A-La-Carte

Nič pre odporcov desiaty (2020/2)

„Jednoduché pôžitky sú posledným útočiskom komplikovaných ľudí,“ necháva Oscar Wilde v Portréte Doriana Graya hovoriť lorda Henryho. Ten by si tu pravdepodobne pochutil na domácich obložených chlebíčkoch. A na vlašskom šaláte.


Samozrejme, vášniví jedáci neustále hľadajú nové zážitky, prekvapivé chute, nepoznaný „kick“. Neustále pátrajú po doteraz prehliadaných alebo neznámych pôžitkoch, bez výnimky testujú každý nový trend a obetavo stavajú svoj bankový účet a obvod pása do vzájomného pomeru.

A tak sa možno necháte prekvapiť tarte tatin, ktorú kalifornskí šéfkuchári tolerantní k drogám doplnili fermentovanými banánmi na varenie, daši fondom a parfaitom z Pringles, alebo vám celotelovo potetovaní brandenburskí punkoví kuchári tresnú na tanier hlúb z mangoldu varený v neslanej vode.

A to môže viesť k tomu, že sa nakoniec cítite ako módna obeť, ktorá bola dosť hlúpa na to, aby si nielen kúpila provokatívnu prêt-à-porter kreáciu ušitú z kože, alobalu a ostnatého drôtu, ale si ju aj skutočne obliekla na ulicu: vzniká veľká túžba po dôstojnej, známej normalite.

Ak ste navyše náhodou doma v Grazi, z tejto všeobecnej túžby po dôstojnosti a známosti celkom určite vznikne konkrétny plán, ísť predsa len zase raz do Frankowitscha. Na chlebíček s roastbeefom. A jeden s vlašským šalátom. A jeden aj so srbskou nátierkou. A potom možno ešte niečo sladké.

Frankowitsch je, ako už teraz zrejme uhádli aj tí, ktorí nie sú z Grazu, inštitúciou v oblasti občerstvenia v Grazi. A ako sa na inštitúcie patrí, obchodné priestory s tmavými regálmi a celoplošne položenou, nadčasovo dôstojnou terazzovou podlahou pôsobia, akoby tu boli odjakživa.

Otvorený bol napokon už v roku 1932, hoci na oveľa menšej ploche než dnes. Amatérski architektonickí historici môžu na rôznych vrstveniach, ktoré segmentujú strop obchodu, sledovať postupné rozširovanie predajnej plochy počas desaťročí a spomínaná terazzová podlaha, ktorá výrazne prispieva k dojmu nadčasovosti, pochádza dokonca až z roku 1991.

A ak mám byť presný, Frankowitsch je vlastne Heissenberger.

V roku 1989, teda dva roky pred položením terazzovej podlahy, Erika a Josef Heissenbergerovci, ktorí predtým prevádzkovali potraviny v spolupráci so Sparom v rozhodne neglamúrnej štvrti Liebenau, prevzali obchod v centre mesta, ktorý založil Herbert Frankowitsch; a prevzali aj jeho meno, pretože chlebíčky, ktoré sa pod ním predávali, si už stihli urobiť dobré meno.

A hoci sa podnik odvtedy poriadne rozrástol – v dvoch zmenách pracuje 55 zamestnancov, „z toho 53 žien zo všetkých kontinentov okrem Austrálie“ –, viaceré historické originálne receptúry sú stále piliermi slávy ich chlebíčkov.

Pôvodný Frankowitsch bol však podľa svedectiev známy skôr vínom, ktoré sa tam podávalo a ktoré bolo nielen pochybného pôvodu, ale navyše v neklimatizovanom sklade striedavo roztápalo a zamŕzalo do svojej finálnej podoby. Tu sa však Heissenbergerovci rozhodli pre radikálny rozchod s tradíciou, najmä odkedy opraty prevzala druhá generácia v podobe bratov Stefana a Christofa.

Christof nie je zodpovedný len za pozoruhodný výber vín vrátane zamerania na Burgundsko, ale prevádzkuje aj vinárstvo Kåarriegel v oblasti Sausal, ktorej dominujú bridlicové pôdy a ktorá má rozlohu len dva hektáre. Suchý chrbát, podľa ktorého je vinárstvo pomenované, dodáva vínam komplexnú mineralitu, ktorá ich – spolu so štýlom vinifikácie, ktorý vôbec necieli na štajerskú klasickú ovocnosť – dvíha o niekoľko kategórií vyššie, než by človek čakal od domáceho vína podávaného po pohárikoch, a vďaka čomu vyzerajú veľmi dobre aj vedľa mnohonásobne drahšieho Chablis.

Skutočnosť, že sa vo vlastnom podniku pracuje biologicky, sa odráža aj v zložení ostatného sortimentu; Christof Heissenberger odhaduje, že konzumácia bio a naturálnych vín sa pomaly blíži k päťdesiatpercentnej hranici.

Je to o to pozoruhodnejšie, že inak sa nároky štamgastov Frankowitscha zdajú byť podmienené železným hodnotovým konzervativizmom: „Všetci poznajú naše chlebíčky, väčšina z nich od detstva, a to znamená: Všetci tiež vedia, ako majú vyzerať. Úplne presne. Beda, ak uhorka leží zle!“ Na tejto eroticky nabitej väzbe k produktu stroskotal nielen pokus o expanziu chlebíčkovej kultúry viedenského giganta Trzesniewski, ktorý svoje prevádzky v Grazi všetky zatvoril; aj iné malé a veľké trendy sa od klientely Frankowitscha odrazili ako voda od kačice: „Craftové pivá napríklad. U nás vôbec nie je téma. Samozrejme, ponúkali sme ich, ale nešlo to ani v predaji, ani pri výčape. Ľudia chcú svoje Gösser Gold a hotovo. Káva detto. Produkty tretej vlny nikto nežiada. Máme Illy, tmavé juhoitalské praženie, tam nikto nemôže povedať, že je zlé. A nepotrebujeme ani dvadsať ginov so siedmimi rôznymi tonikmi. Dobre, máme aspoň Fever-Tree a Fentimans.“

Od ďalšieho potenciálneho zdroja tržieb sa upustilo nie pre nedostatok dopytu, ale z princípu: „Take away nemáme. Káva a víno by sa jednoducho nemali piť z papierových pohárov.“

Ale tak, ako si človek spontánne spája princa Charlesa menej s teoretikom architektúry ako s následníkom trónu, tak pri Frankowitschovi myslíme v prvom rade na chlebíčky. Môže to byť trochu nespravodlivé voči cukrárni Frankowitsch, ale je to tak.

Základ pre to položili manželia Frankowitschovci ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia. Počas dovolenky vo Francúzsku sa zaľúbili do tamojšieho o niečo sladšieho sendvičového chleba a chceli niečo podobné. A tak odvtedy tradičná pekáreň Sorger v Grazi vyrába podľa vlastnej receptúry chlieb na približne dvetisíc až tritisíc chlebíčkov, ktoré sa v bežné dni skonzumujú na mieste, vezmú so sebou alebo rozvezú.

Sendvičové veky sa krájajú ručne: „Myslím, že tu už bolo určite desať zástupcov, ktorí nám chceli predať automatické systémy, ale nikto z nich si nevie poradiť s miernou nepravidelnosťou priemeru.“ A pretože aj na maličkostiach záleží, dokonca aj konce vek majú svoj príbeh: „Kedysi sme ich sami spracovávali na strúhanku, ale to bolo veľa práce, potom nejaký čas putovali späť do pekárne na strúhanku a dnes ich berie náš dodávateľ a kŕmi nimi svoje zvieratá.“

Ak opustíte predajňu a vyjdete po schodoch do priestorov výroby priamo nad ňou, atmosféra sa zmení nielen prostredím, ale výrazne aj vôňou. Dominuje tu horčicou podfarbená umami vôňa prudko opečeného hovädzieho mäsa, čo nie je div, keďže denne sa na poschodí upečie dobrých 300 kilogramov hovädzieho roastbeefu, nakrája sa a spracuje na chlebíčky.

V bežné dni. Na Valentína je to 600 kilogramov, na Vianoce potom 1,2 tony.

Alebo, inak povedané: Roastbeefový chlebíček sa teší spoľahlivej obľube, nasledujú nezničiteľné klasiky vlašský šalát, srbská nátierka a staré dobré lososové rezne červené ako hasiaci prístroj.

Napriek tomuto skôr kultúrne konzervatívnemu správaniu spotrebiteľov sa sortiment počas desaťročí rozšíril z približne dvadsiatich originálnych Frankowitschových prvotných chlebíčkov na približne štyridsať rôznych, nehovoriac o niektorých prepadákoch, ktoré z ponuky opäť zmizli: „Osso collo z nejakého dôvodu vôbec nešlo. A čo sme tiež vyradili, bola nesmierne náročná kreácia otca z konca osemdesiatych rokov: bravčová panenka, pečeňová nátierka a pomaranč.“

Ale jedno spája všetky chlebíčky, tie vyradené aj tie súčasné, tie veľmi obľúbené aj tie okrajové: magický lesk majonézy. Každý deň sa jej zamieša najmenej päťdesiat kíl, skladuje sa vo veľkých plastových vedrách, plní do cukrárskych vreciek a nanáša ako drobné arabesky.

Na potrebnú ľahkosť švihu treba mimochodom najprv trénovať, ako už teraz viem z prvej, teda vlastnej ruky. Ak ste už dlhšie nedržali v ruke cukrárske vrecko, je takmer nevyhnutné, že si za prvý tucet vlastnoručne majonézou obložených chlebíčkov vyslúžite hrdelný ženský smiech, doplnený o šarmantné štajerské: „Ešte nie také zlé, ale predať sa to takto nedá.“

Nanášanie majonézy mimochodom nie je v rozpore s mojím očakávaním samostatná práca, ktorú vykonáva osoba s najkrajším rukopisom pri zdobení; v chlebíčkovej manufaktúre vládnu všeobecne pred-tayloristické pracovné podmienky: každý chlebíček obkladá jedna osoba všetkými komponentmi, tak ako by ste to urobili doma.

Alebo práve nie celkom tak: Samozrejme, existuje trik, ako obtočiť plátok šunky dvakrát okolo palca tak, aby na sendviči ležal v elegantnom oblúku, a ďalší trik pre kolieska salámy a ďalší pre usporiadanie kreviet. Žiadne čarodejníctvo, ale viac úsilia, než by ste si zvyčajne sami dali. A absolútne nevyhnutné v zmysle starostlivosti o stálych zákazníkov, pretože, spomeňme si: „Beda, ak uhorka leží zle.“

Ak prejdete z priestoru výroby chlebíčkov cez dvere, ktoré sú zrejme celkom nepriedušné pre pachy, okamžite vás namiesto korenistého oparu z roastbeefu ovanie jemná sladkosť: ste v cukrárni.

A nie v cukrárenskej výrobni, ako objasňuje Stefan Heissenberger, ktorý tu sám tri roky pracoval. Možno genius loci tu jednoducho priťahuje frankofilných prevádzkovateľov. Čo je pre zakladateľa chlieb a pre brata víno, to je preňho sladkosť a tým aj vrúcna čokoládová spolupráca s Valrhona.

Práve sa tu vyrábajú umelecké jedlé dezertné formičky, viacdňový proces, pri ktorom sa najprv rôzne čokoládové vzory vytvarujú pomocou hrebeňa na čokoládu, potom šokovo zmrazia, zalejú piškótovým cestom, upečú, orežú a vložia do formičiek, kým nakoniec v podobe jedného z viac ako dvadsiatich štandardných mignonov nespatria svetlo vitríny so sladkosťami.

A pretože, ako bolo spomenuté na začiatku, Frankowitsch vzorovo napĺňa potrebu dôstojnej, známej normality, ani zvyšná ponuka nie je prehnane avantgardná: červená repa sa tu ešte stále dáva na chlieb ako rustikálna nátierka a nie ako džem do mille-feuille; sladké domáce klasiky sa volajú „Don Giovanni“ a „Torta Tiffany“ a stoja, hoci sú zložitejšie a rafinovanejšie, takpovediac v strede života a v ničom nezaostávajú za majonézou nasýtenými chlebíčkami podniku, pokiaľ ide o kalorickú hustotu. Nádhera.

Potom už chcete len sedieť s kávou pred dverami na slnku. A cítiť život ako krásny. A ako normálny a dôstojný.

www.frankowitsch.at

Práve sa tu vyrábajú umelecké jedlé dezertné formičky, viacdňový proces, pri ktorom sa najprv rôzne čokoládové vzory vytvarujú pomocou hrebeňa na čokoládu, potom šokovo zmrazia, zalejú piškótovým cestom, upečú, orežú a vložia do formičiek, kým nakoniec v podobe jedného z viac ako dvadsiatich štandardných mignonov nespatria svetlo vitríny so sladkosťami.

A pretože, ako bolo spomenuté na začiatku, Frankowitsch vzorovo napĺňa potrebu dôstojnej, známej normality, ani zvyšná ponuka nie je prehnane avantgardná: červená repa sa tu ešte stále dáva na chlieb ako rustikálna nátierka a nie ako džem do mille-feuille; sladké domáce klasiky sa volajú „Don Giovanni“ a „Torta Tiffany“ a stoja, hoci sú zložitejšie a rafinovanejšie, takpovediac v strede života a v ničom nezaostávajú za majonézou nasýtenými chlebíčkami podniku, pokiaľ ide o kalorickú hustotu. Nádhera.

Potom už chcete len sedieť s kávou pred dverami na slnku. A cítiť život ako krásny. A ako normálny a dôstojný.

www.frankowitsch.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!