Kvalitné mäso má tri predpoklady: druhovo vhodné chovateľské podmienky, to najlepšie krmivo a spôsob, akým sa poráža. To posledné, zabíjanie zvierat, bolo dlho tabuizovanou témou. Kto sám zažije porážku, získa skúsenosť, ktorá navždy zmení jeho vzťah k mäsu, ale môže tiež prebudiť zabudnuté chute a vône.
Text & fotografie Manuel Zauner
Svoju prvú porážku som zažil s kuchárom Philippom Inreiterom. Chceli sme kohúta využiť čo najviac vcelku, od hrebienka až po pazúry a ako špeciálnu delikatesu jeho srdce. Philipp pracuje v kuchyni kodanského podniku „Relae“, ktorý bol nielen zvolený medzi 50 najlepších reštaurácií sveta, ale tento rok už po druhý raz ocenený cenou „Sustainable Restaurant Award“ – predovšetkým vďaka vlastnej produkcii prísne ekologických surovín. Udržateľnosť pre Philippa znamená aj dávať si pozor na spôsob, akým sa zvieratá zabíjajú: kto je mäso, mal by aspoň raz sám priložiť ruku k dielu a zaoberať sa tým, čo to znamená vziať život. Chceli sme teda nášho kohúta zabiť sami a našli sme ho na biofarme Aistleitner v Hornom Rakúsku.
Poučil nás starý otec Aistleitner, ktorý nám ukázal, že kohúty je najlepšie chytiť celkom skoro ráno, ešte v spánku za nohy, a poriadnym švihom pri vystretej ruke ich otočiť vzduchom. Starý otec tak mohol predísť po dvore naháňačke, ktorá by bola rovnako stresujúca pre kohúta aj pre nás. Omráčené krvou v hlave, zviera bolo navyše tak pokojné, že sa dalo položiť na klát. Len o niekoľko sekúnd neskôr, po presne mierenom údere sekerou, bolo mŕtve, ošklbané a spracované. To, čo u starého otca vyzeralo jednoducho, si od nás vyžadovalo prekonávanie a sústredenie. Boli sme vystrašení, že nášmu kohútovi spôsobíme zbytočné muky.
Zákon o ochrane zvierat má dobrý dôvod, prečo predpisuje ušetriť zvieratá pri porážke zbytočného stresu a utrpenia. Komerční mäsiari musia predložiť osvedčenie o odbornosti, ktoré však pre jednotlivé druhy zvierat možno získať už absolvovaním poldenných kurzov na poľnohospodárskej komore. Pri domácej porážke prebieha veľa vecí v šedej zóne. Hoci si človek môže kúpiť zviera od poľnohospodára a teoreticky ho na mieste zabiť pre vlastnú potrebu, zabíjanie by musel vykonať vlastnoručne. Porážka nášho kohúta prebehla vďaka návodu starého otca jednoducho a rýchlo. O niečo vzrušujúcejšia bola moja skúsenosť pri porážke svine – pri tradičnom „Sautanz“.
Našu sviňu omráčili elektrickými kliešťami priamo pri východe z chlieva a vykrvácali. Aj tentoraz prebehlo samotné zabíjanie tak rýchlo, že som nemal čas ani premýšľať. Dokonca aj sviňa zostala pokojná, kým nebolo neskoro. Práca, ktorá formovala môj obraz o „Sautanz“, sa začala až potom: odstraňovali sa štetiny, jatočné telo sa zavesilo, rozobralo, varilo a spracovalo na klobásy; oslava, na ktorej sa jedlo a pilo, kým sa nespracovali všetky časti zvieraťa. Obzvlášť pamätné boli mnohé chute a vône, ktoré som dovtedy nepoznal. Napríklad raňajky pozostávajúce z mozgu a obličiek, ktoré som považoval za skvelé. Alebo varená lymfatická žľaza, ktorú inak dostane len mäsiar. A samozrejme, zápach, na ktorý si treba zvyknúť, nič pre slabé žalúdky: Nebol okamih, kedy by práve nad ohňom nestál kotol, nevarili sa vnútornosti a zvyšky mäsa alebo sa nerozpúšťala masť. Pomalé spracovanie umožňovalo rešpekt k zvieraťu: s každým rezom sa stávalo o niečo viac mäsom. To, že krátko predtým ešte žilo, ma sprevádzalo celý deň, rovnako ako zápach masti: pre našu oslavu bol obetovaný život.
To, že sa pri domácich porážkach kedysi zaobchádzalo so zvieraťom s väčším rešpektom a ohľaduplnosťou, je však mýtus, pretože porážky boli vždy o práci, špine a pote. Romantické predstavy nie sú na mieste. Najmä pri nákupe mäsa v supermarkete je namieste skepticizmus. Čísla z veľkých bitúnkov ukazujú, že sa tam pracuje na úkol. Bio mäso v tomto ohľade nie je vždy výnimkou, pretože neexistujú vlastné bio pravidlá pre porážku. Čas, ktorý majú mäsiari k dispozícii, je často taký krátky, že na ohľaduplnosť a dobré životné podmienky zvierat nezostáva priestor. K tomu sa pridáva transport zvierat alebo zaťažujúce dočasné ustajnenie na bitúnku.
Kto kladie dôraz na porážku šetrnú k zvieratám, ale nechce zabíjať sám, mal by preto kupovať mäso z malých podnikov, od producentov, ktorí v ideálnom prípade porážajú sami na vlastnom dvore alebo v malých, blízkych mäsiarstvach. Tak ako na „Biohof Labonca“ Norberta Hackla v Štajersku, kde sa ošípané chovajú a priamo na dvore vo vlastnom bitúnku aj zabíjajú. Norbertove „slnečné svine“ trávia celý rok vonku, kde môžu nasledovať svoje inštinkty, rýpať v zemi podľa ľubovôle alebo sa váľať v blate. Bitúnok susedí priamo s poľami. V Labonca teda zvieratá netreba transportovať a svojho mäsiara poznajú už od kŕmenia. To, čo znie kruto, ušetrí citlivým zvieratám, ako sú svine, strach a stres. Nie nadarmo Norbert Hackl ako prvý rakúsky farmár získal v roku 2010 Cenu za ochranu zvierat a v roku 2016 bol opäť nominovaný na toto prestížne ocenenie.
Šetrná porážka má, ako som sa dozvedel od gurmánskeho kuchára Reinharda Gorfera v Garstene, aj kulinárske výhody, pretože bez stresu nie je strach a tým ani adrenalín, ktorý sa ukladá ako kyselina mliečna vo svalových vláknach a spôsobuje prekyslenie mäsa. Mäso zvierat porazených bez stresu je výrazne jemnejšie. Nespokojný s bežne dostupnými produktmi začal Reinhard Gorfer chovať vlastný dobytok a klásť dôraz na kvalitu porážky. Bol som pri porážke, ako sa u Gorferovcov koná raz za mesiac. Na tento účel bolo v priechodnej maštali, kde sa kŕmilo stádo dobytka, jedno zo zvierat izolované. Zabiť ho priamo na lúke je v Rakúsku zakázané. Mäsiar privolaný na dvor teda ešte pokojne prežúvajúci dobytok omráčil v maštali jatocnou pištoľou. Už len kvôli veľkosti a sile hovädzieho dobytka mi bolo úzko. V bitúnku na dvore bolo zviera pomocou žeriava zavesené, vykrvácané a stiahnuté z kože; tvrdá, nie práve bezpečná práca, ktorú by mal prenechať profesionálovi. Po dvoch týždňoch zrenia hovädzích polovíc si kuchár jednotlivé časti mäsa rozobral sám.
Prirodzený chov a porážka bez stresu sú aj pre bio mäsiara Romana Schobera z Gars am Kamp predpokladom dokonalých mäsových výrobkov. To, čo začalo ako hľadanie starého plemena hovädzieho dobytka, Waldviertler Blondvieh, je dnes dobre fungujúca kooperatíva 21 poľnohospodárov. Chová sa staré plemeno ošípaných Turopolje aj hovädzí dobytok Waldviertler Blondvieh, ktorý tento rok získal najvyššie ocenenie Slow Food ako Presido v Arche chuti. Zvieratá zúčastnených bio poľnohospodárov sa porážajú u bio mäsiara, ktorý produkty aj predáva. Zo samotnej porážky by však Roman Schober nedokázal vyžiť. Pre mäsiara by nebol takmer žiadny obchod zabiť len niekoľko zvierat týždenne, no presne to je pre neho predpoklad pre porážku bez stresu a šetrnú k zvieratám.
Kto niekedy sám bol pri porážke, vie, aká dôležitá je obozretnosť a čas – lebo len tak možno zaručiť, že zostane dosť času na to, aby sa zvieratá dostatočne omráčili a zbytočne nestrašili. Nielen pozrieť sa smrti pri porážke do očí, ale ju aj cítiť, nie je občas pre slabé nervy. Elementárna skúsenosť, ktorá pre mňa z abstraktného produktu opäť urobila niečo živé, namiesto odcudzenia pred vákuovo baleným kúskom mäsa nastúpilo poznanie: mám do činenia so zvieratami. Mäso sa opäť stalo niečím výnimočným, čo človek nemusí mať na tanieri každý deň, presne ako kedysi nedeľnú pečienku. Zaoberať sa porážkou by teda možno mohlo byť cestou k zamysleniu a prehodnoteniu, a tým k menšej, ale zato vedomšej konzumácii mäsa.
Ako veľmi môže taký zážitok pri porážke podnietiť k zamysleniu, chcem vyrozprávať na záver:
Keď sme si s Philippom Inreiterom vyberali nášho kohúta, vybral práve to zviera, ktoré chcela stará mama ušetriť. Bola toho názoru, že nejaká sliepka je do kohúta zamilovaná a nechcela ich pár rozdeliť. Keď bol tento mŕtvy, ošklbaný a rozobratý, delikatesa, jeho srdce, bola prinesená do kuchyne. Ešte predtým, než našlo cestu do hrnca, vliezla sliepka cez mačacie dvierka do domu – niečo také sa na statku ešte nikdy nestalo – a zjedla zo stola srdce určené pre mäsiara. Stará mama presne vedela: to bola tá zamilovaná sliepka, ktorá si teraz prišla pre srdce svojho milenca.
Fakty o porážke:
Rakúsko: Porážky 2015:
5 381 689 ošípaných, 631 420 kusov hovädzieho dobytka
Existuje 1700 nahlásených bitúnkov
Prevažnú časť z nich tvoria malé a najmenšie podniky.
Týždenná porážka v malom podniku:
napr. Bio-mäsiarstvo Roman Schober, Gars/Kamp NÖ:
15 – 20 ošípaných
3 až 4 kusy hovädzieho dobytka
15 jahniat
Týždenná porážka vo veľkých rakúskych podnikoch:
napr. bitúnok Großfurtner, Utzenaich, OÖ: 10 000 ošípaných, 1 000 kusov hovädzieho dobytka
Slow Food odporúčané podniky:
Arche De Wiskentale:
Chov a spracovanie mangalíc, kurzy porážky a spracovania mäsa, Wischathal, NÖ, www.dewiskentale.com
Gorfer Naturgourmet:
Reštaurácia a bio chov hovädzieho dobytka s vlastným bitúnkom v Garstene, OÖ
www.gorfernaturgourmet.at
Jagawirt:
Hostinec v štajerskom Schilcherlande s vlastným chovom ošípaných.
www.jagawirt.at
Labonca Sonnenschweine:
Bio chov ošípaných s bitúnkom na pasienkoch, ocenený Rakúskou cenou za ochranu zvierat, Burgau, Stmk
www.labonca.at
BOA Farm:
Bio farma v Laa an der Thaya, NÖ s vlastným bitúnkom
www.beefcattle.at
Schwarzbergerhof:
Mühlviertelský bio statok s vlastným mäsiarstvom
www.schwarzbergerhof.at
Roman Schober:
Waldviertelské bio mäsiarstvo a kooperatíva producentov
www.bio-schober.at
Bioviertel: Združenie bio poľnohospodárov s blízkym bitúnkom
www.facebook.com/bioviertel
Vetterhof: Vorarlberg, zabíjačka v novembri
www.vetterhof.at