Kto vie
Text: Christian Seiler Ilustrácia: Markus Roost
Naozaj som urobil všetko pre to, aby som si vytvoril tie správne podmienky. Moji mníchovskí priatelia si už pred pár týždňami rezervovali stôl v „Tantris“, čo, ako môžem potvrdiť, nie je vždy jednoduché. Do cestovnej tašky som si pribalil niečo šik na seba, aby som medzi neuveriteľným nábytkom značky Panton v „Tantris“ nepôsobil príliš neučesane, a okrem raňajok som nemal v žalúdku nič.
Mníchov, mesto večného zhonu. Ledva som si stihol dať strek v novom „Schumann’s“ na Hofgartene a poľutovať si so známymi, ktorí sú tu najvernejšími hosťami, že staré „Schumann’s“ bolo, samozrejme, niečo úplne iné, už ma vyzdvihli priatelia. Tí v prípade potreby poznajú mobilné číslo Pauly Bosch, someliérky v „Tantris“, ktorá občas vie, kde je ešte voľný stôl. Varovali ma pred ďalšími aperitívmi, aby zabezpečili nerušený priebeh večerného programu.
Bolo to nádherné. Majster Haas, veľký rodák z Wildschönau a šéfkuchár v „Tantris“, kráčajúci v stopách Eckarta Witzigmanna, to rozbalil. (A len pre poriadok hovorím, že to boli dusené pstruhy, ktoré zanechali trvalý dojem. Haas bol toho istého názoru. Rozplýval sa v opise tohto jediného, jedinečného chovateľa pstruhov na okraji Mníchova, ktorý – „Je to tá voda, môj priateľ! Tieto ryby plávajú v tej najlepšej vode na svete, preto chutia tak neuveriteľne!“ – vykonal malý zázrak pre civilizáciu.)
Pil som nemecké vína, pretože si moji priatelia mysleli, že ma musia presvedčiť o ich kvalite, pritom som o nemeckom víne tak presvedčený, že Rakúska spoločnosť pre marketing vína by musela vytiahnuť poriadne ťažké kalibre, aby ma dostala na svoju stranu – dobre, to je trochu prehnané, ale v podstate pravdivé, pretože argumentáciu, že naše rizlingy sa nemusia báť žiadnej konkurencie, poháňa len trochu arogantný rakúsky patriotizmus. Hovorím len: Dr. Loosen, Rizling neskorý zber, Erdener Treppchen 2003. Tým sme ukončili zasadnutie. Bola pol tretej. Už som povedal, že som bol ochotný investovať veľa do správnych podmienok.
Prebudil som sa primerane okolnostiam veselej nálady. Moji priatelia z predošlého večera ma ubytovali vo svojej hosťovskej izbe a teraz, keď som bol opäť pripravený ich počúvať, vyjadrili svoje radostné počudovanie nad tým, že som pri pár posledných pivách v „Schumann’s“ padol do náručia krížom-krážom kadekomu.
Aha.
Čo som to tak dlho rozoberal s pánom primátorom?
Nuž, priatelia, to by som aj ja rád vedel.
Pomôžte mi: Aký primátor?
V tej chvíli som mal videnie. Videl som, ako sa ku mne približuje riad veľký ako futbalová lopta, nie, cítil som to, vnútornú teplotu, ktorá obklopovala tú záhadnú vec, na končekoch prstov, ktoré som naťahoval oproti tomu teplu.
Čo myslíte, prečo stále hovorím o tých správnych podmienkach: bol to moment pre biele klobásy.
Vyviezli sme sa von na trhovisko, zaparkovali auto na Kochelseestraße a vstúpili do jedného z najúžasnejších podnikov, aké som kedy v živote navštívil.
„Gaststätte Großmarkthalle“, hrubá žlto natretá fasáda, vonkajšie sedenie s výhľadom na parkovisko a trhový priemysel, prevádzkujú už niekoľko rokov súrodenci Gabi a Ludwig Wallnerovci. Hostia oceňujú ich starostlivosť pri spracovaní ošípaných, teliat a hovädzieho dobytka vo vlastnom mäsiarstve tým, že podnik jednoducho prekrstili na „u Wallnera“. V hlavnej miestnosti – je to sála? Nie, vkusne dimenzovaný hostinec pre nie viac ako 280 hostí – dobre používané drevo na stenách, Bavor sa, ako je známe, rád oprie, jednoduché stoličky a stoly, zákaz fajčenia tu ešte stále neexistuje, ale nad oparom pánov, ktorí dávajú pred raňajkami prednosť niečomu inému ako rožkom s džemom, sa vznáša tá silná vôňa po dobrom, čistom mäse, po poctivej polievke – a pive, samozrejme, sme v Mníchove.
Na príkaz Heavy Hermana a Lovely Lily, mojich mníchovských priateľov, ktorí v tom čase už dávno prevzali nado mnou poručníctvo, som poprosil ráznu čašníčku, ktorá mala prirodzene na sebe pop-up dirndl, o tri biele klobásy a jedno pšeničné pivo.
Kývla, zmizla, vrátila sa, buchla nám pivá na stôl a informovala nás: „Tie klobásy chvíľu potrvajú.“ Tak som sa zmieril so svojím osudom a pripil si, raz na Mníchov, na ktorý som si pamätal, raz na ten, ktorý sa črtal a začínal sa ku mne vracať, a raz na „Gaststätte Großmarkthalle“. Krígeľ bol prázdny skôr, než doniesli klobásy, potrebovali sme viac piva.
Premiéra mníchovskej bielej klobásy sa podľa legendy datuje na 22. februára 1857, fašiangový pondelok, vrchol fašiangového obdobia. V tento deň sa Seppovi Moserovi, hostinskému v podniku „Zum ewigen Licht“ na Marienplatz, minuli ovčie črevá, do ktorých zvykol plniť svoje teľacie klobásky. Učeň, ktorého poslal po náhradu, sa vrátil s nesprávnym tovarom. Namiesto ovčích priniesol bravčové črevá, ktoré sú, ako je známe, oveľa príliš veľké a húževnaté na to, aby obalili bratwurst.
Sepp Moser sa musel rýchlo rozhodnúť. V miestnosti už sedeli hladní hostia a dožadovali sa svojich klobás. Tak krátko a rezolútne naplnil teľaciu zmes do bravčového čreva, ale klobásy nepiekol na panvici ako zvyčajne, pretože sa obával, že bravčové črevo nevydrží žiaru. Namiesto toho klobásy sparinil v horúcej vode, servíroval ich bledé a priesvitné – a hostia reagovali nadvihnutým obočím, ale bez protestov. Tá nezvyčajná jemnosť, špeciálna textúra, ľahké vnútro sa im zapáčili, chceli viac: je to len príbeh, ale cítime, že to tak mohlo byť, a kiež by to bola naozaj pravda; nepotrebuje každé špeciálne jedlo svoj špeciálny príbeh?
Recept je spoľahlivý. Biele klobásy sa vyrábajú z teľacieho mäsa, bravčovej chrbtovej slaniny a varenej bravčovej kože a korenia sa petržlenovou vňaťou, citrónom a cibuľou, prípadne aj muškátovým orieškom, kardamónom a zázvorom. Najdôležitejšie pravidlo: nevaria sa. Namiesto toho sa v hrnci nechá zovrieť poriadne osolená voda, hrniec sa odstaví z ohňa, vloží sa doň biela klobása a nechá sa desať minút lúhovať. Následne by sa klobásy mali servírovať v polievkovej mise s horúcou vodou a ihneď podávať na stôl. K tomu: sladká horčica, čerstvo upečené praclíky a pšeničné pivo.
Môžem potvrdiť, že aj druhé pšeničné pivo sa k Wallnerovým klobásam hodilo, keď sa konečne objavili na stole. Bolo to (dovoľte mi ešte raz sa nadýchnuť), bolo to zjavenie. Chuť klobásy bola nevídané elegantná, čerstvé tóny v aróme dopĺňali jemný, široký základ a neelegantný na celej veci som bol len ja, keď som sa pokúšal svojím príborom dostať vnútro klobásy von. Predstavte si šimpanza, ktorý uprostred džungle konzumuje banán s nožom a vidličkou. Ja. Žiaľ.
„Musíš ich vycucať,“ povedal môj poručník. Myslel tým, aby som si klobásu vzal do ruky, zahryzol sa a za sprievodu zvukov ju vysal. Hodil som pohľad okolo. Pri vedľajšom stole páni v montérkach, evidentne na prestávke na desiatu, práve jeden lovil svoju bielu klobásu z misy. Krátky vertikálny rez nožom cez rovník klobásy, samozrejmý otočný pohyb vidličkou a vnútro bolo odhalené. Nie, k cucaniu som sa nevedel premôcť. „Nevadí,“ povedal môj poručník, „len nejedz tú kožu.“ Zasmial sa. „Lebo to robia len Švábi. Tí nevyhodia ani bravčovú kožku.“
Zavrel som oči. Bol som v raji.
Krátky dodatok k Wallnerovej bielej klobáse: Aj na mieste s vyvinutými prísnymi bavorskými kulinárskymi pravidlami, akým je Wallner, je zákon servírovať biele klobásy len do dvanástej hodiny napoludnie mimo platnosti. Toto pravidlo sa pravdepodobne vzťahovalo na to, že surové teľacie mäso by sa mohlo príliš rýchlo pokaziť a preto by nemalo byť vystavené narastajúcej dennej teplote, ale medzitým majú aj v Mníchove zopár chladničiek.
Druhý dodatok: Heavy Herman ukecal pani Wallnerovú na balíček s tromi pármi bielych klobás, s ktorými som v batožine, čerstvo vákuovo zabalenými, nastúpil na cestu späť do Viedne. Doma som si zohnal celkom slušný praclík, fľašu pšeničného piva Schneider a postavil hrniec so slanou vodou. Potom mi z Mníchova zavolali na pevnú linku, na pár minút som spustil kuchyňu z očí a následne moje vzácne, špeciálne dovezené klobásy vyzerali ako zúfalé dvojhlavé chobotnice. Ani zúrivá radosť môjho psa z nečakanej desiatej nedokázala zmierniť môj smútok. A okamžite začatý terénny výskum, ktorá viedenská biela klobása by mohla spĺňať Wallnerove nároky, ostal bez výsledku: žiadna zo vzoriek nedokázala držať krok s mníchovskými vzormi v oblasti textúry a vycibrenosti arómy.
Tretí dodatok, aby sme túžbu po cudzokrajných klobásach ešte trochu diverzifikovali. V malom švajčiarskom vydavateľstve Echtzeit-Verlag práve vyšla kniha o všelijakých podivuhodných klobásach od švajčiarskych mäsiarov, ktorú napísal redaktor NZZ Andreas Heller. Príbehy sa čítajú až desivo konkrétne a úžasne podnetne, zimný výlet do Švajčiarska teda nemusí smerovať len k získavaniu syra.
Štvrtý dodatok. Sedím v rannom vlaku do Mníchova a odmietam raňajky. Prečo?
Blbá otázka.