A-La-Carte

Mahlzeit, Vietnam (2012/2)

Čitateľská cesta medzi párkami s paličkami, krokodílom, kuraťom na kole a „biftekom“ z woku


Text Eva Rossmann · Ilustrácia Georg Wagenhuber

Všetko sa tu deje stále. Jedli sme na malých stoličkách na chodníku surové a vyprážané závitky z ryžového cesta a samozrejme Pho, tú slávnu polievku so všetkým možným, v každom prípade však s ryžovými rezancami. Pho sa je, ako sa možno dočítať v mnohých múdrych vietnamských knihách, na raňajky. Teraz sú štyri popoludní. Pho v Hanoji dostanete aj okolo polnoci, na okraji ulice i v malých reštauráciách. Život sa nestará o cestovných sprievodcov.

Teraz prechádzame cez ulicu. Mopedy. Sú ich stovky, čo sú na cestách. Jazdia vľavo, vpravo a krížom-krážom, medzi tým autá a občas cyklisti. Prednosť alebo pravidlá nehrajú žiadnu rolu, inak by všetko stálo. V Rakúsku majú prednosť tí najslabší (aspoň väčšinou), v Moskve majú prednosť tí najsilnejší (teda autá), tu existuje niečo ako rovnoprávna doprava. Pomaly sa presúvame na ulicu, húf mopedov sa delí, elegantné kĺzanie popri sebe, ktoré naruší len to, keď sa niečo pokazí a predsa niekto skončí na zemi. Vtedy niektorí zastanú, pomôžu chodcovi, stroju, jazdcovi, zriedkakedy sa stane niečo vážne, naokolo húf v pohybe a na okraji ulice predavačky ovocia so svojimi košíkmi a majiteľka stánku s občerstvením, ktorá napriek všetkému nezabúda obracať kúsky cesta vo woku.

Kto hovorí o tisícročnej tradícii, má samozrejme pravdu, pri malom jazere v strede Hanoja sú úctyhodné pagody a korytnačka, ktorá má byť stará niekoľko stoviek rokov. Mimochodom, skoro zahynula kvôli mizernej kvalite vody, ale potom nasledovala rozsiahla záchranná a rehabilitačná akcia, odvtedy sa jej opäť darí a vode je aspoň o niečo lepšie.

Na okraji jazera, ktoré hučí dopravou, leží podnik. Personál oblečený v starovietnamskom štýle, nástenky s pokrmami. Ale výhľad je čarovný a napokon, chceme niečo zažiť. Skupina ruských obchodníkov sa zdá byť náramne zabávajúca, ach jaj. A potom: šalát z banánových kvetov s krevetami, kalerábový šalát so sušeným hovädzím mäsom a množstvom byliniek a k tomu ich ochucovacia tekutina: niečo kyselkavo-mierne pálivé, riedke, bez tuku a úžasné. Toľko chuťových nuáns, čerstvé, ľahké.

Všetko sa tu deje stále rovnako, možno to s tým súvisí. Ráno prichádza ovocie, zelenina, mäso a morské plody do veľkomiest, kupujú sa a zjedia. Cez neuveriteľnú rozmanitosť čerstvých kreviet, garnátov a mušlí na mokrých trhoch preteká voda, udržiavaná v pohybe malými čerpadlami. Vláda mnohé z týchto trhov zrušila, po prvé sú to úžasné miesta na stavbu mrakodrapov a po druhé by sa im páčilo mať to trochu usporiadanejšie, a preto by všetko, čo sa medzinárodne chladí, malo byť aj tu schladené. Možno však bratranec štátneho prezidenta prevádzkuje továreň na chladničky a chce konečne zarábať vo veľkom. Je jasné, že Vietnam je komunistický, ale zároveň si nariadili plné trhové hospodárstvo. Vrátane následkov.

Ani mnohé pouličné kuchyne nie sú úplne legálne. Ale existujú rôzne druhy policajtov, a keď sa k vám priblíži iba obvodný policajt, veľmi rýchlo ste na druhej strane ulice a tým v inom obvode. Nemáte toho veľa so sebou, hoci máte veľa čo stratiť: pretože okrem variča, dvoch wokov, niekoľkých plastových stoličiek a možno ešte trochu náradia väčšina nemá nič, ale ak sa to zhabe, existenčný základ je preč.

Lepšie sú na tom tí, ktorí prevádzkujú malé lokálne podniky v uličkách. Úvahy o tom, čo je „tradičná“ vietnamská kuchyňa, sú aj tam zbytočné. Používa sa to, čo je, začleňuje sa to, čo treba. Dokonca aj slávne „Pho“ existuje len asi sto rokov. Vtedy sa veľa ľudí presťahovalo z vidieka do mesta, nemali kuchyňu a museli sa nejako nakŕmiť. Či sa odvodzuje od „Pot-au-feu“, je sporné, v každom prípade boli Francúzi v krajine. A teraz predávajú útle Vietnamky v košíkoch spojených tyčou hory chrumkavých bagiet. V Paríži sa človek musí sakra snažiť, aby tam dokázal držať krok. A potom jedna zo špecialít Hanoja:

Večer v tunelovom dome, ktorý sa tiahne tridsať a viac metrov za ulicu. Úzka chodba popri izbách a bytoch, popri šnúrach na bielizeň a mopedoch a úplne vzadu malý podnik. Volá sa „Bittet“ a to sa tu dá aj zjesť. Hranolčeky sa obratne predvaria vo woku, na „biftek“ sa hovädzie mäso najskôr marinuje a potom opečie vo woku. Prejdete cez kuchyňu do hosťovskej miestnosti a nad nami, na akomsi medziposchodí, v sklenenej klietke ako vzácny vták, čupí drobná stará žena a pozoruje nás a mladé ženy pri sporáku. „Grandma – Chef“, vysvetlí nám o nejaký čas neskôr Vietnamec od vedľajšieho stola. Z prevádzkovateľov podniku nehovorí nikto európskym jazykom, zato existuje čiastočne do angličtiny preložený jedálny lístok a papierik, na ktorom si môžete zaškrtnúť, čo by ste chceli. Ernest si berie špecialitu podniku, ja radšej jem vyprážaného kraba s chrumkavou cibuľkou. Rybacia polievka predtým je báseň, ako základ slúži dobre okorenený vývar z kreviet. Víno tu žiadne nie je, tak si objednávam pohár hanojskej vodky. Dostávam 0,3-litrovú fľašu. Nevadí, stojí aj tak smiešne málo. V každom prípade sa servírka zabáva a robí priateľské gestá, že mám len piť. To „Bittet“ je... s biftekom to nemá nič spoločné, je to prepečené, ale vyslovene jemné a vďaka koreninám predsa len niečo výnimočné. Takmer všetci v podniku to jedia. Vietnamské veľké rodiny, páry, stôl, pri ktorom sedia štyria Vietnamci v drahých dizajnových biznis oblekoch.

Jasné, že sa v megamiestach Vietnamu dá jesť aj megamedzinárodne a megadraho, ale väčšina tu najradšej je dobre.

Príliš tučných ľudí však nevidno, to má asi do činenia s druhom kuchyne, a potom je tu ešte niečo: Saigon pri východe slnka. Z parku na druhej strane ulice hotela znie hudba, rozospatý sa tackám na balkón, stovky ľudí cvičia, chodia, behajú, venujú sa v skupinách alebo sami tradičnému čchi-kungu. Chvíľu trvá, kým aj ja začnem krúžiť po parku, doprava už naplno funguje, hudba z verejných reproduktorov zmĺkla, ale stále je tam množstvo ľudí, ktorí sa venujú rannému športu. Jazierko, pri ktorom robím svoje záverečné cvičenia, je pokryté riasami. Nuž. Muž prekĺzne cez železné zábradlie a začne zbierať niečo z tej zelenej veci na vode. – Mám veriť, že sa to dá jesť? Skoro všetko je možné, mal som tu konečne pochopiť.

Vlastne som bol na univerzitách v Hanoji a Saigone, aby som rozprával o mojich detektívkach a Rakúsku, ale to, čo profesorov a lektorov zaujímalo najviac, bolo jedlo: Čo charakterizuje rakúsku kuchyňu? Ako sa líši od nemeckej a francúzskej? Je pravda, že varím v „starej škole“? Prečo? Čo je na vietnamskej kuchyni obzvlášť zaujímavé? Kde sú spoločné črty?

Na následnej slávnosti germanistického inštitútu v Hanoji boli nemecké klobásky (dajú sa vynikajúco jesť paličkami), čerstvý chlebovník, lahodný šalát z bambusu, orechov a čerstvých byliniek. A k tomu samozrejme bageta. Víno sme si priniesli. Veltlínske teplé a v plastovom pohári – všetci boli nadšení, ja tiež. Po prvé bolo dobré a po druhé vo Vietname zriedkavé a po tretie všetko spolu jednoducho sedelo.

Mimochodom, existuje aj vietnamské víno. To biele je niekde medzi rezignáciou a ublížením na zdraví, to červené môže, s trochou šťastia, chutiť zaujímavo. Etiketu na zadnej strane sme čítali až neskôr: „Vyrobené z najlepšieho hrozna Vietnamu a moruší.“

Všetko je možné. Úzke uličky, plné odstavených mopedov a tovaru každého druhu, luxusné butiky, v ktorých sme okrem superšik predavačiek nikoho nevideli, mrakodrapy a pouličné kuchyne a nové megaulice, niečo ako viedenský Gürtel krát tri s neustálou výstavbou – a na okraji ulice podnosy plné sušených koreňov. A v obchodoch za nimi veľké poháre: naložené hady a jašterice v rôznych veľkostiach. Zo stropu visia sušené obrie hviezdice. Opatrne vyťahujem fotoaparát z tašky, usmievam sa tak ázijsky priateľsky, ako sa len dá, očakávam však, že ma odmietnu, žnem priateľskú spŕšku slov, ktorými mi zjavne chcú vysvetliť, na čo je ktorá zaváraná potvora v tradičnej medicíne dobrá.

Tisícročná múdrosť v Ho Či Minovom Meste, ako sa Saigon teraz oficiálne volá, priamo na ulici do dvadsiateho prvého storočia.

Odkedy som bol vo Vietname, želám si svojich priateľov iba do krajiny, kde rastie korenie. Aj keď sa všeobecne tvrdí, že to od svetového lídra Vietnamu nie je až také dobré, na tropickom ostrove Phu Quoc som to zažil inak. Hrubo mleté čierne korenie priamo od farmára, vonná symfónia, za tým pole s koreninovými rastlinami, ktoré vyzerajú ako obzvlášť vysoká fazuľa. O pár kilometrov ďalej potom o niečo silnejší pach po na vzduchu dozrievajúcich sardelách. Tie sú potrebné pre slávnu rybaciu omáčku. Po pár dňoch v krajine už dávno viem, čo je táto zázračná kyselkavo-mierne pálivá ochucovacia tekutina: jednoducho rybacia omáčka zo sušených a fermentovaných sardel, zmiešaná s ryžovým octom, soľou, cukrom, limetkou, čili a ešte niečím iným, čo potom patrí k príslušnému domácemu tajomstvu.

Omáčku si mimochodom môžete kúpiť na letisku v Phu Quoc. Len vedľa visí tabuľa, že je zakázané vziať si ju do lietadla, jednu fľašu z nej dostanete v Ho Či Minovom Meste. Čo je na tom také nebezpečné, že sa nedá – dobre zvarená, ako ich hrozivé víno – transportovať samostatne, som sa nedozvedel. Zato som s nadšením zistil, že presne táto omáčka sa dá kúpiť vo Viedni v exotických potravinách hneď vedľa hlavnej knižnice.

Apropo exoticky: Grilovaný aligátor, ktorého sme jedli v Phu Quoc, chutil milému psovi majiteľov oveľa viac ako nám. Čo nemalo nič spoločné s kvalitou kuchyne, ale s tým, že tieto potvory s veľkou papuľou chutia aj vo Vietname (poznal som ich doteraz len z USA a im pripisujem mnohé aj kulinárske zločiny) ako zmes starého kuraťa a sépie, ktorá ležala príliš dlho na slnku. Psovi sa mimochodom dá jesť len na severe Vietnamu a v zime, mäsové psy dodávajú množstvo energie – keď som chcel odfotiť stánok so psím mäsom, majiteľka mi však poriadne vynadala. Už sa vie, že dlhonosí o tom nič nevedia, v najlepšom prípade to cítia ako kuriózne, v najhoršom ako zločin proti ich najlepším priateľom.

Inak urobíte dobre, ak sa zapojíte do všetkého, čo krajina ponúka. Aj na kura na kole.

Sprievodca (kedysi prišiel z Nemecka a ostal kvôli láske) nám rozprával, že tu bola nedávno gastro-novinárka z jeho starej vlasti, hľadajúc skutočnú chuť Vietnamu, čoskoro sa bude dať čítať o tomto kuraťu zo Starého mesta Hanoja. My sme každopádne obdivovali trpasličie kurčatá už vo výklade: každé tak, že pazúry ešte vytŕčajú, nacpaté do otvorenej plechovky od koly, niektoré v prírodnej farbe, niektoré zvláštne takmer čierne. V zadnej miestnosti na nízkom stole obklopenom stoličkami, chrumkavo vyprážaná bageta, zvyčajný tanier s množstvom čerstvého zázvoru, čili, všetkými možnými listami a bylinkami, malé misky s prírodnou morskou soľou, zmiešanou s drveným korením. Na to sa vytlačí mesiačik limetky. A potom: v jedálenskej miske, medzitým zbavené plechovky, kuriatko v jemnej polievke s množstvom zeleniny, plodmi kustovnice a sušeným „Apple-Fruit“. Učíme sa, ako pridať listy – chutia trochu ako štiav –, bylinky, zázvor, čili, chlieb k tomu, jemné mäkké mäso paličkami odtrhnúť od kostí a potom opatrne namočiť do zmesi soli, korenia a limetky. Existuje, tá chuťová explózia: nadšené úžas každého chuťového pohárika nad niečím neporovnateľným. – Ach áno, kura na kole sa v príbehu nemeckého gastro-magazínu doteraz neobjavilo, možno bol pre redakciu pohľad na trpasličie kurčatá v plechovkách od nápojov, pri všetkej láske k ázijskému, predsa len príliš exotický. Smola.

Alebo, ako by povedali Vietnamci, osud. Ten hrá v budhizme veľkú rolu. Nakoniec je všetko predurčené, ale dá sa urobiť veľa preto, aby boli bohovia a predkovia zmierení. Preto majú taxikári radi malé sošky Budhu na palubnej doske pred čelným sklom. Hoci obmedzujú výhľad, ale ak ste dobrý človek, Budha sa postará o to, aby ste napriek tomu dorazili do cieľa v poriadku.

Na rohoch ulíc a vo výklenkoch múrov, obkolesené nespočetnými odstavenými mopedmi, v obchodoch a vo vestibule kedysi honosného hotela z koloniálnych čias stúpa vôňa vonných tyčiniek k nebu. Pod tým obetné dary: ovocie a sladkosti. Treba poslať mŕtvym to, čo potrebujú. Vonné tyčinky slúžia akoby ako výťah. Keď vyhoria a teleportácia je dokončená, dobré dary smiete zjesť sami. Jednoducho všetko do seba zapadá vo Vietname. Vždy.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!