A-La-Carte

Brodiace nohavice a gurmánsky pôžitok (2011/4)

Kapor je opäť na jedálnom lístku. Ale predtým ho treba dostať z rybníka. Reportáž zo skúseností medzi blatom a gremolatou.


Brodiace nohavice a gurmánsky pôžitok

Text: Thomas Maurer · Fotografie: Ingo Pertramer

Kapor sa u nás považuje za glamour, vlastne len vtedy, keď zdobí biotop v záhrade vily vo forme rovnako pestrofarebných ako draho predávaných koi kaprov.

Ako jedlá ryba sa však v pamäti väčšiny ľudí vynára skôr v sektore spomienok na detstvo, kde predstavovala podľa § 1 rakúskej povojnovej kuchyne („Čo sa dá obaliť a vypražiť, to sa má obaliť a vypražiť“) nevítanú vianočnú povinnú jazdu, porovnateľnú s mierne desivým, ale nevyhnutným bozkom pre pratetku s hrubou vrstvou rúžu.

To však nie je fér.

Bezpochyby existujú kapry, ktoré skutočne majú ten obávaný bahnitý podtón (takzvané „Lättln“), ktorý mnohí považujú za skutočnú chuť tejto ryby, preto sa zvyčajne na pozvanie na kaprie hody argumentuje odmietnutiami typu „Nemáme opatrovateľku“ alebo „Ups, zabudol som, v ten večer som v Kolíne“, oveľa častejšie, než by bolo štatisticky očakávateľné.

Hoci aj väčšina lososa, ktorého človek dostane (a ktorý napriek svojej všadeprítomnosti ako lacný snack má stále povesť lahôdky), chutí jednoducho po solenom tuku. Preto: Spravodlivosť pre kapra!

Aspoň ak pochádza z kvalitatívne idealistického podniku. Fact-finding misia v tomto ohľade vedie Inga Pertramera a mňa na bio rybárske hospodárstvo Hornegg, ktoré sa nachádza pri Predingu v Štajersku. Zároveň sa mi plní dlho, hoci nie obzvlášť intenzívne pestované želanie, a to raz zísť z diaľničného výjazdu s naozaj rozprávkovým názvom Wundschuh a tak po prejazde obcou konečne môcť povedať, že som už bol vo Wundschuh. Dobré znamenie.

Keďže výlov rybníka je naplánovaný na siedmu hodinu ráno, prichádzame už večer vopred a majster rybárstva Heinrich Holler, ktorý prevádzkuje rybné hospodárstvo Hornegg, existujúce od stredoveku, už v štvrtej generácii, nás nielen víta, ale k našej radosti aj hneď pohostí. Samozrejme, podáva sa kapor.

Presnejšie povedané, je to amur, variant pôvodne pochádzajúci z Číny, chovaný tu popri známejšom kaprovi zrkadlovom. Náš je dusený so zeleninou, karí a štipkou vína a podáva sa s kuskusom, takže je rozhodne bez trojobalu. Super.

Ako dezert nasleduje rýchlokurz rybného hospodárstva podložený jednou-dvoma fľašami štajerského bio vína: Tu sa, samozrejme, pracuje extenzívne; čo to presne znamená, sa človeku stane jasnejším, keď sa dozvie, že napríklad pangasius, ktorý v súčasnosti napriek svojej manifestnej absencii chuti a konzistencie zaplavuje jedálne lístky a mraziace boxy ako riasy entropický rybník, sa chová v hustote osadenstva až do šesť kusov, z ktorých každý váži do šesť kilogramov na meter kubický. Zatiaľ čo horneggské rybníky vykazujú hustotu približne 0,02 zvierat na rovnaký priestor. Inými slovami: V tunajších kaprích rybníkoch sa dá plávať, cez nádrž s pangasiusom by sa pravdepodobne dalo chodiť.

Ďalej sa dozvedáme, že ryby (existujú tu aj sumce, plotice, červenice, pleskáče, liene, ako aj jedna či dve šťuky, resp. zubáče) sa kŕmia výlučne bio obilím, ktoré sa taktiež vyrába na hospodárstve, a potom sa učíme nové slovo, navyše obzvlášť pekné. Označuje veľmi jemnú sieť z tylu na výlov čerstvo vyliahnutých mladých rýb a volá sa „Teichwade“ (rybničný nevod), čo mi zvláštnym spôsobom pripadá, že sa veľmi hodí k Wundschuh, ale možno je to len tou treťou fľašou vína.

Ďalší deň začína, ako bolo sľúbené, o šiestej hodine a Ingo je nadšený zo studeného mrholenia, ktoré sľubuje vytvorenie obzvlášť atmosférických fotografií. Do seba natlačím provizórne raňajky a potom sa sám nasúkam do brodiacich nohavíc, vodotesného hybridu neoprénových nohavíc s trakmi a gumákov, ktorý nabáda k úvahám o anatomickej stavbe priemerného rybára či hospodára rybníka. Môj exemplár je každopádne určený pre človeka so zakrpatenými nohami a abnormálne dlhým trupom, rozkrok sa nachádza tesne nad podkolennými jamkami, bez toho, aby však tento kus odevu vyžaroval nedbalú hipsterskú módu mladých ľudí.

Leitmotívom skorého rána je blato. Vo svojich nohaviciach, ktoré som už prevzal mierne zablatené, kráčam ako Chaplin k pick-upu, zvnútra aj zvonka zušľachtenému blatom, ktorý nás po blatistých cestách privezie k brehom rybníka bohatým na blato, ktorý je už z veľkej časti vypustený. Ten zdobí medzi letnou líniou hladiny vody a aktuálnou hladinou elegantný, mierne remeselne pôsobiaci ozdobný pás z čistého blata. Ponúka tak akúsi prírodnú šmykľavku, cez ktorú sa človek dostane do studenej vody, resp. na dno rybníka odpočívajúce pod ním. Ak však človek poslúchne predtým získanú radu pohybovať sa pomaly, pri chôdzi vysúvať kolená dopredu a zdvíhať najskôr pätu, celkom dobre sa s tým vysporiada a môže aj skutočnosť, že Chaplinove nohavice majú vľavo vo výške lýtka dieru, vstrebať so suverénnym pokojom rodeného prírodného človeka. Aspoňže ste práve objavili ďalší možný význam práve naučeného slova rybničný nevod.

Heinrich Holler a jeho zamestnanec Stefan Gril robia všetko, čo je v ich silách, aby táto práca pre dvoch, rozprestieranie siete, vyzerala, akoby som mohol tiež niečím užitočným prispieť k tomuto procesu, ale radšej vykonávajú samotnú úlohu, ťahanie siete v tvare polkruhu cez rybník a konce späť k brehu, radšej ako zvyčajne, spolu. Pri samotnom vylovení rýb sa však môžem aspoň trochu pričiniť držaním jedného konca siete, zatiaľ čo šéf s podberákom vchádza do surreálne na povrchu vriacich hromád trhajúcich sa kaprích tiel a švihom ich hádže do prvej z dvoch privezených prepravných nádob. Cvičenie, pri ktorom je zjavne zabudovaný nejaký trik, každopádne, keď preberám podberák, nemám pocit, že by som s ním narábal celkom tak suverénne a plynule ako môj predchodca.

Keď človek vidí tie zvieratá, ktoré po troch rokoch bio certifikovaného života v rybníku v plastovej nádobe nastupujú na svoju poslednú cestu, prirodzene sa mimovoľne pýta, či a čo si teraz myslia.

A to aj napriek vopred vykonanému prieskumu na internete, ktorý upokojujúco ukázal, že podľa najnovšieho stavu výskumu mozgu je myslenie a vedomie u rýb vylúčené a taktiež vnímanie bolesti porovnateľné s naším (potom, čo bolo do sedemdesiatych rokov považované za neexistujúce a v nasledujúcich desaťročiach za pravý opak, teda za vysoko pravdepodobné) sa už teraz z anatomických dôvodov takmer vylučuje. Keď som o niečo neskôr, opäť na hospodárstve, začal vyberať kapry za žiabre z nádoby a hrubou plastovou rúrkou im chrumkavo udieral do lebky, dúfam však, že som v tomto ohľade už medzitým nebol predbehnutý novším vedeckým poznatkom. Každopádne, finálne prebodnutie hrdla vykonávam čo najrýchlejšie a najprecíznejšie.

Skutočne najnepríjemnejšie je však šupinatenie, pretože elegantne hladké, krásne zlato-bronzovo sa lesknúce rybie telo mení na akýsi bezleský, rozstrapkaný kus mäsa s hlavou a plutvami.

Aspoň sa učím, že elektrické odšupinovacie prístroje existujú zjavne len pre pravákov a že ľaváci s manuálnym odšupinovačom sú síce o poznanie pomalší ako praváci s elektrickým, ale predsa podstatne rýchlejší ako ľaváci s takýmto.

Hoci je moja schopnosť sústredenia tým z veľkej časti pohltená, kútikom oka si všímam, že pán Gril ovláda iritujúco efektívnu, možno z baseballu prevzatú metódu usmrcovania, pri ktorej sú ryby úderom posielané priamo do zbernej vane.

Po krátkom a len asi 75 % úspešnom kurze filetovania (existuje tam profesionálny trik, nechať nôž pri krájaní pohojdávať cez palec, ktorý mi nie a nie vojsť do hlavy), Ingo a ja, zatiaľ čo sa v spracovateľskej miestnosti ďalej zabíja, šupinatí a krája, presúvame do vedľajšej kuchyne.

Tu je teplo, vonia to po podusenom koreňovej zelenine a káva je tiež práve hotová.

Akoby to nestačilo, očarujúca matka pána Hollera nás okamžite upozorňuje, že Pofesen (sladký toastový nákyp), ktoré práve naplnila domácim za studena údeným kaprím filé a vložila do rúry, musia byť čoskoro hotové.

Okamžite prijímame pozvanie ochutnať údené filé už teraz. Chutí – viď vyššie – podstatne lepšie ako väčšina lososa, ktorého človek dostane.

Vôbec, odteraz je náš zážitkový výlet v znamení prípravy a konzumácie.

Hospodárstvo Hornegg okrem iného vyrába šošovicový a jogurtový šalát na báze okysleného kapra (oba predávané v zaváraninovom pohári, oba vynikajúce), huspeninu s teplým údeným kaprom (ktorý sa, popri variante za studena údenom, tiež predáva po kusoch) a penu z údeného kapra.

Mimochodom, v ten deň sa údia aj kaprie ikry a okrem veľmi štajerského, pretože mletými tekvicovými semienkami obaleného kaprieho filé (tip: Neotáčať, ale narezanú stranu nakoniec nechať dopiecť pod grilom, to robí záležitosť menej mastnou) nám servírujú aj jednu či druhú špecialitu.

Prvú, kaprie mliečie, poznám ešte z detských čias, hoci to sa vtedy, podľa § 1 rakúskej povojnovej kuchyne, samozrejme, obalilo a vypražilo. Pripravujeme ho krátko opečené a ochutené gremolatou, čo je skutočne neslýchané dobré.

Žiaľ, v súčasnosti končí veľká časť tejto delikatesy v koši, pretože ľudia sú jednoducho príliš hlúpi na to, aby si ju kúpili, a ani od tej najekologickejšie zmýšľajúcej rodiny rybárov sa nedá očakávať, že bude deň čo deň žuť mliečie.

Pani Hollerová predpokladá, že príčiny ignorancie spotrebiteľov sú na jednej strane v čírej nevedomosti, na druhej strane v biologickom fakte, že mliečie sú samčie pohlavné žľazy kapra, preto sa pri dopyte vždy diplomaticky vracia k pojmu gonády.

Ešte ostrejší je nepomer medzi dobrou chuťou a plošným prehliadaním však u kaprieho podnebia, ktoré sa aj mne pri tejto príležitosti prvýkrát dostáva na tanier. Priznajme si, kaprie podnebie je, takto proste ako slovo, tendenčne trochu tlmičom chutí. Vo francúzskom preklade by však Palais de carpe mohol ešte nájsť cestu do vysokej kuchyne, rovnako pevná ako jemná konzistencia tohto mäsa by to celkom dovolila.

V tomto zmysle opäť: Spravodlivosť pre kapra!

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!