Text: Anna Burghardt, fotografie: Philipp Horak
„Sme divokí!“ Alebo, povedané menej bulvárnym jazykom: rakúska gastronómia má vďaka miestnej rozmanitosti a výberu zveriny medzinárodne výnimočné postavenie. Šéfkuchár reštaurácie Steirereck Heinz Reitbauer definuje tento náskok takto: „Vo Francúzsku sú úplne hotoví z kvality našej zveriny. Majú možno divú hydinu, ale zvyšná zverina je kvality, ktorú by sme my už nebrali. My sami máme už päť rokov extrémny ťah na zverinu. Jednoducho preto, že medzinárodný hosť ju takmer nepozná.“ Andreas Senn z Heimatliebe v Kitzbüheli rozpráva o zahraničných hosťoch, ktorí volajú niekoľko dní pred svojou návštevou a pýtajú sa, či má na jedálnom lístku skutočne zverinu, pretože počuli, že v Rakúsku ju treba bezpodmienečne ochutnať. A zrejme tým nemyslia ragú zo storočného kozorožca s obligátnym dvojčlenným sprievodom: brusnicami a plátkom pomaranča.
Nová rakúska zverinová kuchyňa sa číta inak: májový srnec s pekanovými orechmi, mišpuľami a reďkovkou v Heimatliebe. Divá kačica s krúpami, koreňmi žeruchy a tomatillo v Steirereck. Bažantí „leberkäse“ (sekaná) so syrom Gruyère, karamelizovanou cibuľou, horčicou a dulou vo Freiwild vo viedenskej štvrtej štvrti. „Akceptácia je dnes veľmi veľká,“ hovorí Heinz Reitbauer. Zverina sa zbavila svojej povesti „vysokej zveriny“ (hautgout) aspoň v špičkovej gastronómii; napríklad bažant je v Steirereck na jeseň najobjednávanejším jedlom. Táto obľuba u hostí nesúvisí len s kreativitou šéfkuchárov, ktorí odchádzajú od večných kombinácií a servírujú jarabicu s pistáciami a koreňmi trebuľky, alebo diviaka s feniklom, kumquatmi a červenou repou. Nová akceptácia prichádza aj od rastúcich výhrad voči veľkochovom – a u zveriny sú vedomí gurmáni na správnej adrese. Už len čísla absolventov poľovníckych skúšok z mestských vrstiev hovoria za všetko: vo Viedni napríklad desaťnásobok oproti stavu pred desiatimi rokmi, medzi nimi čoraz viac žien a aj nejedna vegetariánka. Jedným z hlavných argumentov pre zverinu je dnes: Viac voľného výbehu už nejde. Zvieratá neudržujú pri živote farmaceutický priemysel, ale živia sa tým, čo je v súčasnosti trendom aj na našich tanieroch, teda to najlepšie z lesa a lúky. Srnec a spol. hynú – pokiaľ je výstrel vedený odborne – bez stresu, pretože strelivo je na mieste skôr, než zver stihne výstrel počuť. Mäso je chudé. A rozmanitosť veľká.
Panuje aj, vzdáva hold poľovníkom a preberným miestam Heinz Reitbauer, iné povedomie u výrobcov: „Kedysi sa strieľalo kvôli trofeji. Dnes ide pri mierení skôr o mäso. Zver sa vyvrhuje starostlivejšie. A dobré preberné miesta vychovávajú svojich poľovníkov, platia menej, ak je mäso menej použiteľné.“ Vlani, spomína šéfkuchár zo Steirereck, ktorý spolupracuje s tromi dodávateľmi zveriny, bol prvýkrát citeľný skutočný kvalitatívny posun. Čo je pre špičkovú kuchyňu v oblasti zveriny nesmierne dôležité: krehkosť. Pre ňu je rozhodujúci vek. „Do troch rokov prichádza senzačná kvalita, ak výstrel sedí a ak poľovník správne vyvrhuje atď.,“ hovorí Reitbauer. Od octových alebo vínnych moridiel, ako boli kedysi zvykom na prekrytie nežiaducich chutí, ktoré boli výsledkom dlhých hodín alebo dokonca dní medzi smrťou a hrncom, sa už dávno upustilo. Chladiarenský reťazec bol zdokonalený.
Niektorí kuchári majú k zverine bližšie ako iní. Keď je totiž niekto v rodine poľovník. Potom máte šancu aj na vnútornosti, ktoré sú tradične vyhradené poľovníkom. Johanna Maier je napríklad sama poľovníčka, jej manžel Dietmar prináša tiež stále znova domov vlastnoručne ulovenú zver. Aj Andreas Senn má rodinný vzťah k zverine. Mladý šéfkuchár kitzbühelskej reštaurácie Heimatliebe pochádza z Ladis, kde je aj rodinný revír. Už Sennov starý otec bol poľovník, jeho otec a brat mu dnes dodávajú vlastnoručne ulovenú zver: napríklad májového srnca, jelenie teľa alebo bažanty, ktoré brat vyhľadáva v Hornom Rakúsku. „Som jediný v rodine, ktorý to nestrieľa, zato som ten, ktorý to porcuje.“ Senn v prípade úspešného rodinného zásahu dostane telefonát a mäso si v domovskom Ladis po krátkom odležaní sám stiahne z kože. Veľkosť – alebo lepšie: malosť jeho podniku je pre ambicióznu zverinovú kuchyňu luxusom: „Môžem reagovať krátkodobo, môžem spontánne prepísať jedálny lístok, keď dostanem kus, a aj tak to stačí pre všetkých.“ Napríklad srnčie srdce, po ktorom túžia mnohí kuchári. „V mojej rodine to nikto neje, ja si to rád zoberiem.“ Keď ide potom Andreas Senn sám k hosťom, aby im odporučil srnčie srdce, môže im rovno porozprávať aj o jeho pôvode, „to má úspech, hosťom sa páči, že to pochádza z rodiny“. Srnčie je vôbec miláčikom všetkých. On sám, samozrejme, zažil nejednu chvíľu strachu – keď sa chrbát, na ktorom v surovom stave vôbec nevidno, po uvarení pri krájaní rozpadne „ako prepečená pečeň, ktorú môžete rozdrviť prstom. Potom si treba rýchlo niečo vymyslieť.“ Vymyslieť si treba aj nové aromatické kombinácie, srnčie s hubami je pre Andreasa Senna príliš klasické. Uvariť ho v oleji z májových výhonkov a glazovať smrekovým medom však už ide, ako náznak životného priestoru zvierat „a preto, že to chuťovo jednoducho pasuje“. Ešte lepšie však je, podľa Sennovej kuchárskej logiky, kašľať na klasické kombinácie. A k srnčiemu chrbtu jednoducho raz pridať machovku (physalis), šťavelovú repu a amarant.
Trochu klasiky môže byť naproti tomu v reštaurácii Freiwild u Seppa Sajovitza. Aj keď to nevidno ani na podniku, ani na šéfovi, ani na šéfkuchárovi. Keby mal kuchár potetovaný pod ohryzkom, ktorý o sebe tvrdí: „Nie som divoch, len varím divinu,“ dať svojej línii meno – bolo by to toto: „moderná rakúska zverinová kuchyňa s francúzskym nádychom.“ Najviac ho ovplyvnilo obdobie v Altwienerhofe. Čudné alebo exotické kombinácie by ste teda vo Freiwild nemali očakávať, a napriek tomu je Sajovitzova zverinová kuchyňa jednou z najzaujímavejších u nás. V bláznivo maličkej kuchyni vznikajú jedlá ako už spomenutý bažantí „leberkäse“, hriešne lahodná záležitosť, pretkaná syrom Gruyère a kúskami čiernych orechov; oveľa viac z receptu neprezradí. „Bolo to nekonečné laborovanie, kým som mal správny pomer pre hmotu, určite som obetoval kilo bažantích pŕs.“
Freiwild mali Andrea a Peter Jöbstlovci, ktorí v lete prevádzkujú aj viedenský korčuliarsky spolok so Sand in the City, od začiatku zameraný na zverinu. „Je to práve začínajúci trend,“ hovorí Peter Jöbstl. „Ľudia majú plné zuby napumpovaného mäsa, ktoré sa umelo zväčšuje. To, čo sa začalo s mangalicou, nachádza svoj logický dôsledok v zverine.“ Najskôr priatelia vyjadrili výhrady voči konceptu: Či sa zverina v Rakúsku tradične príliš nespája s jeseňou? „To ale vôbec nie je pravda. A reakcie hostí ukazujú, že sme trafili klinec po hlavičke.“ Šéfkuchárom vymyslený zameranie na zverinu vo Freiwild je pre šéfkuchára Sajovitza rovnako veľkou záležitosťou, hoci sa vždy nájde niečo aj pre vegetariánov a „najlepšia viedenská bujabéza“. „Ale my sa nevoláme Freitofu.“
Sajovitz každý mesiac píše nový lístok. A nevyberá si naň len bežné kusy, ale aj líčka z májového srnca alebo „vtáčiky“ z jelenieho teľaťa. „Srnčí chrbát vie urobiť každý.“ Na dochucovanie veľmi rád používa rímsku rascu, srnčie s jedľovými výhonkami mu však robí priveľa ľudí. „To nie je moja cesta. Ani jedlá ako srnčie s jeho potravou.“ Zato také ako „To najlepšie z kamzíka s kumquatmi, topinamburmi a hubami shiitake“. „Kamzíka má v ponuke málokto.“
Ako syn mäsiara dokáže Sajovitz celé zvieratá rýchlo rozobrať – „na srnca potrebujem dvadsať minút, potom všetko úhľadne leží“. Keďže sú ale kuchynské kapacity vo Freiwild poriadne obmedzené a okrem Sajovitza musí mať miesto aj rovnako štíhly sous-chef Alexander Lintner, siahajú aj po hotovom naporcovanom tovare. „Logistika by bola trochu náročná, keby kuchyňu obývali ešte aj celé srnce.“
Keď už je reč o celých srncoch: Šéfkuchári kritizujú, že v dnešnom kuchárskom vzdelávaní sa už nikto neučí porcovať zvieratá. Ak teda nemáte ako učeň šťastie učiť sa u kuchára alebo kuchárky – pozri Johannu Maier, pozri Andreasa Senna alebo Heinza Reitbauera –, ktorí majú úzke kontakty s poľovníctvom. Práve od poľovníkov totiž dostanete nerozobrané zvieratá.
O porcovanie sa Burgenlandčan Max Stiegl pri vtákoch, ktoré má na jar na lístku, starať nemusí: Svoje sluky lesné servíruje v celku, vrátane hlavy s dlhým zobákom. Ťažné vtáky, ktoré sa u nás smú loviť len podmienene, na rozdiel od napríklad severného Španielska, kde sa sluky často pripravujú, získava Stiegl od rôznych poľovníckych spoločností z okolia. Neosklbané. Vtáky sa – potom samozrejme zbavené peria – v rúre krátko pečú pri veľmi vysokej teplote. „Potom vyberieme črevo sluky, teda vnútornosti. Žalúdok sa vyhodí, zvyšok sa naseká a so šalotkou, husacou pečeňou a žĺtkom sa opečie ako miešané vajíčka. Mnohí pridávajú ešte koňak, my nie.“ Vypitvaná sluka sa dopečie, črevo sluky sa dá na opečený chlieb a hosťom sa servíruje jedna celá sluka aj s chlebíčkom. „Tento rok sme dostali 82 slúk, dve mi ešte ostali, zamrazené.“ Zaujímavé je, že jeho hostia vedia, ako sa jedia sluky, rozpráva Stiegl: Sedia tam ako z učebnice a nakoniec vycucajú rozštiepenú hlavu – mozog sa rovnako ako črevo sluky považuje za pochúťku.
Táto prax sa dá dočítať aj v mnohých historických kuchárskych knihách, ktoré nazbierali šéf Tulbingerkogelu Frank Bläuel a jeho otec Friedrich Bläuel. Keď Frank Bläuel predčíta, stáva sa zjavným, aký význam mala zverina ešte pred storočím, aká rozmanitosť divých zvierat sa pripravovala v kuchyniach vyšších vrstiev a kde sa skrývajú početné recepty pre budúcnosť zverinovej kuchyne: Šalát zo škovránkov sa servíroval v rámci chodu, teda ako jeden veľký chod, s mandľovými šiškami a čokoládovým sulcom alebo s valeriánkou a sardelami. Jelenie uši sa dusili s muškátovým kvetom a citrónovou kôrou, alebo sa z nich varilo ragú s jazykom a nožičkami a podávali sa k tomu smrže a špargľa. Aj šalát zo zajačích uší sa niekedy niekde jedol – „ten sme vyskúšali, nie zlý, ale načo?“ rozpráva Bläuel, ktorý v hoteli Tulbingerkogel pravidelne pozýva na Diners Historiques, pri ktorých sa jedlá z neskorého baroka servírujú na veľkom stole – aj zverina. O hlucháňovi vie autodidaktický kulinársky historik povedať, že pre vtáka považovaného za nejedlý, ale radi loveného, sa vymysleli fantastické recepty: „Hlucháň v portskom víne, ktorý je naplnený bažantom, ktorý je naplnený jarabicou, ktorá je naplnená prepelicou. A tam je napísané: Potom otvorte doširoka okno a vyhoďte hlucháňa von, ostáva nejedlý.“ Čo Franka Bläuela vždy znova zabáva.
Zo svojich kníh vie aj to, že večný plátok pomaranča k zverine je zrejme pozostatok z predchádzajúcich storočí, keď sa srnčí chrbát servíroval s pomarančovým šalátom. Čím vyššie bolo zviera od zeme, tým ušľachtilejší bol jeho imidž. „Zo zeme prichádzalo zlo – vtedy vedeli, ak líška raz spraví potrebu na maliny, máte pásomnicu.“ Divá vtáčina bola preto považovaná za najušľachtilejšiu zverinu a bola zakázaná pre plebs. Jeleň bol tiež ešte dobrý, ale čím nižší vzrast mali zvieratá, tým boli nezaujímavejšie. „Zajac bol považovaný za neušľachtilého.“
Zajac je, zatiaľ čo napríklad na bažantovi sa všetci dokážu zhodnúť, aj dnes téma sama osebe. „Divý zajac navždy ostane divým zajacom, má najintenzívnejšiu zverinovú chuť,“ hovorí napríklad Andreas Senn. Kedysi sa mäso nakladalo do cmaru, aby sa zjemnila silná aróma. „Zajačie mäso je skoro čierne, tmavšie ešte ako holub.“ Aj Heinz Reitbauer hovorí, že divý zajac je najvýraznejšou zverinou vôbec – „rozdiel medzi zajacom a králikom je ako medzi dňom a nocou, to sú dva úplne protikladné svety“. Napriek tomu alebo práve preto patrí predovšetkým stehno z divých zajacov k jeho absolútne obľúbeným chutiam. Zaujímavé na zajacovi je pre Reitbauera v neposlednom rade to, že dusené jedlá sa viažu vlastnou krvou. „Táto chuť je vlastná dimenzia.“ Zajačia krv sa dodáva od obchodníka so zverinou. „My ju mrazíme v malých jednotkách. Krv sa primiešava do zajačieho ragú až v poslednej sekunde, potom to zhustne, už sa nesmie zohrievať.“ Či je zajačia krv uvedená aj na typických kartičkách s informáciami zo Steirereck, ktoré sú ku každému jedlu? „Jasné.“
Téma „srnec skáče medzi jedľami a pomedzi to maškrtí hríby a čučoriedky“ preniesť na tanier je pre Reitbauera medzitým rovnako málo zaujímavá ako pre Andreasa Senna alebo Josefa Sajovitza. „To je síce úplne logické, ale nejako sme to pred desiatimi rokmi uzavreli.“ Radšej si premyslí aromatické kombinácie, ktoré zodpovedajú príslušnej chuti zveriny. Citrusy sa mu k zverine zdajú veľmi vzrušujúce a ostré prísady všeobecne. Alebo éterické zložky ako pomarančové kvety alebo levanduľa, ktoré vyrovnávajú niekedy tupé, lesné tóny zveriny. Pri bažantovi, ktorý je pre Reitbauera „najženskejšou zo všetkých divých vtákov – hodvábne jemný, s krehkou zverinovou chuťou“, si treba pri hľadaní arómy prirodzene dávať trochu väčší pozor. A bezpodmienečne variť na kosti.
V posledných rokoch našiel Heinz Reitbauer pre zverinu nový spôsob prípravy: dusenie v pare, napríklad nad už spomenutými pomarančovými kvetmi. „Robíme to, pretože s mladými, krehkými zvieratami to ide veľmi dobre, a aj preto, že inak sa to nikdy nerobí.“ Väčšinou zverinu pri dusení zabalí do listov, napríklad takých z horčicovej kapusty, ktoré prinášajú ľahkú ostrosť. Alebo do vínovočervenej labody záhradnej. „Prečo balíme zverinu do listov? No, po dusení mäso prirodzene nevyzerá tak pekne, takže potrebuje iný obal.“ Šéfkuchár zo Steirereck sa ale v oblasti zveriny stal nielen kuchárom, ale aj básnikom: aby očaril dodávateľa, aby si pre neho rezervoval tie najžiadanejšie kúsky. To potom, keď Reitbauer v hlbinách SMS komunikácie konečne niečo našiel, znie takto: „Advent, advent, srnčie srdce beží – dúfajme, že čoskoro k nám.“