Prečo, Preto, Rukoväť lyžice
„Normálny“. Slovo, ktoré Ferran Adriàn používa veľmi často, keď hovorí o sebe. Akoby sa chcel chrániť pred priemernými stravníkmi štítom ako stredovekí rytieri na križiackej výprave proti neveriacim. Zároveň trochu relativizovať svoju zanietenosť. Posadnutosť zobrať si na mušku každú jedlú surovinu, prevŕtať ju otázkou „Porqué?“ a následne ju po dňoch analýz premeniť do nových skupenstiev. Konštruovať doteraz neochutnané, večne známe kombinovať tak, že to ohromí chuťové bunky. Ako dostať na tanier rosu z lúky, mesačný svit, hviezdny prach? 47-ročný muž, o ktorom odborná verejnosť roky tvrdí, že je „najlepším kuchárom na svete“, pôsobí v každom prípade úplne normálne. Nie obzvlášť vysoký, nie obzvlášť štíhly, nie obzvlášť noblesne štylizovaný. Čelo pod hustými čiernymi kučerami už tiež trochu ustúpilo. Vôbec nie ten typ, s ktorým by sa človek nutkavo snažil flirtovať v hotelovom bare viedenského Méridienu. Kolega z Frankfurter Allgemeine Zeitung prirovnal Ferrana Adrià vzhľadom k odborovému predákovi starého štýlu, aby následne tento prvý rýchly úsudok na celých stranách vyvrátil: Myšlienky prechádzajúce krížom za vysokým čelom dávno katapultovali revolucionára kulinárskej filozofie do ligy „umenia“. Spomínate si na spor vo fejtóne o jeho debute na Documente? Možno by ženy v baroch v centre miest mali predsa len radšej venovať druhý pohľad nenápadne vyzerajúcim mužom. Hoci by to u Adriàa napokon zostalo len pri pohľade – už 22 rokov ho na všetkých cestách sprevádza jeho manželka Isabel Peréz, ona len práve hore v izbe spí. Nevlastní ani žiadny dom („možno neskôr“), len byt: „Sme neustále na cestách.“ Žiadne Ferrari, vôbec žiadne auto: „Jazdím taxíkom alebo firemným autom.“ Cestovanie si pomaly dopraje aj mimo biznis, napríklad krátku dovolenku na Mauríciu. O Japonsku, špeciálne o Kjóte, dokáže nadšene rozprávať celé hodiny. Ale to by bol samostatný príbeh. Móda? Jeho manželka obľubuje Miyake, jemu sa tie veci tiež páčia, ale nemá čas sa o to starať. Nosí predsa väčšinou pracovný odev. Je to predsa dobré, ušetrí tým veľa peňazí! Ale to ho takmer desí: Lebo samozrejme, jeho kuchárske bundy nie sú hocijaké z obchodného domu, boli vytvorené špeciálne pre neho a celú brigádu legendárnej reštaurácie „El Bulli“ na Costa Brava dizajnérmi. Ako taniere, príbor, poháre – „dôležitá téma“ –, obrusy, nábytok, svetlo, kompletná scénografia. Adrià na to zamestnáva vybraný kreatívny tím. Nehovoriac o všetkých expertoch na výživu, potravinársku chémiu, PR, priemyselný dizajn, ktorí ho v jeho „Taller“ v Barcelone, ateliéri v paláci z 18. storočia, podporujú pri myslení, skúmaní, experimentovaní a „rodení nových kulinárskych bytostí“ (Copyright Die Zeit). Kto rozhoduje? „Všetci spoločne“, hovorí, „je to vždy ťažké“. Preto nemá ani deti. Jeho manželka sa stará o jeho rodičov, jej matku, o jeho aj ich spoločné osobné záležitosti. Baliť, vybaľovať, odísť, prísť. Ako by to išlo s deťmi? Sú tu školy a domáce úlohy, športové a hudobné krúžky. Je žiarlivá? „Jasné. Ako každá žena.“ Zamyslený dodatok: „Ako každá ľudská bytosť.“ Ferran Adrià nedodáva materiál pre klebety. Iba ak by bol zodpovedný za svadobnú hostinu španielskeho následníka trónu Felipeho. Ten sa vraj – z čistej diskrétnosti a skromnosti – štyrikrát pokúšal pod falošným menom rezervovať stôl v „El Bulli“ na testovacie účely, kým sa to konečne podarilo. Príbehy o Adriàovi v španielskej žltej tlači sú všetky seriózne, ak nie priam štátnické. Momentálne viac rozruchu vyvoláva to, že „Barca“, srdcový klub Katalánca, vyhral Ligu majstrov nad Manchestrom 2:0. Patriot, ktorý sa ako chlapec o varenie vôbec, ale o futbal stopercentne zaujímal, prichádza do Viedne priamo zo zápasu v Ríme. Po patričnej gratulácii ukazuje znak víťazstva. Žiariaci fanúšik. Normálny. Dobre, maestro má zaručene svoje vrtochy, no človek má tendenciu blahoželať spiacej pani Perézovej k jej manželovi: Nie preto, že ho Time Magazine radí medzi „100 najvýznamnejších ľudí sveta“, ale preto, že sa správa milo. Pôvabne kultivuje srdečnosť, temperament, pohyblivosť, nepokojného ducha – čo je však ťažké pre fotografa, pretože compadre Adrià má sotva trpezlivosť dlhšie pózovať. Skromnosť inscenuje v manieroch nebohého herca Burgtheateru Pepiho Meinrada – ten údiv nad sebou samým, že katalánsky chico ako desiatky iných môže na sebe spájať toľko slávy: dnes vo Viedni ako čestný hosť „Trophée Gourmet A la Carte“. 6. júna v Paríži v Salle Pleyel pri premiére hudobného diela „Le livre des illusions“, ktoré súčasný skladateľ Bruno Mantovani venuje Ferranovi Adriàovi a jeho kuchyni v reštaurácii „El Bulli“, pričom ako predlohu použil jedálny lístok. „To najväčšie a pravdepodobne najdôležitejšie, čo sa mi kedy stalo“, pradie kuchár, „si, si, cocinero“, napriek všetkým alchymistickým laboratóriám. „Hoci“ – kniha „Essen zum Nachdenken, Nachdenken über das Essen“ (Jesť na zamyslenie, zamýšľať sa nad jedlom), ktorú vydal Vincente Todolí, riaditeľ londýnskeho múzea Tate Modern, spoločne s pop-artovým umelcom Richardom Hamiltonom, ho berie rovnako za srdce: 360 strán, milostný príbeh z kuchyne, s ilustráciou na obálke od Matta Groeninga, tvorcu Simpsonovcov, rozpráva teraz už predsa dosť hrdo. Originál visí v jeho „Taller“ v Barcelone. To, že ako prvý kuchár na svete získal Lucky Strike Award za dizajn, považuje samozrejme tiež za dobré, ale to už je nejaký čas. Rovnako ako tie dva čestné doktoráty, jeden z Barcelonskej univerzity, druhý z univerzity v Aberdeene. „Posledných päť rokov bolo dosť bláznivých“, žiari a vzdychá Ferran Adrià naraz. „Nie je to ľahké, keď ste úplne na vrchole. No facil! Ako na ostrove.“ Jeho brat Alberto sa stiahol zo špičkovej gastronómie, príliš veľký tlak, každý deň musieť znova vymýšľať svet. Alberto teraz opäť v bare „Inopia“ pestuje klasické katalánske tapas. So senzačným úspechom, ľudia stoja v rade ďaleko na ulicu. „Gastronómia je talent“, konštatuje Adrià triezvo. Objavil ho vraj až relatívne neskoro. Postupne sa do varenia zamiloval. Pri každom pohybe pohnutý otázkou po tom, prečo. Jeho matka bola v domácnosti, otec maliar v Hospitalet de Llobregat, malom meste pri Barcelone. „Katalánci, normálni jednoduchí ľudia“, hovorí. Kuchynské tajomstvá matky a starej matky nechcel ako chlapec odhaliť, radšej trénoval v miestnom futbalovom klube, mal rád cestoviny, steak s hranolkami, rád pil kolu. Sentimentálnu otázku na chuť detstva odmieta: City si pre svoju starú matku zachoval – zomrela, keď mal desať –, ale žiadnu spomienku na jedlá: „Tradície si človek vždy prispôsobí.“ Medzi jeho detskými jedlami a kuchyňou „El Bulli“ ležia svety: „Ako medzi premávkou a Formulou 1.“ Gurmáni poznajú jeho životopis pravdepodobne naspamäť. Ale pre poriadok: Ferran začína v Barcelone obchodné učňovské vzdelávanie, chce študovať ekonómiu. V 18 rokoch odchádza na Ibizu, aby žúroval. V noci hippies, cez deň umývač riadu, šúpač zemiakov, pomocný kuchár. Kým ho nepovolanú do armády, na námornú základňu, kde varí pre admirála, jeho talent sa stane chutným a poradia mu, aby sa uchádzal o miesto v „El Bulli“. Podniku s francúzskou kuchyňou, ktorý vďačí za svoje meno buldogovi svojich nemeckých zakladateľov, no vtedy už nesie dve michelinské hviezdy. Vezmú ho a po roku a pol je jedným z dvoch šéfkuchárov. V 22 rokoch. A teraz prichádza kľúčový zážitok, blesk, kliknutie, akoby Duch Svätý: V Nice, kde Adrià študuje francúzsku kuchyňu, vysvetľuje jeho šéf, hviezdny kuchár Jacques Maximin, novinárovi svoje motto: „Byť kreatívny neznamená kopírovať, ale vymýšľať si sám.“ Päť rokov bude Ferran ešte poslušne všetko variť podľa toho, čo sa naučil. Potom nechá svojmu talentu myslieť surrealisticky voľný priebeh. Dávna história. Že jeho michelinským trojhviezdičkovým chrámom už po štvrtýkrát za sebou zvolili za „najlepšiu reštauráciu sveta“, už ani nespomína. Rovnako tak, že sa každoročne o stôl uchádzajú dva milióny ľudí, hoci šancu má len 8 000. Považuje za známe, že jeho vlajková loď s približne tridsiatimi precízne komponovanými „prekvapeniami“ za 230 eur negeneruje žiadny zisk. Denne pracuje 45 kuchárov pre 50 hostí. „To stojí viac než to vynesie“, hovorí Adrià. Preto jeho obchodná kreativita v roku 1995 založila „elBullicatering“, ktorý medzičasom sprostredkúva hosťom na večierkoch a banketoch v celom Španielsku arómu vysokej spoločnosti. Podnikateľ navrhol vlastnú líniu kuchyne pre mondénnu reštauráciu „La Terraza“ v „Casino Gran Círculo de Madrid“; prepožičal svoje meno receptovej rubrike v ženskom časopise Woman a vybraným obalom sáčkových polievok; robí reklamu na šampanské a aromatizované olivové oleje; spolupracuje s pre jeho espumas, jeho penové kreácie, nepostrádateľným výrobcom iSi-Whip v Nemecku, s rozhlasovou stanicou „Catalunya Ràdio“, španielskou hotelovou skupinou „NH Hoteles“, výrobcom kávy Lavazza a tak ďalej. V blízkosti Sevilly vznikol „elBullihotel“ Hacienda Benazuza v usadlosti z 10. storočia. Ako prvá perla reťazca. Dosť nie je dosť: Vďaka kuchárskej šou „Cocinar en 10 minutos“ sa meno Ferrana Adriàa stalo pojmom aj v tej poslednej španielskej dedine. Zatiaľ čo v „elBullicarmen“ plánoval a plánuje jedálne lístky, kuchárske demonštrácie, imidžové kampane – a vytvára kuchárske knihy. Bude ich čoskoro 20. Trilógia elBulli (1983 až 2001), v ktorej sú dokumentované takmer dve desaťročia jeho „Cocina Evolutiva“, jeho evolučnej kuchyne, fascinuje zmyselnou estetikou umeleckých obrazových kníh. „Varenie je veľmi špeciálna disciplína“, filozofuje superstar: „Základné vedomosti všetkých ľudí tohto sveta. Od počiatku počiatkov.“ Aby sa úplne beztiažovo skĺzol do konverzácie o španielskom maliarstve. Veselé farby Juana Mirò miluje najviac zo všetkých, hovorí Adrià. Áno, nadšenci ho často porovnávajú so surrealistom Salvadorom Dalím, pretože žil pár kilometrov ďalej východne od Las Rosas. Ale tam sa mu nepáči všetko – najlepšie je mládežnícke dielo. Picassa obdivuje, tú silu, stále znova definovať svoje umenie až do vysokého veku. Ale jeho emócie patria Miróvi. Inšpirovaný ich realizuje na tanieri: v siedmich priehľadných pestrých prúžkoch, žltý, červený, tmavozelený, svetlozelený, biely, oranžový, zelený. V siedmich prúžkoch teplej želatíny, z ktorých každý chutí inak: po cibuli, červenej paprike, zelenej paprike, zelerovej vňati, reďkovke, mrkve, zelenej špargli. Na tom trochu drevouhoľného oleja, presne: slnečnicový olej aromatizovaný dreveným uhlím. Adrià to predstavuje ako „parillada de verduras“, ako „grilovanú zeleninovú platňu“, v jednej zo svojich kníh, a očití svedkovia hovoria, že chutí ako tie hrubé kúsky papriky, zeleru a mrkvy, ktoré Španieli dávajú hosťom na gril. Pretože nech s akýmikoľvek základnými surovinami robí čokoľvek, nech ich akokoľvek pomocou najmodernejších techník z potravinárskeho priemyslu dekonštruuje, premieňa, novo stavia: chuť a aróma zostávajú zachované, magickým spôsobom sa dokonca prehlbujú. Jeho manželka vie samozrejme tiež variť. No aj doma varí len on: „U mňa to ide jednoducho rýchlejšie.“