A-La-Carte

Šialená po ovocí (2004/4)

Andrea Eckert neodchádza z domu bez jablka vo vrecku. A keď si herečka neskoro večer dopraje jediné jedlo dňa, viac než kulinárska kreativita ju teší čerstvosť, priateľstvo a rodinné prostredie.


Šialená po ovocí

Text: Michaela Ernst Fotografie: Manfred Klimek
Kto vidí herečku Andreu Eckert, ako štyrikrát týždenne odchádza z lahôdok Meinl am Graben s ťažkými nákupnými taškami, nemal by si o tom robiť žiadne domnienky. Nie, nedáva každý druhý večer večeru. To by časovo nezvládla. Nie, nevarí pre seba. „Ja ani nemám rúru na pečenie!“ Tašky Eckertovej obsahujú v prvom rade ovocie. Jablká, hrušky, banány, hrozno, mangá, mandarínky, ktoré poriadne vypĺňajú papierové vrecká, a tak budia dojem, že mestom kráča Callas kuchárskeho umenia. „Som vždy hladná, takže celý deň jem ovocie.“ Okamžite rozptýli predstavu, že ide o niekoho, kto drží diétu: „Až neskoro večer, okolo desiatej, pol jedenástej, si dám prvé a jediné poriadne jedlo dňa, čo vyplýva z životného rytmu môjho umeleckého okolia. Jednoducho nerada sedím pri stole sama.“
Keď už sme pri jej parádnej úlohe, „Callas“, ktorá aj v ôsmom roku uvádzania prináša viedenskému Volkstheater plný dom: „To je jediná divadelná hra, v ktorej jem. Mesiačik pomaranča, z ktorého kúsok vypľujem na zem.“ Opäť ovocie – ktoré v inscenácii Arieho Zingera alegoricky predstavuje ľahkosť: „Je to jeden z mála komických momentov v tejto hre, ktorá je inak plná vážnosti. Ukazuje moment nedbanlivosti a bezstarostnosti Callas ako protiváhu k jej inakšiemu správaniu.“
Aj pri stretnutí pre článok A la Carte, ktoré sa koná v novootvorenej reštaurácii „Marx“, sa o veselú nôtu postará ovocie. Eckert sedí pri prestretom stole – biely obrus, servítka, obvyklý sortiment pohárov a príborov –, no namiesto toho, aby siahla po jedálnom lístku, vytiahne z kabelky jablko. Položí ho na tanierik na maslo, pozerá sa naň blahosklonne ako na obzvlášť vydarený pokrm, potom prekvapivo siahne po noži a bleskovo ho rozdelí na štyri časti. „Keby bolo o niečo neskôr, objednala by som si teraz celú doradu alebo steak z tuniaka – ale prepáčte, na poriadne jedlo je pre mňa jednoducho príliš skoro“. Je 19 hodín, keď to hovorí. Často v tom čase stojí na javisku.
„Väčšinou som predplatená na dramatické úlohy a hrám postavy posadnuté fixnými ideami alebo vrahyne…, tam ide málokedy o jedlo.“ V minulej sezóne sa v hre „Železo“ vyrovnávala s minulosťou ako ponížená a vzpurná páchateľka, ktorú po 15 rokoch väzenia prvýkrát navštívi dcéra. Od začiatku septembra tohto roku zúri ako amazonka „Penthesilea“ v rovnomennej hre Heinricha von Kleista na bojovom poli. Ak sa Eckert práve nezamotáva s najväčším fyzickým nasadením (preto aj ten jej večný hlad!) do vášní nastolených autormi a režisérmi, venuje sa tým vlastným: „Stagnácia je mi cudzia.
Začiatkom decembra vyjde CD s rozprávkami, na ktorom Andrea Eckert rozpráva svoje obľúbené rozprávky („Moje rozprávky“). Okrem toho už dlhší čas pracuje na svojom štvrtom filme – „o Konradovi Katzenellenbogenovi, kedysi súkromnom tajomníkovi Thomasa Manna, neskôr svedkovi v norimberských procesoch. Katzenellenbogen je dnes fascinujúci starý pán s nahnevanou, smutnou, pochopiteľnou nezmieriteľnosťou voči dejinám. Žije v Los Angeles a rada by som ho presvedčila, aby sa so mnou ešte raz vrátil do svojho rodného mesta Berlína“. Producentom dokumentárneho filmu je Martin Kraml, životný partner europoslankyne a novej gastronomičky Karin Resetarits.
Tu sa uzatvára kruh k reštaurácii Resetaritsovej „Marx“ v bývalých viedenských bitúnkoch. „Rada sem chodím počas dňa, medzi veľkými jedlami, pretože podnik ponúka príjemne pokojný rámec pre moje porady s Martinom,“ vysvetľuje Andrea Eckert. Večer sa však herečka radšej pohybuje v regiónoch, ktoré sú jej známe. „Po predstavení idem k ,Una‘ do Museumsquartier. Je to príjemné, pretože od Volkstheater musím prejsť len cez ulicu.“ Okrem toho oceňuje ľahkú, čerstvú a na produkty zameranú kuchyňu, kde môže bez problémov zadávať špeciálne požiadavky („Viac olivového oleja!“, „Prosím mlynček na korenie!“, „A potom ešte dvojitú porciu šalátu!“). „Keď si objednávam, je to takmer vždy komplikované.“
Vo večeroch, keď nemá predstavenie, Eckert takmer neopúšťa prvý obvod, kde sa nachádza aj jej byt. „Väčšinou navštevujem ,Salzamt‘, len pár minút chôdze od môjho domova a je to pre mňa akási obývačka. S Monikou Pöschl, majiteľkou, ma spája desaťročia trvajúce priateľstvo. Tým sa dajú spojiť dve príjemné veci: na jednej strane sa môžem stretnúť s priateľkou, na druhej strane skonzumovať jedno z mojich obľúbených jedál – šalát s roastbeefom, ktorý tam patrí medzi klasiky.“
Rodinný pocit pre ňu, „ktorá je rada sama a potrebuje veľa pokoja“, znamená viac než kulinárska kreativita. Chce po dlhom dni prísť na miesto, kde sú na ňu dobrí, kde ju rozmaznávajú bez toho, aby ju zbavovali svojprávnosti, a po primeranom čase, bez pokusov presviedčať ju, aby zostala dlhšie, ju opäť prepustia. „Nie som typ, čo niekde dlho zostáva. Jedlo je niečo nádherné, ale ak sa večer točí výlučne okolo neho, začne sa mi cnieť.“ K tomu sa pridáva, že Eckert nepije takmer žiadny alebo žiadny alkohol. Pretože jej zvlášť nechutí. Pretože z neho ľahko dostane bolesť hlavy. Pretože po tú „inú úroveň“, ktorá nastáva po určitej konzumácii, ani netúži. „Radšej pijem vodu – ako krava,“ usmieva sa, „ale nie som dogmatická. Niekedy si dám aj pohár červeného vína alebo vinný strik.“
Ak pozve priateľov k sebe, poprosí ich, aby víno priniesli. Nie preto, že by bola príliš lenivá vynášať fľaše až do svojho bytu. Ale preto, že o tom nemá ani potuchy a nechce svojou nevedomosťou nikomu pokaziť večer. „Viem, že pre mnohých ľudí patrí k dobrému jedlu poriadne víno. Rešpektujem to, ale nemôžem tým byť zaťažovaná. Ani by som nevedela, ako by mi niekto mohol poradiť, aby som bola schopná rozhodnutia…“
Príprava jedla spôsobuje menej komplikácií, hoci práve tá v jej domácnosti vyžaduje prísnu organizáciu. „Mám len dve varné dosky,“ vysvetľuje pobavene, pretože tuší, ako sa výraz tváre jej náprotivku hneď zmení. Ako? Môže? Človek? S dvoma varnými doskami? Hostíť?! Pre šiestich? Šiestich ľudí?!
To vôbec nie je žiadny problém, hovorí, ak varíte napríklad ázijské jedlá tak ako ona. To ide rýchlo a nekomplikovane a chutí každému. Zelenina sa uvarí takmer „à point“, potom sa opraží mäso. Ryža príde na koniec. Tesne pred servírovaním dostane zelenina opäť tie dve, tri minúty, ktoré jej chýbajú.
Ako dezert je torta z oblátok, tú možno pripraviť aj bez rúry. Oblátky kupuje, recept na čokoládový krém k tomu pochádza od jej starej mamy. Ide to úplne jednoducho.
Pôžitok sa pre stiahnutú osobnosť, ktorá svoju povesť viedenskej divy skôr pokojne prijíma a vie, koľko disciplíny dlhuje svojej profesii, odohráva prevažne v súkromnej atmosfére alebo v skutočnej diaľke. „Milujem slnko a more nadovšetko.“ Preto uteká, hneď ako to čas dovolí, v zime do Ázie. Na Bali sa cítila dobre. Tie farby! Tá krajina! Pouličné vývarovne! Zatiaľ čo sa Viedeň ponárala do šedej hmly, tam sa každý slnečný deň stal výkričníkom. Minulý september strávila Andrea Eckert dva týždne na Kréte. Na tichom mieste. V jednoduchom hoteli. Nepotrebovala veľa luxusu na bývanie, keďže more mala pred dverami. Netúžila po dekorovanom kuchárskom umení, ale po ovocí, šaláte a čerstvej rybe. „Keď svieti slnko, svet je pre mňa pozlátený.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!