A-La-Carte

Marx má kapitál(2009/2)

Thierry Marx – príbeh úspešného človeka. Alebo: Ako sa vyvariť z predmestí.


Marx má kapitál

Text: Uschi Korda Fotografie: Philipp Horak
Structure et destructurer – c’est mon philosophie de travail.“ (Štruktúrovať a deštruktúrovať – to je moja pracovná filozofia.) Melodicky jemne sa táto veta perlí na perách, k tomu verný pohľad. Bol to len závan mihnutia oka, ktorý však hovoril: „Som v strehu! A v každej sekunde pripravený bojovať za svoj postoj!“ Jasné, dalo by sa teraz povedať, s týmto menom sa ani nič iné nedá čakať. Lenže Thierry Marx, špičkový kuchár ocenený dvoma michelinskými hviezdami v Château Cordeillan-Bages v Pauillacu, nie je s Karlom príbuzný. Rodinne nie, duchovne však áno. Pretože muž, ktorý vyzerá ako francúzska verzia Brucea Willisa, sa vypracoval z neslávne známych parížskych predmestí až na Olymp vysokej gastronómie. Uprostred vinárstva Lynch-Bages varí svojim hosťom molekulárnu kuchyňu, ktorá vždy prekvapí. Áno, intelektuálne vyzýva stravníka, ale nikdy ho nepreťaží. Vizuálne hravá, s veľkou láskou k detailu, po prvom súste presne viete, čo jete, a tešíte sa z toho ako dieťa. Mäso je mäso, repa je repa a citrónový koláč je citrónový koláč – aj keď vyzerá inak. „Musíte presne rozumieť štruktúre produktu,“ hovorí Marx. „Potom ho musíte zničiť a znovu zložiť. Takto sa dá intenzívnejšie vypracovať jeho chuť. Vizuálne sa potom možno zo zemiaka stane valec alebo z ryby guľa.“ Rýchlo Marx nakreslí rybu na papier, nakreslí prierez mäsa. Vysvetľuje, že ryba je surová najčistejšia, ale vôbec nechutí komfortne. Takže ju musíte transformovať tak, aby bola nakoniec jedlá, ale čo najbližšie k pôvodnej chuti surovej ryby.
Zničiť, znovu postaviť a pritom zostať autentický – téma, ktorá sa tiahne ako červená niť životom Thierryho Marxa. „Varenie mi zachránilo život,“ hovorí Marx. A keď vyťahuje svoje spomienky v poeticky silných slovách, hneď viete, že to nie je prázdna fráza. Ako film noir, len zatiaľ so šťastným koncom. Svojho bojovného ducha a chladnokrvnosť, hovorí, zdedil po svojej matke. Snažila sa ho ako samoživiteľka vychovať v chudobnej štvrti v Paríži. Ešte dnes si vie v pamäti vybaviť vôňu čerstvej bagety a kávy, spolu s dôvernými minútami spolupatričnosti, ktoré si obaja dopriali každé popoludnie. – Rovnako ako arómy severoafrickej a predázijskej kuchyne, ktoré krátko nato určovali vôňu jeho mladosti v 20. parížskom obvode Ménilmontant. Keď ho matka už nedokázala uživiť, skončil tu u starých rodičov. „Drsné prostredie a cítil som sa ako imigrant medzi imigrantmi v imigrantskej štvrti.“ S dedkom, poctivým remeselníkom, sa večer túlal po okolí. Kým on predával komunistické noviny, Thierry nasával atmosféru v obchodoch. A musel sa po prvýkrát naučiť presadiť na ulici a vyrovnať sa so stigmou dieťaťa z chudobnej rodiny. Momenty šťastia a bezpečia existovali len vtedy, keď stál s babkou Marx v kuchyni a piekli koláč. Tam mohol pozorovať, ako zo samostatných zložiek vzniká celkové umelecké dielo; a pritom mu vždy niečo odpadlo. Jeho deštruktúrovaný citrónový koláč, hovorí dnes, je spomienkou na tie časy.
Nebolo to najidylickejšie miesto v Paríži na začiatku 70. rokov, kde Thierry Marx vyrastal, ale bolo to aj horšie. Vo viere v krásny nový svet vyhnali imigrantov a nižšie sociálne vrstvy z mesta a presťahovali ich do novopostavenej betónovej púšte v Champigny-sur-Marne – dnes známejšej ako predmestia (banlieues). „Pád do pekla ma zasiahol plnou silou.“ Exotické arómy jeho detstva vytlačil mastný pach fastfoodu, fyzická sila začala znamenať viac ako pracovná etika. Nudne sa potulujúci mladíci na schodiskách, hranica k skĺznutiu do kriminality bola veľmi tenká. A Marx chcel preč z tohto geta moderny, čo nebolo vôbec ľahké. Kamkoľvek sa hlásil na učňovku, dvere mu zabuchli pred nosom, akonáhle uviedol svoju adresu. To, že ho dnes nepoznajú ako zločineckého kráľa, ale ako špičkového kuchára, vďačí dvom šťastným náhodám: objavil svoju lásku k ázijským bojovým umeniam a babka Marx mu vybavila miesto učňa cukrára v Paríži.
Ako futbalista na klietkovom ihrisku nevhodný, Marx sa rozhodol pre džudo. Tam sa naučil nielen kanalizovať svoje prebytočné energie, ale aj veľa o ovládaní tela a rešpekte k súperovi. „Krok za krokom zvíťazil tímový duch,“ hovorí Marx, a že to je dnes veľmi dôležitá súčasť organizácie jeho kuchyne. Láska k ázijským bojovým umeniam mu zostala dodnes. Momentálne sa venuje kendu, japonskému šermu, ktorý patrí aj k základnému výcviku japonskej polície. V hobby verzii sa však bojová technika cvičí len s bambusovými mečmi. Čo je veľmi dobré, keď vidíte majstra kuchyne pri kendo kurze v plnej výstroji svižne útočiť na súpera. Ale: „Na tvári nikdy nesmiete rozpoznať emócie. Len vtedy ste nebezpeční.“ Marx sa zhlboka nadýchne, pozerá sa jemne ako nemluvňa a ani jedno mihnutie oka nezmení dôveryhodný dojem. „To je nebezpečné,“ hovorí Marx. „Ak sa na vás pozriem zle, hneď viete, na čom ste.“ Aby ste to správne ovládali, musíte sa dobre poznať a predovšetkým si v živote prejsť mnohými vzostupmi a pádmi, bez toho, aby ste sa pritom stratili.
Učňovka cukrára ho vytiahla zo smutného sveta predmestí. Tu boli potrebné poriadok, presnosť a trpezlivosť. „Objavil som magický svet. Oblosť briošky, mäkkosť piškót, brilantná biela ľadu – to ma upokojovalo a tešilo čestným spôsobom.“ Ako hrdý člen pekárskeho cechu odišiel na vandrovku po Francúzsku a spoznal tradičné korene svojho kulinárskeho dedičstva. Na vidieku bolo každému jedno, odkiaľ prišiel, čo sa počítalo, bola jeho práca. Marx sa cítil slobodný, prišiel na chuť cestovaniu a stal sa „druhom pútnika presnosti“.
Hľadanie seba samého však neskončilo a vydal sa cestou deštrukcie. Poháňaný potrebou zostať v pohybe a byť potrebný, odišiel do libanonskej vojny. Temný čas, z ktorého sa vrátil telesne ťažko zranený. O svojich duševných jazvách dnes ešte nechce naozaj hovoriť. Po návrate do Francúzska sa musel pretĺkať príležitostnými prácami a skončil nakoniec ako umývač riadu v kláštore. Hnevajúc sa na svet, ktorý mu opäť nedal šancu, rozhodol sa zmeniť svoj život. A za každú cenu uspieť. Prihlásil sa do kuchárskej školy, maturitu si dorobil v večerných kurzoch a nechal sa zamestnať u veľkých majstrov Joëla Robuchona a Alaina Chapela. „Pri pohľade späť bol Maître Chapel mojím určujúcim majstrom. Robuchon bol veľmi technický, ale techniku treba raz zabudnúť. Chapel mal veľmi čistú, priamočiaru kuchyňu, v ktorej centre stálo úplne samo o sebe produkt a jeho chuť.“ Kuchárska filozofia, ktorú možno celkom určite pripísať aj Thierrymu Marxovi, hoci si medzičasom našiel celkom vlastný rukopis.
Vtedy na predmestiach, hovorí Marx, nesníval o tom, že bude raz rezidovať v zámku. Len o farme a pár koňoch, to bol pre neho stelesnením bezpečia a luxusu. Desať rokov si už v Pauillacu našiel svoj kreatívny domov, v ktorom realizuje všetko, čo počas svojho nepokojného hľadania dokonalosti a vlastného štýlu akosi mimochodom pochytil. Okrem Japonska ho jeho vandrovka ako kuchára zaviedla do Sydney, Melbourne, Singapuru, Bangkoku a New Yorku. Medzitým síce vo Francúzsku s vlastnou reštauráciou dvakrát pozbieral hviezdy, slávu a mediálnu pozornosť, ale ekonomicky pritom celkom slušne narazil.
Nebola to ani láska na prvý pohľad, prečo si v Château Cordeillan-Bages vybalil kufre, skôr rozum, keďže musel uživiť manželku a dcéru. Ani militantne zoradené viniče, ani dlhé, sivé zimy nezodpovedali jeho kozmopolitnému mysleniu a túžbe po teple. „Ale vedel som,“ hovorí Marx, „že je otvorené len osem mesiacov v roku a v zime môžem cestovať po svete.“ Ešte dnes sa tu občas cíti ako cudzinec, hoci krajinu a ľudí už dávno vzal za svoje.
A vo svojej kuchyni sa zabáva. So svojím tímom, pestrou zmesou najrôznejších národností, vymýšľa stále nové jedlá, ktorými vie prekvapiť. Napríklad virtuálna klobása (pozri str. 64), na ktorú sa hosť najskôr pozerá trochu zmätene. Vďaka bohu potom čašníčka konštrukciu prepichne, a kým človek lyžuje túto neuveriteľnú esenciu z králika a ustríc, je jednoducho len šťastný – a chce viac, viac a ešte raz viac. Ale na stole už stojí balíček z papiera na pečenie, z ktorého stúpa jemný dym z dreva viničov. Takto servírované hovädzie filety očaria takou čistou chuťou mäsa, akú človek málokedy predtým zažil. Na konci tohto menu zo zázračných konštrukcií s fenomenálnymi chuťovými zážitkami stojí Thierry Marx priateľsky, ale s nepohnutými črtami tváre pri stole, aby skontroloval, či sa mu naozaj podarilo svojich hostí vtiahnuť do jeho sveta pôžitkov. Áno, majstre, podarilo. Len mihnutie oka, ale mohli sme vidieť, že ho to teraz zlomyseľne potešilo.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!