až od novembra, keď už homáre zhodili svoj starý pancier pred niekoľkými týždňami a mali dosť času dorásť do nového. Vďaka tomu je ich homár „plnší“, ako hovoria Kanaďania, a jeho mäso kompaktnejšie, čo sa, aspoň v Kanade, hodnotí ako znak kvality.
V USA, teda napríklad v štáte Maine, sa však najviac loví v lete, keď je dopyt najvyšší, ale kvalita o niečo nižšia. Je to preto, že zvieratá práve vtedy zmenili svoj pancier, vďaka čomu sa aj ľahšie chytajú, pretože sa viac pohybujú. V tomto období sa aj ľahšie lúpu, čo sa v USA považuje za významný predajný argument. Homáre prežijú aj mimo vody pomerne dlho, strácajú pritom však na hmotnosti. Kým homár európsky sa na tejto strane Atlantiku obchoduje takmer výlučne živý, jeho severoamerický príbuzný je v Európe dostupný ako živý, tak aj hlbokozmrazený (surový aj varený).
Napokon už niekoľko rokov existuje aj metóda, ktorá sa používa hlavne v Kanade a nazýva sa High Pressure. Zvieratá sa pri nej na niekoľko sekúnd vystavia extrémne vysokému tlaku, čo má tú výhodu, že sa nezahrievajú, napriek tomu dlho vydržia a ľahšie sa lúpu. Táto metóda je, samozrejme, aj k zvieratám šetrnejšia, avšak aj dosť drahá. Preto sa za takýto High Pressure homár pýta takmer rovnaká cena ako za živého, prináša však tú výhodu, že odpadajú všetky zákonné požiadavky. —




