A-La-Carte

Na zdravie (2016/4)

Vďaka bezprecedentnej mediálnej pozornosti, ktorej sa im dostáva, sa mnohí špičkoví kuchári cítia zaviazaní angažovať sa za dobrú vec. No ako je známe, dobrý úmysel nie vždy znamená aj dobré prevedenie. Text Georges Desrues Niektorým brazílskym pestovateľom kávy už len zmienka mena Alexa Atalu spôsobuje ironický úsmev a súcitné pohľady. „Takže vy ste boli v…


Vďaka bezprecedentnej mediálnej pozornosti, ktorej sa im dostáva, sa mnohí špičkoví kuchári cítia zaviazaní angažovať sa za dobrú vec. No ako je známe, dobrý úmysel nie vždy znamená aj dobré prevedenie.
<\/span>
Text Georges Desrues<\/i>

Niektorým brazílskym pestovateľom kávy už len zmienka mena Alexa Atalu spôsobuje ironický úsmev a súcitné pohľady. „No tak, vy ste boli jesť v Atalovej reštaurácii D.O.M …“, hovorí pobavene Felipe Barretto. „A– dali ste si tam aj kávu?“ Nedali. Pretože inak by ste vedeli, že Brazílie najznámejší kuchár podáva kávu nadnárodnej firmy. A nie kávu od brazílskych rodinných firiem, ktoré pestujú bio certifikovanú a kvalitnú kávu, ako je tá od Felipeho Barretta. No to nie je jediná vec, ktorá pestovateľov kávy hnevá. „Atala cestuje po celom svete a hovorí o tom, ako veľmi sa angažuje za svoju krajinu, ako odhodlane bojuje proti odlesňovaniu dažďového pralesa tým, že odtiaľ odoberá potraviny ako mravce a že jeho počínanie prospieva aj domorodému obyvateľstvu. A potom príde a kúpi zahraničnú priemyselnú kávu,“ rozhorčuje sa Barretto. A okolostojaci prikyvujú.

To bolo pred dvoma rokmi. Medzitým Atala urobil zmenu a podáva kávu z Brazílie, ako potvrdil pestovateľ kávy na telefonický dopyt. Hoci nepochádza z jeho farmy, ale aspoň od spriateleného bio farmára, ktorý rovnako ako on sídli v spolkovom štáte São Paulo, a je teda z mesta São Paulo, kde sa nachádza Atalova reštaurácia, dostupný za pár hodín jazdy autom. O tom, čo Atalu najskôr viedlo k predaju medzinárodnej priemyselnej kávy a následnému prechodu na domácu, možno len špekulovať. Niektorí za tým tušia sponzorov, ktorým by mohol byť kuchár zaviazaný, pretože vďačí za svoju medzinárodnú slávu práve im. Sám kuchár len uviedol, že sa o nákup nápojov doteraz príliš nestaral a že to ľutuje.

Rozpor medzi angažovanosťou za životné prostredie a ľudí v jeho domovine na jednej strane a používaním priemyselnej kávy na strane druhej pôsobil na mnohých Brazílčanov v každom prípade šokujúco. Čím tento príklad až príliš dobre dokazuje, pod akým tlakom sú dnes kuchári. Dávno sú preč časy, keď stačilo len dobre variť a prípadne si s hosťami trochu pohovoriť. Dnes už ale nestačí len dobre pôsobiť v televíznych šou a rozhovoroch, ukazovať svaly a tetovania a ako chytať ryby holými rukami. Dnes sa vyžaduje angažovanosť. Že pri tom môže opakovane dochádzať k štýlovým chybám, dokazuje Atalovo faux pas s kávou.

Rovnako nešťastne si počínal anglický superhviezda Jamie Oliver, keď pred niekoľkými rokmi s pomocou vlády Tonyho Blaira inicioval program na zlepšenie stravy na britských školách. Jedálne boli pritom nabádané podávať viac čerstvej zeleniny a šalátov. Lenže niektoré deti potom náhle nejedli vôbec nič, na čo im rodičia podávali balíčky s fast foodom cez plot na školský dvor. Blamáž pre hviezdu. No Oliver sa nenechal odradiť takýmito neúspechmi. Takže kuchár, ktorý sa stal multimilionárom už v útlom veku, naďalej prevádzkuje projekt, ktorý nesie dosť honosný názov „Jamie’s Food Revolution“. Čo mu však nebráni v tom, aby napríklad v Austrálii pózoval v nesmierne drahých reklamných kampaniach pre obchodné reťazce, ktorým je okrem iného vyčítané, že miestnym farmárom platia za ich produkty príliš nízke ceny.

No samozrejme existujú aj príklady kuchárov, ktorí sa úspešne dávajú do služieb dobrej veci. Napríklad Talian Massimo Bottura, prevádzkovateľ Osteria Francescana v Modene – podľa uznávaného zoznamu 50 Best najlepšej reštaurácie sveta – už minulý rok počas svetovej výstavy v Miláne spustil projekt s názvom „Refetterio Ambrosiano“, aby spracoval zvyšné potraviny z veľkého podujatia a bezplatne ich rozdal núdznym. Zopakoval to minulé leto a počas olympijských hier v Riu pod názvom „RefettoRio Gastromotiva“. „Teraz, keď som považovaný za najlepšieho kuchára sveta, môj hlas jednoducho nachádza viac sluchu,“ hovorí Bottura, „preto považujem za svoju povinnosť z toho aj niečo urobiť.“ Medzitým z angažovanosti kuchára vyrástla nezisková organizácia, ktorá si dala za cieľ „preniesť zázrak z Milána do sveta“, ako sa vyjadruje Bottura. To však nie je charitatívny podnik, ale kultúrny, ako dodáva umelecky a kultúrne nadšený hostinský.

Vo Francúzsku medzitým veľmi populárny dvojhviezdičkový kuchár Thierry Marx založil školu, ktorá nesie názov „Cuisine mode d'emploi(s)“ a je zameraná na dlhodobo nezamestnaných, osoby v osobnom bankrote alebo tých, ktorí nedokončili školu. Vzdeláva sa v odboroch kuchár, pekár alebo čašník. Podľa vlastných vyjadrení Marx financoval projekt zo svojho honoráru za Masterchef, televíznu šou, ktorá z neho urobila jedného z najznámejších kuchárov Francúzska. Na otázku, či luxus jeho reštaurácie nie je v ostrom kontraste s jeho sociálnym angažovaním, Marx odpovedal pre noviny Le Figaro: „Luxus nie je urážkou chudoby, ale urážkou priemernosti.“ Medzitým je po celom Francúzsku päť pobočiek školy, ktorú podporuje úrad práce a pre študentov je úplne bezplatná.

Samozrejme sa medzi kuchármi, ktorí sa snažia robiť dobro, nájdu aj Rakúšania. Ako napríklad kuchár, hotelier a poslanec Národnej rady za stranu „Neos“ Sepp Schellhorn, ktorý od minulého roka utečencov nielen ubytováva, ale im spoločne s juhotirolským špičkovým kuchárom Rolandom Trettlomm poskytuje aj výučbu varenia a obsluhy. Alebo do Berlína presťahovaná Sarah Wiener, ktorá je svojim rakúskym krajanom známa predovšetkým z televízie. Už v minulosti sa angažovala v mnohých iniciatívach a napokon založila „Sarah Wiener Stiftung“, ktorá si dala za úlohu priblížiť deťom jedlo a varenie a tým pripraviť cestu k zdravšej výžive. Pozornosť vzbudilo aj združenie domácich špičkových kuchárov s názvom „Koch.Campus“ okolo šéfkuchára a majiteľa Steirereck Heinza Reitbauera, ktoré sa zasadzovalo za zachovanie rozmanitosti potravín a proti nariadeniu EÚ o osivách, ktoré sa považuje za ohrozujúce spomínanú rozmanitosť. Spoločne s „Arche Noah“, spoločnosťou pre zachovanie kultúrnej rozmanitosti rastlín, bola založená platforma, na ktorej sú pod názvom „Pro Vielfalt“ prepojení kuchári, záhradníci, poľnohospodárske podniky a spotrebitelia.

A potom je tu ešte viedenský kuchár a hostinský Christian Petz, ktorého možno bez veľkého rozruchu opakovane stretnúť na charitatívnych akciách. Ako napríklad pri každoročnej dražbe vína v prospech „Integrationshaus“ Williho Resetaritsa, projektu pomoci utečencom, kde špičkový kuchár varí udržateľne chované husi. Petz už varil aj pre „VinziPort“ a „neunerhaus“, obe sú centrá pre bezdomovcov. Pre posledne menovaný spoločne s kolegami ako Manfred Buchinger, Bernie Rieder a Joachim Gradwohl. Takéto nasadenie vlastnej pracovnej sily pôsobí síce trochu skromne v porovnaní s údajne svet meniacimi založeniami nadácií a podobne a je navyše aj oveľa menej mediálne účinné. „Ale kvôli tomu to predsa nerobím,“ potvrdzuje Petz ako zvyčajne trochu stručne, „to je všetko súkromná záležitosť a jednoducho ma to baví.“ A riziko, že si človek ako v prípade Brazílčana Atalu zavarí u celého cechu, je minimálne.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!