A-La-Carte

Láska k ľuďom ide cez žalúdok (2022/4)

Katharina Stemberger, duch s množstvom povolaní. Herečka.
Rozprávačka príbehov. Občianska aktivistka. Odborníčka na cestoviny, zamilovaná do Stredomoria. Najväčšie potešenie: byť celkom blízko tomu, čo tam je.


Dáš si zmrzlinu? Je horúco... Katharina Stemberger, „Ja som Kathi“, poďakuje, zasmeje sa, odmietne: „Zo zmrzliny som už vcelku vyliečená.“ Predávkovanie. Ako 16-ročná obsluhovala v talianskej zmrzlinárni „v ružovo-bielo-pruhovaných šatách s ružovo-bielo-pruhovanou mašľou vo vlasoch“. Súrne chcela ísť do Florencie: „Po filme Izba s vyhliadkou som bola pevne presvedčená, že tam na mňa čaká veľká láska.“ Takže predtým brigáda. „Zmrzlina bola skvelá, malinová najskvelejšia. Recepty boli rodinné tajomstvo, šéf si zmrzlinu miešal za zamknutými dverami. Veľa som sa naučila v jednaní s hosťami. Aj to, aký je to pocit plaziť sa po štyroch pri umývaní podlahy. Aspoň zaplatil neuveriteľných 9 000 šilingov za mesiac. Florencia v pohode vyšla. Veľká láska sa, samozrejme, neobjavila, tak som si kúpila veľký dramatický slamený klobúk.“

Katharina Stemberger, romantická a racionálna, nápaditá a orientovaná na riešenia, milujúca ľudí a nadaná humorom. Vtedy. Študovala hru na violončele na viedenskom konzervatóriu, pre sólovú kariéru by „dala všetko“, ale... „Orchestrálna hudobníčka“, vedela, „to nie je nič pre mňa.“ Prešla k herectvu – a svojim mnohostranným záujmom a nadaniu dodala šmrnc. Ako herečka v divadelných, filmových a televíznych produkciách, ako profesorka na viedenskej univerzite hudby a umení, ako producentka, ako občianska aktivistka. V roku 2020 založila iniciatívu Courage. Sama seba nazýva rozprávačkou príbehov.

Jej život je pestrý a guľatý. Práve. Stemberger kope chladne, vecne a často rázne – „no nonsense“ má rada – ako hlavná komisárka „Jo“ Haizinger v SOKO Linz naprieč všetkými hlbinami ľudského správania vrátane vrážd. Áno, Linz. Centrum medzi Brucknerhaus a Lentos na Dunaji je pekne vyobliekané. Katharina si vyznačila svoje najchutnejšie zastávky na kŕmenie. Takže. Hneď k obľúbenému pekárovi, kde si ako základ dňa berie chrumkavé makovky a slané tyčinky.

Na obed chce ísť do Antebia v Magazingasse. Obľúbený podnik, a čoskoro pochopíte prečo. Majiteľ Ali Sulakdag, ktorý pred tridsiatimi rokmi pristál v Linzi ako kurdský utečenec, právom hrdo na Facebooku píše, že „jeho mesto“ Antep v juhovýchodnej Anatólii získalo ocenenie UNESCO ako Creative City v kategórii gastronómia. Túto znalosť si priniesol so sebou. Vrátane starého tepaného strieborného riadu, v ktorom podáva kurdskú kávu. Šéfka Gülay medzitým miesi cesto na pita chlieb takým tempom, že človeku prechádzajú zraky, buchne doň, vyhadzuje ho do vzduchu, nechá ho zakryté odpočívať, aby ho napokon, čiastočne posypané sezamom, vsunula do pece.

Radšej príliš dlho neštudovať jedálny lístok! Inak človek nechce prestať jesť až do večera: ryby, mäso, pide, chrumkavý šalát. Podliehame vôni predjedlových mís: Cacýk, Sarma, Feta, Antep Ezme, Hummus, Sigara Böreði, všetko tam je. A aké dobré!

K východoanatólijskému bielemu vínu rozpráva predsedníčka predstavenstva viedenského Integrationshaus o Fahimovi z Afganistanu, ktorý v roku 2017 začal učňovku v Antebia. V Alim, ktorý prešiel namáhavou cestou integrácie v Rakúsku, našiel nielen zamestnávateľa, ale aj náhradného otca a ochrancu. Po negatívnom rozhodnutí o azyle sa náklady na právnika pre Fahima vyzbierali na benefičnom podujatí v Antebia. Dva roky sa aj hostia triasli, či Fahim smie zostať: v roku 2021 urobil záverečnú učňovskú skúšku.

Žiadne náhody neexistujú. Hneď vedľa podniku žblnká linecká fontána ľudských práv.

Ešte trochu kávy s lokum a torta „Antebia“ s čokoládovou polevou. Čokoláda patrí k Kathiným vášňam, rovnako ako jej „fatálny sklon k Manner oblátkam – jediný produkt, na ktorý by som z celého srdca robila reklamu“. Inak pije čaj: „Milujem Angličanov – aj keď nie kvôli ich kuchyni.“ Biele víno popíja len kvôli pokročilej hodine, jej program pôžitkov vyzerá inak: sú to ťažké červené vína, z odrody Primitivo, tie ochutnáva krížom-krážom, kdekoľvek získa nejaké, ktoré ešte nepozná...

Veľká láska čakala vo Viedni, kým mala 29, volal sa Fabian Eder, bol vtedy kameraman a dieťa umelcov ako ona: jeho matka divadelná herečka Bibiana Zeller, kultová ako Kottanova manželka, jeho otec režisér Otto Anton Eder. Fabian, veľký námorník, teda Atlantik tam a späť, mal teóriu: „Predtým než si niekoho vezmete, mali by ste s ním ísť plachtiť.“ A tak sa stalo. „Našu svadobnú cestu sme strávili na plachetnici a prežili sme tam ako rodina veľké časy. Atlantik je na mňa príliš divoký, to nedávam,“ hovorí Kathi, „ale Stredozemné more!“

Láska trvá už 25 rokov. Dcéra Anna má 21, spoločne založená filmová manufaktúra Backyard 15 rokov a je už dávno renomovaná spoločensky relevantnými dokumentmi. Vznikajú cesty kráčaním, u Edera vznikali filmy „plachtením“. Grécko kvitne, 2011, v čase dlhovej krízy hit v Grécku, bol vďaka Kathinmu úsiliu prezentovaný v Európskom parlamente. Lampedusa – žiadny ostrov, 2014, zrkadlil zlyhanú azylovú politiku EÚ. Ako krédo páru, prevzaté od básnika Johna Donneho zo 17. storočia: „Nikto nie je ostrov.“

Spoločné plachtenie vyžaruje aj do kulinárstva: „Keď zamieriš do malých zátok, kde je len jedna krčma, naservírujú ti to, čo sa našlo v okolí: rybu, divú špargľu, ovčí syr, paradajky a cibuľu, ktoré rastú v záhrade. Lepšia chuť neexistuje. Najväčšie potešenie je byť celkom blízko tomu, čo tam je.“

Dodatok: „S príliš veľa chichi pri jedle som nikdy nevedela nič začať. Stále rada spoznávam základné suroviny.“

Ach, tá túžba po Taliansku! „Keď je trochu času, ideme do Furlanska, hľadáme najbližší Conad a máme pocit, že máme 20 a prvýkrát ideme nakupovať v zahraničí. Jasné, teraz je všetko všade – no ja mám najväčšiu radosť z prehrabávania sa v desiatkach druhov cestovín, hľadania Condiglioni, tých veľkých mušlí na plnenie, balzamika a pesta, ktoré u nás v takejto podobe možno predsa len nie je.“ Kathi sa smeje sama na sebe: „V delikatesách kupujeme množstvá najrôznejších olivových olejov a hory parmezánu v rôznych stupňoch zrelosti – a dostávame sa do nekonečného stresu, ako to všetko spotrebovať.“

Fabian je podľa manželky „úžasný kuchár, známy vianočným moriakom podľa tajného receptu jeho otca. A. Rýchly kuchár. Pýta sa: Si hladná?, keď prídem domov hrozne vystresovaná. Ja poviem: Áno, ale nemám čas. Povie: Kašľať na to. To dáme. A raz-dva mi na stôl postaví kompozíciu z letnej zeleniny.“ Krátke pradenie: „Má to niečo do seba, keď chlap vie variť.“

Robí to „nesmierne rada, ale pomaly. Stáť spoločne pri sporáku, to vôbec nejde. Varenie je pre mňa zmyselne relaxačný proces. Len čítanie kuchárskych kníh je ešte relaxačnejšie. Keď je mozog taký plný, že v ňom nie je miesto ani na film, nájdete ma ticho v kúte listovať v kuchárke. Predstavujem si, ako sa to a ono asi robí a ako by to chutilo – to okamžite uvoľňuje.“ Má rada rané kuchárky Jamieho Olivera, všetko od Antonia Carluccia, sicílske kuchárske knihy – a samozrejme Striebornú lyžicu. K tomu suchý komentár: „V Taliansku dostaneš túto knihu ako dar k svadbe a je to taká tehla, že zaručuje 50 rokov šťastného manželstva. Ak nie, môžeš ňou zabiť svojho partnera.“

Cestoviny, cestoviny, cestoviny, veľa zeleniny, málo mäsa. Varila to, keď sa ako 19-ročná odsťahovala od rodičov: „Konečne všetko, čo som skutočne mala rada.“ Trochu komplikovaný, jej prístup k jedlu ako dieťaťa.

Staromaminu kuchyňu milovala: nedeľný rituál viedenského rezňa. „Mitzi, matka mojej matky, sa dožila 103 rokov, pretože všetky ženy v našej rodine sú ako korytnačky. Keď som mala štyri, päť, šesť rokov, ešte žila aj moja prastará mama. Bola som najmladšia v rodine a cítila som sa veľmi poctená, že som sa mohla zúčastniť. Vidím tie obrazy ako včera: čierna panvica s dvoma rúčkami a mierne zvýšeným okrajom. Ako masť prskala, keď obe panie vkladali obalované rezne do tuku a s veľkou vážnosťou ich pozorovali. Aby to bolo poriadne! K tomu boli petržlenové zemiaky a mierne sladkastý uhorkový šalát. A to bola poriadna nedeľná večera – ako u nás nikdy.“

Chuťovo sa Kathi cítila bezpečne aj v škôlke: špagety Bolognese, špenát so zemiakmi, klobása. „Všetko, čo teta Gusti uvarila, bolo úžasné!“ Oveľa neskôr. Ešte aj dcéru Annu posielala k tete Gusti a na jej obedové menu.

„U nás bolo všetko veľmi zdravé – len ja som mala ako dieťa úplne iné chute. Sladkosti? Nikdy!“ Hm. „Rodičia boli hippies,“ hovorí Katharina, „a v sedemdesiatych rokoch sa neuveriteľne veľa experimentovalo.“ Nuž: matka Christa mala veľmi mladá tri dcéry s nadaným tropickým lekárom Heinrichom Stembergerom, študovala však paralelne psychológiu, spev a herectvo, aby čoskoro bola „navždy“ so svojou láskou z mladosti, skladateľom Kurtom Schwertsikom. „Varenie matku nikdy skutočne nezaujímalo. Jej hitom boli bazy čierne pečené v palacinkovom ceste. Brrr. A Schwertsik varil prednostne indicky. V každom prípade s veľmi veľkým množstvom rímskej rasce. Už len ten zápach som nenávidela. Tým ma môžeš ešte dnes naháňať...

Presúvame sa do botanickej záhrady. Ďalej maškrtiť a ďalej rozprávať. Niečo, čo KS doma tak miluje, pri nekonečných raňajkách, pri ktorých je všetko: praženica, mozzarella s paradajkami, losos, zeleninový quiche, najlepší chlieb a koláč – „samozrejme z cukrárne majstra pekára Ediho Frutha, bol to vysoko vážený priateľ, ktorý bohužiaľ na jar zomrel. A marhuľový džem! Keď mám čas, robí ma nesmierne šťastnou zavárať, preniesť leto do zimy. S porovnávacími štúdiami medzi Wachau a Burgenlandom. Wachau vyhralo! Naposledy to bola veža z 21 pohárov.“

Doma. Je to idylka na dvore, kde Eder a Stemberger umiestnili svoju filmovú firmu. Prestavali a pristavali, dvor osadili, zrealizovali sen o vlastnom sácaní a zbere vo vyvýšených záhonoch. Ale: S bylinkami z toho nič nebolo, kvôli dvom mačkám, ktoré tak rady hrabú v záhonoch. S paradajkami to išlo dobre, ale romantická predstava o rezanom šaláte musela zlyhať: „Vždy, keď to začína rásť a kvitnúť, si niekde inde,“ sťažuje sa veľkopracovníčka, „čo mi je tak ľúto, v mojej ideálnej predstave zasadiť niečo vlastné.“ Na druhej strane: „Tento ústup zo sveta v posledných rokoch s varením, pečením, záhradkárčením, to ma tiež trochu znepokojuje. OK, prichádza to z veľkého preťaženia, čeliť svetu a jeho zložitým témam – no narodili sme sa do tejto doby a ja si myslím, že jej treba čeliť. Aj sa za niečo zasadiť. Spoločnosť robí kroky vpred len vtedy, ak zabezpečí, že tí najslabší nezostanú pozadu.“

Tu hovorí aktivistka. Láká otázkou: „Poznáš Rád čajovej lyžičky?“ A vysvetľuje: „Spisovateľ Amos Oz založil v roku 2007 mierový projekt vo Švédsku, ktorý hovorí: Keď vidíš horiaci dom, máš tri možnosti. 1.) Utečieš veľmi ďaleko, dostaneš sa do bezpečia a ľudí prenecháš ich osudu. 2.) Napíšeš pobúrený list šéfredaktorovi veľkých novín a sťažuješ sa na bezpečnostné opatrenia v tomto dome. Za týmto účelom možno zorganizovať aj demonštráciu. 3.) Zoberieš vedro vody a vyleješ ho na oheň. A keď nemáš vedro, zoberieš pohár, a keď nemáš pohár, zoberieš čajovú lyžičku. Každý má čajovú lyžičku!“ Rozširuje: „Túto myšlienku považujem za takú peknú preto, lebo stojí mimo politických kategórií ako pravica alebo ľavica a platí pre všetkých, odvážnych aj bojazlivých, ľudí s viac aj menej silami, peniazmi, vzdelaním... pretože každý má čajovú lyžičku.“

Keby nebola Kathi, nebola by sa vo Švédsku dopytovala, či môže nainštalovať pobočku rádu v Rakúsku. Mohla. V Litschau, na festivale hin & weg, ktorý založila pred piatimi rokmi s režisérom Zenom Stanekom a Ernstom Moldenom. Rada: „Ide to ako po masle, každý rok v auguste. K myšlienke čajovej lyžičky robím malé ranné zamyslenie.“

Áno. Ale na programe sú aj kuchynské čítania: Tu Litschaučania otvárajú svoje domy a obývačky. Číta sa, rozpráva, hoduje. „Pohostinnosť! Niečo zmysluplné... Preto považujem za také pekné variť pre iných. V lete samozrejme melón s fetou a mätou, citrónové cestoviny, Saltimbocca – ale s kuracím mäsom, aj lasagne a feniklovo-pomarančový šalát, dezert kupujem u Frutha. Keď mám veľmi veľa času, upečiem jablkovú štrúdľu (bez hrozienok). Najdôležitejšie pre mňa ale vždy a všade je, s kým jem. A. Keď Anna zavolá a opýta sa: Mama, ako sa to robí? Potom sa nesmierne teším.“—

Makovky a slané tyčinky ako solídny základ pre pracovný deň hlavnej komisárky SOKO Linz Jo Haizinger
Voňavý mix predjedál v Stembergerovej kurdskej obľúbenej reštaurácii Antebia
„Tento ústup zo sveta v posledných rokoch s varením, pečením, záhradkárčením, to ma tiež trochu znepokojuje.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!