Podzemné hnutie
Pestované huby nevyzerajú vždy ako šampiňóny. A ani tak nechutia. A pestované huby nemajú len viac ako tisícročnú minulosť, ale predovšetkým dychberúcu budúcnosť.
Text: Florian Holzer / Fotografie Peter M. Mayr
Šampiňón je aj naďalej šampiónom. Každý ho pozná a každý ho v Rakúsku miluje – prinajmenšom, ak je obalený. Šampiňón je žiarivo biely, organolepticky sprostredkováva sviežosť, jeho aróma je pri dobrej vôli síce vnímateľná, ale nehrá žiadnu rolu – šampiňón je preto pre masový trh ako stvorený.
Od polovice 17. storočia sa biela huba pestuje. V francúzskych melónových poliach, ktoré boli hnojené konským hnojom, stále znova vyrastali nádherné kultúry, ujali sa toho a kultivovali. Začiatkom 18. storočia vznikol skutočný priemysel pestovania húb vo vápencových lomoch neďaleko Paríža, 300 pestovateľov získavalo z jaskýň a štôlní okolo tridsať ton húb – denne. Pestovanie húb sa stalo témou, učebnice poskytovali ilustrované návody, ako pestovať šampiňóny v zásuvkách stolov alebo na nástenných policiach, anglické hotely pestovali priamo v kuchyni a aj Rakúsko-Uhorsko sa vďaka obrovskému výskytu konského hnoja predovšetkým z vojenských zásob vyprofilovalo na jedného z celosvetovo najväčších poskytovateľov pestovaných šampiňónov, ako dokumentuje Walter Haidvogl, expert na huby, dodávateľ pre pestovanie a autor vo svojom krátkom historickom prehľade pestovania húb.
Dnes sa v Rakúsku stále konzumuje veľa šampiňónov – najmä obalených –, ale pestujú sa už len zriedka. Maďarsko a Poľsko vedia túto masovú hubu ponúknuť oveľa lacnejšie, majú aj dnes stále prístup ku konskému hnoju v interesantných rozmeroch, mzdové náklady sú s tými rakúskymi neporovnateľné, transportné trasy do Rakúska sú však prijateľne dlhé, vysvetľuje Richard Poltnig, obchodník s hubami od 70. rokov a istým spôsobom šedá eminencia hubárskej scény v Rakúsku.
Ernst Lenz v Lauterachu, ktorý svoje šampiňóny pestuje od roku 1968 najprv vo vlastnej pivnici a potom v 300 metrov dlhej, bývalej protileteckej štôlni mesta Bregenz na Gebhardsbergu, je jedným z posledných. „Drahý koníček môjho otca,“ hovorí dcéra Bettina Lenz. Obchodné reťazce by mali pre šampiňóny s vysokou kvalitou – pestované pomaly a v prírodných podmienkach, preto lepšou štruktúrou a intenzívnejšou arómou – málo pochopenia, hovorí. Svojich priemerne 200 až 300 kíl denne predáva miestnej gastronómii a na trhu.
Ale šampiňónová liga ponúka málo nového, úplne inak hubárska scéna Ázie, ktorá sa môže obzrieť späť na približne 2 000 rokov skúseností v Číne a Japonsku a v uplynulých dvadsiatich až tridsiatich rokoch nielenže technologicky urobila obrovský pokrok, ale ponúka neustále sa rozširujúce spektrum odrôd, voči ktorému šampiňón v pravom slova zmysle bledne: Shiitake, hliva ustricová v hnedej, žltej, červenej a modrej farbe, Enoki, Pioppini, hliva kráľovská, podpňovka alebo nielen opticky veľkolepý Pom Pom alias koralovec ježatý. Kulinársky aspekt je pri týchto hubách samozrejme nie nepodstatný, v mnohých ázijských kuchyniach preberajú Shiitake & Co dôležitú rolu ako zdroj bielkovín. Boom však zrejme vyvolali výskumy v 70. rokoch, ktoré týmto hubám pripisovali aj medicínske vedľajšie účinky. Našli provinciu v Japonsku, v ktorej bola rakovina úplne neznáma, Shiitake však boli denne na jedálnom lístku, a vyvodili z toho závery. Kanebo, japonský kozmetický gigant, sa v polovici 80. rokov zaujímal o tému „funkčné potraviny“ a založil vo Fínsku dodnes najväčšie zariadenie na pestovanie v Európe. Fínsko mimochodom nie kvôli dobrému drevu, na ktorom by huby mohli prosperovať, ako by sa mohlo zdať – to si perfektne naladení Japonci aj tak vozili loďou z Japonska –, ale kvôli obrovskej potrebe vody: 300 000 litrov denne. „Kanebo malo peniaze,“ spomína Richard Poltnig, „produkcia bola extrémne náročná a drahá, kilo stálo 170 šilingov, ale bol som nadšený.“
V neposlednom rade prísnejšie nariadenia týkajúce sa tvrdení o zdravotných benefitoch potravín spôsobili, že eufória zo Shiitake predsa len trochu opadla. Polysacharid Lentinan obsiahnutý v hube sa nakoniec neukázal ako zázračný liek na rakovinu a Kanebo sa čoskoro z biznisu s hubami stiahlo. „Ja však milujem hubu Shiitake napriek tomu,“ hovorí Poltnig, kulinársky je extrémne mnohostranne využiteľná. Na jedno jedlo v Thomas Keller's French Laundry v Sonome Poltnig dodnes nadšene spomína: Päť chuťových smerov bolo tematizovaných v každej lyžičke, Umami vo forme báječne intenzívnej polievky zo Shiitake …
Nová hviezda v sektore pestovaných húb sa v súčasnosti zdá byť hliva kráľovská, pred niekoľkými rokmi ešte exotika vysychajúca na trhových stánkoch a v bioobchodoch, medzitým kvôli svojej haptickej a optickej podobnosti s hríbom smrekovým a jemnej chuti rada využívaná jedlá huba, ktorej sa prisudzuje veľký vývojový potenciál. Johannes Edlinger, jeden z barónov zeleniny a špargle na Marchfelde, napríklad. Počas študijnej cesty do Japonska spoznal tamojšiu technológiu pestovania húb a rozpoznal v nej kvôli celoročnej dostupnosti zaujímavé doplnenie svojej sezónnej ponuky zeleniny. Edlinger začal s japonskou spoločnosťou spoluprácu, ktorá však dlho nevydržala a bola nahradená kooperáciou s juhokórejským špecialistom na pestovanie húb Quali Korea. Pred piatimi rokmi založili vlastnú spoločnosť, od Kórejčanov prichádza technológia, vybavenie a technici, od Marchfelďanov prichádza možnosť „spoznať európsky trh“, vysvetľuje konateľ Mario Freiberg.
Zariadenie je pôsobivé a nevyvoláva nutne pocit, že sa tu vyrába niečo, čo si človek neskôr možno s trochou slaniny a byliniek opečie na panvici. Pestovanie húb v Raasdorfe je záležitosťou vysokej technológie, mnohé je tajné, deje sa v laboratóriách, čistých priestoroch a v každom prípade za zatvorenými dverami. Len v júni bola uvedená do prevádzky nová, milión eur drahá výrobná hala s 800 štvorcovými metrami výrobnej plochy, ktorá strojnásobila výkon na 25 až 30 ton mesačne. S exportom do Nemecka sa začalo pred pol rokom, Švajčiarsko je práve na rade.
Edlingerove huby v čistej kultúre sú jediné v Európe, ktoré pracujú podľa tohto moderného, ázijského postupu, vysvetľuje Freiberg. Sú autarkné a okrem toho sa rozhodli pre biologické pestovanie, avšak menej z presvedčenia, než skôr kvôli skutočnosti, že čínski poskytovatelia ponúkajú konvenčný tovar za mnohonásobne nižšiu cenu a chcú s biohubami obsadiť kvalitatívnu niku.
Prvý krok pri high-tech pestovaní spočíva v zmiešaní substrátu: piliny z buku a smreka (mäkké drevo na viazanie vlhkosti, tvrdé drevo ako dodávateľ celulózy) so šrotom z obilnín, kukurice a sušenej zeleniny. Tento prášok ide do plastových fliaš, ktoré pripomínajú staré fľaše na mlieko, balí sa na palety, sterilizuje sa a v čistom priestore, ktorý je chránený rovnakými vzduchovými filtrami ako v nemocniciach pred cudzími a škodlivými hubami, sa plne automaticky infikuje podhubím. Okolo 7 000 takých fliaš putuje potom denne do kultivácie. Počas nasledujúcich 30 dní sa podhubie šíri vo fľaši, potom sa škriabe (suchý povrch sa strojovo zoškrabe) a potom smie hliva kráľovská v dozrievacích priestoroch vytvárať svoje plody. 21 dní na to potrebuje, 100 až 120 g húb narastie z flaše, počítačové riadenia sa starajú o optimálnu teplotu a vlhkosť vzduchu, osvetlenie len o to, aby klobúk nabral chutnú hnedú farbu. Samozrejme, dalo by sa hubu pestovať aj oveľa rýchlejšie, vysvetľuje Mario Freiberg, „divé huby sa pomocou explozívneho nárazového rastu v krátkom čase nasajú až 99 % vody“. Pri pestovanej hlive (ktorá sa mimochodom u nás vyskytuje aj prirodzene, avšak bola „vymretá“) sa rast riadi smerom k maximálnej tvorbe buniek – čo dáva hubám nielen úžasnú pevnosť, ale aj rekordnú trvanlivosť najmenej dva týždne. Zberá sa manuálne, celé trsy húb idú aj so zvyškami živného substrátu do chladu, definitívne sa odrežú a balia až pri objednávke.
V súčasnosti tvorí hliva kráľovská 60 % produkcie u Edlingera. Ušľachtilá hliva ustricová je druhý produkt, pestovanie podpňovky alias Buna Shimeji, malej, korenistej huby ponúkanej v trsoch, sa práve rozbieha.
Walter Haidvogl je vyučený drogista a rovnako vášnivý ako autodidaktický pestovateľ húb. Štyri roky pracoval v laboratóriách Edlingerovej hubovej továrne. Túto jeseň chce začať s vlastnou, malou produkciou pestovaných húb, „ale nie hlivy kráľovskej, tá huba ma neoslovuje“. Nika ho zaujíma viac, špeciálne huby, napríklad drobné Pioppini, biele Buna Shimeji, Shiitake a prípadne divá huba menom „pošvatka vlnatá“, ktorú možno dobre pestovať na použitom substráte Shiitake. Malé množstvá chuťovo náročných húb v dimenzii 400 kíl mesačne chce Haidvogl, ktorý tiež s veľkou vášňou publikuje v časopise pre hobby pestovateľov Der Tintling a ponúka pestovateľské potreby pre hobby pestovateľov, nechať vyrastať zo svojich vriec so substrátom. Momentálne je však stále pri hľadaní opustených vínnych pivníc pre produkciu.
O tom, že pestované huby budú v dohľadnej budúcnosti hrať významnú rolu aj v európskej gastronómii, sú si v každom prípade všetci kulinárski augurovia istí, možnosti sa zdajú nevyčerpateľné. Aj tie prípravy. Mimo strúhanky.
Odrody
Koralovec ježatý
Huba nazývaná aj Pom Pom je absolútna superhuba: O jej zdravotnom účinku môže západná medicína len hádať, vo východnej je známy tisícročia. Okrem toho má chlpatá koralová huba štruktúru, ktorá pripomína teľacie mäso alebo pevné hydinové mäso, a lahodnú ovocne-korenistú chuť. Napriek relatívne jednoduchému pestovaniu sa koralovec u nás asi nikdy nebude pestovať, pretože je príliš exotický a preto ťažko predajný.
Hliva ustricová
Takzvaný saprobiont, ktorý sa paraziticky živí lignínom stromov. Hliva ustricová je doma na celom svete, dostupná v početných farbách a variantoch a dnes patrí so šampiňónom a Shiitake k najviac pestovaným hubám na svete, predpokladá sa množstvo pestovania 2,5 milióna ton ročne. Hliva ustricová má o niečo výraznejšiu arómu ako šampiňón, s ľahkými akcentmi ostrosti. Surová sa považuje za ťažko stráviteľnú, dá sa však pripraviť na všetky možné spôsoby.
Buna Shimeji
Stromová huba rastúca v trsoch a tak aj ponúkaná, ktorá nielen pekne vyzerá, ale aj úžasne chutí. Huba v nemeckom jazykovom priestore nazývaná podpňovka je pevná a disponuje výraznou, sviežou machovou hubovou arómou, ktorá pripomína aj zelené orechy. Mimoriadne vďačná z hľadiska prípravy, je opekaná alebo vo woku obzvlášť dobrá.
Šampiňón
Celosvetovo najdôležitejšia pestovaná huba, dostupná v početných variantoch: napríklad takzvaný krémový šampiňón, ktorého vlastnosťami sú sivo-hnedo sfarbený klobúk a o niečo vyššia cena; alebo obrovský šampiňón, v anglosaskom priestore nazývaný aj Portobello, ktorého rozmery otvárajú početné kulinárske možnosti. Šampiňón existuje aj v (medzitým vzácnej) divokej forme, pečiarke poľnej, a je v tejto forme jednou z najlepších jedlých húb vôbec. Pestované šampiňóny sa pestujú na substráte zo sterilizovaného konského hnoja.
Enoki
Enoki alebo aj plamienka zamatovohlúbiková je typická japonská huba, predovšetkým preto, že sa tu sleduje aj špeciálna estetika, ktorú dosahujú bonsajovými záhradníckymi metódami: huby Enoki majú dlhé stonky, drobné, biele guľaté hlavičky a silne pripomínajú koraly. Chuťovo nie nezaujímavé, predsa len sa väčšinou používajú primárne ako ozdoba, napríklad zviazané v japonských polievkach Ramen.
Hliva kráľovská
Huba vyskytujúca sa v strednej Európe a stredomorskom priestore, ktorá už niekoľko rokov raketovo získava trhové podiely. Výhodami pestovanej hlivy kráľovskej sú jej pevnosť, dlhá trvanlivosť a jej, aspoň s fantáziou rozpoznateľná podobnosť s hríbom smrekovým. Chuťovo nemá hliva kráľovská veľa čo ponúknuť, dá sa však ľahko spracovať a vďačne prijíma každú arómu.
Pečiarka mandľová
Zástupca z rodiny šampiňónov, avšak s oveľa zaujímavejšou chuťou, ktorú Walter Haidvogl uvádza ako „podobnú amarettu“. Doteraz bola huba divoko sa vyskytujúca v Brazílii a USA primárne zaujímavá pre fanúšikov liečivých a vitálnych húb, tam sa o nej rozprávajú báječné veci, ale aj kulinársky má táto huba čo ponúknuť.
Pioppini
Šupinovka menlivá – pod týmto menom asi ťažko predajná – je jednou z najzaujímavejších pestovaných húb uplynulých dvadsiatich rokov a zatiaľ sa v Európe dokázala presadiť hlavne v Taliansku, preto je taliansky názov Pioppino celkom bežný. Chuťovo úplne rovnocenná divokej hube a obdarená nadmieru pekným zovňajškom, patrí Pioppino medzitým k fixným hosťom v talianskych hubových jedlách.
Shiitake
Najstaršia z pestovaných húb, už asi 2 500 rokov sa táto huba, ktorá rastie na stromoch Pasania, pestuje v Číne a Japonsku, ako potravina aj ako liečivá rastlina. Aromaticky Shiitake spomedzi pestovaných húb pravdepodobne ponúka najviac, jej výrazne orieškovo-kožito-hubová aróma je v rozličných ázijských kuchyniach veľmi cenená, Shiitake platí – obzvlášť sušená – za granát Umami. Pri žiadnej inej potravine nie je podiel prirodzených glutamátov tak vysoký ako pri sušenej Shiitake. V Európe sa huba vo svojej divokej forme nevyskytuje, ale čoraz častejšie sa pestuje.
Hľuzovka
Úplne vlastná kapitola, úplne vlastný druh pestovania. Krátko povedané: -Hľuzovky sú symbiotické huby, ktoré žijú na koreňoch svojich hostiteľských rastlín. Pestovanie hľuzoviek sa teda deje tak, že sa vysádzajú stromčeky infikované hľuzovkami, väčšinou dub alebo lieska. Po najmenej štyroch rokoch a troche šťastia možno zberať, v našich klimatických zónach sú pestovateľné burgundské a čierne hľuzovky, pestovateľské skúsenosti s tou druhou sú v severnom Španielsku a južnom Francúzsku už desaťročia. ( www.trueffelgarten.at )
Walter Haidvogl
Korbgasse 16-18/3
1230 Viedeň
www.pilz-kultur.at
Ernst Lenz
Kreuzgasse 12
6923 Lauterach
T 05574-737 89
www.trueffel.at
Edlingerove huby v čistej kultúre
Lange Feldgasse 17
2281 Raasdorf
T 02249-893 85
www.edlingers-pilze.at
Čerstvé huby Servis R. Poltnig
Laudongasse 13/11#
1080 Viedeň
T 01-406 23 64
Podzemné hnutie
Pestované huby nevyzerajú vždy ako šampiňóny. A ani tak nechutia. A pestované huby nemajú len viac ako tisícročnú minulosť, ale predovšetkým dychberúcu budúcnosť.
Text: Florian Holzer / Fotografie Peter M. Mayr
Šampiňón je aj naďalej šampiónom. Každý ho pozná a každý ho v Rakúsku miluje – prinajmenšom, ak je obalený. Šampiňón je žiarivo biely, organolepticky sprostredkováva sviežosť, jeho aróma je pri dobrej vôli síce vnímateľná, ale nehrá žiadnu rolu – šampiňón je preto pre masový trh ako stvorený.
Od polovice 17. storočia sa biela huba pestuje. V francúzskych melónových poliach, ktoré boli hnojené konským hnojom, stále znova vyrastali nádherné kultúry, ujali sa toho a kultivovali. Začiatkom 18. storočia vznikol skutočný priemysel pestovania húb vo vápencových lomoch neďaleko Paríža, 300 pestovateľov získavalo z jaskýň a štôlní okolo tridsať ton húb – denne. Pestovanie húb sa stalo témou, učebnice poskytovali ilustrované návody, ako pestovať šampiňóny v zásuvkách stolov alebo na nástenných policiach, anglické hotely pestovali priamo v kuchyni a aj Rakúsko-Uhorsko sa vďaka obrovskému výskytu konského hnoja predovšetkým z vojenských zásob sa vyprofilovalo na jedného z celosvetovo najväčších poskytovateľov pestovaných šampiňónov, ako dokumentuje Walter Haidvogl, expert na huby, dodávateľ pre pestovanie a autor vo svojom krátkom historickom prehľade pestovania húb.
Dnes sa v Rakúsku stále konzumuje veľa šampiňónov – najmä obalených –, ale pestujú sa už len zriedka. Maďarsko a Poľsko vedia túto masovú hubu ponúknuť oveľa lacnejšie ponúknuť, majú aj dnes stále prístup ku konskému hnoju v interesantných rozmeroch, mzdové náklady sú s tými rakúskymi neporovnateľné, transportné trasy do Rakúska sú však prijateľne dlhé, vysvetľuje Richard Poltnig, obchodník s hubami od 70. rokov a istým spôsobom šedá eminencia hubárskej scény v Rakúsku.
Ernst Lenz v Lauterachu, ktorý svoje šampiňóny pestuje od roku 1968 najprv vo vlastnej pivnici a potom v 300 metrov dlhej, bývalej protileteckej štôlni mesta Bregenz na Gebhardsbergu, je jedným z posledných. „Drahý koníček môjho otca,“ hovorí dcéra Bettina Lenz. Obchodné reťazce by mali pre šampiňóny s vysokou kvalitou – pestované pomaly a v prírodných podmienkach, preto lepšou štruktúrou a intenzívnejšou arómou – málo pochopenia, hovorí. Svojich priemerne 200 až 300 kíl denne predáva miestnej gastronómii a na trhu.
Ale šampiňónová liga ponúka málo nového, úplne inak hubárska scéna Ázie, ktorá sa môže obzrieť späť na približne 2 000 rokov skúseností v Číne a Japonsku a v uplynulých dvadsiatich až tridsiatich rokoch nielenže technologicky urobila obrovský pokrok, ale ponúka neustále sa rozširujúce spektrum odrôd, voči ktorému šampiňón v pravom slova zmysle bledne: Shiitake, hliva ustricová v hnedej, žltej, červenej a modrej farbe, Enoki, Pioppini, hliva kráľovská, podpňovka alebo nielen opticky veľkolepý Pom Pom alias koralovec ježatý. Kulinársky aspekt je pri týchto hubách samozrejme nie nepodstatný, v mnohých ázijských kuchyniach preberajú Shiitake & Co dôležitú rolu ako zdroj bielkovín. Boom však zrejme vyvolali výskumy v 70. rokoch, ktoré týmto hubám pripisovali aj medicínske vedľajšie účinky. Našli provinciu v Japonsku, v ktorej bola rakovina úplne neznáma, Shiitake však boli denne na jedálnom lístku, a vyvodili z toho závery. Kanebo, japonský kozmetický gigant, sa v polovici 80. rokov zaujímal o tému „funkčné potraviny“ a založil vo Fínsku dodnes najväčšie zariadenie na pestovanie v Európe. Fínsko mimochodom nie kvôli dobrému drevu, na ktorom by huby mohli prosperovať, ako by sa mohlo zdať – to si perfektne naladení Japonci aj tak vozili loďou z Japonska –, ale kvôli obrovskej potrebe vody: 300 000 litrov denne. „Kanebo malo peniaze,“ spomína Richard Poltnig, „produkcia bola extrémne náročná a drahá, kilo stálo 170 šilingov, ale bol som nadšený.“
V neposlednom rade prísnejšie nariadenia týkajúce sa tvrdení o zdravotných benefitoch potravín spôsobili, že eufória zo Shiitake predsa len trochu opadla. Polysacharid Lentinan obsiahnutý v hube sa nakoniec neukázal ako zázračný liek na rakovinu a Kanebo sa čoskoro z biznisu s hubami stiahlo. „Ja však milujem hubu Shiitake napriek tomu,“ hovorí Poltnig, kulinársky je extrémne mnohostranne využiteľná. Na jedno jedlo v Thomas Keller's French Laundry v Sonome Poltnig dodnes nadšene spomína: Päť chuťových smerov bolo tematizovaných v každej lyžičke, Umami vo forme báječne intenzívnej polievky zo Shiitake …
Nová hviezda v sektore pestovaných húb sa v súčasnosti zdá byť hliva kráľovská, pred niekoľkými rokmi ešte exotika vysychajúca na trhových stánkoch a v bioobchodoch, medzitým kvôli svojej haptickej a optickej podobnosti s hríbom smrekovým a jemnej chuti rada využívaná jedlá huba, ktorej sa prisudzuje veľký vývojový potenciál. Johannes Edlinger, jeden z barónov zeleniny a špargle na Marchfelde, napríklad. Počas študijnej cesty do Japonska spoznal tamojšiu technológiu pestovania húb a rozpoznal v nej kvôli celoročnej dostupnosti zaujímavé doplnenie svojej sezónnej ponuky zeleniny. Edlinger začal s japonskou spoločnosťou spoluprácu, ktorá však dlho nevydržala a bola nahradená kooperáciou s juhokórejským špecialistom na pestovanie húb Quali Korea. Pred piatimi rokmi založili vlastnú spoločnosť, od Kórejčanov prichádza technológia, vybavenie a technici, od Marchfelďanov prichádza možnosť „spoznať európsky trh“, vysvetľuje konateľ Mario Freiberg.
Zariadenie je pôsobivé a nevyvoláva nutne pocit, že sa tu vyrába niečo, čo si človek neskôr možno s trochou slaniny a byliniek opečie na panvici. Pestovanie húb v Raasdorfe je záležitosťou vysokej technológie, mnohé je tajné, deje sa v laboratóriách, čistých priestoroch a v každom prípade za zatvorenými dverami. Len v júni bola uvedená do prevádzky nová, milión eur drahá výrobná hala s 800 štvorcovými metrami výrobnej plochy, ktorá strojnásobila výkon na 25 až 30 ton mesačne. S exportom do Nemecka sa začalo pred pol rokom, Švajčiarsko je práve na rade.
Edlingerove huby v čistej kultúre sú jediné v Európe, ktoré pracujú podľa tohto moderného, ázijského postupu, vysvetľuje Freiberg. Sú autarkné a okrem toho sa rozhodli pre biologické pestovanie, avšak menej z presvedčenia, než skôr kvôli skutočnosti, že čínski poskytovatelia ponúkajú konvenčný tovar za mnohonásobne nižšiu cenu a chcú s biohubami obsadiť kvalitatívnu niku.
Prvý krok pri high-tech pestovaní spočíva v zmiešaní substrátu: piliny z buku a smreka (mäkké drevo na viazanie vlhkosti, tvrdé drevo ako dodávateľ celulózy) so šrotom z obilnín, kukurice a sušenej zeleniny. Tento prášok ide do plastových fliaš, ktoré pripomínajú staré fľaše na mlieko, balí sa na palety, sterilizuje sa a v čistom priestore, ktorý je chránený rovnakými vzduchovými filtrami ako v nemocniciach pred cudzími a škodlivými hubami, sa plne automaticky infikuje podhubím. Okolo 7 000 takých fliaš putuje potom denne do kultivácie. Počas nasledujúcich 30 dní sa podhubie šíri vo fľaši, potom sa škriabe (suchý povrch sa strojovo zoškrabe) a potom smie hliva kráľovská v dozrievacích priestoroch vytvárať svoje plody. 21 dní na to potrebuje, 100 až 120 g húb narastie z flaše, počítačové riadenia sa starajú o optimálnu teplotu a vlhkosť vzduchu, osvetlenie len o to, aby klobúk nabral chutnú hnedú farbu. Samozrejme, dalo by sa hubu pestovať aj oveľa rýchlejšie, vysvetľuje Mario Freiberg, „divé huby sa pomocou explozívneho nárazového rastu v krátkom čase nasajú až 99 % vody“. Pri pestovanej hlive (ktorá sa mimochodom u nás vyskytuje aj prirodzene, avšak bola „vymretá“) sa rast riadi smerom k maximálnej tvorbe buniek – čo dáva hubám nielen úžasnú pevnosť, ale aj rekordnú trvanlivosť najmenej dva týždne. Zberá sa manuálne, celé trsy húb idú aj so zvyškami živného substrátu do chladu, definitívne sa odrežú a balia až pri objednávke.
V súčasnosti tvorí hliva kráľovská 60 % produkcie u Edlingera. Ušľachtilá hliva ustricová je druhý produkt, pestovanie podpňovky alias Buna Shimeji, malej, korenistej huby ponúkanej v trsoch, sa práve rozbieha.
Walter Haidvogl je vyučený drogista a rovnako vášnivý ako autodidaktický pestovateľ húb. Štyri roky pracoval v laboratóriách Edlingerovej hubovej továrne. Túto jeseň chce začať s vlastnou, malou produkciou pestovaných húb, „ale nie hlivy kráľovskej, tá huba ma neoslovuje“. Nika ho zaujíma viac, špeciálne huby, napríklad drobné Pioppini, biele Buna Shimeji, Shiitake a prípadne divá huba menom „pošvatka vlnatá“, ktorú možno dobre pestovať na použitom substráte Shiitake. Malé množstvá chuťovo náročných húb v dimenzii 400 kíl mesačne chce Haidvogl, ktorý tiež s veľkou vášňou publikuje v časopise pre hobby pestovateľov Der Tintling a ponúka pestovateľské potreby pre hobby pestovateľov, nechať vyrastať zo svojich vriec so substrátom. Momentálne je však stále pri hľadaní opustených vínnych pivníc pre produkciu.
O tom, že pestované huby budú v dohľadnej budúcnosti hrať významnú rolu aj v európskej gastronómii, sú si v každom prípade všetci kulinárski augurovia istí, možnosti sa zdajú nevyčerpateľné. Aj tie prípravy. Mimo strúhanky.