Text Christian Seiler Ilustrácia Markus Roost
Pritom som bol vlastne šťastný. Čo to hovorím: bol som dojatý. Moja predstava o tom, že kúsok zeme, ktorý sa tisíc rokov považoval za posvätný, musí aj o tisícpäťsto rokov neskôr pôsobiť rovnako, sa potvrdila, zapôsobila na mňa, očarila ma.
Sedel som pod kvitnúcim stromom judášovca v palestré, najexkluzívnejšom klube, v akom ste mohli byť členom v časoch antických olympijských hier, a užíval som si jemný vietor, ktorý vial ponad kamennú krajinu vykopávok a hladil ma po tvári. Bol som v dobrej nálade. Pozeral som sa na oblohu. Sledoval som, ako sa mraky hýbu. Predstavoval som si, ako asi vyzerala obloha z perspektívy, v ktorej som sa práve nachádzal, na ktorej sa kedykoľvek mohol zjaviť Zeus, otec bohov, aby hádzal blesky, pretože sa zle vyspal.
Upokojovalo ma, že Zeus neexistuje, ale páčilo sa mi o ňom snívať. Zatvoril som oči. Ľahol som si na trávu. V budove, v ktorej bývalom nádvorí som sa práve nachádzal, sa počas antických hier stretávali športovci, umelci a intelektuáli. Vedľa miestností, kde si zápasníci natierali telá olejom, aby sa následne váľali v piesku a tak sa stali zraniteľnými, sa nachádzali odpočivárne hudobníkov a páčila sa mi predstava, že poctivý zápas sprevádzali melódie improvizujúceho flautistu a že po ňom, keď sa pot a piesok odstránili z tela škrabkami, viedli kultivované rozhovory medzi múdrymi hlavami, zjedli kúsok syra a sem-tam sa pozreli na oblohu, či je Zeus v dobrej nálade alebo či zvoláva svojich k poriadku ostrým hvizdom.
Musel som zaspať. Keď som otvoril oči, stál predo mnou korpulentný pán v krátkych nohaviciach, ktorý práve druhýkrát pískal na píšťalku a viditeľne mal potešenie z toho, že sa díva do mojich očí rozšírených strachom. Prísne ukázal smerom k východu a oznámil mi, že sú tri hodiny popoludní.
„Zatvárame. Prosím, odíďte.“
Areál vykopávok antických olympijských hier v Olympii je rozsiahly. Palestra leží trochu mimo rýchlej turistickej trasy tých high-speed turistov, ktorí sa ženú od vchodu na štadión, tam si na štartovej a cieľovej čiare robia fotky v póze olympijského víťaza a s vencom z olivových ratolestí okolo hlavy sa vracajú na parkovisko autobusov. Mal som teda ešte trochu času, aby som poslúchol výzvu kustóda a prešiel okolo zvyškov gymnasionu k východu, kde už na mňa, samozrejme, čakali.
Dvere zamknuté, závora zatiahnutá, odchod: olympijský personál mal na dnes dosť.
Olympia leží na západe Peloponézu. Samotné miesto je maličké: geometricky usporiadaný kúsok infraštruktúry, z ktorého sa spravuje posvätný háj, kde sa viac ako tisíc rokov konali najglamúrnejšie športové a spoločenské udalosti svojej doby a svet si tu dával zraz – teda ten svet, ktorý Gréci nepovažovali za barbarov (znamenalo to, že prítomní boli predovšetkým Gréci zo všetkých častí krajiny; neskôr pribudli exponenti mocnej Rímskej ríše a vyslanci z kolónií). Séria katastrof, najprv politických, potom prírodných, spôsobila, že Olympia so svojimi nádhernými, mocnými športovými zariadeniami a svätyňami bola opustená a zničená, napokon upadla do zabudnutia a až pred necelými 200 rokmi bola znovu objavená a postupne krok za krokom vykopaná (a stále je, aj keď grécka kríza nemá dobrý vplyv na výplaty archeológov).
S rešpektom som si práve obzeral zariadenie Leonidaionu, druh antického luxusného hotela, kde sa ubytovávali vtedajšie veličiny a nechávali sa ubytovať a obskakovať podľa svojho stavu.
Zaujímavé heslo.
Pokoj.
Stravovanie.
Potom na mňa doľahli pochybnosti.
Predovšetkým tému stravovania som očakával so skepsou, veď aj Grék, môj starý priateľ, mi kládol na srdce, aby som jedával len v reštauráciách, ktoré by mi on osobne odporučil. Znelo to dobre, ale samozrejme, Grék, s ktorým som podnikol pekné cesty do Švédska a severného Talianska, nebol práve v Grécku k dispozícii, a keď som ho konečne zastihol na mobile, spýtal sa ma len stroho, čo som v tom Grécku vlastne stratil, a keď som mu začal nadšene rozprávať o svojej novoobjavenej láske k antike, jednoducho zložil a na moje hovory už neodpovedal.
Tak som urobil niečo neuvážené, čo sa mi v tej chvíli zdalo originálne: Vydal som sa na hľadanie gréckeho šalátu. Kde inde, ak nie tu.
Koľkokrát som už jedol grécky šalát a pri pohľade na zmes často bezchutných uhoriek, fádnych paradajok, vodnatej papriky a ostro pálivej červenej cibule som si lámal hlavu nad tým, ako by tento šalát mohol chutiť dobre, nehovoriac o cementovom ovčom syre z fabriky, ktorý je navyše posypaný úbohou stredomorskou zmesou korenín, ktorá vyzerá ako piliny, ale nechutí tak dobre.
Niečo také, pomyslel som si, si Gréci zaručene nenechajú – to by bolo ako keby vo Viedni predávali obaľovaný kartón ako viedenský rezeň – hoci, hm, len čo som si to začal vizualizovať, myšlienka mi už nepripadala taká absurdná.
„Ancient Olympia“ – ako sa toto miesto správne píše, som sa naučil, keď som ho chcel zadať na aténskom letisku do navigačného systému svojho prenajatého auta a s „Oympia“ som žalostne stroskotal – je bez medzinárodných sietí rýchleho občerstvenia alebo ich domácich ozvien. Neboli tu teda žiadne stánky s kebabom, žiadny Mister Lee ani pobočky McDonald's, zato množstvo obchodov so soškami nahých olympijských vrhačov disku, Best-of CD od Mikisa Theodorakisa a množstvo literatúry o antike, vo všetkých jazykoch. A zmrzlina. Točená zmrzlina od gréckej odnože Langnese. V tavernách sa podávalo miestne víno alebo fľaškové pivo. Kuchyňa ponúkala všetko to, čo ste si pod gréckou kuchyňou predstavovali (a trochu sa jej obávali): grécky šalát, tzatziki, suvlaki, musaku a všetky druhy grilovaného mäsa z dreveného uhlia.
To som najprv považoval za dobrú správu.
Pýtal som sa viacerých dôveryhodných osôb (ak možno považovať portiera môjho trojhviezdičkového hotela a jeho súrodencov a synovcov, ktorí sú všetci zamestnaní v gastronómii, za dôveryhodné osoby) na tipy na najlepšie podniky v regióne a väčšina sa ma spýtala, prečo som si v hoteli neobjednal polpenziu. Musel som im odporúčania doslova ťahať z nosa, áno, chcem typické tavernové jedlo, nie, nemám chuť na bufet s cestovinami v hoteli Hercules.
Nakoniec som bol vybavený tromi adresami. Skrátim to. Jedol som raz v Krestene, raz v Linarii, raz v prímorskom mestečku Katakolo (kde som sa o jedáleň „prvotriednej rybacej reštaurácie“ delil výlučne s cestujúcimi z výletnej lode, ktorí si po jednom, dvoch pivách nahlas robili starosti, či ich kapitán položí svoju šalupu pri vyplávaní rovnako plocho ako kolega v Taliansku).
Povedzme to takto: že grécke šaláty boli všade podávané podobne, ma neprekvapilo menej ako to, že boli identické s tým, čo som v zlých podnikoch strednej Európy považoval za chybnú pirátsku kópiu tohto jedla. Priemyselný syr, bezchutná zelenina, tá istá zlá zmes korenín. Jedine hostinský v Linarii, majiteľ ďaleko známeho podniku zameraného na grilované kurčatá, mi servíroval šalát s celou nakrájanou červenou cibuľou, takže som sa v noci strhol zo sna s obloženým podnebím a prosil o vodu.
Zvyšok? Grilované kura bolo najlepším jedlom široko-ďaleko, aj keď poriadne presolené. Musaka bola z mikrovlnky, bola horúca ako peklo a tučná ako Aphrodite's Child. Rybu nebolo možné rozoznať od uhlia, na ktorom bola grilovaná, úprimne. Bravčové suvlaki páchli po chlieviku a mali konzistenciu, že ja, ktorý o sebe hrdo a odvážne tvrdím, že zjem všetko alebo aspoň všetko ochutnám, som si rozprestrel servítku cez viac či menej nedotknutý špíz, aby som nebol podozrivý z arogantného znechutenia (alebo naopak).
Taverníci sa revanšovali tým, že jednoducho neupratovali môj tanier. Pil som pivo a pozeral na televízor, kde práve prenášali zápas dvoch tímov, ktorých názvy som nevedel dekódovať.
Poslal som Grékovi SMS: „Ty pes“.
Okamžite odpovedal: „Práve som varil grécke. Kde sa to vlastne túlaš po Hellas, Malaka? Kali nichta.“
Pretože ma jeho dobrá nálada rozhnevala, chcel som vedieť, čo varil. Mal som malú nádej, že práve hryzie špíz s tučným, hnusným mäsom, čo sa mi zdalo ako jediná znesiteľná forma prejavu solidarity.
„Oh,“ odpovedal Grék. „Cheeseballs, hummus, tzatziki, fašírky s fetou, domáce. Maj sa dobre. Jamas.“
Nenávidel som ho. Zo zlosti a rozpakov som zjedol zvyšné červené cibule z môjho gréckeho šalátu a v noci som sa opäť ocitol kľačiac pred minibarom, preklínajúc, že nedoplnili vodu.
„Nejaký podnik,“ naťukal som do svojej polnočnej SMS Grékovi. „Povedz mi jediný podnik, kde je jedlo oukej. Pokojne aj Číňana.“
Znova odpovedal okamžite, a to úplne v rozpore so svojou povahou, vyslovene lyricky: „Christian, na južnej Kréte nájdeš, ver mi, taverny s veľkolepou, tradičnou krétskou kuchyňou. A aj bežné grécke klasiky sú tam jedlé. Napríklad na hlavnom námestí v Sivas, alebo ryby a morské plody v Delphinione v Kalamaki, staré regionálne špeciality v malej, navonok neokázalej taverne v Petrokefali a fantastické, väčšinou divo rastúce bylinky (voňavejšie som ich ešte nezažil), okrem toho bylinkové zmesi, koreniny, soli, čaje, všelijaké sušené ovocie atď. v Kouses, v nádhernom malom obchode menom ,Botano‘, s ktorým si bývalý grécky manažér splnil životný sen (dojem z toho sa dá získať na www.botano.gr). Historicky významné náleziská tam sú tak či tak. A to všetko ešte navyše na úpätí Psiloritis, najvyššej hory na Kréte. Takže predtým, než pôjdeš nabudúce do Grécka. Jednoducho zavolaj ;-)“
Jednoducho zavolaj, napísal. Jednoducho zavolaj. A dával mi tipy na južný Burgenland, zatiaľ čo ja som vesloval po Vorarlbersku. Okrem toho vedel, aký som alergický na všetky druhy SMS smajlíkov. Vrel som.
„Tupče,“ odpísal som. „Kretén.“
Odpoveď bola: „Kali orexi“, a ja som bol len rád, že som nerozumel, čo to znamená.
Že moja kulinárska bilancia v Grécku napriek tomu dopadla oukej, bolo vďaka raňajkám, resp. gréckemu jogurtu, ktorý bol na raňajky. Tento jogurt, rozmiešaný s medom na krém, bol dôkazom existencie príslušného božstva, ktoré nestratilo záujem o ľudstvo. Mňa to neprekvapilo. Veď som sa nachádzal v blízkosti olympijskej svätyne.
Jogurt je tak či tak dar z nebies. Grécky jogurt je viac než to: pochúťka, tušenie toho, čím môže byť jednoduchá každodenná potravina, ak sa nenechá napospas priemyslu, zdravotným apoštolom alebo marketingovým oddeleniam výrobcov funkčných potravín.
Grécky jogurt má krémovú konzistenciu a kyslastú korenistosť, má pevnú štruktúru tela a vysokú špecifickú hmotnosť, má výrazne vyšší obsah tuku ako u nás bežný jogurt (hovorím pritom o tom s 3,6 percentami tuku, nie o tých kastračných jogurtoch s 0,1 percentami tuku: som proti týmto vydedeným potravinám. Nechutia po ničom, vôbec po ničom, a kto si myslí, že nízkotučným jogurtom niečo robí pre svoju postavu, tomu niet pomoci. Radšej by mal o desať minút dlhšie behať a namiesto toho mať radosť z jedla).
V mojom hoteli bol takýto jogurt vo veľkých nádobách. Mohol som si sám naberať a robil som to s dravosťou niekoho, kto večer predtým nemal dosť na jedenie. Jogurt s medom alebo jogurt s orechmi a medom mi slúžil ako raňajky a dezert, ale aj ako kulinársky Prozac proti spustošeniu zvyškom tavernových kuchýň.
Grécky jogurt má podiel tuku približne desať percent. To nemá nič spoločné s kvalitou mlieka. Grécke kravy sa nedajú dojiť tučnejšie než ich švagriné a sesternice v Emmentali alebo Pinzgau, ale súvisí to so spôsobom produkcie, akou sa jogurt vyrába.
Pre rekapituláciu: jogurt vzniká pri bakteriálne podmienenom zahustení mlieka (mimochodom, nie je žiadny problém vyrobiť jogurt sám – teplé mlieko asi štyridsať až päťdesiat stupňov, dve lyžice vášho obľúbeného jogurtu, celé to do termosky, nechať šesť hodín stáť, hotovo).
Rozdiel medzi alpským a gréckym jogurtom spočíva predovšetkým v tom, že na juhu (teda aj v Turecku, ktoré má však aj okrem výroby jogurtov zbožňovania hodnú kuchyňu) sa jogurt skôr, než sa dostane do pohára alebo téglika, podrobí ešte jednému výrobnému kroku, hoci maximálne jednoduchému: jogurt sa položí na jemné sito, aby odkvapkal, takže obsiahnutá srvátka sa rozlúči a zostávajúca hmota získa pevnejšiu, krémovejšiu konzistenciu.
V našich supermarketoch je grécky jogurt v konvenčných a bio verziách. Považujem ich za lepšie než celý ten nízkotučný jogurtový sortiment, ale chuťovo nie sú presvedčivé. Preto som poslúchol radu Gréka, ktorý mi s empatickou aroganciou poslal aj svoj obľúbený trik: „Kúp ten najlepší jogurt, aký môžeš zohnať, vylej ho na plienku a plienku na pár hodín uviaž o kohútik svojho umývadla. Budeš žasnúť.“
Keďže doma ešte nemám žiadne plienky, vzal som jemné sito a – čakal som. Čakal som jednu, dve, tri hodiny. Potom som žasol. V site sa nachádzala približne polovica pôvodného objemu, jemný krém, ktorý som s medom primiešal na nádherný, krásny a jemný dezert a zjedol som ho namiesto obeda.
Len aby sme predišli nedorozumeniam: V Grécku bolo nádherne. Hory Arkádie, ktorými som prechádzal, ukazovali svoju rajskú krásu, more bolo modré a slnko hrialo. Neustále som fotil a posielal fotky mobilom Grékovi, ktorý sedel v Hamburgu a mrzol.
To bola moja pomsta a chutila tak sladko ako jogurt s medom.