V blízkej budúcnosti roboty prevezmú mnohé z našich pracovných miest, vrátane varenia a servisu, hovorí sa. A čo príde potom?
Fajčiarsky lokál nanovo? Hostinskí ako skutoční hrdinovia?
Text od Evy Rossmann · Ilustrácia od Andrého Sancheza
Hnev hostinských. Veľa sa o ňom v poslednom čase popísalo. Nejde o staré fámy, že to v niektorých kuchyniach má byť divoké, vrátane lietajúcich panvíc a po nich hádzaných mäsových vidličiek. Ani o nových kuchárskych hviezdach, ktoré sa v gastronomických časopisoch občas tvária až zarážajúco pochmúrne. Ide o … áno. Počuli sme to už dostatočne často a aj sme to rozoberali. Povinnosť registračných pokladníc vrátane všeobecného podozrenia z daňových únikov. (Ako to bolo? Kto je bez viny, nech hodí … nie, ani tam nie panvicou.) Byrokratické predpisy a kontroly, z ktorých človeku hučí v ušiach, zatiaľ čo čoraz viac sporákov prestáva dymiť. A apropo: K tomu sa pridávajú protifajčiarske opatrenia, naše spoločné alergény a, a, a.
Mnohí by skončili, veští sa. V skutočnosti poznám aj ja zopár takých, ktorí o tom uvažujú. Nepochopení, zaťažení, zotročení, hovoria … predovšetkým však asi bez nástupcov. Tieto jednotky kuchársko-servisno-samaritánsko-záchranárskych psov (niekedy aj s pálenkou) a čudákov, ktorí majú dodávať najlacnejšie menu rovnako ako zdravé a čerstvo uvarené jedlá z regiónu, pričom všetko musí vyzerať prinajmenšom tak krásne ako jedlo v televízii, sú čoraz zriedkavejšie. Nemyslím si, že nasledujúca generácia je pohodlnejšia, ale má (ešte) viac možností. Pracovne. Ale aj vo voľnom čase. Výkon sa definuje inak než v desaťročiach po vojne.
Kam sa vyvíja naša gastronómia? Spolu s hotelierstvom je napokon jedným z najdôležitejších hospodárskych odvetví krajiny.
Samozrejme, stále existujú tie dlhoročné prevádzky, ktoré aj dnes myslia v generáciách. V podniku Enzian v Zürse sa tento rok oslavovalo deväťdesiate výročie. Tak dlho je hotel na slnečnom svahu v držbe len jednej rodiny. Neustále sa prestavuje a modernizuje, ako pri ostatných hoteloch v ich okolí. V lete je nejeden zimný turistický rezort ľudoprázdny a plný žeriavov. Tam nejde o to, čo urobíte so ziskom zo sezóny (ak nejaký bol): športové auto, cesta okolo sveta, drahá priateľka. Ide o to vytrvať, zabezpečiť existenciu. Aby deti mohli pokračovať a pokračovať. Babička mala deväťdesiatpäť a ešte pred rokom stála vo svojej bielej zástere v kuchyni a stále pomáhala. Jednoducho preto, že to tak je. A pretože chcela.
Veľa rodiny je v hre aj pri niekom, kto zvládol balans medzi tradíciou a inováciou obzvlášť elegantne: Andreas Döllerer, vybavený hviezdami, čapicami a inými insígniami kuchárskeho umenia, vyrastený z tradične dobrého hostinca. Alpin-kreatívna-samostatná kuchyňa, popri tom ďalej rozvíjaná kuchyňa hostinca, k tomu vinotéka s lahodnými drobnosťami na zahryznutie, samozrejme, možnosti prenocovania v tom najpríjemnejšom duchu, lahôdky a, a, a … takto to tiež ide. Takto to však ide len vtedy, ak človek osobne dáva plný plyn a má šťastie, rodinu a navyše veľký talent. „Svetmi pôžitku“ nazýva tento celkový koncept. No dobre, je ešte celkom mladý. Kedy, ak nie teraz, by mal chcieť „dobývať svety“? Navyše, keď v blízkom Salzburgu pivovar Sternbräu, v ktorom údajne už Mozart rád sedával, označuje svoj mega-relaunch ako „Gastro-kozmos“. Areál je každopádne veľký. Mozart by zablúdil. Alebo by zostal visieť v „SternLounge“, kde dostanete naozaj pekné malé jedlá, bez toho, aby boli vďakabohu označované ako „Salzburg-tapas“ (alebo dokonca „Mozart-tapas“). Hostinský podniku sa označuje ako „konateľ“. Čie obchody vedie, som nezistila. Každopádne má titul magister. Čo už. Ja občas stojím v kuchyni u Buchingera a mám doktorát.
Čo príde, keď malí bez veľkého tradovaného pozadia a osobného supertalentu vypadnú? Moje podozrenie je, že profitujú tí, pre ktorých sú vyhlášky a predpisy už teraz šité na mieru: práve biznismeni, ktorí majú s hostinským alebo kuchárom toľko spoločného ako bojový pes s Buchingerovými labradorskými krížencami hľadajúcimi hľuzovky. Gastro-podnikatelia. Pre mňa už samotné slovo znie ako žalúdočné problémy. Ale tí vedia najskôr prehltnúť to, čo si vymyslia byrokrati a lobisti všetkých smerov. Bezzásahový pokladničný systém musí byť už len preto, lebo inak by vás zamestnanci mohli podvádzať. A namiesto toho, aby ste sami kontrolovali, či všetko s hygienou dobre funguje, je veľmi praktické mať štátneho potravinového inšpektora. Účtovné predpisy, ktoré Mitzi v kuchyni nechápe? Na to si človek drží účtovníka. A daňové poradenské kancelárie človek dnes potrebuje tak či onak, bez ohľadu na to, či prevádzka má tri zamestnankyne alebo stodvadsať. Jedlo … to bude potom pekne pravidelné. Všetko stále rovnaké a predvídateľné. Podľa prevádzky lepšie alebo horšie. Chute sú predsa rôzne. Jedni milujú blátivé žemle, iní kladú dôraz na to, aby sa na nich z jedálneho lístka usmievala televízna tvár. Bez ohľadu na to, kde ten chlap práve je. Vo všetkých svojich lokáloch nemôže variť súčasne. Možno je to tak či onak skôr šťastie.
Na druhej strane prosperujú „pop-upy“. Vrátane cool prevádzkarov lokálov, ktorí už pri otvorení vedia, že budú opäť zatvárať. Nič z budovania a trvácnosti. Padajúca hviezda namiesto „kozmos“ dimenzie. Ide o to byť tu a rýchlo preč. Možno inteligentný model, ako sa vyhnúť tým či oným problémom. Daňová kontrola? Prepáčte. Už tu nikto nie je. Inšpektorát práce? Čašníčka je už dávno v Austrálii a strihá ovce. Čo, tu niekto v rozpore s predpismi fajčil? Kde? Kedy? Miesto činu je dávno opäť garáž. A tie tri terénne autá, ktoré smrdia, sa nerátajú. Nikto si nemusí namýšľať, že sa môže stať štamgastom. Berte, čo teraz dostanete.
Na druhej strane: Nemusí byť naozaj všetko tak pevne dané. Možno aj skúšať a opäť vzdávať. A niekedy je pop-up naozaj dobrý. Nie, nehovorím o stotom nápade zarobiť peniaze na burgeroch (Mal už niekto klokaní burger???). Existuje aj niečo ako Die Liebe in der Marktwirtschaft, už v základe iný (na dlhodobé pôsobenie koncipovaný) koncept reštaurácie, v ktorej začiatkom roka mohli sýrski kuchári pop-up štýlom dokázať, čo vedia. Tam som sa nielen dobre najedla (kuchyňa okolo Sýrie a Libanonu je ale aj naozaj napínavá), ale zrazu bolo úplne samozrejmé dať sa do reči s ľuďmi, ktorých k nám vyhnala vojna. Na rovnakej úrovni. Pretože sa tu i tam profesionálne varí. Pretože biografie často ani nie sú tak odlišné. Pretože hostince boli oddávna miestami stretnutí, celkom bez strojeného pretvárky.
Ale možno bude všetko aj tak úplne inak. Premýšľajme jednoducho ešte ďalej do budúcnosti. Poradenská firma A.T. Kearney nedávno skúmala, aký vplyv bude mať digitalizácia a automatizácia na budúcnosť nášho pracovného sveta. Mnoho pracovných miest, prorokuje, bude v roku 2030 vykonávať roboty. Medzi „Top 10 najohrozenejších profesií“ sa na 3. mieste nachádza „Gastronomický servis“. A na 6. mieste „Kuchári/kuchárky“. Aký pokrok by to bol! Nikto nemusí viac uvažovať, či sa dá ženská obsluha dnes ešte nalákať zastaraným „Halo slečna!“. Taký robot nemá ani pohlavie, ani city. Pravdepodobne stačí krátke zapískanie, ktoré by ani nikto nemal za zlé. A už hovoríte číslo do humanoidne tvarovanej časti na prijímanie príkazov a ak ste boli dosť zrozumiteľní, tak vám ten high-tech zázrak prinesie aj jedlo, ktoré ste si objednali z digitálneho jedálneho lístka s 3D fotkami. A čo ak hosť budúcnosti trpí alergiou na zeler? Alebo jednoducho nenávidí ryžu, hoci by mala byť ako príloha? Robo-Susi potom jednoducho prinesie jedlo, pri ktorom nie je naprogramovaný žiadny zeler alebo ryža. Smola, ak ani to nemáte radi. Ale pravdepodobne sa to dá vrátiť a ten-tá-to robot má podľa potreby horúce alebo chladné ruky. Len ak sa príliš veľa objednáva a je na ceste viac nových obslužných jednotiek, mohli by pri programovaní zabudnuté gastronomické chaotické situácie vyvolať podráždenie, zmätok, bezcieľne sa kotúľajúce roboty, dokonca vybuchnuté obvody. Vlastne tak či onak ako teraz občas tiež. Len bez ľudskosti.
A potom tie robotické kuchyne … Niektorým pravdepodobne zabudujú mrazničku rovno do tela, vrátane patričnej nožnicovej ruky na otváranie obalov. Nič nebude viac pripálené, každý rezeň je presne rovnako veľký a vypráža sa presne päť minút v presne vždy rovnako horúcom tuku. Žiadny kuchár sa nesťažuje, pretože posledná komplikovaná objednávka príde až desať minút po záverečnej. Pretože už ani tak neexistujú komplikované objednávky. A pretože Robo-Andi nebol naprogramovaný na to, aby sa sťažoval.
Ale niečo podobné si vymyslel už Woody Allen. V „Spáčovi“ sa Miles Monroe, džezový hudobník a majiteľ vegetariánskej reštaurácie U šťastnej mrkvy, zobudí o dvesto rokov neskôr z umelého hlbokého spánku. A je vo veľmi zmenenom svete. Pre dokonalý a čistý sex existuje prístroj. Instantný puding rastie do nevídaných rozmerov a nekontrolovane sa šíri po celej budúcej kuchyni. A potom sa Miles dozvie, že nasýtené živočíšne tuky boli medzitým uznané ako nadmieru zdravé. Na tento šok mu ponúknu cigaretu.
„Ja som nefajčiar!“ zvolá zdesene a dostane odpoveď: „Je to tabak. Jedna z najzdravších vecí pre telo, aká existuje!“
Možno sa najneskôr potom stanú fajčiarske lokály opäť povinnými. A krátko nato sa hostinskí konečne stanú uznávanými hrdinami.
Práve vyšlo:
Eva Rossmann
Fadenkreuz
Viazané, 271 s.
19,90 €
ISBN 978-3-85256-668-9
Eva Rossmann bola novinárka predtým, než sa s kriminálkami o Mire Valensky stala bestsellerovou autorkou. Popri tom pracuje ako kuchárka v hostinci Manfreda Buchingera Zur Alten Schule.