Čoskoro bude existovať ďalšia kuchárska kniha. Táto správa je asi taká prekvapivá ako to, že pečené bravčové (Schweinsbratl) je u Rakúšanov obľúbenejšie ako tofu. Alebo že Trump tweetuje všeobecne rozšírené nezmysly. Ale táto kuchárska kniha bude úplne iná. Pretože … pretože je totiž od nás. Teda od Manfreda Buchingera, môjho kuchárskeho majstra, a mňa. Dobre, majú vraj existovať aj kuchárske knihy od šlágrových spevákov, moderátoriek, drevorubačov a astronautiek. Autorky píšu stále nejaké, pretože očividne aj tak stále píšu. A tie od kuchárov sa už takmer nedajú ani spočítať. Existujú podrobné a komplikované, honosne-márnivé a praktické, severské, talianske a tie z Bhutánu.
Tá naša je rakúska. No dobre, ani to nie je práve unikátna vlastnosť. Prečo teda kuchárska kniha? Ešte jedna kuchárska kniha? To som sa v posledných mesiacoch pýtala často. Napríklad, keď som ako každý rok bola na Frankfurtskom knižnom veľtrhu. Žiadna šanca získať čo i len prehľad. Usmievavé Juhokórejčanky lákajú k stánku s farebnými knihami, ktoré majú nemecky hovoriacim priblížiť Ďaleký východ. Kolega autor, ktorý má aj tak sklon k melanchólii, mi pri pohári vína v rakúskej kaviarni zašepká, že vzhľadom na množstvo publikácií je predsa smiešne písať. Možno ešte tak kuchársku knihu, ale lyriku? Alebo román? Priznám sa mu, že skutočne pracujem na kuchárskej knihe. Pozrie sa na mňa, akoby som sa práve premenila na ropuchu. „Kuchársku knihu, vážne?“ Keby som sa priznala, že chcem naspievať duet s Gabalierom, jeho znechutenie by nebolo väčšie. Literáti také veci nerobia, ale ja aj tak píšem v prvom rade detektívky. A v druhom rade som kuchárka. To mu potom dáva zmysel a dodá: „Je to kvôli peniazom, však?“
Dá sa v to dúfať, ale pomôže to? Najlepšie bude, ak sa budeme držať motta nášho budúceho diela: „Uvoľnené varenie“. Vybrali sme naše obľúbené rakúske recepty a ja som bola pevne odhodlaná pristupovať aj k písaniu kuchárskej knihy skutočne uvoľnene. Bez ohľadu na to, čo hovoria literáti. Bez ohľadu na to, že už, nemožno to poprieť, existujú naozaj dobré kuchárske knihy. Aj o aspektoch rakúskej kuchyne. Vydavateľstvo nám verí. A začiatkom roka má Stará škola (Alte Schule) aj tak dlhú prestávku.
Tak sme sa s oboma Elisabeth, našťastie skôr múzami než krotiteľkami vydavateľstva, a Thomasom, tým najlepším z dobrých food-fotografov, dohodli, že recepty nafotíme v marci. Lenže bolo trochu chladno. Pretože zvyčajne nie je nutné počas prestávky vykurovať Starú školu. A došiel olej. A potom síce olej dorazil, ale niekde v systéme ostal otvorený vodovodný kohútik, načo olejové kúrenie úplne vypovedalo službu.
„Keď je zima, aspoň pracujeme rýchlejšie,“ poznamenal Manfred, náš optimista. A „celodenná teplá kuchyňa“ je u nás vtedy, keď je v prevádzke sporák. Takže ten, kto bol ráno prvý, sa musel prepliesť pomedzi nespočetné množstvo úžasných rekvizít od Miriam, okolo konštrukcií na fotenie a tajomných dáždnikov, ktoré majú vytvárať svetlo alebo aj nie, do kuchyne, aby zapálil horáky na sporáku. Našťastie stále varíme na plyne, tam to ide rýchlejšie.
Existoval aj plán, ktorý však Manfred priam geniálne zjednodušil: Jednoducho varíme, kým neuvaríme všetky recepty. Lenže špargľa v marci bola nielen takmer falošná, ale aj ťažko zohnateľná. Takže dúfať v počasie a Inci, ktorá vďaka geniálnym dvojitým fóliovníkom má vždy úplne prvú špargľu, a fotenie špargle odložiť až na úplný koniec.
Jedna z našich Elisabeth, kompetentná, obozretná, trpezlivá, mala v pracovnom hárku s receptami poznámku: „Príliš veľa špargľových jedál?“ Ale my máme radi špargľu. A veríme, že príde včas. Pripraviť klobásové taštičky (Wurstkrapferl) nie je problém. A predsa nás priviedli na pokraj prvej krízy. Ja, idiotka, som podotkla, že popri klasických klobásových taštičkách s klobásou Knacker alebo jemným párkom by existovali aj veľmi vzrušujúce varianty so zeleninou. Napríklad s cuketou. Tie sú vždy dostupné a puristky, ktoré budú po knihe dúfajme vo veľkom variť, môžu predsa počkať na sezónu. Lenže po dlhšom telefonáte som pozrela na zaujímavý tanier: klobásové taštičky v najmenej piatich zeleninových variantoch. „To nebolo dohodnuté,“ povedala som možno trochu podráždenejšie, než by zodpovedalo mottu našej knihy.
„VEĎ ty si chcela tie so zeleninou, teraz ti ani tie nie sú dobré?“ bola odpoveď, ktorá tiež nebola práve uvoľnená. „Sú super,“ pokúsil sa situáciu upokojiť Thomas. Ale trvalo ešte riadnu chvíľu, kým som novú verziu nášho pokrmu naťukala do notebooku. Hoci: písať presné recepty sa medzi varením, fotením a prípravou na ďalší pokrm aj tak nedalo stihnúť. Ale aspoň poznámky som si chcela ku všetkému urobiť. Aj čo sa týka pomerov množstiev. Pretože kto z nás váži a meria, keď pripravuje majonézu alebo vaječné halušky (Eiernockerl)? Ale taká kuchárska kniha nie je literárne dielo, nie fikcia, ale fakty majú ľudí tešiť, keď ju čítajú. Recept napokon pochádza z latinského recipe a znamená „vezmi“. V stredoveku stálo na začiatku návodov na zostavovanie liečiv. A dodnes platí: Čo treba vziať, musí sedieť. Príbehy ako tento majú byť v knihe akousi prílohou, samozrejme sú napriek tomu rovnako pravdivé. „Na povzbudenie“ by sa to hovorilo kedysi.
Okolo prelomu storočí až hlboko do šesťdesiatych rokov mala väčšina každodenných kuchárskych kníh popri receptoch aj morálne posolstvo. Predovšetkým predslovy často poukazovali na to, aké dôležité a chvályhodné je, aby sa žena venovala výhradne domácnosti a rodine. A že dobrou kuchyňou a čistým domom môže rozmaznávať svojho verne sa starajúceho manžela a svojim dcéram byť dobrým príkladom.
Zhodli sme sa s vydavateľstvom: Naša kuchárska kniha sa má zaobísť bez klišé, aj bez vlasteneckého pátosu, nikto nemusí v dirndli poskakovať po bylinkovej záhrade, naše posolstvo je moderné, otvorené, skrátka … uvoľnené.
Hoci to s tým „uvoľneným“ pri produkcii práve nebolo vždy úplne jednoduché. Napríklad, keď mal Manfred geniálny nápad a zrazu musel bezpodmienečne vytvoriť carpaccio. A moja námietka, že carpaccio nie je ani rakúske, ani nie je v pláne, samozrejme narazila. Pretože po prvé, Benátky boli kedysi súčasťou Rakúska, po druhé, práve má na to správne mäso a treba ukázať, že carpaccio nemá nič spoločné s tými priesvitnými, vopred zmrazenými, chuťovo nijakými plátkami mäsa, ale so slávnym renesančným maliarom Vittorom Carpacciom, ktorý mal práve v Benátkach veľkú výstavu, keď Giuseppe Cipriani zúfalo hľadal pokrm pre stálu zákazníčku a bol potom inšpirovaný farbami jeho hovädzieho mäsa, červenou, červenohnedou a bielou.
Okrem toho sa dá medzitým počúvať Thomas. Jeho príbehy z hlbín Waldviertelu, rozprávané tesne vedľa sálavého ohrievača, jediného zdroja tepla, boli takmer také dobrodružné ako tie pri táboráku.
A aký to bol pocit, keď sme boli „hotoví“: všetko nafotografované, od rána – to u nás znamená asi od jedenástej, na tom sme sa s Thomasom zhodli, bolo to takpovediac kvôli svetlu – až do neskorých hodín. A aké krásne vidieť prvé fotky: Naozaj som to uvarila ja, to, čo je tam jednoducho a ušľachtilo, takmer elegantne, zinscenované?
Samozrejme, bolo ešte veľa práce. Recepty bolo treba presne zapísať. Formulovať texty medzi nimi. A bez dobrej grafiky možno zabudnúť aj na tú najúžasnejšiu kuchársku knihu, ani nehovoriac o inteligentnej systematike a samozrejme reklame, ktorá musí bežať dávno predtým, než je celé dielo hotové. Pretože náhľady vydavateľstiev prichádzajú dobrého pol roka PRED knihami. Aby sa kníhkupci mohli rozhodnúť, čo nakúpia. Preto: Potrebujeme včas obálku. Einsichtne, ako správna profesionálka, som superprofesionálom vo vydavateľstve vysvetlila, že sa budem držať ich výberu. Oni sú expertky a majú aj potrebný odstup. Kuchári, ktorí do toho v takýchto veciach kecajú, sa precenili.
A potom: titulná fotka, na ktorej som si pripadala ako ježibaba, ktorá vykukuje cez záves z domčeka. Namiesto nejakých medovníkov pečené bravčové v ruke. A vedľa mňa Manfred, čarodejník. Strašiak všetkých vegetariánok, to prinajmenšom. Zvyšok nášho vydavateľského sveta považoval obrázok za super. Pozývame rakúsku kuchyňu pred záves, má to dynamiku a je to … iné. Potom som si na to zvykla a pevne som si zaumienila, že čoskoro naozaj pôjdem k zubárovi. Medzitým mi to príde celkom vtipné, človek sa predsa môže aj chváliť tým, že nie je márnomyseľný. A aj tak ide o niečo iné.
Napríklad o to, čo presne stojí v receptoch. Odkrojiť hrubé konce štrúdľového cesta. „Dopíš tam, že sa z toho robí závarka do polievky, v Maďarsku to dávajú do gulášovej polievky,“ radí Manfred. Kam to mám napísať? K jablkovej štrúdli? K gulášovej polievke, ktorú v knihe nemáme? Ku gulášu, ako apropo? „Jedno, ale dopíš to tam, je to zaujímavé.“ A Manfred bol zase preč. Medzitým Stará škola už zase otvorila. A je teplo. To sú dobré správy. Tá zlá: Je termín odovzdania a čas beží. Hlavne sa nehádať, aj to stojí čas, vždy zostať uvoľnený. Nielen pri varení.
„K Sacherovej torte patrí šľahačka, napíš to,“ prichádza od šéfkuchára. „Nenávidím šľahačku k Sacherovej torte.“ – „Ale Sacherova torta bez šľahačky neexistuje, spýtaj sa bývalého šéfkuchára v Sacheri.“ – „Tvoja Sacherova torta je ,neoriginálna‘ a oveľa šťavnatejšia, tá nepotrebuje šľahačku.“ – „Dá sa niečo robiť bez toho, aby si mi protirečil???“ Myslím, že poznám jediného človeka, s ktorým sa dá (aj) hádať o šľahačke.
Ale krízami človek ako známe zreje. Hoci vyzretá šľahačka je jednoducho kyslá, vyzretý syr je však naozaj dobrý až vtedy. Každopádne sme pevne odhodlaní brať zvyšok skutočne úplne uvoľnene. Ach áno, a ak by ste to ešte nevedeli: Na NAŠU kuchársku knihu ste čakali už dlho.
Eva Rossmann bola novinárka, predtým ako sa s detektívkami o Mire Valensky stala bestsellerovou autorkou. Okrem toho pracuje ako kuchárka v hostinci Manfreda Buchingera Zur Alten Schule.