A-La-Carte

Zatváracia hodina (2014/2)

„… alebo aspoň skoro, už som zaraz preč“. To je napísané kriedou na malej tabuli v hostinci u Buchingera. Okolo je síce aj všeličo iné, ale ten výrok si mnohí aj tak všimli. Buchinger má vyše šesťdesiat, vyzerá na vyše päťdesiat, správa sa niekedy ako pod dvadsať a v každom prípade varí už štyridsaťsedem…


… alebo aspoň skoro

„Už som zaraz preč“. To je napísané kriedou na malej tabuli v hostinci u Buchingera. Okolo je síce aj všeličo iné, ale ten výrok si mnohí aj tak všimli. Buchinger má vyše šesťdesiat, vyzerá na vyše päťdesiat, správa sa niekedy ako pod dvadsať a v každom prípade varí už štyridsaťsedem rokov.

Dostatočný dôvod na to, aby štamgasti a tí, ktorí sa nimi chcú stať, začali premýšľať. A to najmä preto, že sa už dlhšie šíri klebeta, že by mohol ísť do dôchodku, alebo že to možno už urobil. Dobre teda. Existuje aj klebeta, že by mohol navyše prevziať iný podnik. A to takmer vždy vtedy, keď v širšom okolí nejaký zatvoria.

Nedávno odišiel pán Walter do dôchodku. Naša hlavná legenda, kedysi v elegantnom Intercont, dvanásť rokov vo Weinvierteli. Kto sa s ním stretol s jeho blokom a otázkou „Máte rezervované?“, potreboval občas silné nervy alebo vyvinuté sebavedomie. Inak vedel obsluhovať a šarmovať a ponáhľať sa a hundrať a na všetko dohliadať a mnohým hosťom navodiť dojem, že sú tu – pokiaľ sa to hodí – skutočne kráľmi. S prepitným sa podarilo udržať si šľachtický status o niečo dlhšie.

Pán Walter je presne o deň starší ako Manfred Buchinger. „Starnúť nie je nič pekné“, hovorieva rád. Najmä keď bola noc dlhá a spánok preto obmedzený na niekoľko hodín. Čím neskôr v deň, tým mladší je však zvyčajne opäť.

Či to naznačuje, že „Stará škola“ bude existovať takmer večne, je napriek tomu otázne. Ale to platí, samozrejme, aj pre mnoho iných podnikov. Že ďalšia generácia automaticky preberie žezlo, je dávno minulosťou. Vlastne našťastie. Pretože kto nie je dostatočne blázon na to, aby miloval gastronómiu, nemá tam – vo vlastnom ani v cudzom záujme – čo hľadať. Takéto šialenstvo sa nedá ani zdediť, ani zjavne neexistuje žiadny gén pre gastro-maniakov.

A okrem uznania, pochvaly a toho krásneho pocitu, že ste prežili deň, keď bol podnik dvakrát úplne plný, existujú aj menej motivujúce okolnosti. Chrbát, ktorý bolí. Dve daňové kontroly za päť rokov. Mnoho rovesníkov, ktorí sú už dávno na dôchodku. Zamestnanci, ktorí sa zrazu stratia. Uvedomenie si, že život je konečný.

Dobre si spomínam, ako môj obľúbený hostinský v Benátsku zavrel. Armando, u ktorého sme s takým potešením zjedli jednoducho všetko, čo nám naservíroval. „Faccio io“, „ja to urobím“, povedal a pousmial sa – jedálny lístok bol len dekorácia. Zrazu tam už nebol. A keďže jeho syn nemal žiadnu chuť na štrnásťhodinový pracovný deň, prekrásne Convento zostalo na nejaký čas jednoducho prázdne. Smútili sme a potom sme objavili úžasnú rybiu reštauráciu. Armando ho nedokáže nahradiť, ale jeho dobré jedlo áno. Život totiž predsa len pokračuje.

Pokračoval by aj vtedy, keby Buchinger raz zavrel. Hoci si to, samozrejme, viem predstaviť ešte menej ako mnohí hostia. Napokon, ako mladá kuchárka som začala veľmi neskoro a po dvanástich rokoch v gastronómii má človek práve dosť skúseností na to, aby poriadne vyštartoval. Práve som mala nápad na jasne zelenú omáčku, ktorá… Nuž. Občas bolí aj mňa to či ono. Ale to by nebolo inak, ani keby som (ako by som vlastne mala) sedela oveľa častejšie a dlhšie pri notebooku a písala svoje príbehy.

Hoci… mať viac času… sen… cestovať, veľa voľných večerov… – a čo by bolo s našou krásnou druhou obývačkou v hostinci? Kde sa dá stretnúť s priateľmi a byť doma bez toho, aby ste museli upratovať? Kde je vždy čo piť a príbehy, ktoré sa rozprávajú, a ľudia, ktorí sa náhodou zastavia a sú vítaní. Najneskôr po druhom pohári vína.

Je neskoro. Ale ešte nie príliš neskoro. Nad dverami do kuchyne tróni jelenia hlava z plyšu. Možno je to aj los. To sa nedá presne povedať. V každom prípade ľavá paroha už trochu visí dole.

Mohla by to byť prvá zver s „chlpatým“ parožím. V každom prípade majster, ktorý kedysi vyhral Trophée Gourmet ako „najkreatívnejší kuchár“, uvažuje o tom, že by ako posledný akt zinscenoval „Hostinec u hlúpeho jeleňa“. Nenútene. S vtipom. Mimo vrcholovej gastronómie, ktorá niekedy kuchára aj hosťa rovnako vyčerpáva.

Mimochodom, bolo to na okraji tohtoročnej Trophée Gourmet, keď nám jedna z najlepších kuchárok v krajine povedala, že už nechce neustále pracovať pod vysokým tlakom. Denný boj až do krajnosti, chcieť vždy všetko urobiť ešte krajšie, ešte dokonalejšie, neustále myslieť na to, či sa dajú obhájiť alebo dokonca rozmnožiť čiapky, hviezdy, lyžice, neustále stáť pod tlakom dodávať nielen kvalitu, ale aj peniaze, je pre ňu jednoducho priveľa. Je mimochodom o viac ako dve desaťročia mladšia ako ten, ktorý tancuje s jeleňom – alebo sa s tým aspoň koketne zahráva.

Občas mám dojem, že je pre tento druh gastronómie celkovo úzko – aby som rovno nehovorila o „zatváracej hodine“. Musí existovať dôvod, prečo niektorí z najinovatívnejších kuchárov robia teraz niečo úplne iné. Christian Petz sa v pop-up podniku stará o dokonalé rebrá – kto by si to bol pred niekoľkými rokmi vedel predstaviť? A vie, čo robí. Pripravovať dobré jedlo z dobrých produktov – mimo bodiek, vežičiek a rezervačných kníh s nejakým svätým Petrom v pozadí, ktorý milostivo púšťa dnu alebo aj nie, prípadne až o sedem týždňov. V Big Smoke sa nedá rezervovať. A keď to už nie je zaujímavé, tak sa to zatvorí. Prichádza to rýchlo a bez veľkých nákladov, a odchádza. Pop-upy zažívajú boom. – Sú prejavom nášho rýchleho konzumého sveta? Alebo dobrou odpoveďou na príliš drahé, slávnostne-prepracované gastro-maniere?

Pravdepodobne odpoveďou na otázku hodnoty podnikov s rýchlym dátumom exspirácie je aj tu hodnota kuchára a hostinského.

Hoci každý hostinec má svoje úskalia, najmä ak človek myslí na každodennú zatváraciu hodinu. Pretože: Ako dlho necháte otvorené? Zostanete, aj keď sa o výčap opierajú už len dvaja, ktorí si rozprávajú stále tie isté príbehy a každú hodinu si objednajú deci domáceho vína? Alebo, ak vezmeme iný typ reštaurácie: Vydržíte, keď na stole sedemnásť sedia už len dvaja starí páni a hodiny „cmúľajú“ jednu fľašu Bordeaux? Ani tá najskromnejšia čašníčka sa v oboch prípadoch neoplatí. Takže musí, ak je prítomný, zrejme „hlúpy jeleň“ osobne vydržať. Alebo existuje čas, kedy sa jednoducho – aspoň na tento večer – môže zavrieť, a zvyšní hostia sa odprevadia von, s väčším či menším dôrazom, podľa toho, ako sú práve chápaví?

Kde končí pohostinnosť, pretože aj hostinský chce žiť, prinajmenšom spať? Jasné, sú takí, pre ktorých to nie je problém. Presne o deviatej večer je koniec v kuchyni a basta. Kto príde päť minút po deviatej a je hladný, je si sám na vine. Asi to už každý z nás zažil a aj ten zvláštny pocit, ktorý vás potom prepadne: že ste prišli neskoro. Že nie ste vítaní. Rušivý faktor v stroji, ktorý by fungoval najlepšie, keby hostia odovzdali svoje peniaze hneď pri vchode a ticho a pokorne by zase zmizli.

A potom je tu ešte boj o kávu v neskorú hodinu, keď ju človek najviac potrebuje. Jedna polozábavná čašníčka svoje odmietnutie prispieť ešte k nášmu oživeniu vysvetlila takto: „Kávovar je ženského rodu a už je vyčistený!“

Úplne mimo zvláštneho priraďovania rodov sa vynára otázka: Nebude sa kávovar nasledujúce ráno aj tak znova používať? Nestačí ho pravidelne čistiť? Takému stroju je úplne jedno, v akú dennú hodinu pripraví dvojité espresso.

To ho odlišuje od ľudí v gastronómii, jasná vec. Ani káva sa neurobí sama. Ale je to predsa jednoduché cvičenie. A nevyhnutné, ak nechcete skončiť ako –ronómia, úplne bez hostí.

Hoci: Existujú, samozrejme, aj kreatívnejšie formy, ako skončiť alebo aspoň naznačiť, že sa stalo neskoro. Náš starý vrchný Rudi (ten, ktorý sa tak podobal na toho z „Dinner for one“) bol v tom majster. Dá sa otvoriť okná na vetranie, nápadne často sa obšmietať okolo tých, čo zostali, a keď nič nepomôže, dať stoličky na stôl… tak sa to naučil u Bauer-Gustla vo Viedni, rozprával Rudi, ktorý sa vlastne volá Slobodan. Keď mu došlo, že Buchinger to považoval za trochu prehnané, stal sa v takých situáciách aspoň polohlasným a so svojím nenapodobiteľným prízvukom sa pýtal: „Šéf, máme byť nepríjemní?“ Čo bolo, samozrejme, zamietnuté. Ale aj tak to vždy znova pomohlo.

Po dvanástich alebo štrnástich hodinách pri sporáku alebo za výčapom sa aj mladší ľudia cítia na dôchodok. Náš Kevin potrebuje potom Red Bull, ja vinný strek a miesto na sedenie bez príliš podnetnej zábavy. A Buchinger aspoň teoretickú šancu, hodinu potom, čo zúčtoval a všetko dokončil, ešte nazrieť do „Babü“.

Čo by robil niekto ako on na dôchodku? Ísť na výletnú loď? Sedávať v kaviarni? Robiť consulting pre stále tie isté úplne iné gastro-projekty? Začať hrať golf? Cvičiť hľadačov hľuzoviek? Pôsobiť na nervy svojej manželke? Robiť partizánske varenie, možno spoločne s Wernerom Mattom a inými „striebornými chrbtami“ gastronómie?

Ale zatiaľ je len neskoro. A vtedy človeku často napadnú tie najlepšie nápady. Človek môže urobiť niečo inak alebo úplne inak. Človek môže veľa robiť rovnako alebo to nechať tak. Môže myslieť na Big Smoke a nový oheň. Alebo veriť v oživujúci účinok jeleňa.

V každom prípade: Kto má ešte sny, nie je naozaj starý.

Eva Rossmann bola novinárkou, skôr ako sa s kriminálkami o Mire Valensky stala bestsellerovou autorkou. Popri tom pracuje ako kuchárka v hostinci Manfreda Buchingera Zur Alten Schule.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!