Wiener Wunder
Reinhard Gerer prezentuje vo svojom prestavanom podniku Korso „The Return of Luxusgastronomie“.
Text: Alexander Rabl Fotografie: Luzia Ellert
Z jemného vánku západného vetra, ktorý už nejaký čas veje medzi Bristolbarom a ulicou Mahlerstraße a vonia po držkovej polievke a túžbe po inováciách, sa stal malý víchor. Privial Paola Pivu, aj s blokom ónyxu, ktorý pretína „Korso“ ako obrovský perleťový nôž. Orkán vyfúkol krídlo aj s klaviristom. Možno dúfať, že obaja pristáli mäkko. Bol zriadený tzv. kuchynský stôl, praktické zariadenie, ak nemáte príliš dlhé nohy, pretože po prvé, nestojí skutočne v kuchyni a po druhé, vďaka odcloneniu stenou z ónyxu dovoľuje tým, ktorí ho vlastnia, medzi chodmi si trochu povoliť kravatu bez toho, aby staršiemu publiku „Korsa“ preto vypadol z ruky zlatý príbor. Čoskoro sa aktívne pristúpi k druhej fáze vylepšení. Strop spolu s adekvátnym osvetlením je čoskoro na rade. Statici ešte prepočítavajú. Gerer plánuje okrem toho zimnú záhradu v balustráde, ktorá má hostí na obed zásobovať väčším množstvom denného svetla. Nemá toho práve málo v pláne.
A potom je tu ešte prestavba v kuchyni, ktorá sa už na jar minulého roka nesmelo a potom čoraz silnejšie ohlasovala. Jej napredovanie možno posúdiť menej presne na základe vopred stanoveného plánu než postavenie steny. Ale ako si má hosť predstaviť to nové v „Korse“, zistí hneď, keď mu podajú jedálny lístok. Čo odo mňa chcú?, môže sa pýtať pri prvom čítaní: sivoň, kambala, jahňací chrbát, kačica, varené hovädzie (Tafelspitz), kaviár, homár, vymenovanie veľkoburžoáznych a urodzených protagonistov, žiadny údaj o tom, ako a s čím by bolo niečo varené, pečené alebo dusené. Tiež žiadna informácia, či sa to teraz vôbec bude piecť, variť alebo dusiť. Riešenie hádanky, ktorú čítanie jedálneho lístka, na ktorom je inak uvedené len štvorchodové menu, dáva hosťovi: Každý si môže vybrať, čo chce, kedy to chce a ako pripravené. Patchworková kuchyňa.
Mohlo by sa namietať, že koncept ako tento v špičkovej gastronómii znamená riziko s mnohými neznámymi. Túto námietku by bolo možné doplniť konštatovaním, že nie nadarmo sa v tých úplne najväčších domoch sveta hosť väčšinou márne čaká na denné menu alebo dennú ponuku, pretože architektúra prípravy jedál sa usadila na úrovni, ktorá zakazuje akúkoľvek spontánnu odchýlku od plánu. Gerer sa o takéto námietky vôbec nestará. Hovorí, že je to „tak, ako to má byť. V tejto kuchyni má byť spontánnosť najvyšším princípom, bez toho, aby sa hostia „Korsa“, ktorí pricestovali z ďaleka, museli vzdať toho, čím sa viedenská kuchyňa preslávila.“ Pretože v novej kuchyni „Korso“, tak hovorí Gerer, má človek spoznať Viedeň a región okolo Viedne. Namiesto toho, aby sa ďalej strácal v interpretáciách, ako to presne má byť s regiónom okolo Viedne, či je definovaný pár hodinami jazdy autom alebo predsa len pár hodinami letu, podáva Gerer delikátnu pečenú husaciu pečeň na zemiakovom šaláte, doplnenú pikantnou octovo-vajíčkovou zeleninou, a my sme pochopili. A potom Gerer hovorí ešte o Viedni ako kulinárskej cestovnej destinácii, ktorej reštaurácie by mali vykazovať aspoň rovnako vysokú hodnotu zábavy a vzdelávania ako jej múzeá, divadlá a koncertné sály. Luxusná reštaurácia, skutočná luxusná reštaurácia, tak hovorí Gerer, by už mala takéto mesto vykazovať, a ak nie reštaurácia jedného z prvých hotelov mesta, kto potom?
Luxus. Slovo, ktoré sa vo Viedni dlho nesmelo vysloviť nahlas. Vôbec nie v súvislosti s ľudským metabolizmom. Bohužiaľ: pokusy o demokratizáciu vybraného príjmu potravy všetky zlyhali, už len preto, že pán Kambala a pani Morský jazyk sa odmietajú podrobiť masovej výrobe a bez špičkových produktov sa jednoducho nedá robiť špičková kuchyňa. Vo Viedni dnes už nielen ťažko ozbrojení muži za portálmi klenotníctiev v centre mesta svedčia o obmene Viedne, ktorá odhadzuje svoj starý odev a vracia sa na mólo ako žiarivá metropola. K tomu patrí, že priepasť medzi bohatými a chudobnými, to treba ľutovať, sa nezmenšuje a stredná vrstva upadá do bezvýznamnosti. Aj v gastronómii.
Zatiaľ čo stále viac susedských reštaurácií so svojou lacnou a pestrou ponukou dosahuje úspech, „šéf“, ako ho jeho fanúšikovia volajú, nakladá polievkovú lyžicu a nie len kávovú lyžičku kaviáru na takmer štyri centimetre hrubý plátok hovädzieho špiku, posype to celé pažítkou a ničím iným, a tým odkryl nerv zajtrajšej veľkej kuchyne. Veľká reštaurácia ako katedrála doslúžila. Takže aj v Bristole už nemá „Schmäh“ (viedenský vtip/šarm) domáci zákaz. Páni vo frakoch sa ukazujú pri práci tak uvoľnene a ľahko, ako to nikdy predtým nezažili. A keď kuchyňa pracuje pod vysokým napätím, spoznáte to nanajvýš podľa toho, že „šéf“ osobne navštívi stôl a vezme hosťom košík s mini rožkami, chlebíkmi a slanými tyčinkami. Pretože: „Nejedzte chlieb. Prichádza ešte toľko dobrého!“
Reštaurácia Korso v hoteli Bristol
Mahlerstraße 2, 1010 Viedeň
Tel.: 01/515 16-546
Otváracie hodiny kuchyne: Ne–Pia 12–14, 18–23, So 18–23 hod.