A-La-Carte

Človek nemusí byť farmárom (2004/3)

Produkcia špičkových vín nie je výsadným právom vinárov. Aj obchodníci – takzvaní "Négociant-Éleveurs" – dokážu priniesť na trh špičkové produkty. A na to nutne nepotrebujú vlastné vinohrady či iný typický poľnohospodársky majetok.


Človek nemusí byť farmárom

Text od Michaela Prónaya Fotografie: Nikolaus Similache
Priznajme si, slovo „obchodník s vínom“ má príchuť, ktorá nevyhovuje každému. To je aj dôvod, prečo niektorí kladú dôraz na francúzske označenie „Négociant-Éleveur“. „Négociant“ znamená obchodník; „Éleveur“ sa nedá preložiť doslovne, je to ten, kto víno v sude „vychováva“, ako sa hovorievalo kedysi, v slove „éleveur“ sa skrýva aj slovo „Élève“, žiak.
Náš výber domácich obchodníkov v žiadnom prípade nemá ambíciu byť úplný, spoločným menovateľom je však vôľa produkovať špičkové vína a plniť ich do fliaš. Teraz je človek zvyčajne zvyknutý spájať špičkové vína s tými ľuďmi, ktorí sa o produkt starajú od kolísky vo vinohrade až po predaj, teda s vinármi. To, že to ide aj bez vlastných vinohradov – a že sa takto dá podstatne lepšie vyhnúť úskaliam ročníkových výkyvov, krupobitiu a všetkému ostatnému, čo je nepríjemné –, je len logické. Šampanskému domu Pol Roger napríklad vinohrady síce patria, ale bez výnimky ich prenajali. Christian Pol-Roger: „Rozumieme sa šampanizácii, nie vinohradníctvu. Vinohrady však úplne vedome prenechávame profesionálom, a to sú vinári.“ Ako sa zdá, v rakúskom vinohradníctve vo všeobecnosti vládne zvláštny fenomén, že sa každý podnik snaží byť 100-percentným samozásobiteľom všetkými prevádzkovými prostriedkami. Kto nemá vlastnú plničku, má malú váhu. Keď potom človek vysvetlí, že ani väčšina najlepších zámkov v Bordeaux nemá vlastné plniace zariadenie, nastane veľké udivenie.
Začnime tou najmladšou négociantkou: Marion Ebnerová sa volá táto Viedenčanka, má celých 23 rokov a je to úplne zriedkavý mimoriadny prípad: hoci nie je rodičovsky vôbec zaťažená (okrem toho, že si radi vychutnali dobré víno), už v 15 rokoch vedela, že víno bude jej (profesijným) životom. Ako 14-ročná, vtedy posadnutá koňmi, trvala na školskom vzdelávaní s koňmi. Vinohradnícka škola v Gumpoldskirchene vtedy ponúkala vzdelanie inštruktora jazdectva paralelne s vinohradníckym kurzom. A tak Marion odišla do Gumpoldskirchenu. O rok neskôr bolo po nej: fascinácia vínom prevážila, kone jej odvtedy zostali koníčkom. V 16 rokoch nasledovala ročná povinná prax. Bola pevne rozhodnutá predstaviť sa u špičkového vinára. Keďže bola Viedenčanka, Fritz Wieninger bol logickou voľbou a teoretické vedomosti zo školy nasledovala prax v pivnici, vinohrade, pri predaji (a dokonca aj v kuchyni). Marion Ebnerová mimochodom Fritza Wieningera dodnes označuje za svojho najdôležitejšieho mentora. Po skončení školy v Gumpoldskirchene nasledoval dvojročný kurz manažmentu vína v Kremse. Profesijný štart sa uskutočnil vo firme Wein & Co. Potom absolvovala prax u Wolfganga Pucka v Kalifornii, aby „zblízka spoznala tento obrovský marketingový stroj“. Napokon jej do cesty prišiel Karl-Heinz („Carlo“) Wolf a odvtedy robí marketing pre zámok Halbturn. V roku 2001 odštartovala svoj malý projekt Melusine, začínajúc Melusine Klassik, červenou cuvée z oblasti Thermenregion, a Melusine Selection, červenou cuvée z Carnuntumu, každá po 300 fliaš (jeden barik). S ročníkom 2002 sa program zmenil, Klassik bol nahradený Veltlínskym zeleným Lyra z oblasti Kamptal a zároveň sa množstvo zdvojnásobilo. Veltlínske 2003 je naplnené a príde na jeseň, červené ešte leží v barikoch. Kde zohnať víno, ktorého sú len minimálne množstvá? Vinárka sa usmieva: „V ,Palais Coburg‘ a v ,Meinl am Graben‘. Najistejší je však kontakt cez e-mail za účelom zaradenia do zoznamu predplatiteľov.“ V tejto súvislosti treba určite spomenúť, že špičková kvalita sa nerozpredáva za diskontné ceny.
Úplne inak prebiehala kariéra Petra Morandella z rovnomenného obchodného domu vo Wörgli v Tirolsku. V roku 1926 starí rodičia, Alois a Anna Morandellovci, založili obchod s vínom. Starý otec bol zakladajúcim členom „Prvého pivničného družstva“ v Kalterne a wörgský obchod s vínom slúžil na distribúciu juhotirolského vína v Severnom Tirolsku. Po druhej svetovej vojne sa podnik rozšíril, pribudli pobočky („depá“) v celom Rakúsku, dodnes sú vo Viedni, Grazi, Spittali, Eugendorfe a Landecku. V rokoch 1966/67 sa začal dovoz fľaškových vín z Talianska, Španielska a Francúzska. S ročníkom 1983 bola prvýkrát na trh uvedená Private Cuvée, čistá Frankovka modrá, v kooperácii s vinárskym družstvom Horitschon (dnes „Vereinte Winzer Blaufränkischland“). Víno sa stalo okamžite víťazom Falstaffu. Existuje v množstve 25 000 až 30 000 fliaš. Základné víno vyberá pivničný majster v Horitschone, na jar po zbere príde do Wörglu, kde sa dorába v barikoch a plní. Peter Morandell je mimochodom hrdý na to, že je jedným z mála podnikov v odvetví na západe krajiny, ktoré ešte disponujú fungujúcim pivničným hospodárstvom: „To nám dáva veľmi silnú pozíciu na trhu a my rozhodujeme úplne sami, kde kúpime aký základný materiál.“
Illa Szemesová sa stala négociantkou sobášom s négociantom. Rodáčka z Welsu spoznala svojho príliš skoro zosnulého Tibora, ktorý na viacerých veľtrhoch v krajine prevádzkoval malé reštaurácie s panónskou kuchyňou a k tomu nalieval maďarské vína, na welskom veľtrhu: „Kúpila som si pohár vína a tak sa to začalo.“ Podnik nikdy nemal vlastné vinohrady, po generácie to bol obchod s maďarskými vínami. Csopaker, Szürkebarat, Kéknyelü sa volali vína, ktoré sa v rodnej pivnici v Pinkafelde vychovávali a plnili. V 80. rokoch, po prevzatí Tiborom, prišla myšlienka urobiť to isté s rakúskymi vínami. Tibor prvé roky kupoval mladé vína od poľnohospodárov v Horitschone a napokon spoznal Josefa Puscha, pivničného majstra „Vereinte Winzer“. Maďarský program bol zrušený, vína Szemes odvtedy pochádzali z Horitschonu.
Heribert Bayer má 63 rokov, ale vyzerá na 45. Časť svojej mladosti strávil v Taliansku, kde bolo víno samozrejmou súčasťou jedál, pre deti silne zriedené. Neskôr, v 70. rokoch, ako manažér predaja v petrochemickom priemysle bol vítaným stálym hosťom v najlepších reštauráciách krajiny. A všimol si s údivom, že jeho hostia síce domácemu bielemu vínu celkom prišli na chuť, pri červených však prejavovali podstatne menej nadšenia. Pretože ho téma zaujímala, osvojil si enológiu prostredníctvom nemeckej, anglickej a talianskej literatúry, spoznal vinárov a spoločne s nimi vyvíjal projekty: Cuvée d’Or od Franza Schindlera (1985), Hallebühl od Pepiho Umathuma (1986), Solitaire od Feiler-Artingera (1988) a Admiral od Pöckla (1989). Finančne bol nezávislý, takže rástla túžba robiť to sám, so známym výsledkom, na ktorého konci stojí krásna skladovacia a výrobná pivnica v Horitschone. Na začiatku v roku 1994 stál In Signo Leonis, pinot noir z Mörbischu, 1996 nasledoval Sails red ako Frankovka modrá. V roku 1997 začala spolupráca s pivničným majstrom Josefom Teschom a predsedom Franzom Heinczom z vinárstva Neckenmarkt. Odvtedy „Znamenie leva“ pozostáva z Frankovky modrej, Zweigeltu a Cabernet. Od roku 2000 existuje aj Pinot Noir In Signo Tauri. Túto jeseň sa prvýkrát plní Frankovka modrá In Signo Sagittarii 2002, za ktorú už zodpovedá junior Patrick. Ako tribut vlasti Heriberta Bayera (narodil sa v Mödlingu) sa s Gustavom Krugom v Gumpoldskirchene vyrábajú dve biele a jedno ušľachtilé sladké víno: Topcuvée Albatros (Rotgipfler s trochou Pinot Gris a Chardonnay) a Sails White (čistý Rotgipfler).
Karl Kadlec pochádza z rodiny hostinských, ktorej korene siahajú do Herrnbaumgartenu do Weinviertelu, napriek tomu mu neskoršia kariéra nebola vôbec daná do vienka. Svoju fascináciu a rozhodnutie opisuje takto: „Udržiavané drevené sudy jednoducho robia radosť, je neuveriteľná zábava vidieť, cítiť a ochutnávať víno, napokon neexistuje len pivničný smrad, ale aj dobrá pivničná vôňa. Každý sud chutí inak, ktoré víno sa hodí do akého dreva, to je jednoducho nesmierne napínavá a radostná skladačka.“ Začalo sa to Chardonnay, červenou cuvée a barikovým výberom z bobúľ ročníka 1993.
Max Trauttmansdorff je takisto nováčikom na rakúskej vínnej scéne. Pozadie tvorí rodinné poľnohospodárstvo v Tirolsku a Dolnom Rakúsku, starý otec ešte predával hrozno, ale nikdy nevyrábal víno. Dobrému vínu bol tento blondiak zo starobylého grófskeho rodu vždy naklonený, obzvlášť však od svojej svadby do Talianska do vinárstva Marchesi Alfieri zo strany svokry. Rodina bola vždy činná vo vinárskom a alkoholovom priemysle, a tak nebolo divu, že si vtedajší študent na Univerzite pre pôdohospodárstvo vybral príslušnú tému diplomovej práce: Asti spumante. „To je víno, nad ktorým všetci ohŕňajú nos, ale napriek tomu jedno z najpredávanejších šumivých vín na tomto svete.“ Kontakty využil na rozvoj vlastného rodinného vinárstva v San Martine medzi Asti a Albou v Piemonte. Ako sa potom dostal do Burgenlandu? „Vždy som mal vzťah k Burgenlandu, bol som v Eisenstadte v internáte a tam som aj zmaturoval, na zámku Halbturn sedia priatelia. Okrem toho si myslím, že Frankovka modrá je odroda s najväčším potenciálom, názor, ktorý mimochodom zdieľa náš enológ Mario Olivero, ktorý ju medzinárodne považuje za úplne podceňovanú.“ Tak Trauttmansdorff nadviazal kontakt so združením Blaufränkischland a potom to bola len otázka času, kedy mu skrížil cestu Franz Weninger, v ktorého pivnici boli dorobené tri vína na báze Frankovky modrej ročníka 2000, na „hosťovskom vinárstve“, ako to nazýva négociant.
Výroba a štylistika
Peter Morandell o svojej „Private Cuvée“: „Má to byť ovocné víno, nie príliš zaťažené trieslovinami, hlavná váha leží jednoznačne na elegancii a ovocí, chceme menej trieslovinových bômb. Typickosť Frankovky modrej by mala byť v každom prípade zachovaná.“
Veľmi podobne to vidí Illa Szemesová. Víno, ktoré kvasí v Horitschone, prichádza v decembri/januári ako mladé víno do domu v Pinkafelde, kde sa ďalej vychováva a dorába. Existujú dva varianty: Tradition v použitých barikoch a veľkých sudoch, Imperial v novom dreve. Plní sa skôr neskoro: vína zostávajú minimálne 15 mesiacov v sude, potom sa kupážuje. Víno príde ešte raz na tri, štyri mesiace do suda, skôr než sa naplní. Illa: „Sú to veľmi typické vína, Frankovka modrá je rakúsko-nemecko-maďarská záležitosť, tá nikdy neurobí medzinárodnú kariéru. Vína by si mali zachovať svoje ovocie a tiež vedieť veľmi dobre vyzrieť. Veď my všetci sme sa v priebehu rokov nesmierne zlepšili v kvalite: od rozhodnutia, ktorá odroda príde do akého terroiru, od vinohradníckej práce, ktorá sa usiluje o fyziologickú zrelosť, to všetko vytvára symbiózu, ktorá vedie k optimálnemu produktu vo fľaši.“
Max Trauttmansdorff je tretím v poradí, ktorý silne stavia na Frankovke modrej. Tri vína – Park Classic, Horitschon Reserve a Cuvée Weinsberg (posledné pomenované po priezvisku Trauttmansdorff-Weinsberg) – obsahujú minimálne 60 % Frankovky modrej, odrody, „o ktorej si myslím, že má pred sebou peknú kariéru v exporte – veď máme pekné úspechy v Belgicku, Anglicku alebo Fínsku, teda na trhoch, ktoré sa vo všeobecnosti považujú za skôr ťažké.“
Relatívne nekompromisne k tomu pristupuje Karl Kadlec: „Chcem hutné vína, ale s ovocím a s decentne použitým drevom. Ak je východiskový materiál dobrý, nové drevo nie je v žiadnom prípade problém, inak to ide veľmi dobre aj s druhým plnením barikov. Som tiež zástancom rôznych typov sudov a pôvodov dubov: to prináša aj mnohovrstevnosť. Sme síce v Rakúsku – a rakúska štylistika sa stále zdôrazňuje –, ale aj špičkový Zweigelt sa stáva akosi medzinárodným, čo sa týka jeho hutnosti a koncentrácie.“
Marion Ebnerová tiež presne vie, čo chce. Nápad na Melusine dostala počas štúdia manažmentu vína v Kremse: „Tradíciu som nemala žiadnu, takže išlo o to vytvoriť značku úplne nanovo, ktorá musela logicky byť ženská.“ Mali to byť teda ženské vína. Čo tým vinárka rozumie? „To je ťažké definovať, mali by to byť vína s vláčnymi, zakomponovanými trieslovinami a nie príliš veľkým množstvom dreva. Opulentnosť nie je problém, ale elegancia, ktorá tvorí ženskú stránku, tá musí byť vždy prítomná.“
Vína z top línie Heriberta Bayera In Signo vidia zásadne dva roky výlučne nové drevo, Sails Red 16 až 18 mesiacov ako druhé plnenie. Obe biele vína kvasia a dorábajú sa v dreve, Albatros leží 18 mesiacov v novom dreve, Sails White 14 až 16 mesiacov ako druhé plnenie.
Priania a sny
Max Trauttmansdorff definuje svoj cieľ jasne: „Z prvého ročníka sme naplnili 15 000 fliaš, teraz sme pri 30 000. Ak dosiahneme ďalšie zdvojnásobenie, potom môžeme byť viac ako spokojní.“ A ešte niečo je vo vzduchu: Veltlínske zelené z Wachau: „Prvú skúšobnú dávku sme už vyvinuli spoločne s Tonim Bodensteinom a predali do Belgicka.“
Karl Kadlec, ktorý plní približne 40 000 fliaš ročne, je opatrnejší: „Viac ako 50 000 fliaš to u mňa určite nebude. Môj problém je, že ľudia chcú špičkové víno, ale nechcú zaň nič platiť. Mnohí to bohužiaľ stále nechápu, že kvalita má svoju cenu.“
U Petra Morandella tvorí négociant obchod, ako sme ho definovali, len zlomok. Levia podiel, štyri a pol až päť miliónov jednotiek, ktoré sa plnia vo Wörgli, ide do gastronómie. Možno predsa len biele víno? Peter Morandell: „My sme dokonca kedysi mali prenajaté zámocké vinárstvo Bockfließ, ale s tým sme neuspeli. To však neznamená, že sen o domácom bielom víne je definitívne pochovaný.“
Illa Szemesová je realistická: „Našimi dvoma Frankovkami modrými, Tradition a Imperial, dobre pokrývame to, čo stredný Burgenland predstavuje, a Arachon úžasne dopĺňa kategóriu cuvée.“
Rovnako realistický je Heribert Bayer: „Produkujeme približne 80 000 fliaš ročne. Síce máme z hľadiska pivnice ďalšie kapacity, ale vzhľadom na súčasnú ekonomickú situáciu by bolo nerealistické robiť vysoko lietajúce plány na expanziu. Oveľa dôležitejšie je, že sa junior Patrick pomaly zaúča – vďaka tomu mi zostáva viac času na moje druhé veľké hobby, jachting.“
Najopatrnejšia je Marion Ebnerová: „Jedno je absolútne jasné: víno bude vždy mojím životom a aj víno Marion Ebner bude existovať. Kedy, odkiaľ, koľko – na to je dnes ešte príliš skoro hovoriť.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!