Broiler, grilované kurča, kulinársky hit niekdajšej NDR, bolo detským obľúbeným jedlom „Vorstadtweib“ (zúfalej manželky z predmestia) Adiny Vetterovej. Zostalo ním dodnes. Znovu ho objavila vo Wienerwalde: vo Waldschenke Staar, kde sa kurčatá otáčajú na rošte nad otvoreným ohňom.
Text: Ro Raftl · Fotografie: Philipp Horak
„Prežierame sa okolím“. Prosím? Adina Vetterová a jej milý Lucas Gregorowicz sú takí štíhli – veď viete: tá sladká intrigánka Sabine Herold a ten vyčúraný zlosyn Berti zo seriálu Vorstadtweiber –, že si ich človek spája nanajvýš tak so smoothies a šalátom. Ale kdeže. „Okolie najlepšie preskúmate cez reštaurácie,“ hovorí Adina stále v eufórii z minulej dovolenky: Loďou z Janova na Sardíniu, ďalej na motorke a autobusom po západnom pobreží až na juh. Dostali sa doprostred oslích pretekov, kúpili pre Lucasa jeden z preslávených vreckových nožíkov od Piera Fogarizzu a pričuchli-ochutnali-poobhrýzali-olízali: tenkú chrumkavú placku „carta di musica“, aromatické ovčie a kozie syry, mäso pečené v zemnej peci „a carragiu“, vzácne ikry z parmice pásikavej bottarga, vzdušné taštičky, olivový olej, tmavozlatý korenistý med, bylinky s trpkou vôňou.
Jednoduché. Blízke prírode. Archaické. Romantické. Chuť vychutnávať si. Odkedy prišla Vetterová do Viedne do Burgtheateru a v roku 2006 debutovala v hre Jona Fosseho Noc spieva svoje piesne (Schlaf): „Viedeň ma kulinársky prebudila.“ Hovorí to často. Hihi, a bol to práve švajčiarsky kolega, ktorý jej vysvetlil, že po namáhavých skúškach sa treba dobre najesť, a ukázal jej tie najvtipnejšie viedenské podniky: Oswald & Kalb, Café Engländer, Schnattl, Flein – a samozrejme Stomach, ktorý sa vďaka Clausovi Peymannovi a Georgeovi Taborimu stal posvätným a obľúbeným hostincom Luca Bondyho. Už len kvôli dvom mačkám, ktoré vždy oddychujú na kachľovej peci. Luc, áno Luc, je tak smutné, že odišiel príliš skoro, bol to generátor energie, básnik, nesmierne zaujímajúci sa o všetko dianie vo svete. Adina bola Cordelia v jeho Kráľovi Learovi, a áno, aj na jeho pohrebe v Paríži.
„Títo starí režiséri si vás podmania celú, 24 hodín denne, počas spoločnej práce: Čo čítaš, čo si myslíš, čo robíš, ideš jesť? Kam? Poďme jesť! Človek sa do toho úplne ponoril. Jedlo pritom bolo veľmi dôležité.“ Peter Zadek, u ktorého hrala v Peer Gyntovi na Berliner Ensemble pastierku, „mal so sebou vlastného kuchára, ktorý varil pre hercov. Všetci museli byť stále prítomní a počas jedla sa hovorilo o hre, pričom vznikali nové nápady, ktoré sa premietli do nasledujúcej skúšky.“
Pred usadením sa vo Viedni mala táto Berlíňanka nočnú moru, „že sa stratím“. To množstvo zelene ju upokojilo: „Chodila som autobusom so svojím psom na Höhenstraße, behala som po Wienerwalde. Náhodou som odbočila a našla Waldschenke Staar. Ha! Ten rustikálny útulný vidiecky dom, kaplnka za ním s hlučnými zvonmi, pani so stánkom s džemom a orechovicou pri ceste, kurčatá na grile so štipľavo okorenenou chrumkavou kožou, stehienka na obhrýzanie!“ Povedala o tom všetkým priateľom. Nikto ten podnik nepoznal. Ju nadchol.
Skoro ešte o kúsok viac Kleinsasserhof pri Millstätterskom jazere. Dobre, je to dosť ďaleko: štyri hodiny. „Ale také bláznivé miesto! Zariadené s toľkou láskou, človek sa hneď cíti tak dobre. A varia tam tiež tak skvelo!“ Miesto na oddych. Pretože. Adina vo Viedni nepribrala, skôr schudla, a Berlínčania sa čudovali, ako je to možné v meste múčnych jedál. Nuž. Burgtheater vyčerpával. A natáčanie televíznej lahôdky Davida Schalka Braunschlag v regióne Waldviertel, v ktorom ako cool emancipovaná nemecká slúžka Silke privádza vatikánskeho komisára Banyardiho alias Manuela Rubeya k šialenej pozemskej láske.
Odvtedy vie zabíjať ošípané. Naučila sa to u Geitzenauera na Litschauer Stadtplatz – áno, tohto zázračného mäsiara, od ktorého Domschitz vo Vestibule a Engländers odoberajú „neuveriteľnú pečeňovú fašírku“. Mäsiar s psychiatrickou (alebo prefíkanou?) rafinovanosťou: ktorý si ošípané najskôr na svojom dvore na seba zvykne, takže nekvičia, keď použije jatočnú pištoľ. Pffft! Pri výstrele sa Adina musela pozerať inam, ale fascinovalo ju, že Franz Geitzenauer rozreže prasiatko a vypitve ho bez toho, aby tiekla krv (aj to, že šomral o svojej profesijnej cti, keď chcel kameraman za každú cenu vidieť krv). Umenie rozrezávania teraz ovláda, aj plnenie krvavničiek. Okrem toho trik, ako možno nosiť kura dve hodiny takmer nehybne na ruke: „Zaklínač vtákov – pravdepodobne to bol krotiteľ zvierat – mi prezradil, že stačí malé ťuknutie do zobáka, ak sa sliepka začne natriasať. Potom zostane pokojná.“ Majstri boli spokojní: „Keby to náhodou s herectvom nevyšlo...“, ponúkol jej Geitzenauer. Smeje sa, nie bez polichotenia: „Zabíjanie je úplne zmyslový proces, bola som nadopovaná adrenalínom. Ale. Čo by mi prekážalo, bol ten intenzívny zápach krvi. Ten sa drží v nose minimálne týždeň, a ktovie, možno aj na pokožke...“ Pomaly je jasné, prečo Adina nepribrala. Potom. Prišla na svet dcéra Greta. Jej otecko je Wolfgang König, produkčný manažér v Superfilme. Mamička Grete vždy varila čerstvo. Ani raz nedala hotový detský príkrm v poháriku. Pokoj, radosť, pohoda.
Až kým neprišlo k únosu nevesty. A teraz sa pohybujeme v divadelnom prostredí. Takže si, prosím, na chvíľu spomeňte na starých Grékov, na Parida, ktorý, očarený Afroditou, uniesol Helenu a vyvolal tým trójsku vojnu. V Burg-Kasino, v literárnej koláži Matthiasa Hartmanna Trójsky kôň, naplnili Lucas Gregorowicz a Adina Vetterová svoje úlohy takou hravosťou, že si už od onoho mája pred štyrmi rokmi nevedia predstaviť život jeden bez druhého. Láska. V dobrom i v zlom. Svadobná cesta do New Yorku. Varia spoločne. Alebo každý pre toho druhého. ON miluje JEJ ruský boršč.
A. Nenastala žiadna vojna v osvietených časoch, ale patchwork. Pekne a dobre pre Gretu. Bude mať šesť rokov a pôjde do školy v Berlíne. Adina a Lucas sa v júni sťahujú. Ich angažmány v Burgtheater sa v novej ére skončili; či budú súčasťou tretej série Vorstadtweiber, je neisté. Ale. Gregorowicza, ktorý sa narodil v Londýne a vyrastal v Poľsku, možno práve vidieť v kine v Schrotten, filme o túlavých klanoch zberačov šrotu a o láske a šťastí. Vetterová, ktorá sa naposledy mohla v Burg-Kasino ako slečna Andacht v zdramatizovanom detskom románe Ericha Kästnera Pünktchen a Anton (Bodka a Anton) komicky zle správať, nakrútila v apríli brémsku časť Tatortu, Echolot, v ktorom zomrie pri veľkolepej autonehode. Vysielať sa bude 30. októbra – „Zábavné natáčanie,“ myslí si. Ľudia, ktorí ju oslovia na ulici, sú úplne iní než tí z exkluzívneho divadelného kruhu. „Aj keď úloha ako Sabine Herold je niekedy trochu nervy drásajúca, tá jej prešibaná ctižiadosť, muži a Helga a znova muži, od ktorých niečo chce a niečo potrebuje. Robí sa tým takou malou a úzkoprsou. Ach, Sabine je jednoducho mimo! Robí stále tú istú chybu. Nevidí, že platňa má škrabanec a že by mohla otočiť na druhú stranu. Ale to je pravdepodobne najťažšia úloha v živote.“
Takže domov. K broilerom, ku Ketwurst, k NDR-hotdogu, k varenej klobáse s kečupom v žemli, k Leckermäulchen, tomu tvarohovému jedlu s blond vrkočom vpredu, a Nudossi, tomu, ako niektorí nachádzajú, „oveľa orechovejšiemu“ Nutellu Východu. Tá sexi pôvabná tmavá blondínka s skepticky kritickým a potom opäť odovzdane žiariacim pohľadom vyrástla na Alexe v centre Berlína. Teda 9 rokov v NDR. Adina má 36 rokov.
„Vždy chutné a čerstvé z trhu“, trúbila tam reklama od konca šesťdesiatych rokov – keď sa grilované kurčatá v troch Broiler Baroch so servisným personálom v károvanom bavlnenom oblečení stali kulinárskym hitom. Adino absolútne najobľúbenejšie jedlo až dodnes. Mama nebola taká nadaná kuchárka, architektka, angažovaná, takže dcéra si len v ústach vychutnáva, že mama stavia na podpaľačstve Willyho Brandta. Kurča však bolo aj v prvý deň v škótskej internátnej škole Gordonstoun po tom, čo Adinin otec, scénograf a kostýmový výtvarník na dôchodku, usúdil, „že je to dobrý nápad, poslať dieťa z NDR raz ďalej od domova“. Aj princ Charles tam bol (predtým) a veľa malých drzých princov. „Plná poľná disciplíny, veľa, veľa športu, štruktúrovaný denný plán, školská uniforma: modré sukne, sivé vlnené podkolienky, tmavomodré košele, shetlandské svetre a kabáty dufflecoat.“ Jasné, že tá plachá vzrušená jedenásťročná dievčina, sama ďaleko od domova, najskôr všade nakúkala („spotená!“), či sa kuracie stehná v tejto vyberanej inštitúcii jedia aj prstami. „Samozrejme, že nie. S nožom a vidličkou! Aká škoda... pretože práve to obhrýzanie robí jedenie kurčaťa takým zmyselným.“
Prinajmenšom rovnako intenzívne jej chýbali super chrumkavé východniarske kukuričné lupienky od Vitus Wurzen. Namiesto toho bol na raňajky plátok toastu a druh, akási lisovaná ovsená tehla, ktorá v mlieku zmäkla a napučala do kašovitej hmoty, trochu chuti získala len vďaka cukru. Aspoň niečo. Večer kakao a keksík. A cez víkendy jedlo pre teenagerov: burger, pizza, fast food. Ale v zásade zdravá výživa. Jednoduchá. Adina bola zvyknutá na domácu stravu.
Stará mama Ruth, ktorá skladala akordeóny na bežiacom páse, veľa varila. Hovädzie rolády, na narodeniny vo februári zmrzlinovú tortu a jej majstrovský tvarohový koláč Eierschecke. Stará mama Gisela mala záhradu v Lüptitzi, v ktorej pestovala špargľu a šalát, v ktorej boli dokonca naplánované viniče a vlastná plocha pre vianočné stromčeky. Tam sedemročná Adina ochutnala žihľavovú polievku a žihľavový šalát a zistila, že sú „veľmi dobré“, hoci sa jej zdalo nemysliteľné prehltnúť bylinu, ktorá pálila holé nohy. Zelenina, zemiaky, všetko, čo stará mama Gisela varila, bolo čerstvo zozbierané. A bolo to dobré. „Je to už zase úplne v móde okolo Berlína: odsťahovať sa, chovať prasa a pár kurčiat a vysadiť si vlastnú záhradu. Áno, som sama opäť na ceste tam. Učiť sa, potrebovať stále menej. Čím menej potrebuješ, aj od ľudí, tým slobodnejšie sa cítiš.“
Vlastne je boršč ukrajinské hlavné jedlo. Podobné polievky z červenej repy existujú aj v Poľsku, Litve, Rumunsku alebo Moldavsku. Ale zvyčajne sa boršč spája s ruskou kuchyňou a je známy aj ako ruská červená polievka. Niet divu – boršč patrí v Rusku už po stáročia k najobľúbenejším jedlám.
Ingrediencie (pre 4–6 osôb)
2 l hovädzieho vývaru (alebo vody)
200 g hovädzieho mäsa
2 bobkové listy
1 cibuľa
200 g bielej kapusty
150 g zemiakov
200 g červenej repy
100 g mrkvy
1 PL paradajkového pretlaku
100 g masti, slaniny alebo masla
1 PL cukru
1 PL octu (3 %)
100 g kyslej smotany
petržlen a/alebo pór, soľ, korenie
Príprava
Hovädzí vývar (dá sa pripraviť aj deň vopred): Mäso zaliať studenou vodou a krátko nechať zovrieť. Vodu zliať, odstrániť zvyšky peny z hrnca. Mäso opäť zaliať horúcou vodou, nechať zovrieť, pridať celú cibuľu a bobkové listy a variť na miernom ohni cca 2 hodiny.
Vyvarenú cibuľu a bobkové listy vybrať z polievky. Mäso vybrať a nakrájať na malé kúsky.
Zemiaky nakrájať na hrubšie rezance, bielu kapustu nastrúhať. Oboje pridať do vriacej polievky a variť 15 minút.
Červenú repu a mrkvu nakrájať na jemné rezance alebo nastrúhať.
Masť, slaninu alebo maslo rozohriať na panvici a červenú repu v nej dusiť 10–15 minút na miernom ohni.
Pridať paradajkový pretlak, cukor a ocot a krátko ďalej dusiť. Ak je zmes príliš suchá, priliať trochu vývaru (alebo vody).
Pridať mrkvu. Pod pokrievkou dusiť ďalších 10 minút.
Dusenú zeleninu pridať do hrnca.
Pridať mäso a variť ďalších 5 minút.
Dochutiť soľou a korením.
Boršč sa servíruje s jemne nasekanou
petržlenovou vňaťou alebo pórom a kyslou smotanou (1–2 PL na porciu). K tomu sa hodí čierny chlieb.