Sviatok. Voľno od natáčania. A žiadny dcérsky víkend. Takže. Juergen Maurer nejde na trh. Spomaľuje na horách. Nestojí pri sporáku. Užíva si len chuť kraja v Knappenhofe v Reichenau an der Rax.
Text: Ro Raftl · Fotografie: Philipp Horak
Takto si človek predstavuje letný oddych: silná charizma. Dobrá vôňa. Páni. Nie zlé, tie svaly pod vlneným pulóvrom. Posilňovňa? Jasné, patrí k všeobecnému vzdelaniu. Hlava k tomu by mohla pochádzať z portrétu predkov z prelomu storočia, keď páni ešte každé ráno navštevovali holiča. Vlasy, brada a obočie zastrihnuté s milimetrovou presnosťou, žiadny chlp v nose neprehliadnutý. Povaha k tomu sa zdá byť otvorená a zdržanlivá zároveň. Slnečne ovládaná s tienistými kútmi. Pri pohľade zboku sa prísny drevorez rozpúšťa v mäkších líniách, s rozmazanými závanmi melanchólie. Tam sa môže zasnívať, kto chce, o čom chce.
Čerstvo vyvetraný horským vzduchom stojí predmestský muž Juergen Maurer na terase reichenauského kúpeľného hotela Knappenhof. Okolo ôsmej ráno sa vybral na prechádzku smerom k Rax: „Dlhšia vzdialenosť spomaľuje, uzemňuje ma a spája ma s tým, čo mám.“ Teraz zhodil horské topánky z nôh. Kávu! Podávanú pri útulnom rybníku. A korutánsky Reindling (kysnutý koláč) na sladký začiatok brunchu, ktorý trvá pár dobrých hodín. Kto poriadne športuje, môže aj poriadne jesť. Reindling je pocta príbehu à la carte o klagenfurtskom štamgastovi, ktorý miluje Knappenhof, odkedy prvýkrát hral v Reichenau divadlo: Zweigova „Šachová novela“ zdramatizovaná. Potom ešte mnohé ďalšie. Keď Freudovo apartmá nebolo voľné pre preplnenosť festivalom, spal aj na gauči v malom Freudovom múzeu. Gitti Klenner-Kaindl, riaditeľku (a psychologičku, ale to je iný príbeh), bozkáva s nežným rešpektom.
Teda výnimočný stav kvôli Reindlingu. Zasvätené otázky o príprave diskutoval Maurer so šéfkuchárom Dieterom Breiteneckerom už za svitania: hrozienka, ako ich má rád on, ale dcéra Mara nie? Štipka šafranu, vďaka ktorej je koláč žltý? Nasadí Reindlingu korunku, ktorú v korutánskych sedliackych izbách nosí len veľmi zriedkavo. . .? V podstate si pôžitkár hľadá chuť kraja, v ktorom sa práve pohybuje. V Reichenau to pasuje. Dieter Breitenecker, ktorý pochádza z Wechselu, praxoval vo Viedni v Schnattl a v Gaumenspiel a v roku 2013 si vyvaril v Knappenhofe svoju čiapku, hľadá svoje produkty na mieste: Pŕhľavy na puding s reďkovkami a kuriatkami sú nazbierané v lese a na lúkach, „wechselksého lososa“, ktorý je v skutočnosti sivoň, prináša z domu, jahňacina z Kreuzbergu sa pásla na protiľahlom vrchu a hovädzina na ružovo pečenú roštenku na Preiner Gscheid. Maurer si objednáva roštenku: „Predsa som len mäsožravec.“ Je to jeho x-té menu počas týchto sviatkov. Voľno od natáčania. Prísť k sebe. Vyvetrať si hlavu.
Nezaháľa sa. Do konca júna by mala byť hotová prvá polovica druhej série „Vorstadtweiber“, druhá sa bude natáčať v septembri a októbri. Zápletky sú, samozrejme, tajné, ale jedno je predvídateľné: „V prvej časti sedím na invalidnom vozíku po tom, čo ma moja manželka Maria vo finále minulej časti prišpendlila v garáži na stenu.“ Gerti Drassl, áno, on „miluje“ jej uštipačnú veľkoleposť. Už od prvej spoločnej práce na filme ocenenom cenou Emmy „Das Wunder von Kärnten“. Hehe! Tá ešte predmestskému klanu prichystá zopár prekvapení.
Jeho zaujala „ambivalencia“ roly Georga Schneidera, „túžobné hľadanie šťastia strateného človeka, ktorý to najskôr skúša s malomeštiackou rodinou, skôr než sa prizná, že je gay“. Ako odkopírované zo skutočného života. Jasné, poznáme aj typ svižného umeleckého skupie, Georgovu mamičku z konca 60-tych rokov, ktorá tára o svojich veľkých časoch: „Všetkých som ich mala. Takže sorry. Kto bol tvoj otec, to pri najlepšej vôli povedať neviem“. Poriadna rana pre dospievajúceho. Niečo také môže stáť veľa hodín terapie.
Juergen mal šťastie na svoju maminu. Po kuchárskej škole sa dcéra korutánskeho architekta Herberta Hiltla vydala za ferlašského elektroinžiniera Friedberta Maurera a starala sa o deti a domácnosť. Denne čerstvo varila – a ako! Klasiku viedenskej kuchyne interpretovala voľne: plnená paprika, segedínsky guláš, vnútornosti, pečené obličky. Je to však teľací jazyk, ktorý syn velebil ako svoje najobľúbenejšie jedlo a varí si ho podľa nej – pričom nanajvýš nahrádza nové korenie zeleným kardamónom: „Pretože zelený kardamón, myslím, nebol tak zakorenený v maminom repertoári korenín“. K tomu podáva ryžu. Chuť detstva ako doma. Ak má veľmi „maminu“ náladu, napichá cibuľu v ryžovej vode klinčekmi.
Vlastná rodina, tak naozaj otec, mama, dieťa, sa u neho nevyvinula. Ale áno, cvičil si spoločné nažívanie, medzi 21 a 30 rokmi, len s jednou. Potom prišiel trochu zmätok, syn a dcéra. „Mara má 13,“ hovorí, „a žije fifty-fifty dva týždne u svojej matky, dva týždne u mňa“. Že si nevybral existenciu ako slobodný otec na čiastočný úväzok, „ale vie si ju užívať. Dať Mare istotu: ‚Moji rodičia tu pre mňa sú, nech sa deje čokoľvek‘, považujem za najdôležitejšie. V každom prípade som s ňou určite strávil viac času na ihriskách a pri úlohách ako môj otec so mnou.“ Smeje sa: „Len. Navariť malým deťom ich obľúbené jedlo, holé rezance s parmezánom, je fuška.“ Vo svojom dornbachskom 170-metrovom lofte, ktorý vďaka veľmi zaujímavému rozloženiu miestností pôsobí pri všetkej vzdušnosti veľkých okien mimoriadne útulne, stojí kuchyňa ako veliteľské centrum v priestore. Teraz už zamilovaný ocko dávno pradie: Jeho krásne, bystré, nadané dieťa si ako deväťročná po jeho inštrukciách (cez priečku do kúpeľne) vedela navariť prvú vlastnú báječne okorenenú zemiakovú polievku. Áno, čoraz viac sa vykryštalizováva, že aj ona je pôžitkárka, miluje jeho zložité raňajkové aranžmány s obrusom, sladkým, kyslým, slaným a všetkým zdravým. Aj keď príde domov z trhu, s taškami plnými čerstvej voňavej koristi. Maurer sa škerí. Označuje sa za feáka, ktorý spoznal základnú zmyselnosť ako nevyhnutnú požiadavku na život: čerstvé jahody z burgenlandského poľa, jahňacie stehno od Turka na Brunnenmarkt, marhule odtrhnuté zo stromu vo Wachau, životodarný prebytok ako silný zážitok.
Jeho chuť do jedla bola vždy prepletená s chuťou do pohybu. Odkedy 48-ročný ako chlapec v detskom balete skákal až do klagenfurtského mestského divadla, na strednej škole zaujal ako kadetný plavec, gymnastický a kresliarsky talent. Preto. Odišiel ako 18-ročný do Viedne, aby na Akadémii výtvarných umení na Schillerplatz študoval grafiku a učiteľstvo. V študentskej izbe si varil sám. No, nezohrieval konzervy. Naozaj. Šúpal, sekal, šľahal, pražil, piekol. Náročné po dobrom jedle od mamy. Chodil čašníčiť, aby si financoval svoj prvý motocykel. Paralelne s tým spieval v muzikáloch s amatérskou skupinou. Skôr náhodou, ale veľmi vášnivo. Až. Erhard Pauer z divadla Theater der Jugend zorganizoval konkurz a spev vo viedenskom kabarete Kulisse, keď tam Juergen robil čašníka. Handru šmaril do výlevky, nabral odvahu a spýtal sa Pauera, či by mohol aj zaspievať… Mohol a okamžite bol obsadený. Uf! Dva dni premýšľal, vedel, že tým jeho štúdium padne. Potom sa opýtal šéfov divadla, či by chceli byť jeho mentormi, ako ekvivalent vzdelania. Tí zase dva dni premýšľali – potom mu Reinhard Urbach ponúkol zmluvu v súbore. Debutant musel len zložiť odborovú skúšku.
Keď navštívil svoju „mamču“, túlal sa po Korutánsku, „kde je pár hôr, pri ktorých striehnete ušami, no kde potom hrachová polievka a obložená misa na horskej chate chutia lepšie ako akékoľvek chateaubriand“. Na motorke sa prehnal do Friulska, do Udine, Cividale, Venzone, „kde je kuchyňa veľmi blízka tej korutánskej“. Jahodové rizoto si priniesol z Venzone, „varil som ho manželke Marii po tom, čo som ho jedol v Caffè Vecchio“. Hoci: „Aby som povedal pravdu, nikdy sa mi nepodarilo urobiť ho tak dobre ako jej, ale v čase jahôd ho jem rád, už len ako spomienku na Friulsko u mňa doma hneď za rohom. Hoci: Keď ho pripravujem ako hlavné jedlo, urobím pár chrumkavých čipsov zo šunky San Daniele a položím ich na rizoto.“ Mäsožravec (to už vieme), ale naozaj! Nehovorí nadšene len o friulskom Lado, tom špeciálne korenenom bielom bravčovom tuku: „Tam sa môžeš zahrabať!“ Spomína si aj na Lisabon, kde ako Werfel v hre Paulusa Mankera „Alma – A Show Biz ans Ende“ po Purkersdorfe a Benátkach hosťoval v malebne schátranom kláštore, nie na chuť Bacalhau: „Väčšinou príliš suché, komplikované a zapáchajúce pri príprave“, ale na desiatu: klobásu, syr, Vinho Verde. „Krása tohto povolania je v tom, že človek veľa cestuje.“
Vážnosť, presnú prácu s telom, spoločensko-politický postoj, ktorý sa okrem iného prejavuje aj tým, že si byt upratuje sám, trénoval Maurer v divadle Schauspiel Leipzig medzi rokmi 1993 a 1997 intenzívne. Šéf divadla a režisér Horst Ruprecht ho priviedol, nasledoval Wolfgang Engel a obsadil Maurera do Shakespearovho Richarda III., čo viedlo k titulnej strane divadelného magazínu Theater heute a k Maurerovmu angažmánu vo viedenskom Burgtheater: „Claus Peymann ma nechal predviesť sa a dve hodiny so mnou rozoberal rôzne Richardove scény. Pekná spomienka!“ Šestnásť rokov v Burgtheater sa však formovalo ako kľučkovanie medzi výšinami a pádmi, podľa riaditeľa a režiséra. Klaus Bachler prorokoval: „Si typ, ktorý v 40-tke začne vôbec po prvýkrát.“ Áno, nebolo to len to. Pragmatická perspektíva vo východnom Nemecku: Čo vie? Páči sa mi to?, status robotníka pociťoval Maurer ako blahodarný. Bolo mu bližšie ako robenie zo seba niečoho v slonovinovej veži v Burgtheater. Matthias Hartmann a jeho „Egogewichse: Der Mensch ist Material“ mu išlo na nervy. Po zavŕšených 18 rokoch by sa Maurer stal „posledným pragmatizovaným, štátnym hercom“, v roku 2012 došlo k rozchodu bez bolesti. „Urobiť z umelcov štátnych zamestnancov im berie základ.“ O tom je presvedčený. Na druhej strane: „Predsa len vysokoprahový skok z istoty angažmánu do slobody.“
Ale. Popri divadle bol aj život v TV. V seriáloch od „Schnell ermittelt“ cez „Tatort Hiob“, „SOKO Wien“, „Vier Frauen und ein Todesfall“. Skôr ako podozrivý než ako obeť. Áno, dokonca ako parťák nemeckého ovčiaka komisára Rexa v rakúsko-talianskej novej verzii mohol Maurer vystupovať ako zatrpknutý osudom skúšaný vdovec. A. Režisér Andreas Prochaska ho presadil pre „Zázrak v Korutánsku“. Maurer nahlas hovorí, že je mu vďačný. Po desiatich častiach „Vorstadtweiber“ stál teraz opäť aj na javisku: ako rozčarovaný reálny politik Hoederer v hre Jeana-Paula Sartra „Špinavé ruky“ v krajinskom divadle Dolného Rakúska v St. Pölten.
Všetko má svoj čas. Aj pri alkohole: „Keď šliapem na Ottohaus a je horúco, dám si pivo. Po ťažkom jedle chcem štamperlík. V Knappenhofe pijem večer víno. Gitti Kaindl mi naleje Heideboden od Preisingera a celé telo povie: ,Veľmi ma teší, že vás spoznávam! Budeme priatelia.‘ Keď nakupujem sám, tak u vinára. Ten poľovnícky inštinkt! Uloviť korisť! No áno, Hannes Reh v Andau, Artner v Höfleine, Gesellman v Deutschkreutzi mi ten lov uľahčujú. Na moje šťastie sa zvýšila aj starostlivosť pri bielom víne. G'mischte Satz od Meyera am Pfarrplatz je jednoducho senzácia. O Wieningerových vínach ani nehovoriac.“
Na oslnivé veci, značka Vorstadtweiber, svoj honorár nemíňa. Radšej si splnil chlapčenský sen o vlastnej motorkárskej dielni. Sen aj jeho zázračného mechanika Alexa Tichyho. Takže. Obaja prevzali obchod s pneumatikami od legendy scény Hansa Jelineka v Ottakringu. Vsuvka: „TEN Jelinek! Ten, ktorý v praveku ako prvý prenajal Österreich-Ring za 6 000 šilingov, aby jeho motorkárski chlapci mohli po ňom besnieť“. Maurer zmutoval na „podnikateľa“, zatiaľ čo Tichy rozšíril dielňu na (neznačkovú) motorkársku dielňu na Moto psycho Tichy, a v pozadí ako PR-manažér a tvorca webstránok ťahá nitky. Myslí si: „Osviežujúce ako protiklad k herectvu. Má to niečo reálne. Mastné prsty sú naozaj špinavé.“
Dobre, najnebezpečnejší motorkársky vek medzi 20 a polovicou 30-tky má za sebou. Môže aj bez ujmy na imidži len jazdiť na horskom bicykli. Samozrejme k chutným cieľom. Do Kahlenbergerdörfl, do reštaurácie na Tulbingerkogel alebo rovno cez Dornbach – Exelberg – Dopplerhütte – Königstetten do Tullnu k Sodomovi. „Tam hodovať, dve deci, potom seba a bicykel vliecť na stanicu. Sen.“