Keď som bol ešte pomerne malé dieťa, trávil som opakovane čas na farme prastrýka v oblasti Tullnerfeld. Že som bol vtedy ešte pomerne malé dieťa, usudzujem z toho, že som tam prahol po tom, aby som bol užitočný, a podľa mojej medzičasom nadobudnutej expertízy ako otca troch synov tento prirodzený impulz zmizne najneskôr po dovŕšení ôsmeho roku života.
Mám jasné spomienky na vtedy už starý zelený traktor Steyr 30 a ten podmanivý zvuk, ktorý vydával pri štartovaní. „Tack!“, ozval sa piest najskôr krátko a artikulovane, a potom: „Tack! Tack! Tacktack! Tacktacktaktacktack!“, kým napokon neprešiel do rovnomerne znejúceho burácania traktora.
Okrem toho si pamätám, že k traktoru sa v prípade potreby pripojilo zariadenie, ktoré sa – ako som medzitým zabudol a teraz sa opäť naučil – nazýva vyorávač zemiakov, a ktoré rotujúcimi ohnutými oceľovými prstami trhá zemiaky z ich podzemného pokoja, aby ste mohli chodiť zohnutí za ním, zbierať ich a dávať do vedier.

Bol to preto zaujímavý pocit, po niekoľkých desaťročiach opäť kráčať zohnutý za zeleným Steyrom 30, rok výroby 59, s pripojeným vyorávačom zemiakov a zbierať čerstvo vyorané hľuzy do vedra.
Zaujímavé, nejako nostalgické, a predsa nie také, ako vtedy.
Na jednej strane mi ako pomerne malému dieťaťu bola nostalgia prirodzene ešte cudzia, hoci na fascinácii z praveko pôsobiaceho traktora a naivnej hrdosti na vlastnoručne vyzbierané zemiaky sa zmenilo len málo.
Na druhej strane sa zdá, že moja spodná časť chrbta je z nejakého dôvodu dnes o niečo menej ohybná než vtedy. A ten udatný Steyr 30 – aj keď sa skutočne stále pravidelne používa na určité úlohy a nie je vyťahovaný len vtedy, keď ide o to, aby sa pisálkovi v strednom veku vyčarovali červené líca – samozrejme nie je jediným traktorom na farme.
Vo všeobecnosti človek farme Biohof Schäffer v Laa an der Thaya nekrivdí, ak ju opíše slovami „ako lokalita pre reklamný spot Ja! Natürlich vizuálne skôr neprichádza do úvahy“.
Hoci sedia prakticky všetky detaily – kvočajúce hrabajúce sa sliepky, dôležito vykračujúce si husi, do seba zahľadené váľajúce sa prasnice spolu s divoko hemžiacimi sa prasiatkami, ktoré sa, keď sa niekto priblíži, tlačia na ohradu ako turisti k mrežiam Buckinghamského paláca. Farmári však nemajú na sebe nielen kroj, ale ani len kárované košele a pozadie takisto nezdobí žiadny z čias vypadnutý sedliacky dom so srdiečkami na okeniciach. V skutočnosti tam ani žiadny sedliacky dom nie je, Schäfferovci bývajú priamo v Laa a na areáli podniku sa nachádza len to, čo je potrebné pre prevádzku. Napríklad veľká účelná hala naplnená veľkými účelnými strojmi.
Najviac poľnohospodársky tu pôsobí malá vyčlenená oblasť, v ktorej sa nachádza kuchynský kút, kávovar, WC, sprcha a pár miest na sedenie zničených psami a mačkami. Nový ročník „nábytok-vandalov“, tri ešte veľmi malé mačiatka, sa tu práve intenzívnym motaním pripravuje na budúcu kariéru zabijakov myší a potkanov.
Čo nebolo funkčne nanovo vybudované, bolo pragmaticky prerobené. Niekoľko vyradených kontajnerov si užíva dôchodok ako kuríny, najspektakulárnejším objektom je však poschodový kamiónový náves vo farbe Lamborghini žltej, ktorý v predchádzajúcom živote slúžil na prepravu a údržbu pretekárskych áut. Hore boli umiestnené monoposty, dole dielňa. Teraz sa však na prízemí skladuje kŕmne obilie, zatiaľ čo na prvom poschodí sa voľne chované sliepky môžu stiahnuť do ústrania na relaxačné znášanie vajíčok z voľného chovu; z hľadiska zmysluplnosti klasický prípad upcyclingu.

Pri našom príchode tam treba práve vyriešiť poruchu: „Elektronický vrátnik“ zlyhal, klapka do znáškového hniezda sa v obvyklom čase neotvorila. Na rebríku už stojí veľa sliepok, z ktorých vyžaruje nervózna trpezlivosť cestujúcich vo vlaku čakajúcich na meškajúci spoj. Tento dojem sa ešte viac utvrdí, keď sa dvere otvoria. Sliepky, ktoré chcú von, a tie, ktoré chcú dnu, spôsobujú pri pokuse pretlačiť sa jedna cez druhú riadnu zápchu, chýba už len mantricky opakované „Najprv nechajte vystúpiť, prosím!“.
Priliehajúc k miestnosti na prestávky vybudovanej v strojovej hale sa pod šírym nebom nachádza stôl a niekoľko miest na sedenie. Stôl poslúži hneď ako miesto na kŕmenie pre štátom certifikovaného majstrovského fotografa Inga Pertramera a mňa.
Eva Schäffer a jej manžel Gerhard využívajú príležitosť aj na to, aby sa – pravdepodobne druhýkrát – naraňajkovali. Je káva, voda, syr, domáca slanina a chlieb, ako aj krátky prehľad histórie podniku, ktorý predniesla Eva.
Na bio hospodárenie prešli už v roku 2005, päť rokov neskôr však prišiel v dvoch ohľadoch existenčne ohrozujúci šok: Gerharda, športového, zdravého nefajčiara, skosila mozgová mŕtvica a odvtedy je na predčasnom dôchodku. Medzitým sa natoľko zotavil, že môže pomáhať na farme a venovať sa svojmu obľúbenému projektu, výsadbe ovocných stromov na plochách pre voľný chov sliepok, ktorých je zatiaľ 170. Pre rodinu to však znamenalo absolútny výnimočný stav nielen po ľudskej, ale aj ekonomickej stránke. Andreas, najstarší z troch synov, sa musel ešte ako teenager stať farmárom na plný úväzok, dnes má vlastnú biofarmu, ale v prípade potreby priloží ruku k dielu na rodičovskom majetku rovnako ako jeho dvaja bratia.
Eva Schäffer to všetko zvládla popri svojej 30-hodinovej práci opatrovateľky seniorov, ktorú vykonávala až do pred piatich rokov, a dnes pôsobí ako ideálne obsadenie filmového spracovania vlastného príbehu: vyrovnaná, drsne atraktívna a obklopená intenzívnou aurou pozitívnej energie. Dokáže, bez toho, aby pôsobila čo i len trochu pateticky, povedať vety ako: „Som biofarmárkou celou dušou aj telom. Pred dvadsiatimi rokmi by som si nevedela predstaviť, že ma to bude robiť takou šťastnou.“
Ale aj takéto: „Keď prišli deti a spýtali sa: ,Čo si želáš na Deň matiek?‘, povedala som: ,Aby ste mi pomohli s okopávaním. Na budúci rok sa už nemusíte ani pýtať, poukaz a hotovo.‘“
Táto mimoriadne namáhavá činnosť je nutná, pretože ako biofarmár, samozrejme, nepoužívate herbicídy; na vrchole rastu sa štyri až šesť týždňov denne okopáva na poliach s pomocou desiatich českých pomocných síl.
Vo všeobecnosti by sa človek v biofarmárskom biznise nemal vyhýbať tvrdej fyzickej námahe, obzvlášť ak sa, ako tu, upísal cirkulárnemu hospodárstvu: zvieratá sa kŕmia vlastnými produktmi, hnoj putuje späť na polia. A Eva Schäffer sa nesústreďuje na malý výsek agrárneho spektra, ale obsluhuje takmer celé rozpätie. Okrem zemiakov sa pestujú takmer všetky druhy obilnín, kukurica, slnečnice, bôb, repa, ďatelina, lucerna, paradajky, jablká, hrušky, slivky a olejné tekvice; produkuje sa bravčové mäso, vajíčka, kačice pre vlastnú potrebu a pasienkové husi na predaj. Najmä zvieratá znamenajú, vysvetľuje Eva, podstatne viac práce ako v „konvenčnom“ poľnohospodárstve. O koľko viac? „Približne trikrát toľko.“
Prvá práca tohto dňa – lepšie povedané: prvá, ktorej sme svedkami – je oddeľovanie väčších prasiatok od prasníc, v agrárnom žargóne nazývané „odstavovanie“. Prasiatka sa krmivom lákajú na stranu výbehu oddelenú mobilnou mrežou, v prípade potreby sa aj naháňajú. Priestor medzi mrežou a zemou je dostatočne úzky na to, aby sa cez neho pretlačili len mladé zvieratá, a potom sa provizórne uzavrie slamou a hnojom. Eva vysvetľuje, že odlúčenie je pre zvieratá emocionálnou záťažou, dodáva však: „Majú teraz desať týždňov, vtedy sú už prasnice také chudé, že samy už ani veľmi nechcú.“
Ide pri tom – okrem dvoch mangalíc chovaných pre vlastnú potrebu – o klasické ružovkasté, ojedinele škvrnité zvieratá, konkrétne krížence plemena ušľachtilé ošípané a landrace, avšak s výrazne hustejšou srsťou, než na akú sme zvyknutí pri klasickom ružovom prasiatku z farmy. „To je preto, lebo sú aj v zime vonku,“ vysvetľuje Eva. „A tento rok bola dlho zima. A potom mnohé chytili úpal, skôr ako si zvykli na to, že cez poludnie majú zostať v tieni.“
Za to sa zvieratá na stravu naozaj nemôžu sťažovať: „Naše luxusné prasiatka dostávajú kŕmenie z Öfferl-chleba.“
To, že vysokokvalitné pekárenstvo, ktoré je v posledných rokoch na strmej ceste k úspechu, odovzdáva svoje vrátené produkty Schäfferovcom, má svoj dôvod, alebo vlastne dva: „To bol v podstate dôvod, prečo sme začali so sliepkami. Na začiatku sme im dodávali exkluzívne bio-vajíčka. Medzitým, samozrejme, potrebujú oveľa viac, než dokážeme vyprodukovať.“ A navyše, jeden zo synov (tretí je u spolkových železníc) teraz pracuje v Öfferl. Náš návrh vyvinúť z toho, analogicky k španielskej ošípanej kŕmenej žaluďmi, pečať kvality „kŕmené Öfferlom“, však od Evy Schäffer vyláka len zdvorilý úsmev. Marketing nie je tak úplne jej parketa.
Potom sa naštartuje Steyr 30 a ide sa na zemiakové pole. Archaická technika ručného zbierania vyoraných hľúz sa v tomto ročnom období, začiatkom júla, používa preto, lebo skoré zemiaky ešte nie sú „šupkovo pevné“, a preto sa to, čo človek potrebuje pre vlastnú spotrebu a samoobslužný stánok v dedine, vyberá zo zeme čo najšetrnejšie. Pri bežnej prevádzke – obhospodaruje sa spolu predsa len úctyhodných 130 hektárov – by to však bol nezmysel, tam sa už vyťahuje veľký kombajn z veľkej strojovej haly. Môj osobný vrchol dňa, ak nie leta, prichádza potom s ponukou viesť starý Steyr sám, niečo, čo mi bolo v detských časoch pochopiteľne vždy odopreté. Po krátkej inštruktáži otočím kľúčom zapaľovania, zaznie hlasné „Tack!“, potom to ide: „Tack! Tack! Tacktack! Tacktacktaktacktack!“, a ja sa podľa pokynov, pracujúc len so spojkou, pomaly valím ďalej, pravé predné koleso stále držiace v brázde. Skutoční milovníci motoristického športu možno považujú úlohu ísť s mierne motorizovaným traktorom krokom rovno za nie veľmi lákavú, ale tí si môžu pokojne odísť na púť k pretekárskemu auto-kurínu. Ja osobne to každopádne považujem za skutočne približne také uspokojujúce, ako som si to vždy predstavoval.
Potom sa ide ešte raz späť k prasatám. Odkedy už nie je kanec Eberhart, robí sa umelá inseminácia, a to samotnou šéfkou: „Na to existuje trojhodinový kurz, potom to vieš.“ A tiež ako pôrodná asistentka zaskočí: „Pri našej veľkosti to akurát ide. Ak máš päťdesiat chovov ročne, vyzerá to inak.“
Porážajú sa však zvieratá – najskôr po desiatich mesiacoch, asi 250 ročne – potom k čoraz väčšej nevôli Evy Schäffer predsa len na bitúnku. „Jeden z dvoch mäsiarov v Laa poráža ešte sám, ale ten nemá, samozrejme, kapacitu. Keď príde nákladné auto nakladať naše zvieratá, už sa na to ani nedokážem pozerať.“
Vlastne podniky ako Schäfferovcov ponúkajú presne to, čo sa požaduje v rámci diskusie o slušnej regionálnej výžive, ktorú v poslednom čase zintenzívnila pandémia koronavírusu: cirkulárne hospodárstvo, udržateľnosť, povedomie o kvalite. Je však ťažké podporiť tento druh podniku priamo. Pretože tak ako by bolo prirodzené vziať si z našej návštevy trochu mäsa z ošípaných z voľného chovu, tak málo uskutočniteľné to je, pretože úsilie o rozrábku, chladenie, marketing a priamy predaj by presiahlo rámec možného, aspoň doteraz.
Mäso zo Schäfferových ošípaných ide do Rewe, a to – čo teraz prekvapí všetkých, ktorí už niekedy v bioobchode zaplatili peniaze za mäso z ošípaných z voľného chovu – za cenu 3,50 eur brutto za kilogram. (Pasienkové husi si možno aspoň objednať priamo; za 15 eur za kilo. A ak by bol niekto, prípadne v nákupnom spoločenstve, ochotný vziať celú ošípanú, dalo by sa to zariadiť v spolupráci s mäsiarom z Laa.)
V každom prípade je tu všeobecne stále priestor na zlepšenie, respektíve do všetkých strán. Tu a pri nie zrovna malom počte porovnateľných podnikov v krajine. Pretože život biofarmára je tak či tak ťažký. Aspoň by sa to malo oplatiť.
Bio voľný chov / Eva & Andi Schäffer
Venusstraße 19, 2136 Laa an der Thaya
Tel.: 0650/399 21 64 alebo 0650/221 16 72
E-mail: eva.schaeffer@aon.at
Na druhej strane sa zdá, že moja spodná časť chrbta je z nejakého dôvodu dnes o niečo menej ohybná než vtedy. A ten udatný Steyr 30 – aj keď sa skutočne stále pravidelne používa na určité úlohy a nie je vyťahovaný len vtedy, keď ide o to, aby sa pisálkovi v strednom veku vyčarovali červené líca – samozrejme nie je jediným traktorom na farme.
Vo všeobecnosti človek farme Biohof Schäffer v Laa an der Thaya nekrivdí, ak ju opíše slovami „ako lokalita pre reklamný spot Ja! Natürlich vizuálne skôr neprichádza do úvahy“.
Hoci sedia prakticky všetky detaily – kvočajúce hrabajúce sa sliepky, dôležito vykračujúce si husi, do seba zahľadené váľajúce sa prasnice spolu s divoko hemžiacimi sa prasiatkami, ktoré sa, keď sa niekto priblíži, tlačia na ohradu ako turisti k mrežiam Buckinghamského paláca. Farmári však nemajú na sebe nielen kroj, ale ani len kárované košele a pozadie takisto nezdobí žiadny z čias vypadnutý sedliacky dom so srdiečkami na okeniciach. V skutočnosti tam ani žiadny sedliacky dom nie je, Schäfferovci bývajú priamo v Laa a na areáli podniku sa nachádza len to, čo je potrebné pre prevádzku. Napríklad veľká účelná hala naplnená veľkými účelnými strojmi.
Najviac poľnohospodársky tu pôsobí malá vyčlenená oblasť, v ktorej sa nachádza kuchynský kút, kávovar, WC, sprcha a pár miest na sedenie zničených psami a mačkami. Nový ročník „nábytok-vandalov“, tri ešte veľmi malé mačiatka, sa tu práve intenzívnym motaním pripravuje na budúcu kariéru zabijakov myší a potkanov.
Čo nebolo funkčne nanovo vybudované, bolo pragmaticky prerobené. Niekoľko vyradených kontajnerov si užíva dôchodok ako kuríny, najspektakulárnejším objektom je však poschodový kamiónový náves vo farbe Lamborghini žltej, ktorý v predchádzajúcom živote slúžil na prepravu a údržbu pretekárskych áut. Hore boli umiestnené monoposty, dole dielňa. Teraz sa však na prízemí skladuje kŕmne obilie, zatiaľ čo na prvom poschodí sa voľne chované sliepky môžu stiahnuť do ústrania na relaxačné znášanie vajíčok z voľného chovu; z hľadiska zmysluplnosti klasický prípad upcyclingu.
Pri našom príchode tam treba práve vyriešiť poruchu: „Elektronický vrátnik“ zlyhal, klapka do znáškového hniezda sa v obvyklom čase neotvorila. Na rebríku už stojí veľa sliepok, z ktorých vyžaruje nervózna trpezlivosť cestujúcich vo vlaku čakajúcich na meškajúci spoj. Tento dojem sa ešte viac utvrdí, keď sa dvere otvoria. Sliepky, ktoré chcú von, a tie, ktoré chcú dnu, spôsobujú pri pokuse pretlačiť sa jedna cez druhú riadnu zápchu, chýba už len mantricky opakované „Najprv nechajte vystúpiť, prosím!“.