A-La-Carte

Ďalšia generácia (A la Carte 2004/02)

Sú mladí, orientovaní na kariéru a kráčajú v šľapajach svojich rodičov, mimoriadne úspešnej generácie vinárov.


Next Generation

Text: Michael Prónay Foto: Nikolaus Similache
Majú od 22 do 31 rokov a ich vzdelanie pochádza väčšinou z vinárskych škôl: Klosterneuburg v prípade Hannesa Schustera a Joachima Skoffa (obaja 22), Krems v prípade Lukasa Pichlera (31) a Emmericha Knolla mladšieho (29), Eisenstadt v prípade Reného Pöckla (24). Dvojica sa však trochu vymyká z rámca. Gerhard Wohlmuth mladší (22) sa po dohode s otcom „vykašľal na teóriu“ a venoval sa intenzívnemu „učeniu sa praxou“. Gernot Leitner (30) chcel naopak navštevovať Klosterneuburg, zvládol aj prijímacie skúšky, no nakoniec sa tam nedostal, pretože na približne 120 uchádzačov pripadalo v danom ročníku len 23 študijných miest. Zvolil si preto obchádzku cez gastronómiu. Víno mu však nedalo pokoj. „Už na základnej škole som s nadšením umýval fľaše s mamou, zatiaľ čo ostatní boli na ihrisku,“ spomína štíhly a pokojný Leitner. Nakoniec to bola predsa len vinárska škola v Kremse, ale len nakrátko: „Bohužiaľ, trojročné učebné osnovy boli dosť nepružné. Zaujímalo by ma najmä pivovarníctvo, ale namiesto toho bola na programe poľnohospodárska technika, teda zváranie atď., a účtovníctvo.“ Mimochodom, svoje predčasné ukončenie štúdia nepovažuje za tragické: „V roku 1989 sa v Klosterneuburgu o modernej technológii červeného vína ešte ani nehovorilo a v Kremse bolo biele víno v barikových sudoch prísne tabu.“ Takže sa vrátil do gastronómie, najskôr do Vorarlberska, potom domov, a tak bol Gernot posledných deväť rokov vedúcim obsluhy v „Birkenhofe“ v Golse, až kým začiatkom januára 2003 naplno nenastúpil do vinárstva. „Svoju dovolenku som si však vždy vyberal na vinobranie, a keď bolo vo vinárstve niečo na práci, išiel som na náhradné voľno.“
Všetci mladí vinári jednohlasne zdôrazňujú, aké dôležité boli pre nich stáže. Ak porovnáme miesta a výrobcov, objaví sa pestrá národno-medzinárodná zmes. Hannes Schuster napríklad zostal v Burgenlande a mal svoje stanovištia u Petra Schandla v Ruste, u Kollwentza v Großhöfleine (kde bol aj Emmerich Knoll) a u špecialistu na sladké vína Aloisa Krachera v Illmitzi. Nemecko je tiež obľúbenou destináciou: či už ide o slávnu odbornú školu v Geisenheime v Rheingau alebo vinárstvo Friedricha Beckera v Schweigene vo Falcku (ako v prípade Joachima Skoffa), alebo snáď najrenomovanejšie falcké vinárstvo Müller-Catoir, o ktorého legendárnom správcovi a pivničnom majstrovi Hansovi-Günterovi Schwarzovi Lukas Pichler dodnes básni. K tomu sa pridávajú Ernst Triebaumer v Ruste, u ktorého praxoval René Pöckl, a Manfred Tement, kde naberal skúsenosti Lukas Pichler. Zaujímavé je, že aj Nový Zéland je v kurze, Joachim Skoff tam bol vlani štyri mesiace a Gerhard Wohlmuth bol na vinárstve Gerharda Fromma La Strada taktiež „down under“. Ten druhý menovaný je Švajčiar a považuje sa za jedného z učiteľov slávneho Daniela Gantenbeina. Vôbec neprekvapuje, že to ťahá práve Štajerčanov na Nový Zéland, keďže krajina sa medzinárodne považuje za baštu Sauvignonu. Zostáva ešte spomenúť Čile, kde bol mladý Skoff u Concha y Toro, a to len „minútu od Almaviva“, spoločného podniku s Mouton-Rothschild, čo sa samozrejme naplno využilo, a Austráliu, kde René Pöckl pracoval s Rudolfom Binderom, vinárom z Magpie, a pomáhal pri zbere úrody v roku 2000. To urobil v tom istom roku ešte raz, vo viniciach grófa Neipperga Canon-la-Gaffelière v Saint-Emilion v Bordeaux. Do Francúzska to ťahalo aj Emmericha Knolla, do Château La Jaubertie v Bergeracu, k Françoisovi Thomasovi a Marcovi Kreydenweissovi v Alsasku a nakoniec k Hubertovi Lignierovi v Burgundsku.
To, ako mladí ľudia vyrastajú v rodičovskom – väčšinou otcovskom (v prípade Hannesa Schustera má však mama Rosi veľmi dôležité slovo) – podniku, je samozrejme úplne odlišné, hoci sa dajú jasne rozlíšiť dva základné modely. U väčšiny to fungovalo pomerne bezproblémovo, u dvoch však bolo spojené s vytvorením vlastného vína.
René Pöckl: „Vlastne som nikdy nechcel byť vinárom. Otec mi však už ako 14-ročnému zveril do zodpovednosti vinicu so slovami: ,Rob, čo chceš, ak to bude dobré, je to fajn, ak nie, nie je to až taká tragédia‘ – a tam prirodzene prišla výzva a prebudila sa ambícia. Takpovediac som pričuchol k krvi a zostal som pri tom, a dnes ma to, samozrejme, nesmierne teší.“ Vinica je vysadená odrodami Zweigelt a Syrah, v roku 1996 sa zbiera prvá úroda „Rêve de Jeunesse“. René Pöckl dostáva vlastné prevádzkové číslo a vo svojich 17 rokoch je najmladším prevádzkovateľom podniku v krajine. Je úplne samostatný a všetko od rezu viniča až po vyzrievanie v sudoch robí sám. „Spätne bolo jasné, že otec mal niečo v úmysle, ale pre neho bolo dôležité ma nenútiť. Istým spôsobom som teda bol obeť, ale pri pohľade späť som ňou bol rád.“ A tak sa v roku 2001, celkom oficiálne, stal pivničným majstrom v podniku.
Ten druhý s vlastným vínom je Hannes Schuster, a bolo to takto: Vinárstvo Rosi Schuster predstavuje vína na báze odrody Blaufränkisch (Frankovka modrá), a aj keď existujú Cabernet a Merlot, nič to nemení na filozofii, ktorá sa rozhodne orientuje na prísnosť a štruktúru trieslovín (a trvanlivosť) Bordeaux. No stalo sa, že nielenže v roku 1999 dostali do prenájmu vinicu so starou výsadbou St. Laurent (Svätovavrinecké), ale Hannes Schuster má aj osobitnú afinitu k Burgundsku: „Takže bolo niekde logické, že som víno, počnúc rezom viniča v januári 2000, vyrobil úplne sám. Pri Laurentovi platí len jeden názor, a to môj. Mimochodom, rozdelenie na vína Rosi Schuster, ktoré idú skôr do štýlu Bordeaux, a výtvory Hannesa Schustera, ktoré sa orientujú skôr na Burgundsko, sa aj u zákazníkov veľmi osvedčilo.“ Úplne logické, že medzičasom k St. Laurent pribudol ako biely náprotivok Chardonnay. Odkiaľ pochádza nadšenie pre Burgundsko? „Fascinuje ma, že v Burgundsku sú vinári stále skutoční roľníci, ku ktorým cítim spriaznenosť, a nie typy manažérov, ktorých najali poisťovacie koncerny. S roľníkmi sa jednoducho rozpráva ľahšie. A okrem toho, víno má odrážať svoj terroir a nesmie podliehať žiadnym módnym trendom,“ kriticky hodnotí niektoré excesy v Bordeaux.
Hannes Schuster je aj z iného pohľadu výnimočným zjavom medzi slávnou sedmičkou juniorov: možno ako jediný je úplne pevne spätý s vinicou, dokonca ju považuje za prioritnú oproti pivnici: „Len to, čo ako špičkovú kvalitu získam z vinice, sa neskôr v pivnici môže stať špičkovým vínom.“ Existujú konflikty ohľadom vinohradníctva? „Skôr zriedka, ale mám dosť pádny argument: Vinica prežije jednu generáciu úplne ľahko, často dve. To znamená, že s vinicou budem musieť pracovať podstatne dlhšie ako rodičia – a preto sa to potom deje podľa mojej vôle.“ To samozrejme neznamená, že ostatní šiesti rolu vinice podceňujú, naopak, ale bežné rozdelenie úloh je práve také, že mladí skôr vyrastajú do pivnice, zatiaľ čo staršia generácia sa postupne sťahuje do viníc. „To je úplne normálne,“ hovorí Lukas Pichler, „mladí majú spravidla väčšie pochopenie pre technický vývoj, veď prichádzajú čerstvo zo škôl, kde sa s takýmito vecami zoznámili. Môj otec napríklad nevie nič urobiť s komorovým kalolisom – zďaleka najšetrnejším procesom filtrácie (ktorý spopularizoval už spomínaný Hans-Günter Schwarz) – alebo s počítačovým riadením lisu. Naopak, pre vinicu sú potrebné desaťročia skúseností, a ak ich niekto má, tak určite on. Ja sám sa počas vinobrania takmer nedostanem z pivnice. Nemám veľa spoločného ani s výberom hrozna, pretože ten sa u nás deje už pri zbere vo vinici.“
Je v povahe vecí, že mladí vinári, ktorí vyrastajú v úspešnom a uznávanom podniku, prirodzene vyvíjajú menej ducha rozporu ako tí, ktorí sa narodili do vinárstva, kde vládne priemer. Emmerich Knoll: „Bolí ma, keď vidím, ako mladí ľudia jednoducho odchádzajú, pretože staršia generácia trvá na tom, aby pokračovala tak ako doteraz, hoci podnik nie je považovaný za popredný – a samozrejme ani ceny nesedia.“ Alebo ako to formuluje Gerhard Wohlmuth: „Potreba revolúcie jednoducho neexistuje, pretože tú urobila generácia pred nami“ alebo, ako v prípade Knolla a Pichlera, generácie pred nimi.
Je teda vždy všetko len ružové? „Vôbec nie,“ hovorí Joachim Skoff, ktorý ako jediný priznáva, že občas s otcom Walterom upadá do búrlivých diskusií o tom či onom. „Ale to je krátke a výbušné, a potom je po všetkom. Len mama sa kedysi občas miešala, s výsledkom, že zrazu stála sama proti nám.“ Čo je tiež náznak toho, že to s tými rozdielmi v názoroch nie je až také horúce. Na svoj prvý konflikt si spomína dobre: „Ten nastal, keď som v pivnici o 3 ráno povedal ,som unavený‘, na čo som od otca počul aspoň stokrát: ,Víno neakceptuje nekonzistentnosť!‘ – a to som si celkom dobre zapamätal!“
Zaujímavé je, že dvaja z mladých vinárov nevyžiadane spomenuli úlohu humoru: „Zábava pri práci je to najdôležitejšie, u nás sa počas vinobrania smeje aj o polnoci v pivnici,“ hovorí Gerhard Wohlmuth a aj Lukas Pichler zdôraznene tvrdí, že humor „určite patrí k mojej stratégii, ako odolať tlaku, ktorý mám ako syn“.
Prakticky všetci sa zhodujú v tom, že názorové rozdiely sú úplne normálne, pretože je v ľudskej povahe mať odlišné chápanie. Ale rovnako sa zhodujú, že po prvé, nikdy nejde o nič zásadné. Emmerich Knoll: „Názorové rozdiely sú časom jednoducho menšie a je ich menej, to robí skúsenosť. Nakoniec človek vie, že nemusí ani znova objavovať koleso, ani všetko obracať. To prirodzene vedie k tomu, že napríklad nemám žiadne veľké vízie alebo cieľové zadania. Som v tom oveľa skromnejší: Chcem, niekedy v budúcnosti, keď som prevzal podnik, aby milovníci vína pri vertikálnej degustácii jednoducho nemohli povedať: ,To je teraz cítiť, dotiaľto sú vína od otca a odtiaľto od mladého.‘ Znie to ako málo, ale pre mňa je to veľa.“
Aj Gerhard Wohlmuth nevidí najmenší dôvod na generačný konflikt: „Obaja máme v hlave úplne rovnakú predstavu vína. Chceme vypracovať mineralitu bridlicových pôd, nechceme žiadne ,pee of an oversexed tomcat‘ (cikaňa príliš nabudeného kocúra), ako to tak trefne sformuloval Michael Broadbent.“ K tomu patria minimalistické zásahy pri vinifikácii, aj pri burgenlandských červených, ktoré sa nedávno pridali do programu. V Neckenmarkte, kde sa medzičasom spracováva úroda z 10 ha, je Frankovka modrá stanovená ako hlavná odroda. „Možno uvažujem o Malbecu, ale to je hudba budúcnosti,“ hovorí Gerhard mladší, ktorý samozrejme experimentuje so všetkým možným: „V malom rámci to vôbec nie je problém. A samozrejme mi je jasné, že pokusne spontánne vykvasený štajerský Cabernet je len čisto hravosť a nič, čo by mohlo mať akúkoľvek budúcnosť.“
Ak niekto pozná generáciu otcov o niečo lepšie, potom by sa u Pöcklovcov, kde si otec Josef („Pepsch“) nedáva servítku pred ústa, dal najskôr vidieť potenciál konfliktu. Ale aj tu junior odmietavo krúti hlavou: „Svojho otca nevnímam zďaleka tak dominantne, ako možno pôsobí navonok. Je skôr dynasticky zmýšľajúci rodinný človek. Veľmi ma podporuje a presne vie, že ma potrebuje, aby vinárstvo pretrvalo. Budúcnosť patrí vždy mladšej generácii. Ja sám sa vnímam trochu ako „rebel“ (pretože som nikdy nechcel byť vinárom), ale so znalosťami 50-ročného v chrbte. Nemusím robiť všetky chyby, ktoré už otec urobil, znova.“ Napriek tomu existujú jasne citeľné rozdiely, aj keď len v nuansách: „Snažím sa definovať svoj štýl. Vína otca sú rázne a trieslovité, ja hľadám skôr jemnú mineralitu. To je aj cítiť, Rêve je hedonistickejší vo svojej stavbe ako Admiral.“ Veľká sila otca, z ktorej René profituje, je presná znalosť súhry odrody, pôdy a klímy: „Pri asambláži cuvée, tam má vďaka týmto znalostiam samozrejme veľa skúseností náskok.“ Mimochodom: „Väčšie konflikty ešte nikdy neboli, som človek orientovaný na tím, dokážem spolupracovať s každým, kto robí to, čo hovorím,“ hovorí šibalsky René, ktorý nezabúda dodať, že tento výrok by mohol rovnako dobre pochádzať od otca. Ešte jednu výhodu vidí René v existencii otca: „Drží mi chrbát, tým že má na starosti finančnú správu panstva, a mám voľnú hlavu na iné veci. Sme jednoducho príliš veľkí a na to treba spoľahlivých ľudí – a to sú v prvom rade moji rodičia.“
Priestor pre väčšie názorové rozdiely nevidí ani Hannes Schuster: „Všetci traja – matka, otec a ja – musíme plne stáť za produktom. V pivničnej technike je v súčte už veľmi veľa známe. Myslím, že vo vinici sa dá ešte niečo získať,“ hovorí Schuster, „väčšie zmeny nebudú, v malom štýle raz pribudne Pinot Noir, avšak ani burgundský, ani austrálsky či kalifornský, ale bude chutiť po Burgenlande.“
Podobne to vidí Gernot Leitner: „Samozrejme, v budúcnosti budú malé zmeny, ale to sú skôr úpravy než veľké zmeny smeru. V roku 2003 je po dlhom čase opäť suchý Rizling a možno vo veľmi dobrých rokoch raz pribudne víno alebo v slabých ubudne.“ K tomu sa pridáva šetrný facelifting etikiet alebo nová webová prezentácia. „Naše motto znie: Krok za krokom, pomaly, ale stále ísť ďalej svojou cestou.“
Bez konfliktov to očividne ide aj v dome Pichlerovcov. Lukas: „Pri rozhodnutiach prakticky neexistujú rozdiely, pretože máme rovnaké vízie a chceme to isté. Malé zmeny – pomalšie vedenie kvasenia alebo dlhší kontakt s kvasinkami – sa v zásade rozhodujú spoločne.“ Zmeny budú vždy, človek sa snaží rozvíjať ďalej. „Never change a winning team“ (Nikdy nemeň víťazný tím), znie rodinné motto. Avšak naráža sa na limity, pivnica je plne vyťažená, v najbližších rokoch sa chystá vysťahovanie výroby: „Asi budeme stavať nanovo. Stará pivnica je veľmi hlboká a blízko Dunaja, prakticky každý rok máme vnútri vodu, pri oboch povodniach o to viac, to nie je dlhodobý stav.“ Kde presne, je síce ešte vo hviezdach, ale možno predpokladať, že rozhodnutie sa urobí spoločne.
Nechajme na záver ešte raz prehovoriť Joachima Skoffa: „Vždy som veril, že existujú dva názory: otcov a ten správny. Ale až po Novom Zélande som si uvedomil, aká dôležitá je individualita a že možno nemá až tak úplne pravdu. Napríklad s divokými kvasinkami je víno naozaj jedinečné. Čím inteligentnejší je vinár, tým lepšie víno – o tom som pevne presvedčený.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!