Text Christian Grünwald · Fotografie Ingo Pertramer
Všetko na jazere Altausseer See je limitovaná edícia: vzácne týždne s nepretržitým slnečným žiarením, miesta na kúpanie pri jazere, stavebné pozemky, miesta v znamenitej „Wirtschaft“ (nedávno premenovanej na „Kantine 191“), kožené nohavice šité na mieru, sivony, priatelia, ktorých si tu ako obyvateľ mesta môžete nájsť. Ešte limitovanejšia, ešte vzácnejšia, taká zriedkavá, že niektorí ani neveria v jej skutočnú existenciu, je altausserská Lechpartie. Každoročne sa od septembra do novembra uskutoční len približne 20 týchto rybačiek. Človek sa odoberie do drevenej chatrče pri jazere, aby si v malej spoločnosti pri hudbe a niekoľkých nápojoch vychutnal skvelú rybu: altausserského sivona z jazera – prirodzene divo rastúceho, bez akéhokoľvek dokrmovania.
Trenie, v oblasti Ausseerland nazývané „Lechen“, dalo meno týmto rybačkám, ktoré sa pôvodne konali vtedy, keď sa ryby trieli. Pri „Lechfischen“ sa ryby chytajú do špeciálnych sietí na dne jazera. Opatrenie, ktoré sa dnes deje v úplnom pokoji mimo Lechpartie na presne definovaných miestach jazera. Ikry sa odoberajú ešte na člne a potom sa až do začiatku leta chovajú v malých jazerných nádržiach, aby sa nakoniec vypustili na slobodu jazera Altausseer See. Takto sa rok čo rok zabezpečuje zdravá populácia rýb.
Jazero Altausseer See je 214 hektárov veľký a až 44 metrov hlboký rybací raj, v ktorom žije z 80 percent sivon a z 20 percent pstruh. Tých pár jalcov, ktorí sa tu tiež vyskytujú, si takmer nevšimnete a so svojimi mnohými kosťami sú v bezpečí pred cielenými aktivitami rybolovu. Prirodzených nepriateľov ako šťuka, hlavátka či sumec sa tu altausserské ryby nemusia obávať – žiadni tu nie sú; výsledok dôslednej politiky zarybňovania počas stoviek rokov. Že napriek tomu nenaberajú tuk, súvisí zrejme s osviežujúco chladnými teplotami vody a hlavnou potravou: planktónom – a ničím iným. V lete sa ryby pri hľadaní potravy ponárajú do hĺbky až 16 metrov a sú vtedy pre rybárov ťažko dosiahnuteľné. Na jeseň ryby opäť plávajú v šiestich až ôsmich metroch a sú dobrým úlovkom pre deviatich aktívnych rybárov na jazere.
Od čias cisárovnej Márie Terézie sa tu rybárske právo dedí z generácie na generáciu. Rybári smú jazero využívať tak, ako poľnohospodári svoje servitúty na pasienkoch.
Aby si po rybolove dali siete opäť do poriadku a aby sa sami počas sezóny zohriali a zaopatrili, postavili rybári na brehu drevenú chatrč, ktorá rýchlo dostala meno Lechhütte (rybárska chatrč). Pri ohni vnútri sa opekali čerstvo ulovené ryby, čo čoskoro prilákalo aj prechádzajúcich sa návštevníkov jazera a miestnych obyvateľov. Za fľašu pálenky alebo vína sa vymenila rybia pochúťka a vychutnávala sa magická atmosféra na úzkom páse medzi jazerom a strmo sa dvíhajúcimi skalnými stenami. V niektoré dni sa tu okolo jazera museli odohrávať celkom veselé procesie, než oheň spôsobil zhorenie chatrče. Po znovupostavení, čo je zrejme necelých 100 rokov, sa k Lechpartie začalo pristupovať trochu organizovanejšie. Rybári na jazere prideľovali termíny selektívnejšie a fungovali pri tom ako druh hostiteľa, ktorý sa stará o sivony, prílohy a nápoje. Rybárovi platí príslušný hostiteľ Lechpartie, pričom ten môže pozvať približne 20 osôb.
Tak ako rybárske práva, aj termíny Lechpartie sa dedia v rodinách v Ausseerlande a medzi veľmi dobrými priateľmi. Je teda skôr nepravdepodobné dostať vlastný termín. Pýtať sa všetkých možných ľudí, ktorí majú niečo spoločné s rybolovom alebo majú vo všeobecnosti v tejto oblasti nejaké slovo, rozhodne neuškodí. Človek tak lepšie spozná ľudí v obci, vie viac o občas sa vyskytujúcej neoblomnej tvrdohlavosti a možno dostane správu, ak by sa niekto proti očakávaniam rozhodol na rok vynechať.
Ernst Scholdan bol pri všeobecnom dopytovaní celkom vytrvalý, zanechal pri tom vždy dobrý dojem a navyše statočne pomáhal aj s pečenými kurčatami v stane na hodoch. Navyše ho kvalifikuje nesmierne veľkorysý hostiteľský gén. Nech to bolo čokoľvek, vynieslo mu to „lechmäßigen“ špeciálny status už troch rybačiek Lechpartie, pričom jednej z nich sa sám ani nemohol zúčastniť.
A potom sú dni ako táto sobota v septembri 2013, ktoré sú z hľadiska počasia príliš krásne na to, aby boli pravdivé. Žiarivo modrá obloha a slnečné lúče zdobia jazero, keď sa celkovo tri plte („Plätten“) s vybranými priateľmi vydávajú na cestu krížom cez jazero z občerstvenia Franza Pichlera „Kahlseneck“.
Vďaka vyvýšenej špičke a plochému dnu možno túto tradičnú drevenú loď pristaviť prakticky všade. – Za predpokladu, že človek vie správne zaobchádzať s veslom: vesluje sa zboku na korme, na spôsob benátskych gondolierov – tam sa ľahko krúžite v kruhu namiesto pohybu vpred. Dnes sa plť vesluje už len pri chúlostivých manévroch v blízkosti brehu, inak sa o priamu hnaciu silu stará elektromotor. Na jazere je len 25 lodí a teoreticky by ich mohlo byť na cestách viac, avšak stroskotáva to na nedostatku miest na odstavenie.
Cieľom pltí je lúka „Seewiese“ na severovýchodnom konci jazera Altausseer See, kde pred 50 rokmi prevádzkovala Emma Traubenreif prosperujúce občerstvenie, ktoré okrem miestnych magicky priťahovalo aj mnoho hercov a umelcov. Majetok je celé desaťročia ponechaný napospas chátraniu, ale mohol by byť reaktivovaný novým vlastníkom, šéfom Red Bullu Dietrichom Mateschitzom. Ako sa hovorí pri jazere, stále sa rokuje o modalitách a nákladoch na rekonštrukciu a potrebnú infraštruktúru s obcou a spolkovými lesmi. K lúke Seewiese nevedie žiadna cesta, dá sa k nej dostať len po chodníku vedúcom okolo jazera alebo práve plťou. Poslednú časť cesty absolvujeme pešo. V rybárskej chatrči už blčí oheň.
Náš rybár, Danner Sepp, za pomoci svojho kolegu Rudiho ulovil sivony deň predtým, precízne ich vypitval a cez noc naložil do nálevu z 5 litrov vody a pol kila soli. Ryby sa podľa skúseného rybára nedajú presoliť, od určitého bodu už soľ jednoducho neprijímajú. Predtým, než sa napichnú na ražeň, sa ešte krátko opláchnu vodou. To zabráni nepekným bielym škvrnám na koži.
Každá ryba sa v strede napichne na drevený prút, ktorý svojou dĺžkou presne pasuje na pripravený železný rám pri ohnisku v chatrči. Do úst, cez brušnú dutinu a chvostom von. Či má ražeň špeciálny názov? Nie, ražeň ako ražeň, hovorí Sepp a ticho mrmle: „Povedz čokoľvek, len nie Steckerlfisch ...“
Ready to fire. Oheň je zo smrekových polien a po zapálení sa reguluje predovšetkým ťahom v chatrči – krátko otvoriť dvere, ak sú plamene príliš malé.
Príprava sivonov trvá dve hodiny. Ryby sa pritom nielen tepelne upravujú, ale aj údia. Priamy kontakt s plameňmi nie je, umenie spočíva v rovnomernom rozložení tepla. Preto sa ražne zhruba každých 20 minút prekladajú a rotujú aj vo výške. Hore je teplejšie ako dole. Sivony, každý s hmotnosťou okolo 40 dekagramov, sa varia brušnou dutinou nahor. Vlhkosť zabezpečuje varenie rovnako, ako neporušená koža rýb zabezpečuje, že rybie mäso nevyschne.
Inde na jazerách v Soľnej komore pečú aj čerstvé ryby. Lenže tam to trvá len 10 až 15 minút. Priame teplo prináša úplne iný výsledok ako tu očakávaný. Nie zlý, ale proste iný.
Medzitým Rainer Haar skracuje čas čakania na rybu malým občerstvením. Jeho koreňová slanina s borievkovou kôrkou a divinové klobásky sú vítaným základom a pochádzajú rovnako z vlastnej produkcie ako ponúkaná horčica. Rainer Haar donedávna prevádzkoval v Bad Aussee vínny bar „AnnaMax“, kým si o pár domov ďalej neotvoril „Senferei“ (horčičiareň). Vyrába 16 rôznych druhov. Obzvlášť v pamäti zostanú nezvyčajné a pôsobivo harmonické druhy s príchuťou maku, perníkového korenia alebo aj marhúľ. Prvým ukážkovým produktom je štajerská horčica, v ktorej sú tekvicové jadierka, jablko, med a chren. O vydarenú sladkokyslú hru sa starajú vybrané ingrediencie ako napríklad ocot od Aloisa Göllesa a klasická remeselná výrobná metóda. Horčičné semienka sa melú za sucha, potom sa zakvášajú a zmiešavajú s príslušným korením. Potrebujú štyri týždne zrenia, kým horčica chutí harmonicky a zaoblene.
Sepp stále ohmatáva ryby pri ohnisku, snaží sa tak uhádnuť stupeň prepečenia. Do tuhého začne ísť, keď po približne dvoch hodinách zbelejú oči – isté znamenie toho, že sivony sú hotové. Potom sa nesmie otáľať, aj keď hostia sú kvôli podrobnému popíjaniu aperitívu už dosť uvoľnení.
V časovom okne 10 až 15 minút by sa ryba mala zjesť, každé zdržanie spôsobí, že nevyhnutne vyschne a stratí správnu teplotu podávania. Sepp je v tomto ohľade prísny ako 5-hviezdičkový šéfkuchár pri pečení steaku.
Ryba sa podáva v celku na drevených doskách, k tomu je čierny chlieb. Základné znalosti anatómie rýb sú pri porciovaní výhodou. Nejedlá koža je kožovitá, tvrdá, dosť ťažko sa krája. Pod ňou sa skrýva skvelé rybie mäso, ktoré sa samo oddeľuje od jemných brušných kostí. Jete čisté svalstvo bez jedinej stopy tuku, ani na brušných lalokoch (podľa čoho možno mimochodom skutočného altausserského divého sivona veľmi ľahko odlíšiť od neporovnateľne tučnejších chovaných kolegov).
„A čo? Ako chutí?“ pýta sa Sepp v kruhu, než si ako posledný dopraje sivona sám. A ako chutí! Komentáre siahajú od „grandiózny“ až po „geniálny“ a iné superlatívy. Zriedka dostanete tak perfektne pripravenú rybu, ktorá je navyše dochutená presne na bodku a presvedčí svojou vlastnou chuťou. Veľmi jemne sa v nej vlní dymový tón, ktorý sa harmonicky spája so šťavnatou rybacou chuťou. Fantastické je: Po dvoch hodinách pri ohni je sivon napriek všetkej chudobnosti na tuk bez akéhokoľvek náznaku suchosti.
Človek má tu jednoducho krajšiu vodu, lepšie ryby a aj taký jedinečný výhľad na impozantnú stenu Trisselwand a mocný Loser nájdete len tu a nie napríklad na susednom jazere. Altausserčania mali vždy pocit, že disponujú špeciálnymi zdrojmi. Svedčí o tom aj niekoľko s nadhľadom rozprávaných príhod, ako napríklad tá o varovaní obyvateľa Grundlsee sebavedomému Altausserčanovi, aby nenosil nos tak vysoko, pretože by mu doň napršalo. Nevadí, mieni na dážď zvyknutý muž, tak sa vysmrkám ...
Ako dobre pri všetkých malých rivalitách znie prepojenie jazier, dokazuje „Kreuz-Saiten-Musi“ so súrodencami Wimmerovcami – Sophie, Josi a Herbert – z Grundlsee a dcérou Franza Pichlera Annou spolu so štajerskou harmonikou, husľami a gitarami. Lepšiu ľudovú hudbu, na tom sa všetci zhodujú, v regióne niet. Ich „Gstanzeln“ (ľudové popevky) robia veselú náladu, kto to vie, pridáva sa tlieskaním tak, ako to vedia len obyvatelia Ausseerlandu.
Normálne pri Lechpartie vyhecuje atmosféru aj povestný „Lupitscher“, mimoriadne vysokopercentná zmes pálenky, rumu a čaju. Pretože sa však Scholdanova skupina viac prikláňa k elegantnému gurmánskemu pôžitku, tentoraz sa o blaženú náladu postarali najlepšie vína z dvojitých magnum fliaš, ktorá na šťastie ani pri ceste domov nezažíva žiadne prerušenie. Pretože zatiaľ čo normálne musia účastníci Lechpartie absolvovať pešiu cestu späť trvajúcu asi trištvrte hodiny, pri ktorej sa v tme ponúkajú dobré príležitosti na fatálne zakopnutia, tohto večera bol výnimočne zabezpečený odvoz loďou. – Ďakujeme vám veľmi pekne ...!
Adresy
Jausenstation Kahlseneck
8992 Altaussee,
Tel. 0664 410 25 45
www.kahlseneck.at
Senferei Annamax
Meranplatz 36, 8990 Bad Aussee,
Tel. 03622 525 54
www.senferei.at
Kreuz-Saiten-Musi
Kontakt Sophie Wimmer
Tel. 0664 398 83 66