Recepty? Ale kdeže, nie u Philippa Hochmaira. Umelecký vojak nikdy nevarí podľa predpisov. Jeho metóda: „Chytiť situáciu za pačesy, pozrieť sa, čo je poruke, a pokúsiť sa z toho vyťažiť to najlepšie.“
Ako vtedy na Vianoce s umeleckou skupinou v Istanbule, kde sa tak dlho debatovalo, či ísť jesť von alebo variť, až bol 24. december, hlad veľký, ale v dome nič. Takže. Philipp uháňal k rybárom na Galatský most a poriadne nakúpil. Morský vlk? Pražma? Čokoľvek. Vyzerali dobre. Korenie, pomyslel si, nájdem v kuchynskej skrinke. Chyba lávky. Bola tam len hrubozrnná soľ – a škorica. Nuž dobre. „Si blázon,“ šomrali priatelia (potichu). Ale. Škorica sa šťastne spojila s vianočnou rybou. Chutila fantasticky.
Potlesk, potlesk!
Filozofia à la Philippe: Ide o prítomný okamih. „Prichádzajú hostia. Je 20 hodín. Musí byť dobré jedlo!“
Veľmi podobné, myslí si Hochmair, opojnému efektu minulý rok na Salzburskom festivale, keď v priebehu tridsiatich hodín zaskočil za chorého Tobiasa Morettiho: „Je 20 hodín. Dómske námestie kričí: Jedermann! A ja musím ísť na javisko bez dostatočného skúšania.“ Áno. Búrlivý úspech, jasot nad jeho husárskym kúskom je dávno legendárny.
Čo ho láka, je moment, v ktorom to zaiskrí: „Všetko, čo si sa doteraz naučil a urobil, je príprava. V tomto momente môžeš reagovať už len tak, ako dokážeš. Byť len taký dobrý alebo taký zlý, aký práve si. To je ten výkon.“
Na javisku, pred kamerou, v kuchyni.
„Triebtäter“ (páchateľ pudov) ho nazval jeho obľúbený režisér Nicolas Steman, text „oj*báva“, povedala režisérka Friederike Heller, „Rampensau“ (divadelný živel), tiež „Telesný terorista“ sa o ňom písalo. „Lapač duší“, vytruboval nedávno fejtón, keď na javisko priniesol hovorený koncert Jedermann reloaded. Ale ako! S fľašou piva v ruke, lebkou pod pazuchou, cigarou v ústach mení Hofmannsthalovu mystickú hru s beatmi a gitarovými zvukmi drážďanskej kapely Die Elektrohand Gottes na rockové predstavenie pre 21. storočie. Koncom októbra bude súbor pod taktovkou dirigentky Elisabeth Fuchs a Philharmonie Salzburg zvedený k experimentu vo Veľkom festivalovom dome: Jedermann reloaded v orchestrálnej verzii. Vypredané. Jasné. Prídavné predstavenie.
Performer bude oslavovaný. A napriek tomu povie: „Vynikajúce jedlo začína v hlave a nie nevyhnutne v peňaženke. Dobre, dobre, tie jemné ingrediencie. Ale. Ak má človek chuť experimentovať a doma sa naučil, ako to funguje, je možné veľmi veľa. Keď sa hráte s očakávaniami, kombinujete ingrediencie, ktoré k sebe vôbec nepatria. Nastavujete kontrapunkty! Napríklad citrónom. Bielym balzamikovým octom. Milujem ho. Dodáva aj pečenému bravčovému nádych sviežosti. A vaječine obzvlášť: tam skaramelizujem tekvicové semienka v hnedom cukre. Trochu octu so sladkými tekvicovými semienkami, ktoré zas až tak sladké nie sú, to vytvorí kontrapunkt. To chutí celému systému.“
Philipp Hochmair je pod napätím. Vždy. Či už ťahá svoj malý kufrík na štvrté miesto nakrúcania televízneho filmu za šesť mesiacov, žije ako psychorocker Jedermann, alebo s nami je, pije, fajčí v Meierei v mestskom parku a medzitým tancuje bez košele a topánok vo viedenskom kanáli – kde „kedysi tak rád chodieval popri kamennom múre“.
Cesta do minulosti ku kulinárskym základom. Preto si kufrík dnes môže oddýchnuť. Strieborný kríž „pre križiaka“ si nasadil. Zlatý trblietavý blejzer pre „Bohatého muža“ v špičkovej reštaurácii, americkú bundu pre srnca s duseným šalátom, srdcovými čerešňami a slnečnicovými semienkami, a modrú robotnícku bundu z Humany, v ktorej jeho oči žiaria fialovou farbou, sa zmestia do športovej tašky. Svoje dreváky necháva pod stolom. Hochmairove chodidlá sú odolné voči kameňom. Najradšej chodí naboso. Aj po červených festivalových kobercoch.
Možno sa japonský hosť čuduje. Dobrosrdečného pána Thomasa, šéfa v mliečne bielej presklenej light verzii slávneho Steirerecku, nič neotrasie. Vedie hviezdu tajnými komnatami jemnej chuti, od kuchyne cez vinotéku až po syráreň – a opisuje charakteristiky všetkých tých kravsko-ovčie-kozích obrovských bochníkov, tort a kopcov tak zamilovane, akoby prišiel z fromagerie v Paríži.
Aj. Vznešené, prísne servírky sú naklonené každému rozmaru fotografov. Nechávajú cinkať kocky ľadu, nájdu si miesto dnu aj vonku, marinované paradajky s ananásovou šalviou, sladkými zemiakmi a monardou podávajú raz na brunch a potom ešte raz na fotku. Pretože nie sú len „také jemné“, ale aj „také krásne“!
Hm. Bonus zo seriálu Vorstadtweiber? Napokon, Hochmair poriadne rozvíril vody. Ako vražedne mocibažný minister zahral s Jürgenom Maurerom prvú scénu gay lásky v hlavnom vysielacom čase ORF. A. Ako šialene vie vybuchnúť, práve ukázal v tretej sérii. Čoskoro bude musieť pykať za mrežami! Haha. S falošnou bradou zverejnil na Instagrame selfie pod hashtagmi #Gaylove #Gefängnisliebe. „Zmätočná hra,“ smeje sa kajúcnik v očakávaní. Takéto veci miluje. No Kronen Zeitung to stálo za bohatý článok.
Žiadny syr. Namiesto toho prekvapenie. Zemitý kontrast k nonšalantnej ľahkosti: „Ako chlapec som chcel byť poľnohospodárom.“ Päť liet trávil u farmárskej rodiny, s množstvom slaniny, domácim chlebom, vlastnoručne vyrobenými produktmi. „Chcel som sa naučiť, ako to funguje. Aj zabíjanie, vypitvávanie, no a neprišlo mi to hrozné: sliepkam podrezali hrdlo jedným trhnutím, kravy a svine dostali ranu čapom do hlavy, a aj pstruhy z rybníka dostali po hlave. Neskôr to bolo takmer sklamanie, keď sa mäso bralo už len z mrazničky.“
Cesty v čase. Do Haag am Hausruck k domácej strave starej mamy Augustine: „pocitovo vždy najradšej. Plnené kurča, teľacie prsia, bravčová pečienka – zo spomienok od začiatku ľahké na varenie. Ale áno, boli aj haschee knedle, takpovediac národné jedlo, ale na to už človek potrebuje chemické vedomosti, musí identifikovať, čo sa pod haschee rozumie, premyslieť, koľko čoho... to nie je také fancy! Čisté mäsité pokrmy, ako ich varila aj naša stará suseda, tento štýl hornorakúskych starých mám zohrial moje srdce najviac. Obnosené smaltované hrnce z päťdesiatych rokov, v ktorých plávala pečienka. Vrátane korenia s bylinkami – koriandrové semienka, rasca, aníz –, ktoré patria aj do sedliackeho chleba.“
Stará mama Augustine. Áno. „Klasická stará mama s svojráznym zjavom. Vždy v bielom lekárnickom plášti, chýbajúce vlasy zvýraznené drdolom, ktorý bol upevnený vlásenkami: ,Das Haubi‘, hovoril som ako dieťa.“ Musí sa smiať. Dojatý. „Zomrela, keď som mal sedem rokov, ale formovala moje chuťové poháriky a predstavu o útulnom jedle.“
Mama Sylvia naopak varila „moderne“, stredomorsky. Veľa šalátu, veľa zeleniny, viac chodov, samozrejme aj mäso. Kedysi nepredstaviteľné, večera bez mäsa: keď otec, expert na vodnú energiu, prišiel vystresovaný z kancelárie, bolo „poriadne“ jedlo dôležité. Matka bola pľúcna lekárka. Ale po ordinácii pri hlasnej opernej hudbe varila tri, štyri hodiny. Nemohli sme do kuchyne vojsť, pýtať sa, čo bude. To bolo jej kráľovstvo. Uzavretý systém, z ktorého vychádzali pokrmy. Jej chvíľa.“
V tom sa syn cíti spriaznený: „Keď intenzívne skúšam, musím poriadne variť. Len. Mám rád, keď sú ľudia pri tom. Pomáhať nemajú. Svoje štyri platničky mám radšej pod kontrolou: to je moja inscenácia, môj tvorivý proces. Ale keď sa rozprávajú, pijú, fajčia, inšpiruje ma to.“
Fajčenie? Nuž. „Pre mamu pľúcnu špecialistku a brata pľúcneho špecialistu samozrejme úplne zlé. Keďže som ale väčšinou hral dosť zlé úlohy, bol som na priamej ceste tam. Cigary! Aká potrava pre fantáziu: Šedí muži s ich hrubými Habanos. Che Guevara ako stelesnenie slobody a rebelstva. Tak sa cigary pomaly dostali do môjho života. Keď sa učím text, musím fajčiť: Ako dostanem tieto vety do hlavy, ako vytvorím túto postavu? Dym a dialóg so sebou samým sú ako druh meditácie.“
Kulinárskej odvahe rodičov vzdáva rešpekt: „Veľa cestovali a (dlho pred myšlienkou EÚ) všeličo priniesli: zriedkavé druhy zeleniny, údeného sleďa a prvú francúzsku horčicu z Dijonu: ,Niečo také sa tam je k hranolkám.‘ My deti sme boli zmätené: Kyslo-ostro-slané namiesto nášho sladkého kečupu, ktorý sme tak milovali. Ale niekedy sa stalo normálnym, že človek skúša niečo cudzie. Boli vnútornosti, pľúcka na kyslo a beuschel rovnako ako ustrice, ktoré otec otváral nožom.“ Interiorizované. A tak Philipp básni o kúskoch bravčového bôčika v sójovej omáčke, ktoré ho pri čínskych pouličných stánkoch priviedli takmer na kolená. Alebo o ovocných tanieroch s kozím syrom na divadelnom festivale v Bogote, keď u nás o niečom takom dlho nebola reč.
Nepomohlo to však, keď začal skoro hrať hlavné úlohy. Pri rozhodujúcej otázke: „Ako jem, ako pijem, aby som bol o 20 hodín fit a vydržal tri hodiny Hamleta? Klaus Maria Brandauer pri vyučovaní na Reinhardtovom seminári rozprával, ako sa pripravuje: ,Musíš sa naučiť správne si rozvrhnúť energiu.‘ Veľa som o tom premýšľal: O štvrtej musí byť jedlo zjedené, aby som mohol o 20 hodín odštartovať, vyhnať stroj na vysoký tlak, nechať vybuchnúť a zase vypnúť. Lenže. Pri Mefistovi v deväťhodinovom Faustovi od 17. do 3. hodiny v Thalia-Theater v Hamburgu bola potrebná úplne nová definícia. Ako, kedy a kde sa dá jesť, v prestávke a aj po predstavení, keď všetci prúdia z divadla von a všetko je už obsadené. Tam si ako hlavný predstaviteľ nemôžeš prisadnúť. Takže: hostinec v blízkosti, ktorý nikto nepozná. V Hamburgu to bol hausbót na Alster pred divadlom, Galatea, Talian, a tam som dostal svoje cestoviny. Aj v prestávke v plnom kostýme, ako Mefisto vymaľovaný plný farieb...“
Divadelné telo. Áno, to chce energiu a dokáže aj tráviť. Divadelné telo chce veľkú pečienku. Po Faustovi, Rozbitom krčahu alebo Jedermannovi som zjedol veľkú pečienku rád. A vyklopil fľašu červeného vína, len pre seba.
Filmové telo sa musí držať späť. Keď po každom dni nakrúcania veľa jem a pijem, už sa nezmestím do kostýmu. Ale naozaj! Bufet je od cateringu. Neustále ťa kŕmia, ale ty musíš skrotiť túžbu po jedle, prijímať potravu, ktorá potláča hlad, horúcu vodu s kúskami zázvoru.
Pretože. Hráš intenzívne scény – láska, hádka, konflikty, ktoré sa odohrávajú len v hlave –, si v najvyššom napätí, najvyššej eufórii, ale telo dostane len veľmi zriedka ventil. Ísť na bicykli na pľac trochu pomáha. A joga. Inak si stratený.“
V čiernohumornej kriminálke Petera Payera Glück gehabt podľa románu Antonia Fiana Polykratova syndróm, ktorý príde v zime do kín, stál Hochmair dva mesiace denne na pľaci: „Týždeň veľmi skoro, týždeň v noci. To bolo ako jetlag. S tým telo nie je spokojné.“ Najmä keď musí ťahať kufrík hneď na dve časti ohnivej kriminálnej série Blind ermittelt, k Freudovi do Prahy a potom okamžite k Richardovi Levie srdce – Ein König in der Falle, s ktorým Universum History podľa programovej riaditeľky ORF Kathrin Zechner „oživil rakúsko-európsky príbeh hrdinu“.
Musí? Nuž, ako občas hovorieval hrdina: „Chcem lietať, udržať si tok, byť maximálne flexibilný.“ Po šiestich rokoch v Burgtheater a šiestich rokoch v Thalia-Theater v roku 2014 skoncoval s pomalými divadelnými aparátmi. Odvtedy sa pohybuje kométnou rýchlosťou medzi sólovými večermi a filmovými rolami, niekedy viacerými paralelne, často korunovanými festivalovými cenami. Je herec, režisér samého seba, manažér a PR agent v jednej osobe. Práve. Goetheho román v listoch Utrpenie mladého Werthera po 1 500 živých vystúpeniach od Moskvy až po Bogotu a svojej audioknižnej nahrávke z roku 2003 nanovo vydal. „Výlet k sebe samému,“ hovorí Hochmair. „Hlas z roku 2003 som opravil, posilnil, nastavil nové akcenty, Die Elektrohand Gottes požiadal, aby texty ako elektronickú zvukovú koláž nanovo zhudobnili. Dá sa to streamovať. Na Spotify, Apple Music a viac.“
Vzdychne a zaškľabí sa: „Ach, ľúbostné šialenstvo, večne platná téma. Goethovi sa to v 72 rokoch stalo ešte raz.“
Nuž. Vyvodiť z toho, že sa umelecký vojak nechá spútať, by bolo prípustné. Večné spojenie skôr nie. „Čo človek nájde, má rukami a vkusom využiť tak, aby duch a chuť zostali pružné,“ povedal o varení. Má napokon viac funkčných kuchýň na viacerých miestach. „Neuveriteľne poriadny“ vraj tam je. „Ale v podstate je mi jedno, či mám štyri platničky alebo jednu, medený riad alebo rozbitú panvicu.“
Oveľa fascinujúcejšie mu pripadalo už ako dieťa, že sa to isté jedlo dá pripraviť hrubo a jemne: „B’soffener Kapuziner (Opitý kapucín). U sedliakov v Hausrucku jednoduchý koláč, ktorý pláva v pive. U cukrára v Haagu jemná lieskovooriešková zmes, namočená v amarette.“
Zaujíma ma princíp, posúvať ten istý recept do dvoch smerov. Ako dostať bravčovú pečienku na vyššiu úroveň?“ Hochmairovo riešenie: „Mostbratl reloaded“. „Keďže u nás už nikto nerobí mušt, chcem použiť spadnuté ovocie na Mostbratl s ovocno-jesenným nádychom.“ Možno chuťový zážitok, ktorý budú hostia každú jeseň nosiť na jazyku.