O nasýtení
Text Werner Meisinger Fotografie: poskytnuté
Bolo neskoro. Stál som pri okne a snežilo. Stáli sme trochu nakrivo, tie staré vŕby dolu na brehu rieky a ja, a dobre sme si rozumeli. Človek sa vekom a náklonom dostane do šikmej polohy. Sklon svahu v prípade vŕb, ktoré nepoznajú víno.
Z bezfarebnej temnoty sa vločky znášali do červenozlatého pásu svetla, pomedzi konáre storočných smútočných vŕb a okolo nich, aby po náhlom ukončení svojho nebeského putovania skončili pohltené vodou. Len vločky, ktoré pristáli na člne, našli pokojnejší koniec, nežné miesto na chladnom dreve a tam príležitosť v dôstojnosti pomaly zaniknúť.
Celý večer, deň a večer predtým som už s krásnou vážnosťou smeroval k takému zániku v dôstojnosti. Teraz, s padajúcim snehom pred oknom, nastal ten milostivý moment, v ktorom sa posledný zvyšok duševnej činorodosti vcucne do krvavého stredu dokonale naplneného tela; v ktorom sa oboje, alebo skôr to zlúčené jedno zo zvyšku amorfnej mysle a celého dobre naplneného tela, presunie na posteľ alebo čalúnený nábytok s takou kozmickou silou, že na slušnú mieru hygienických úkonov už nezostáva takmer žiadna príležitosť. Páperovo mäkko obklopuje takto naplneného človeka najlahodnejšia bezvedomá túžba, zmocňuje sa ho stav bezvedomia, ktorý, pokiaľ je mi známe, sa zatiaľ nedá vyvolať drogami, možno vzniká pri nehodách, ale osvedčeným spôsobom sa dá vždy cielene dosiahnuť ambicióznym jedením a pitím na spôsob bohov.
Z okien nižšieho poschodia dopadalo svetlo aj na trávnik. Vrstva čerstvo napadnutého snehu v ňom vyzerala ako jemná soľ. Stav kráľa, ktorý sa ubytoval v týchto stále osvetlených miestnostiach, mi však nebol známy.
Nechať kysnuté cesto odpočívať znamená opak. Živené glukózou a motivované teplom vyvíjajú spóry kvasiniek svoju najväčšiu činorodosť a neodpočívajú. Spôsobujú kvasenie, ktoré je sprevádzané tvorbou etanolu a oxidu uhličitého, čo cesto vyduje do nádhernej veľkosti a barokového vyklenutia povrchu. Cesto odpočíva len v chladenom stave, akoby v bezvedomí. Akonáhle je kvasniciam opäť teplo a nájdu ešte trochu cukru, rozvinú novú činorodosť. Cesto sa nafúkne ešte viac ako predtým a pri tomto opätovnom kysnutí vyvinie ešte jemnejšie štruktúry, ktoré si na pečive k horúcej čokoláde alebo ako maškrte k sladkému vínu tak ceníme. Preto sa kysnuté cesto, ak má mať jemné póry, necháva kysnúť, vyfúkne sa a nechá kysnúť, a tak ďalej.
V zmysle stále jemnejších štruktúr v poznatkoch sa aj človek so záujmom o dobrú chuť podrobuje kysnutiu, ktoré je tu len vedľajším účinkom, a klesaniu, ktoré je potom potrebné. Vo svojom úsilí o jemnejšie štruktúry v materiáli poznania, v pestovaní husto rozvetveného kulinárskeho živého plota spomienok a v túžbe po množstve pórov, v ktorých môže skladovať tie najkrajšie chuťové zážitky, býva odmeňovaný hľadaním občasných momentov najväčšieho šťastia a takzvaných potešení pre chuťové bunky. Ale pretože na tomto svete nie je nič zadarmo, gurmán dopláca na zvedavosť po celkovej chuti sveta a predovšetkým na jeho vertikálny prieskum v zmysle výstupu všetkými úrovňami gastronómie pod mučiacim nástrojom nekompetentnosti; čím ostrejšia je táto prúti – horribile dictu „jablkové pyré s brokolicovým pyré“ –, tým nehanebnejšie ju kuchár, ktorý je potom otrokom, vedie v pästi. – Takto skúsený v striedaní pocitov rád navštevujem reštaurácie s istou reputáciou, také, ktoré nie sú úplne nové, kuchárov, ktorí nejazdia na citrónovožltých športových autách, podniky, ktoré sa v novinách príliš často nespomínajú v spojení so slovami ako „senzačný“ alebo „doteraz nevídaný“.
Bol to deň s poveternostnou situáciou podporujúcou chuť do jedla a rozhodnutím pre všeobecný kurz západ-severozápad, kde sa spomínané podniky dajú dobre nájsť.
V Hadikgasse som si dal delikatesu z pečených brzlíkových špičiek v brusnicovej omáčke a sedem servítok, pretože pýcha mi je cudzia a už bol čas na olovrant. Závan pohody vyvolaný brzlíkovými špičkami však vyprchal v svetle poznania, že Alsasko leží geograficky poriadne ďalej, než by sa mohlo zdať vzhľadom na príbuznosť sedliackej hostiny a kyslej kapusty (choucroute) a tak obľúbenej krvavnice. Keď človek opustí Viedeň v čase olovrantu, Alsasko je pri pozemnom spôsobe prepravy do večere skôr nedosiahnuteľné.
Svojho hostiteľa v Illhaeusern som v žiadnom prípade nechcel obťažovať neskorým príchodom na večeru, preto som sa v rámci slušnosti a zdvorilosti pri Salzburgu vybral na juh a do hôr. Nachádza sa tam jeden gastronomický tajný tip.
Dva bratia nerovnakej výšky, ale rovnako jemného spôsobu stretávania, prevádzkujú vo Werfene vývarovňu spojenú s ubytovaním. Je obľúbená u turistov na snežniciach, ale človek nemusí prísť z Hochkönigu, aby bol prijatý. Taktiež nemusí byť vytesaný z tristo rokov starého borovicového dreva. V týchto liberálnych časoch prijímajú bratia zdvorilo aj nížinné brezy môjho strihu (kto už rozštiepil pol milióna slalomových tyčí nosnou kosťou, nájde si však cestu k rozhovoru s bratmi ľahšie než ten, kto sa zaoberá pestovaním kaktusov).
Na tomto mieste a pod bratskou starostlivosťou som položil základy krásneho nasýtenia, ktoré malo bez väčších porúch vydržať nasledujúce dni.
Toto miesto v horách bolo na vhodné ladenie chuti do jedla vhodné aj v tom, že páni bratia vedia oceniť Alsasko ako región rozumných možností stravovania. Z kombinácie sedliackych delikates s tými najluxusnejšími doplnkami – ako je v Alsasku zvykom v podobe bravčového mäsa s husacou pečeňou alebo zemiakov s hľuzovkami – majú obaja veľkú radosť.
Turbot na držkách tentoraz nebol. Avšak v naladení na môj skutočný cieľ cesty veľa pečene. Kuracie pečeňové pyré s korenistými vôňami Arábie v ňom a pár vločiek hľuzovky z Périgordu na ňom, podávané na lyžičke ako rýchly znak prevádzkyschopnosti a duševnej čulosti kuchyne. Taktiež homárový krém so sleďom a v hrubej strúhanke obalené zvyšky turbota s horčicovou majonézou. A ďalšia letka pikantných maškŕt, aké sú užitočné, keď človek chce pomaly piť šampanské.
Jahňacia pečeň s kandizovanou pomarančovou kôrou na kúsku briošky, v ktorej bolo sladké veľmi podnetne spojené s horkým, bola tiež pri tom. Tej animácie by v tomto skorom čase ani nebolo treba.
Dusenie sivenec s ďalšou hľuzovkou na ňom, ako aj kombinácia jablkového pyré s brokolicovým pyré pod ním, bolo zamýšľané ako predohra k skutočnému jedlu. Jablkové pyré s brokolicou, treba poznamenať, nie je nevyhnutne jedlo, po ktorom by som túžil. V nesprávnom kontexte, lemované napríklad hruškovým pyré s karfiolom alebo nektárinkovými zemiakovými plackami, by som pri tom mohol zúfať alebo dostať zadržiavanie moču. Na mieste, akým je to u bratov, však dokážem to nepochopiteľné dobre zniesť. Konzumujem to s vyjasneným pohľadom a v pokore pred tvorivou silou kuchynského ducha, ktorý ako veľkú kompenzáciu za občasné hádanky a la jablkové pyré s brokolicou produkuje rady plausibilných lahôdok. Ako dusený pstruh s omáčkou z masla s červenou kapustou, nákyp z hrebenatiek s grapefruitovou omáčkou alebo hríbová šošovica s vareným tafelspitzom. To všetko mi toho večera priniesli na stôl a to všetko som skonzumoval v radostnej príprave na skutočný cieľ cesty na západ-severozápade. Rovnako som zjedol langustíny s tvarohovými taštičkami a čerstvým chrenom, mini kalamáre k pstruhu s červenou kapustou, dusené teľacie filé s artičokami a lepkavou omáčkou ako sedem hodín nehanebnej nehy, ako aj nádherný kúsok jazyka morského, ktorý bol pečený na kosti a zmysluplne spojený s feniklom a pomarančovou marmeládou.
Netreba zabúdať na zaváranú teľaciu pečeň so slaninou, mišpuľami a brioškou. Obraz pokrytých aromatických farieb. Všetkých svätých kulinársky povedané, k čomu sa náramne hodilo, že z diaľky v búrke bolo počuť zvonenie zvonov.
Možno o štvrť na dvanásť v noci ani nezvonilo. Možno to bol malý klam zmyslov. Krásne jedlo tohto druhu totiž rozprúdi krv, odťahuje ju od orgánov, ktoré pri tom nie sú tak veľmi zaťažené, ako napríklad členkové svaly alebo mozog, do stredu tela a na niektoré partie povrchu tela. Napríklad do líc, ktoré sa pritom červenajú, a do uší, v ktorých to potom môže celkom trocha znieť, hučať a zvoniť, ak je v hre napríklad aj trochu vína.
Chcel som na druhý deň skoro von. Tak som to po prvom dezerte vo forme ryžového nákypu s kompótom z paradajok a čakankovou zmrzlinou nechal tak a pobral som sa nádherne naladený k odpočinku.
V Alsasku nie sú bojovníci. Krajina je plochá od Rýna až po Vogézy. Dobré pole na konflikty a pohodlný priechod pre armády nervovo labilných susedov. Na to sa v histórii bohato využívala. Alsasania potom vždy sklonili chrbát, vysedeli tú mizériu a keď bolo opäť tak, vyplnili úradné formuláre v práve nariadenom jazyku. V Alsasku, kde obce s takými rozdielnymi názvami ako Ribeauvillé a Muttersholtz ležia vedľa seba, existujú vyššie ideály než otázka národnosti. Napríklad terina z husacej pečene.
Dá sa predpokladať, že tak je to v Auberge de l'Ill. V čase Vianoc produkuje kuchár (gardemanger) pár tisíc dodatočných paštét a terín z husacej pečene, na radosť ľudí na celom svete, ktorí si cenia tradičné v tej najlepšej kvalite. Rodina Haeberlinovcov nie je pre nič iné, len pre to, známa. Prevádzkuje reštauráciu už štyri generácie rovnako nepretržite a nepretržite ju drží v strmom lete. S najväčšou kontinuitou v kulinárskom svetonázore, v starostlivom okruhu osôb a vo veľkej dôvere v silu starých hodnôt. Žabie stehienka na spôsob mousseline, lososové suflé a hľuzovky pod popolom sú v Auberge de l'Ill v jedálnom lístku od nepamäti, pokiaľ človek nespomína na rafinované stravovanie na spôsob Haeberlinovcov dlhšie ako tridsať, štyridsať rokov. Občas, po zrelom uvážení a mnohých skúškach, sa niečo trochu doladí. Napríklad krémom z morských ježoviek, ktorý Marc Haeberlin pri mojej návšteve vypustil do svetla verejnosti.
Marc Haeberlin, syn veľkého, pri pánovi nad 75 rokov sa to dá povedať, veľkého starého Paula Haeberlina, to má zo všetkých Haeberlinovcov najťažšie, udržať reštauráciu v strmom lete. Kde by tam ešte bolo hore, kam by mohol viesť ďalší strmý let? Priatelia domu sú takí početní, ako si to rodina len môže želať, klientela je nie menšia než ilustrná. Už 38 rokov je Auberge de l'Ill zapísaná s tromi hviezdičkami v sprievodcovi Michelin. V rebríčku večnosti to znamená druhé miesto, ale len kvôli Paulovi Bocusovi, ktorého reštaurácia nesie najvyššie vyznamenanie už o dva roky dlhšie.
História krému z morských ježoviek sa dá rozpovedať rýchlo. Ilustruje veľmi pekne, ako ľahkosť kompozície nevyviera vždy z ľahkosti impulzívneho zápästia.
Morský ježko patrí k veľkej kuchyni ako kaviár a hľuzovky. Robia sa z neho polievky a používajú sa morské ježovky do omáčok. Človek – prevažne ako Bretónec alebo Japonec – vyjedá koral aj úplne v naturálnom stave zo schránky. Morský ježko sa však dá vnímať aj o chlp príliš intenzívne so svojou tupou jódom a soľou nasiaknutou chuťou, a preto by niekto chcel jeho bezpochyby delikátnejšie nuansy začleniť do priaznivého chuťového prostredia. Naposledy sa to u Marca Haeberlina prejavilo ako ragú z hrebenatiek s koralom z morských ježoviek a kurkumovým sabayonom. Teraz prvýkrát vo forme krému. Stále znova skúšané, na dovolenke ešte raz precvičované, teraz teda vhodné pre hosťa.
Bola to ouvertúra toho večera s výhľadom do parku so šikmými smútočnými vŕbami a jemným snehom. Kvôli zelenej špargli, ktorá bola pri tom, by tá lahôdka z morských ježoviek vynikajúco ladila aj s výhľadom na lúku prvosienok, lenže v tomto roku bol meteorologický pokrok pomalší ako prebúdzanie jari nášho kuchárskeho umelca. Vzdušný krém z morských ježoviek, korenené mäso z kraba, v múke, vajci a strúhanke z filo cesta obalené prepeličie vajíčko ľahko tekutej konzistencie v žĺtku tvorilo animujúci štart do večera plného kniežatských príprav a dvornej elegancie v obsluhe. V inej miestnosti domu, nie pri stole v kuchyni, ktorý tiež rád navštevuje, večeral toho večera mimochodom Karol XVI. Gustáv, čo ma však neobmedzovalo.
Od krému z morských ježoviek som prešiel k pečenému zubáčovi s hríbovými rezancami a tým na terén veľkej klasiky. Ďalej k „Fritot de Homard“, čo nechcem prekladať ako homárový výpek, pretože pri tom by človek nikdy nemyslel na dva druhy kari alebo na červenú vínnu omáčku s istým nádychom sépiového atramentu. K Pot au feu z holubích pŕs s varenými orechmi z husacej pečene a čiernou hľuzovkou a špenátom a omáčkou, ktorá si žiada poéziu. Omáčka taká, že som na ňu nikdy nezabudol, napadlo by pri tom Ibn Hazima, len ten sa zaoberal láskou. Taktiež holub, ak má mať nejakú chuť, musí byť taký ružový ako u Haeberlinovcov.
S pánom, ktorý u Haeberlina ošetruje syry, som potom debatoval naliehavo – v hre už bolo víno – o virulentnej otázke, či treba dávať rascu na Munster. „Niektorí si myslia, že to Munsteru pomáha,“ mienil môj syrár. Ja som si však myslel, „rasca je nebezpečná ako muškátový oriešok“, takže sme boli úplne rovnakého názoru.
Zvyšok už moju pamäť príliš nezaťažuje. Sorbet s nie málo vodkou, pomarančový krém, mango, marshmallows, čokoládové prápory. Praskajúci sneh, vŕby, plávajúca rieka, červené svetlo z teplých okien. Kráľ bol stále pevne v práci.
K svetlu. Do bezpečia. Place Kleber zosilňuje starú túžbu ľudstva. Tak široké, tak ploché, tak vystavené, že človek aj bez sklonu k agorafobickým vzorcom správania odbočí do bočných uličiek. Napríklad vyhľadá katedrálu v Štrasburgu, ktorá vo svojej k nebesiam smerujúcej detailnej nádhere predstavuje presný opak námestia. Alebo z kulinárskych dôvodov vyhľadá kaplnku Monique et Émile Jung, v ktorej hľadajúcemu prúd teplého svetla a spleť harmonických zvukov ako strieborný zvuk a štrnganie vína naznačuje, že dorazil.
Iste, existujú modernejšie podniky a také, s ktorými gurmánska kritika narába s väčším pôžitkom ako „Au Crocodile“. Desaťročia bol Émile Jung nepretržite etablovaný v 3-hviezdičkovej spoločnosti. V roku 2002 zredukovala inak tak tolerantná červená biblia hodnotenie z troch na dve, čo nenechalo chladným nikoho, kto Crocodile pozná. Pani a pána Jungovcov pravdepodobne tiež nie. V Crocodile sa skrýva dvakrát 35 rokov vášne.
„Človek sa musí odovzdať,“ hovorí Émile Jung, pretože varenie je vášeň. „Každý musí v tomto dome zabudnúť sám na seba,“ hovorí pani Jungová. „V tomto dome musí pre hosťa žiariť slnko.“
Slnko zvnútra je tiež výhodné, pretože reštaurácia „Au Crocodile“ iné nemá. Šperkovnica, svätyňa, vnútorný salón bez okien a bez záhrady, prepojený len mliečnym skleneným stropom so svetlom na dvore a vybavený jediným výhľadom na jarmokovú a zhromažďovaciu scénu, ktorá v oleji namaľovaná vlní naprieč podnikom. „Každý z nás musí byť pre hosťa slnečným lúčom,“ hovorí pani Jungová v takmer východnej múdrosti. Na to je potrebná „krásna duša“, ktorá to vie rozpoznať. A, nuž áno, tréning a disciplína. Naučiť sa chodiť. Naučiť sa, ako osloviť hosťa, naučiť sa, ako sa pozrieť na hosťa, naučiť sa, ako dať niečo na stôl, naučiť sa vidieť všetko a na nič nezabudnúť a nič nezanedbať, čo by hosťovi mohlo prispieť k pohodliu.
Človek sa nemýli, ak predpokladá, že pani Jungová je už dávno oboznámená s jogou a meditáciou.
Pre servis Crocodile možno bez obáv použiť často používané slovo o balete. Pani napĺňa dom v ľahkom vznášaní sa so svojím slniečkom a rovnako slušne sa trochu vznáša aj zvyšok brigády.
Medzi stavom vznášania sa beztiažovej elegancie a prízemnosťou alsaskej tradície sa rozprestiera spektrum kulinárskeho dedičstva Émila Junga. Medzi langustínami s citrónom a artičokami a pečeným zubáčom s omáčkou „Albertine“. Medzi morským vlkom s paprikou a definitívnosťou pečenej kačacej pečene.
Amuse bouche z baklažánového pyré, tuniaka a čili oleja bolo práve také, aby po večeri v Illhaeusern takmer vyschnuté šťavy opäť priviedlo do pohybu. Langustíny viď vyššie, minimum pokrmu na prvý pohľad, ale majstrovstvom mnohých rokov vyšperkované do veľkej rafinovanosti. Nitka masla na v olivovom oleji pečených kôrovcoch, trochu topinamburu v artičokovom pyré, citrónové filety nasekané na jemné kocky, pár slaných kapár vedľa. Malé umelecké dielo, venované Colette, ktorá bola tiež celý svoj život elegantná.
Obave, že by sa jedlo mohlo v stredomorskej ľahkosti rozplynúť alebo dokonca cizelovane vyvŕbiť, sa už pri ďalšom chode účinne predišlo. Prišlo niečo silné, ale nezvyčajné.
Kto ochutnal vzduchom sušené kačice z Hongkongu, pozrel sa do varenej baranej očí a pochrumkal si na lúčnych koníkoch, sa už ľahko nečuduje. To, čo nasledovalo pri pokračovaní tohto jedla u Émila Junga, sa však zdalo dosť nezvyčajné. „Čerstvo zabitá mačia pľúca,“ špekulovala moja sprievodkyňa, ktorá vďaka štúdiu celého hypochondrického bohatstva vedomostí disponuje aj znalosťami anatómie. Ja som podľa prvého pohľadu tipoval na krémovú penu z krvavnice, len príliš veľkú a tiež nie veľmi pravdepodobnú v tomto dome, alternatívne na nedbalo skrútenú korutánsku rezancovú taštičku, ktorú uvarili v šťave z červenej repy.
Bol to však menej exotické. Zdanlivý vred sa po prepichnutí vidličkou ukázal ako pošírované kuracie vajce. Pošírované v esencii z červeného vína a zeleniny, obkolesené hlboko tmavou šťavou z červeného vína, doplnené pečenými šampiňónmi so slaninou, oživené ľahkým octovým nádychom, a tým povzbudzujúce aj pre vychutnanie si ďalších chodov. Hovädzí medailón s husacou pečeňou a esenciálnou čiernou hľuzovkovou omáčkou. Rizling bol potom už stratený, zaoberali sme sa Pinot Noir. Ten išiel dobre aj k pol tuctu Munsterov rôznej proveniencie a stupňov zrelosti.
Émile Jung samozrejme vie, že syr po hľuzovkovej omáčke a husacej pečeni a vajci so slaninou a hubami a všetkým, čo je inak potrebné pre bezchybné jedlo v čase obeda, trochu zasýti. Boli preto už len malé pomarančové mesiačiky v horko-kyslom želé z grapefruitovej šťavy s trochou malinovej zmrzliny a ovocný šalát v jablkovom sorbete, čo bolo oboje osviežujúcejšie ako zaťažujúce.
Mal som potom ešte zábavný večer u pani a Émila Jungovcov, kým ma to opäť ťahalo na východ-juhovýchod.
Cez popoludnie sme trochu pokecali, aby sme premostili čas, a prišli sme k rozhovoru o pravdách v kuchyni a či môžu v tomto remesle existovať tajomstvá, ktoré možno jedného povyšujú nad druhého, a o žiadostivostiach, o falošných a správnych prorokoch, o čom sa človek tak rozpráva, keď si ešte nie je blízky, ale predsa sa jeden druhého nebojí. Bola reč o udržaní si pozície vo vetre a nevyhnutnom utrpení v tomto povolaní, ktoré je remeslom a meria sa zmätenou mierou umenia. O prehlbovaní myšlienok, čo vedie k šťastiu. O pocite konečnosti v zrelom veku a o blude vlastnej nekonečnosti v mladosti. O falošných otázkach, ktoré za sebou ťahajú falošné odpovede.
Otázka na „menu jeho života“ sa nezdala byť až taká nesprávna. Émile Jung ho nechal na večer pripraviť.
Ako prvý chod bola huspenina z prasiatka so šalátom. Želé uvarené s vínom, málo zeleniny ako vložka, zato bohato husacej pečene.
Pečená kačacia pečeň s čakankou. Kačacia pečeň hrubá ako palec, síce šťavnatá, ale už nie vlhká v strede. Nie chrumkavá po obvode, len ľahko opečená. Príklad najväčšieho majstrovstva pri zaobchádzaní s citlivou surovinou.
Nasledoval pečený zubáč s kaprím mliečím a tajným vrcholom omáčkou „Albertine“. Tajomná omáčka! Živá a kyslá od rizlingu, ktorý sa na to varí vo veľkom množstve. Aromatická od húb, ktoré sa varia s tým, bohatá od smotany, ktorá sa pridáva, ale nakoniec tak neopísateľná ako mnohé iné klasiky, ktorých príprava sa môže podariť len v pôsobnosti majstra.
Jahňacie s koriandrom a v soli naloženými citrónmi s madeirovou omáčkou („Veď nie je len Alsasko“).
Tartelette s jablkami, gratinovaná.
Cez toto menu som sa prehrýzal z veľkej časti bezmyšlienkovite, pretože sa všetko tak pekne vysvetľovalo samo. Časopis Feinschmecker pred nie príliš dlhým časom udelil najvyššiu známku za túto kuchyňu. Čo je pre tých, ktorí pri jedle neradi hádajú hádanky, tiež veľmi pochopiteľné.
Takto uvedený do stavu veselého odľahčenia a priebežne aromatizovaný ružovými vôňami kulinárskeho povznesenia som sa ešte terapeuticky zaoberal poslednými marshmallows z ružovej vody na podnose s drobným pečivom. Marshmallows sú teraz v Alsasku moderné. A vo svojej ľahko stlačiteľnej páperovitosti a vďaka svojmu zloženiu sú ideálnou maškrtou pri začínajúcom nasýtení. Robia sa z glukózy, ktorá pomáha aj spóram kvasiniek z bezvedomia.