A-La-Carte

Kde je jahoda biela (2013/1A)

Čile je poriadne ďaleko, ale čo sa kuchyne týka, je nám predsa len celkom blízke. Rodolfo Guzmán varí vo svojej reštaurácii Boragó rovnako ako iní revolučne zmýšľajúci šéfkuchári tohto sveta: radikálne regionálne a s celokultúrnym prístupom – v tomto prípade s domorodými zdrojmi ešte zďaleka neobjavenej prírody. Text & fotky: Bernhard Rothkappel Redakčná spolupráca…


Čile je poriadne ďaleko, ale küchenmäßig (čo sa kuchyne týka) je nám predsa len celkom blízke. Rodolfo Guzmán varí vo svojej reštaurácii Boragó rovnako ako iní revolučne zmýšľajúci šéfkuchári tohto sveta: radikálne regionálne a s celokultúrnym prístupom – v tomto prípade s domorodými zdrojmi ešte zďaleka neobjavenej prírody.

Text & fotky: Bernhard Rothkappel Redakčná spolupráca: Carlos Álvarez

Čile – to je tá časť sveta, ktorú Pablo Neruda opísal ako „krajinu so šialenou geografiou“. Nachádza sa tu v rámci štátnych hraníc najsuchšie miesto, druhé najvyššie pohorie a najchladnejší bod sveta. Žiadna krajina sa nepodobá inej: púšť na severe, alpínska tundra a ľadovce na juhu, Veľkonočné ostrovy so svojou vlhkou subtropickou klímou uprostred Pacifiku a stredomorské podnebie okolo metropoly Santiago. A práve tu v Čile našiel Rodolfo Guzmán, 32-ročný vyučený biochemik, inšpiráciu pre svoju jedinečnú kuchyňu a zdokonalil kombináciu endemických prísad – ktoré domorodé obyvateľstvo používalo dávno pred príchodom španielskych dobyvateľov – s najmodernejšími technikami varenia. Čo Guzmán v tejto „šialenej geografii“ nachádza? Biele jahody z Purénu – starú mamu našej bežnej a stonásobne kríženej jahody. Huby z Patagónie, ktoré vystreľujú zo zeme len každých pár rokov. Tisíc rokov starú ľadovcovú vodu z antarktického ľadu. Dažďovú vodu z Valdivského dažďového pralesa. Ryby z Veľkonočných ostrovov. A neuveriteľnú rozmanitosť bylín, ako napríklad Oxalis Carnosa z Ánd. Zoznam je nekonečný, rovnako ako menu, pre ktoré Guzmán a jeho ambiciózny tím každý deň v drobnej práci pitvú a pripravujú prísady.

„Zber“ je veľmi často používané slovo v kuchyni Rodolfa Guzmána a takmer úplne nahradilo typické „nakupovanie“. Akú hodnotu majú nazbierané prísady pre šéfkuchára? „Mohol by som pracovať s hľuzovkami – jeden telefonát a o dva dni neskôr dostanem vzácne hľuzy z Talianska alebo Francúzska. Ale prečo by som mal používať hľuzovky, keď môžem pracovať s unikátnymi bielymi jahodami, ktoré možno nájsť len dva týždne v roku a len v Čile? Akú hodnotu má biela jahoda v porovnaní s hľuzovkou? Hľuzovky sú drahé, ale biele jahody sú na nezaplatenie. Aj naše huby z Patagónie sú na nezaplatenie. S veľkým šťastím ich možno nájsť pár týždňov v roku. Niekedy prejdú roky, kedy nenájdeme žiadne.“ Neodmysliteľnou súčasťou jeho kuchyne je plod Piñones zo stromu Araucaria Araucana, posvätného stromu Mapučov a národného stromu Čile. Tento strom sa nazýva aj „živá fosília“, pretože existoval už v jure, keď boli kontinenty ešte spojené a Zem obývali dinosaury. „Tu v reštaurácii používame čiastočne prísady, ktoré kŕmili už dinosaury. Výsada, nie luxus. Je predsa absurdné importovať najdrahšiu minerálnu vodu sveta, keď môžeme piť tisíc rokov starú ľadovcovú vodu z večného ľadu z juhu. Vodu, ktorá tu bola vždy, je nedotknutá a čistá. Používať prísady, ktoré od počiatku patria k Čile, je jedinečné a dokonca bizarné, ale je to súčasť našej kultúry, našich národov a našich tradícií. Ponúkame svetu skutočnú chuť Čile.“

Každý týždeň sa Rodolfo Guzmán a jeho tím vydávajú na hľadanie jedlých plodov. Len 90 minút jazdy autom od hlavného mesta Santiago sa na pobreží Pacifiku nachádza neporušený ekosystém, ktorý je domovom nespočetných druhov húb, bylín, rias a morských živočíchov. Borovicový les neďaleko malej rybárskej dedinky Quintay je so svojou jedinečnou mikroklímou – vlhké, hmlisté rána a teplé, slnečné popoludnia – ako aj slaným morským vzduchom a kyslou pôdou jedným z obľúbených zberných miest: z podrvenej rastliny Oxalis Carnosa vzniká lahodná omáčka, ktorej kyslosť dokonale ladí s rybami; borovicové oleje a huba Hongos de Pino, ktorá rastie ako parazit na boroviciach. Tieto špeciálne prísady dodávajú Guzmánovej kuchyni nezameniteľnú slanú arómu pobrežia Pacifiku. Hľadanie v horách je o to ťažšie: len čo sa zvládne hustá ranná doprava metropoly, Guzmán mieri v rýchlom tempe svojím 4x4 po kľukatých horských cestách k blízkym Andám. Napätie rastie s každým prejdeným metrom, pretože práve začiatok čilského leta koncom decembra je najúrodnejším obdobím pre divoké byliny. Jazda do takmer 4 000 metrov je stále znova prerušovaná náhlymi zastávkami, Guzmán a jeho pomocný šéfkuchár Serge vyskakujú z auta a miznú v kroví: „O týždeň musíme prísť znova, vtedy budú arómy pre našu kuchyňu perfektne vyzreté.“ Robia sa fotky, ukladajú sa GPS údaje miesta a ide sa ďalej. Ďalšia zastávka v 2 500 metroch, kde krajinu stále viac charakterizujú kaktusy. Práve na tieto kaktusy má Rodolfo zálusk. Alebo lepšie povedané, na parazity, ktoré na kaktusoch rastú. Jeden odtrhne, skontroluje jeho konzistenciu a chuť a rozhodne sa nechať ho ešte ďalej rásť. Zvyšok trasy na vrchol vo výške takmer 4 000 metrov zaujme svojou skromnou vegetáciou, vzduch je čoraz redší. No práve v týchto zložitých podmienkach rastú byliny a kvety, ktoré sú svojou chuťou jedinečné a desaťročia boli miestnou kuchyňou ignorované. Hrdý a viditeľne vzrušený ukazuje čilský šéfkuchár veľmi vzdialený druh koriandra. Nie ten bežný koriander zo supermarketu, ale rastlinu, ktorá môže rásť len vo výške nad 2 500 metrov v Andách. „Skvelý nález v trezore Ánd. Prekvapivo intenzívna chuť skvele ladí s rybou Kra-Kra z Veľkonočných ostrovov,“ rozplýva sa Guzmán, zatiaľ čo si robí poznámky pre svoje „Letné-Endémica-menu“. Serge našiel malú zelenú rastlinku, trie listy medzi prstami, privonia k nim a zatvára oči. Intenzívna vôňa ananásu ho prenáša na karibské ostrovy. Nové kombinácie pre „Naturalización Local-menu“ pritom vznikajú v jeho hlave. Čas po úspešnom zbere vydať sa na cestu späť.

Po výlete v reštaurácii, ktorá sa nachádza v elegantnej štvrti Vitacura, sa polievajú kvetinové záhony, kosia trávy a trhajú kvety. Okolo jedálne, oddelenej posuvnými sklenenými stenami, sa nachádzajú bylinkové záhrady a kvetinové záhony, kde rastú čilské bylinky ako Oxalis (kyslička), Borágó officinalis (borák lekársky, ktorý dal meno aj reštaurácii), Lobularia maritima (tarica prímorská), Tulbaghia violacea (tulbágia) a Plantago major (skorocel väčší). Pomocou pinziet sa s chirurgickou presnosťou zbierajú kvety a listy, aby sa zachovala vonkajšia krása, ako aj dôležité látky vo vnútri. Veda, kulinárske umenie a stáročné tradície sa v Boragó spájajú. Nielen používanie pinziet pri príprave jedál pripomína laboratórium, ale aj nejeden prístroj. Poháre, tuby a všakovaké vedecké prístroje svedčia o Rodolfovej láske k vede. V kuchyni a v pivnici sa experimentuje, aby sa z každej vegetatívnej prísady získalo to najlepšie. Takto získané arómy sa až do použitia konzervujú v lekárskych mrazničkách.

Guzmánova vášeň pre prírodu a divoké suroviny siaha až do čias jeho štúdia chemického inžinierstva a bioprocesov na Pontificia Universitad Católica de Chile. Pod vedením renomovaného vzdelávacieho centra sa má ešte tento rok postaviť laboratórium v Boragó. Spolu s vedcami sa majú testovať a katalogizovať jedlé, no doteraz neznáme druhy rastlín, bylín, kôry stromov a húb. Práve rozmanitá flóra prírodnej rezervácie Parque Oncol vo Valdivskom dažďovom pralese je pre nich veľmi zaujímavá, pretože vďaka izolovanej polohe mohli do dnešných dní prežiť vývojovo veľmi staré formy: „Chceme stopercentne reprezentovať klimatickú rozmanitosť krajiny a rôzne textúry, vône a chute autochtónnych čilských prísad.“

Po spoločnom obede a povinnej sieste sa celé mužstvo Boragó stretáva podvečer na terase, aby prediskutovalo menu večera. Je prekvapujúce, že tím netvoria len Čiľania, ale skutočne medzinárodná skupina. Serge, pôvodom z Mexika, spomína: „Mal som možnosť pracovať v mnohých veľkých reštauráciách v Európe alebo v USA. Ale nechcel som ,más de lo mismo‘ (viac toho istého), chcel som spoznať niečo úplne nové – Boragó je pre mňa jediným miestom na to – miestom, ktoré inšpiruje, ktoré ponúka nové kuchárske umenie.“

Señora Ximena Araya, ktorá koordinuje agendu Guzmána, dostáva každý týždeň nespočetné množstvo žiadostí od mladých ľudí z celého sveta, ktorí hľadajú v reštaurácii miesto na stáž. Súčasný tím pozostáva zo spolupracovníkov z Čile, Mexika, Argentíny, Peru a Švajčiarska.

Krátko pred príchodom prvých hostí vykoná barman Dennis tradičnú mapučskú ceremóniu Guillatún, pri ktorej sa zapaľujú tajomné rastliny a kôry stromov ako Boldo, Ruda, Canelo, Llantén a Palqui, čím sa vyúdila celá reštauračná časť. Miestny kmeň chce touto tradíciou posilniť komunitu a poďakovať Matke prírode za jedlo. Kým Dennis vykonáva ceremóniu, v kuchyni už panuje čulý ruch. Kamene sa zohrievajú na plynovom sporáku, konáre sa aranžujú v hodinovej ručnej práci. Menu Endémica ukazuje v ôsmich chodoch, čo krajina ponúka: štartér „Quintay Bosque Tatar“, pracne naaranžovaná pocta lesu, „Curanto s patagónskou dažďovou vodou“, jedlo, ktorého pôvod siaha do predkolumbovskej éry, a biele jahody z Purénu na záver. Všetky jedlá sú sprevádzané perfektne zladenými vínami, ktoré sa mimochodom vyrábajú špeciálne pre Boragó – vína, ktoré rastú v skôr neobvyklých polohách, ako napríklad Sidra, Misia Rosario, 2012 z vinárstva Sagrada Familia, ktoré bolo vyrobené špeciálne pre súhru s ulitníkmi „Pichanga“. Menu Naturalización Local je to najlepšie z práve dostupných surovín, ktoré v ešte viacerých chodoch než menu Endémica poskytuje hlboký pohľad do čilskej kuchyne. Ďalšie zaujímavé jedlá, ako napríklad dezert s bobuľami Maqui z juhu, ktoré sú vďaka svojej intenzívnej chuti a pozitívnym účinkom na zdravie celosvetovo zaujímavé, ale čerstvé ich možno zohnať len v Čile, sa ponúkajú à la carte. Počas večera nie je oslovený len zmysel pre chuť, ale aj všetkých päť zmyslov – dokonca aj hmat je počas mnohých chodov poriadne vyťažený. Každé jedlo sa podáva na typických čilských minerálnych kameňoch, ručne brúsených miestnymi remeselníkmi.

Guzmán si neochvejne ide svojou cestou. Každý večer opäť prezentuje rozmanité poklady krajiny pred očami svojich nadšených hostí, ktorí za tým podnikajú dokonca 17-hodinovú cestu z Madridu do Čile. Joan Roca zo španielskej reštaurácie El Celler de Can Roca je práve spolu s celým tímom Mugaritz hosťom v Boragó. Medzi šéfkuchárom Mugaritz Andonim Luisom Aduritom a Guzmánom existuje veľmi zvláštne spojenie: „Mugaritz bol rozhodujúcim bodom v mojom živote. Práca s Andonim bola niečím celkom výnimočným. Ale v rovnakom čase som premýšľal o tom, že chcem urobiť niečo úplne iné. V Mugaritz som sa veľa dozvedel o filozofii a spojení medzi človekom a prírodou. To mi otvorilo oči a pochopil som, že sme tu v Čile kulinárski multimilionári. Rozhodol som sa ukázať celé bohatstvo mojej domovskej krajiny. Moja prvá reštaurácia sa na začiatku nachádzala v úplne malom dome. Peniaze vystačili na tri mesiace, potom som bol na mizine. Každý mi hovoril, že moja kuchyňa nie je naozaj vhodná pre čilskú klientelu. Ale nepočúval som ich – chcel som si splniť svoj sen.“ A dnes, o osem rokov neskôr, sa jeho sen stal skutočnosťou. Reštaurácia je plná do posledného miesta. Veľké sklenené dvere do záhrady sú otvorené a intenzívna vôňa čilských bylín prúdi cez Boragó.

Boragó
< >Av. Nueva Costanera 3467
Vitacura
Santiago de Chile
Tel.: +56/(2)2953/88 93
www.borago.cl

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!