A-La-Carte

Neuland (2013/2)

Mladý nováčik Marcus Gruze pestuje v doposiaľ takmer neobjavenej vinárskej oblasti Korutánsko biodynamické víno a vzbudzuje tým značný rozruch...


Text: Christina Fieber Foto: Tinefoto.com/Martin Steinthaler

Odtiaľto zhora vidíte na celé jazero. Možno je to jedno z najkrajších miest, kde sa pestuje vinič – v každom prípade je to jedno z najnezvyčajnejších: St. Georgen am Längsee. Malá obec doteraz vo vinárskom svete práve nehrala hlavnú úlohu. Niet divu, veď leží v Korutánsku.

Táto južná spolková krajina je známa čistými jazerami, impozantnými horami a bezstarostnou dovolenkou, možno ešte spevavými obyvateľmi a extrovertnými politikmi. Určite nie skvelými vínami. Pije sa tu pivo z miestnych pivovarov alebo prosecco zo susedného Talianska.

„Ale kto už potrebuje víno z Korutánska?“ – s touto otázkou sa Marcus Gruze stretáva stále dokola. Mladý Korutánčan už niekoľko rokov pestuje vo svojej domovine vinič.

Pôsobí, akoby pochádzal z iného času. So svojou kockovanou šiltovkou, bielou ľanovou košeľou a nohavicami po kolená vyzerá ako spevák „Comedian Harmonists“ z 30. rokov alebo horský chlapec z románu Franza Innerhofera.

Marcus Gruze je vinár. Presnejšie povedané: biodynamický vinár, ktorý sa špecializuje na burgundské odrody.

„Potrebujem jasné štruktúry, chcem svoj život zredukovať na podstatu,“ filozofuje Gruze, „preto pracujem len s jednou rodinou viniča.“

Náhodou sa zredukoval na tú najzložitejšiu rodinu viniča. Burgundské odrody sú medzi vinármi obávané ako obzvlášť vrtošivé a náchylné na chyby. Najmä Pinot noir je považovaný za kráľovskú disciplínu, z ktorej je ťažké získať dobré vína.

V roku 2008 vysadil prvé kry viniča na kopcoch nad jazerom Längsee a odvtedy ich obhospodaruje podľa biodynamických smerníc. Dosť extravagantné. Práve v Korutánsku, zdanlivo „zemi nikoho“, pokiaľ ide o víno.

Vinohradníctvo má pritom v Korutánsku dlhú tradíciu: pred zhruba tisíc rokmi bolo víno rozšírené a považovalo sa za ľudový nápoj. Väčšinou ho prevádzkovali kláštory a nadácie. Až keď sa koncom 19. storočia zavliekla peronospóra, zákerná hubová choroba z Ameriky, vinohradníctvo pomaly zaniklo. Namiesto vína sa začalo piť pivo a prácne obhospodarované vinice ustúpili obiliu a ovociu. V 70. rokoch sa začali opäť vysádzať kry viniča, ale až do pred pár rokmi to v celej krajine nebolo viac ako 45 hektárov.

Marcus Gruze si však zaumienil, že opäť naštartuje vinohradníctvo vo svojej vlasti. K tomu patrí poriadna dávka svojráznosti, ktorej mladému vinárovi očividne nechýba. Jeho príbeh mu umožnil rozvinúť osobitú húževnatosť.

Ako 15-ročný stratil naraz oboch rodičov pri autonehode a od tej chvíle bol odkázaný sám na seba. Absolvoval učňovskú prípravu kuchára a čašníka, aby neskôr prevzal rodinný hostinec. Tak to bolo plánované.

Popri tom začal kariéru profesionálneho cestného cyklistu. Šport ho vtedy zachránil, hovorí Marcus Gruze, rozptýlil ho a naučil presadiť sa a sústrediť na to podstatné. Vlastnosti, ktoré neskôr ešte často využije.

Ako kuchár precestoval svet až na Nový Zéland, kde napokon skončil vo vinárstve Švajčiara Hansa Herzoga.

Jeho najkrajší čas: Ráno vo vinohrade, popoludní bicyklovanie na cestnom bicykli a večer varenie v reštaurácii vinárstva.

Tri zimy ho to ťahalo na druhý koniec sveta, až kým sa sám nechcel naučiť robiť víno. Absolvoval vinársku školu a najprv pracoval vo vinárstve Ploder v juhovýchodnom Štajersku, kde pomáhal prejsť na biodynamiku. Zároveň v Korutánsku hľadal vhodné polohy, kúpil rôzne klony burgundského a postupne aj kompletné vybavenie pre vlastnú vínnu pivnicu.

Dosť veľká investícia pre mladého nováčika. Prečo si to robí, v regióne, z ktorého nikto nečaká víno?

„Po všetkých tých rokoch putovania som si uvedomil, že sa musím vrátiť ku svojim koreňom,“ zamýšľa sa, „a podmienky na pestovanie vína sú tu perfektné.“ Medzitým si prenajal tri hektáre, väčšinou strmé svahy s pôdami s vysokým obsahom bridlice.

Spočiatku skúšal šťastie v rodičovskom hostinci ako kuchár a majiteľ, prestaval hostinec podľa vlastných plánov na vkusnú malú reštauráciu. Rýchlo však zistil, že gastronómia už nie je jeho svet. Stal sa cudzincom a ťažko sa vyrovnával s týmto rýchlym odvetvím. Medzitým sa stal príliš svojráznym a príliš slobodne zmýšľajúcim.

Čoraz viac ho to ťahalo von, do prírody, kde sa cítil dobre. Gruze sa začal zaoberať spismi antroposofa Rudolfa Steinera a jeho biodynamickým učením. Tu nachádza odpovede na otázky, ktoré mu prináša život. A tých má veľa, pretože je zamyslený a hĺbavý človek. S biodynamickým vinohradníctvom to myslí vážne, zaoberá sa dôkladne prirodzenou ochranou rastlín a liečivými bylinami. Varí čaje a pripravuje preparáty na posilnenie krov viniča. Dokonca aj vlastný kompost založil s takmer vedeckou precíznosťou. Minulý rok strávil vo vinohrade 2 000 hodín.

„V prírode som znova našiel svoju vieru v život, tu môžem naplniť svoju túžbu po harmónii,“ verí.

To môže z úst iných znieť nadnesene, ale tomuto vážnemu mladému mužovi to človek okamžite verí. Nič na ňom nepôsobí ľahkovážne alebo koketne. To, čo hovorí, je premyslené. To zrejme pramení z potreby jasných štruktúr. Je presvedčený, že jeho inakosť by niektorých mohla dráždiť.

Ani vzťah ku Korutánsku nie je celkom bezproblémový: úzkoprsosť a povrchnosť ľudí ho zaťažujú a ich strach zo všetkého cudzieho mu je vzdialený. Napriek tomu bojuje práve tu o uznanie.

Aspoň v odborných kruhoch vzbudil rozruch. Jeho vína sú rovnako hlboké ako on sám. Citlivé bytosti z inej planéty. Aj navonok vidno ich inakosť. Ťažké, hrubé fľaše s etiketou, ktorá je rovnako jasná ako krásna.

Názov Georgium sa neodvodzuje len od St. Georgen, ale od „Georgiky“, básne Vergília o poľnohospodárstve. Jedna kapitola pojednáva o víne.

Pri degustácii rýchlo vyjde najavo, že Gruzeho hĺbavosť sa nezastaví ani pred vinnou pivnicou. Každý sud má inú charakteristiku, rozpráva svoj vlastný príbeh. K svojim vínam má láskyplný vzťah.

Biele burgundské sú zemité a husté, potom zasa krehké a plné dynamiky. Nikdy nie sú nudné – vždy plné vášne.

Niektoré kvasili mesiace na šupkách a prichádzajú na trh pod názvom „Quemado“: tmavé, divoké vína s výrazným prejavom. Trvalo sa vryjú do podnebia. Sú pomenované po jeho zosnulom psovi, ktorý mal veľmi svojrázny charakter. Prečo by mal byť práve pes iný ako jeho majiteľ.

Pinot noir ukazuje zraniteľnú stránku Marcusa Gruzeho. Zo suda pôsobia často ešte drsne a neobratne. Po nejakom čase vo fľaši sú však krehké a jemné, takmer nežné. Človek by ich nechcel prestať piť. Skrátka pravé burgundské, s veľkou triedou. Podotýkam, z Korutánska.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!