A-La-Carte

PICANTE

Tacos, salsa verde, viedenský rezeň. Srdce v hlase, fantázia v nadbytku, odvaha k premene. Všestranný talent v lete cez spletité svety. Mozart ako najvyššia inštancia. Rolando Villazón o rovnováhe pálivosti: v živote a pri vychutnávaní čili, základného korenia Mexika.  Text: Ro RaftlFoto: Christof Wagner Silné farby, ako ich poznáme od…


Tacos, salsa verde, viedenský rezeň. Srdce v hlase, fantázia v nadbytku, odvaha k premene. Všestranný talent v lete cez spletité svety. Mozart ako najvyššia inštancia. Rolando Villazón o rovnováhe pálivosti: v živote a pri vychutnávaní čili, základného korenia Mexika. 

Text: Ro Raftl
Foto: Christof Wagner

Silné farby, ako ich poznáme z obrazov Fridy Kahlo. Limetkovo-uhorková zelená ako ľadová margarita vo vysokých pohároch. Viva México! Cvrkot vtákov a bzučanie včiel v pestrej oáze Die Cabreras – „Pastieri kôz“ – ďaleko od zhonu salzburského festivalu. Vznikla zo salzbursko-mexického manželstva z lásky: Eva Költringer & Abraham Cabrera. Dnes je v Priesterhausgasse deň voľna. Ale pre priateľa je vždy otvorené: Rolando Villazón, najobľúbenejší Mexičan v Salzburgu s rakúskymi predkami. Crossover bohatých talentov & chutí. Starý otec Emil(io) Roth bol hviezdou na futbalových ihriskách v Mexiku. Jeho vnuk pridáva k viedenskému rezňu avokádo a salsu verde – ako predviedol s výkrikmi „Ach!“ a „Jöh!“ na galavečere k svojim 50. narodeninám v Mozarteu.

V meste je poriadne horúco. Napriek tomu snívate o tom, že svetová hviezda prišliape na bicykli. Ako mladý Vian v treťom Villazónovom románe Amadeus na bicykli – tak pôsobivo vyrozprával jeho horúce, zasnené a divoké jazdy za vnútornou slobodou. Jazdy cez nádherne očarený a zároveň živo pulzujúci Salzburg. Je to aj cestovný sprievodca, dokonca aj pre znalcov Mozarta. 

Ale nie. Žiadne sólo na pedáloch. Je deň po jasote & standing ovations za letnú reprízu jeho naštudovania Rossiniho opery Barbier zo Sevilly s Ceciliou Bartoli. 

Režisér vtedy nezostáva sám, a tak sa to cez záhradnú bránu Cabrerovcov valí ako z darčekového koša: Christine Forstner, tlačová šéfka Medzinárodnej nadácie Mozarteum, ktorej je Villazón umeleckým riaditeľom a intendantom Mozartovho týždňa; jeho berlínska manažérka; jeho krásna manželka, psychologička Lucia; päť divoko kučeravých tínedžerov v trendovom grunge štýle, z ktorých dvaja sú synovia Dario a Matteo, ktorí sa napriek starším generáciám spolu výborne bavia. 

KDE je však ocko? Svetoznámy tenorista Rolando? Prikráda sa zozadu. 

Iskrivé oči, čierna rozstrapatená hriva nad (odhadom) desaťdňovým strniskom, úplne ten istý bláznivý klaun, ktorý ako ambasádor Red Noses Clowndoctors International navštevuje detské nemocnice až na hraniciach Ukrajiny. Prebehol hlavným vchodom, aby najprv objal priateľa Abrahama v očakávaní mexických lahôdok. Samozrejme, varí aj sám. Keď. Práve. Nie je niekde vo svete na cestách. Potom. V Neuilly-sur-Seine pri Paríži oslavuje víkendové raňajky pre rodinu. Šťavnaté, slané, sladké.

„Mám 50,“ hovorí, „a teší ma, že som slobodný od mnohých vecí, ktoré vám spôsobujú obrovský stres, keď ste mladí.“ Poháňa hlas do zhonu: „Byť najlepší! Získať túto a túto rolu! Spievať v tomto a tomto divadle! Byť milovaný publikom! A ešte toto a ešte… Tento stres si už nepripúšťam.“ Nuž. Vibruje energiou. Predstavíte si, ako švihácky balansuje raňajkový podnos. Čo všetko je na ňom? 

Čerstvo vytlačené šťavy, jasné, úhľadne nakrájané ovocie, ananás, mango, melón. Niekedy quesadillas – tie tortilly preložené cez syr v strede, ktoré sa potom pečú alebo vyprážajú. Niekedy Huevos a la mexicana. Jednoduchým spôsobom, s cibuľou, nahrubo nakrájanými paradajkami, zelenými čili papričkami, na to vajcia, a miešať, kým nestuhnú. Na bohatý brunch doplnené ako Huevos rancheros: vtedy vajcia sprevádza smažená fazuľa, kura, hovädzie, avokádo. A samozrejme vždy so salsou! Z tomatillos / zelených paradajok / červených paradajok / s koriandrom, cibuľou, čili, občas cesnakové, občas s nasekanými mandľami… 

„Každá mexická rodina má svoj najobľúbenejší, jediný pravý spôsob prípravy,“ vysvetľuje Señora Lucia, zatiaľ čo Señor Rolando robí fotomodel. Mali 15 rokov, keď sa spoznali v Mexico City, nikto nemusí nikomu vysvetľovať, ako má chutiť salsa. Aj keď už dávno žijú v Paríži, Villazón sa v roku 2007 stal „Francúzom“ a bol vymenovaný za Chevalier dans l’Ordre des Arts et des Lettres. „V 9. obvode sú dva báječné mexické lahôdkové obchody,“ hovorí Madame, „ale omáčky si robíme doma. S čili Marroquí. Z trhu v Neuilly-sur-Seine, úplne nablízku.“

„Profesor“ Cabrera nám dáva ochutnať svoje varianty: zelenú, červenú, veľmi štipľavú, menej štipľavú. Ovocno-kyslé tomatillos si pestuje sám. Samozrejme, za barom stojí aj platňa z ušľachtilej ocele, na ktorej sa paradajky, tomatillos a nopales, teda listy kaktusu, môžu opekať, ba až prihorieť. Pretože: „Salsy z pripálených surovín rozvinú hlbokú, aj keď decentnú dymovú chuť, pre mnohých
tú úplne najlepšiu.“ A. Používa Jalapeños. 

Kľúčové slovo pre stand-up klauna počas fotopauzy. Gesto za gestom, v jeho ležérnej nemčine, ktorú sa naučil na Colegio Alemán Alexander von Humboldt v Mexico City. Ďakujem prababičke! Ako rakúska emigrantka nielen obaľovala viedenské rezne, ale želala si aj, aby jej
pravnuk niečo pochytil z jej kultúry… 

Takže. Así: „Chuť mexických čili je intenzívnejšia, pôda je iná ako tu. Jalapeños mexicanos – huaaa! V Európe tiež picante. Ale. Keď mi priatelia prinesú Jalapeños z domova a ja s nimi varím – oooohhhh! Vždy zabudnem, aké sú pálivé.“ Klauni z jeho prvého románu Kunststücke, španielsky Malabares, doslova žonglovanie, posielajú pozdravy z detskej oslavy.

Kuchynsky filozoficky poznamenáva: „Nič nie je ťažšie ako rovnováha pálivosti. Čili musí byť v rovnováhe s tým, čo varíme. Musím vopred vedieť, aká štipľavá je salsa, potom viem, koľko jej môžem dať. Inak je všetko ostatné pokazené.“ 

Metafora pre vysoko nadaného človeka, ktorý si život vychutnáva s pôžitkom. S prekypujúcimi skokmi fantázie. S posadnutou túžbou tvoriť medzi romantickým citom a intelektuálnou presnosťou, medzi optimizmom a melanchóliou. Ktorý už ako dvanásťročný skúšal to, čo neskôr zrealizoval. 

Spievať dušou. „Zostáva to najdôležitejšie a najkrajšie. Kontakt s dielom a publikom je najbezprostrednejší,“ upevňuje. Vtedy. „Bola to platňa Plácida Dominga, Love Songs – a ja som bol do toho hlasu zamilovaný a snažil som sa spievať ako on. V sprche.
Každý deň.“ Fanúšikovia Villazóna vedia: Riaditeľ Akadémie múzických umení prišiel na návštevu k susedovi. Počul Rolanda a pozval ho na konkurz. „Dva roky som paralelne popri škole študoval divadlo, balet a hudbu. Klasiku nie – profesor bol rockový fanúšik. Ale bolo mi jasné, že chcem stáť na javisku.“ 

Preto. Nekreslil o nič menej komiksov, nečítal o nič menej, svetovú literatúru, celé noci. Hovorí: „Každý čitateľ chce niekedy sám niečo napísať. Začal som ako dvanásťročný, novelami a sonetmi, ach, diabolské tie rýmové schémy a-b-b-a atď. Písať budem vždy, aj keby už nikto nechcel publikovať moje knihy.“ 

Nájdenie času nie je také ťažké: „Mám len mobil na telefonovanie, nie smartfón. Nesurfujem na Instagrame, Twitteri ani Facebooku. To odľahčuje.“ 

Ako chlapec, ako mladý muž inhaloval literatúru ako realitu, fascinovaný Huckom Finnom, Dona Quijotom alebo Mahátmom Gándhím, napodobňoval ich – nie, žil ich. Oholil si hlavu a chodil bosý v dlhých odevoch. Aj v kláštore v horách, aby sa stal kňazom, posadnutý kresťanským duchom La-Salle školy, kam ho rodičia od 14 rokov posielali. Usmieva sa: „Teraz som už dávno ateista.“ Iba idealistom zostal. Zbiera dary pre organizácie na ochranu ľudských práv, a nie, to nehovorí on. To stojí v desiatkach príbehov. Rovnako aj výťažok z galavečera v Mozarteu k jeho päťdesiatke išiel nadácii, ktorú pandémia finančne ťažko skúšala. Pomáhali špičkoví spolupútnici: Regula Mühlemann, Magdalena Kožena, Michael Volle – a Applauso! – Plácido Domingo: „Pre mňa je najväčší. Bodka.“ Na dezert boli Sacherove kocky a tequila. Umenie & láska & humor. 

Nová láska, stará láska: „Mozart na mňa čakal.“ Tým končí Stepný vlk od Hermanna Hesseho, jedna z kníh, ktorými sa Rolando v Mexico City cítil nadmieru inšpirovaný.

„Štartovací výstrel k bezprecedentnej svetovej kariére“, ako znie klišé z archívov, dal veľký barytonista Arturo Nieto, profesor na hudobnom konzervatóriu. Počul 18-ročného spievať na školskej slávnosti Granada à la Domingo, stal sa jeho učiteľom a zoznámil ho s operou. Jaaa! Napriek tomu štipľavo: Doobeda Villazón vyučoval dejepis, aby si financoval štúdium spevu poobede na konzervatóriu. Noci plynuli v kaviarňach Mexico City. Študentský život à la Bohème. 

V každom prípade čas na taco: „Milujeeem tacos. Stoja naozaj skoro nič v malých taquerías na ulici. Trochu nebezpečné, pretože neviete, čo jete. Často som mal bolesti brucha, napriek tomu som ich mal ďalej rád. Jedna taquería obzvlášť: Las Matracas na trhoch Naucalpan na severe mesta. Tie tacos campechanos s hovädzou šunkou, chorizom, cibuľou, limetkou! Tá avokádová salsa! Ale NIE ako guacamole. Len s limetkou a čili.“ Spomienka ho nadchýna: „S tromi je človek už sýty. Ale raz som ich zjedol OSEM.“

Ten najkrajší darček, keď prídu svokrovci z Mexika: „Vyvinuli vlastný chladiaci systém na 12-hodinový let. Idú do Las Matracas a prinesú mi tacos.“ Hoci obdivuje francúzsku kultúru stravovania, takmer vedecký prístup k syru, francúzska kuchyňa je mu „predsa len trochu príliš komplikovaná, príliš bohatá! Mám radšej čistejšie chute. Rád vidím, čo jem, ako v Taliansku, v Mexiku.“ Pekne prosí o prepáčenie: „Nevyrástol som na tejto chuti. Je to pre mňa PRÍLIŠ cudzie.“ Zhrnie to smejúc sa: „Francúzska kuchyňa je obrad, mexická je fiesta!“

Hoci. „Máme rovnako bohaté jedlá. Poviem len: Mole.“ Dobre, v pôvodnom recepte stáročia starej – vďaka tmavej čokoláde tmavohnedej, vďaka množstvu chipotles veľmi pálivej – teplej hustej omáčky je vymenovaných vyše sto surovín! Aj keď je dnes o niečo menej prepracovaná, perfektne sa hodí ku kuraťu a enchiladas.

Na Pan dulce, mexické kysnuté pečivo v tvare Conchas (mušle), Corbatas (kravaty), Trenzas (vrkoče), nedá dopustiť. „S cukrom, taak dobré! K horúcemu kakau.“ Ak nie Flan napolitano, ako sa v Mexiku volá krémový karamel. Áno, chuťové esencie z detstva. Duševná potrava. Ako fazuľa jeho starej mamy Concepción: „Čierna alebo hnedá fazuľa, smažená, ako pyré alebo polievka. Boli také fantastické! Nikde inde som také fazule nejedol… Teraz! Aké šťastie. Našli sme v Paríži anjela, ktorý vie fazuľu pripraviť ako stará mama.“ 

Nostalgia. Ďalší stand-up je naaranžovaný presne do bodky, keď hostiteľ naservíruje desiatu mexických detí z osemdesiatych rokov: kúsky jabĺk a manga, pásiky uhoriek, mrkvy, cukety, s limetkou a čili. „Každý deň prišiel ku škole malý vozík a predával čerstvo nakrájané ovocie a zeleninu s picante.“ 

Ach áno, pálivosť svetovej kariéry. Majstrovské kurzy; súťaže; 1999 na Domingovej Operàlii druhý, prvý v kategórii Zarzuelas a navyše cena publika. Európsky debut v Janove ako Des Grieux v Massenetovej Manon, vystúpenia v najdôležitejších operných domoch sveta. Ach áno, najslávnejší tenorista súčasnosti, odkedy sa v roku 2005 v Salzburgu s vtedy mladučkou Annou Netrebko ako Alfredo vo Verdiho La Traviata, neskôr ako Romeo v Gounodovom Roméo et Juliette a ako Rodolfo v Pucciniho La Bohéme ohnivo preháňal po posteliach a podlahách. Komu v sále vtedy nebolo horúco? Kto nakoniec neplakal? Nekontrolovaný ošiaľ pre cituplného speváka. 80 večerov do roka, exkluzívne všetky spoločenské radovánky. Čili dymilo. 2007 syndróm vyhorenia, ústup, pauza. V januári 2008 freneticky oslavovaný comeback s Wertherom vo Viedenskej štátnej opere. Robert Dornhelm sfilmoval La Bohéme s vysnívaným párom. Veľký TV-comeback obľúbenca s Domingom a Netrebko, tehotnou od Erwina Schrott, na finále futbalových MS pred zámkom Schönbrunn. Bravi! 

2009 ďalšia rana: genetická cysta na hlasivke. Operácia. Napriek tomu. O rok neskôr stál Rolando Villazón opäť na javisku. 

Od vtedy balansuje opatrnejšie. Žongluje so svojimi talentmi. Ako spevák, autor, operný režisér, moderátor klasickej hudby. Ako hrdina roadmovie México, ako vtipkár v Sezamovej ulici a… ako umelecký riaditeľ salzburskej nadácie Mozarteum. „Vnímam to ako radosť a zodpovednosť. Nerobím to ako etapu, aby som sa niekedy dostal do väčšieho domu. V Mozarteu je moje miesto. Hovorím celkom autenticky a plný energie: Mozartovi slúžiť!“

Dlho k tomu smeroval pedantne: „Čítal som Mozartove listy a stal sa pre mňa bratom v duchu,“ vysvetlil Villazón už v roku 2011 v rozhovore. V mníchovskom hudobnom obchode narazil na takmer nikdy nehrané koncertné árie Mozarta pre tenor; objavil senzačnú novú oblasť; ku svojmu vyznaniu lásky skladateľovi pridal vysoko zaujímavý album. Medzitým má v repertoári šesť Mozartových postáv – a šepká tak hrdo, akoby to bolo tajomstvo, že na budúcom Mozartovom týždni naštuduje Dona Giovanniho „polo-scénicky“. 

Akoby nebolo toľko iných projektov: „La sonnambula, ktorú som naštudoval v Paríži, ide teraz do MET v New Yorku. V Berlíne teraz Loge, moja prvá wagnerovská rola. Vždy dobrodružstvo, všetko to objavovať, spracovávať, realizovať.“ Publikum ide s ním. Čoskoro dôvod na mimoriadnu radosť: „Eisenstein je na programe.“ Hihi. Netopier. Vo Viedni? „Nesmiem hovoriť.“ Ale vrabce čvirikajú áno. 

Sem s tequilou! Alebo aspoň: dosť bolo vody, „vždy, veľa, každý deň skoro dva litre“, ktorú pije pred vystúpeniami, aby sa cítil dobre. „Až po predstavení – absolútne! – príde dobré studené pivo. Ešte lepšie, Michelada: pivo, citrón, ľad a trochu čili omáčky.“ Na to je teraz správny čas. Koniec koncov, Cabrerovci si nechávajú variť vlastné Mexican Pale Ale, samozrejme v Salzburgu, napriek tomu má trpkosladký nádych najlepších mexických pív. Salud! „Jednoducho objímam všetky projekty, ktoré mám,“ podnecuje Señor Rolando pocity. „Ako umelecký riaditeľ Mozartovho týždňa som sa vrátil k Mozartovi v čistej podobe. A akceptuje sa to a ľudia sú šťastní. Aj tí, ktorí si spočiatku mysleli, že je to ťažké. U skladateľa, ktorý napísal 600 diel. So what!“

Umenie s láskou a humorom. Mozart sa zaujímal o sláčikové kvartetá A varieté. Takže. Celá šírka: pre deti, tínedžerov, každú ženu, každého muža, vzdelaných občanov. Od bábkového divadla cez cirkusové čísla až po narodeninovú serenádu 27. januára pred Mozartovým rodným domom: Serenata Mexicana od Villazóna a Mariachis Negros. Zakaždým s veľkým návalom. Na finále sa hoduje: Würstel Amadé Mozart sa to oficiálne volá. V Stiegl-Keller s pivom, ktoré génius preukázateľne oceňoval.

Plnohodnotný život. Bohatý a skromný: Keď šéf ide počas Mozartovho týždňa veľmi skoro do práce, kúpi si „v Bille žemľu s viedenskou klobásou, syrom gouda, plátkami uhorky a paradajky“. A chutí. —

„V Mozarteu je moje miesto. <
Hovorím celkom autenticky a plný energie: <
Mozartovi slúžiť!“

Salud! Tequila robí dobre. Na vychutnanie okamihu.
Krátke zastavenie medzi projektmi, programami, premiérami.
„Nič nie je ťažšie ako rovnováha pálivosti,“ hovorí Rolando Villazón.

„Jednoducho objímam všetky projekty, ktoré mám. <
A je ich veľa.“

„Milujeeem tacos. <
S tromi je človek už sýty. <
Ale raz som ich zjedol osem.“

Svetoznámy, vysoko oslavovaný tenorista hrá klauna. Živý, drastický, vtipný, uletený. Nielen pri stole.
Klauni sú životná téma. Jeho román „Kunststücke” filozoficky žongluje s ich svetom. 

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!