Ak zostúpite do novej vínnej pivnice Matthiasa Warnunga, budete mať pocit, že ste sa ocitli v útrobách veľryby. Je tam tma, len niekoľko holých žiaroviek sa stará o šeré svetlo v rozsiahlom klenutom priestore, ktorý sa tiahne pod vinicami.
Nová pivnica vlastne nie je nová, ale 400 rokov stará. Warnung ju pred časom získal. Poklad, ako sám vraví. V starých múroch sa očividne cíti dobre – na rozdiel od väčšiny svojich kolegov nechce žiadny nový, ultramoderný výrobný závod, ale chce využiť existujúce štruktúry. Nie je to miesto, ktoré by bolo vhodné pre špičkové technológie, ale bez toho sa vinár zaobíde.
„Tu vládne pokoj,“ a to je pre neho to najcennejšie. Jeho tvár je úzka a bledá – je zrejmé, že v poslednom čase strávil veľa času dolu. Nie všetko je ešte hotové. Je to človek, ktorý nemá rád prílišné „špekulovanie“, ako to sám nazýva, radšej z daného vyťaží to najlepšie. Pragmatik.
To, čo znie neokázalo, je v skutočnosti úspešný príbeh: pred desiatimi rokmi vstúpil do podniku ako 22-ročný a dnes je tento vinár z Etsdorfu fixnou veličinou na medzinárodnej scéne naturálnych vín. Jeho vína sú roztrúsené po celom svete. Nerobí okolo toho veľký rozruch. Matthias Warnung nie je človek, ktorý by sa predvádzal, ale nie je to ani mlčanlivý samotár. Pôsobí otvorene, bezprostredne a napriek svojej mladosti vyžaruje istú vyrovnanosť.
Nie je to nikto, kto by sa nechal stresovať: nevlastní smartfón a márne by ste hľadali aj jeho webovú stránku. Pozvania od svojich mnohých obchodníkov väčšinou zdvorilo odmieta, nepovažuje za prioritnú úlohu vinára neustále lietať po svete. Radšej ide do vinohradu.
Warnung pracuje vlastným tempom, podľa vlastných predstáv. A tie sú často úplne iné, než je u vinárov zvykom: namiesto rozširovania chce vinice redukovať na veľkosť, ktorá mu vyhovuje. Aj keď v súčasnosti obhospodaruje len dvanásť hektárov.
Chce byť zapojený do všetkých pracovných procesov. Aj pri zbere je takmer vždy vonku so svojimi ľuďmi. Dobre ich pozná a vie, aké dôležité je motivovať ich. Ak sa zber odflákne, celá práca vo vinohrade bola zbytočná. Ak je, naopak, kvalita dobrá, netreba už nič manipulovať. Všetko je totiž už dané.
Prednostne pracuje s veľkými drevenými sudmi s dlhou životnosťou: „Dajú sa používať naveky a stále odovzdávajú vínu triesloviny,“ hovorí a pohladí 50-ročný sud, akoby to bol obľúbený kôň. Materiál drevo ho fascinuje. Rozpráva sa s vínom.
Obhospodaruje to, čo vo vinohradoch rástlo odjakživa. A to nie je len Rizling a Veltlínske zelené, ale popri bežnom Rizlingu vlašskom a Zweigelte aj outsideri ako Müller Thurgau a Blauer Portugieser – všeobecne zaznávané odrody, ktorým znalci upierajú akúkoľvek kvalitu. Odrody, ktoré zvyčajne končia ako lacný tovar v dvojlitrových fľašiach alebo sú rovno vyklčované. U Warnunga však dosahujú vrcholnú formu: jeho Portugieser pochádza z viac ako 60-ročných kríkov, ktorým dopraje najlepšiu biologickú starostlivosť. „Odrody nehodnotím,“ hovorí. „Ak do vinohradov vložím všetku svoju energiu, prečo by z toho nemalo vzniknúť niečo dobré?“
Vzniklo z toho dokonca niečo veľmi dobré: jemné, zdržanlivé červené víno, ktoré v žiadnom prípade nepôsobí jednoducho – je len jemnejšie utkané. Mnohovrstevnatosť spočíva v detailoch, veľkosť vo finesách. To sa Warnungovi na danej odrode páči. Netreba tam nič vylepšovať.
Staré vinohrady vníma ako kapitál. Ak to nie je nevyhnutné, nič sa nevyklčuje. Radšej sám vysádza štepy – samozrejme, zo starých porastov. Verí v tradičné vinárske remeslo, nie zo sentimentality, ale preto, že to jednoducho funguje. „Staré poznatky sa z veľkej časti stratili, pretože poľnohospodári s nástupom techniky a chémie stratili zodpovednosť a tým aj schopnosť premýšľať za seba,“ domnieva sa.
Aj k odrode Müller Thurgau pristupuje bez predsudkov. Má rád tento vinohrad. V pivnici sa mu dostáva jemného kvasenia na šupkách, čo mu dodáva nádych trieslovín a korenistosti. Nič by nemalo narúšať jeho podstatu. Je to, čo to je. A je to dobré.
Napriek tomu sa nepovažuje za záchrancu diskriminovaných odrôd, jednoducho sú už tu. Na medzinárodných trhoch sa aj tak nikto o odrody nezaujíma. Víno musí byť dobré, zaujímavé a musí mať charakter; bez ohľadu na to, či ide o Rizling alebo Müller Thurgau. Celý ten povyk okolo typickosti odrôd ho aj tak otravuje: „Napokon sa aj tak zvyčajne upravujú tak, aby chutili všetky rovnako,“ mieni.
Jeho vína kvasia spontánne, do ničoho sa nenútia a nechávajú sa čo najviac na pokoji. Pre neho to bol proces učenia, pretože je inak veľmi puntičkársky. Ale naturálne víno nie je nič pre ľudí posadnutých kontrolou. Človek musí byť pripravený aj pustiť kormidlo z ruky, nechať vína ísť vlastnou cestou a nezasahovať opravne, ak prechádzajú ťažkým obdobím: „Prestal som neustále ochutnávať, to by ma len znervózňovalo,“ prezrádza svoj recept proti nutkaniu na kontrolu.
Prístup k vínu, ktorý sa musel najskôr naučiť. Po škole pracoval u Markusa Hubera, vtedajšieho domáceho nádejného talentu. V zime potom cestoval. Ovplyvnila ho najmä Južná Afrika. Skončil v Swartlande u Craiga Hawkinsa, dnes oslavovanej hviezdy scény naturálnych vín. Ten vtedy práve preberal vinárstvo svojich svokrovcov a vyvesil zástavy revolúcie: biologické hospodárenie a minimálne zásahy v pivnici. Warnungova predstava o dobrých a zlých vínach bola obrátená naruby. To, čo sa naučil vo vinárskej škole, tu už neplatilo. Neraz sa pýtal, čo to tam vlastne robia. Namiesto pedantného plánovania vládla improvizácia – výzva pre mladého vinára. Ale bola to práve tá Hawkinsnova vášeň, ktorá ho nakazila. Neustále sa degustovalo a vášnivo diskutovalo o vínach. Ak bol predtým tichej povahy, v Južnej Afrike bol nútený sa otvoriť. Otvorenosť z tých čias mu zostala.
Šesť zím (tam bolo leto a čas zberu) strávil potom u Craiga Hawkinsa, sprevádzal úpadok starého vinárstva a zrod Testalonga, nového podniku. Potom pracoval ešte u Toma Lubbeho z Matassy, ktorý je takisto guru scény naturálnych vín.
Patrične vyzbrojený medzitým založil v otcovskom podniku vlastnú líniu vín. Prenajal si dva staré vinohrady a hneď svojím debutovým ročníkom vyvolal úžas: Veltlínskym zeleným kvaseným na šupkách a tradične dorobeným Veltlínskym zeleným, ktoré odhalili, aká štíhla a filigránska môže byť táto odroda bez toho, aby stratila štruktúru. Štýl, ktorý sa odvtedy tiahne – priamočiare vína bez strohosti, jemné a odhodlané. Vína, ktoré nič nenútia, ktoré sú samy sebou a napriek tomu sa vznášajú.
Vonku pracuje biologicky, vnútri na úsporný režim: hrozno sa lisuje v celku alebo kvasí na šupkách – spontánne. Potom zostáva dlhší čas na celých kaloch bez toho, aby sa rušilo. Na celých kaloch víno získa všetko, čo v svojom neskoršom živote potrebuje. Nefiltrované sa plnia s minimálnym množstvom síry.
Okrem vín z jednotlivých polôh, akéhosi krému de la crème, existujú nemenej talentované obecné vína z Etsdorfu, ktorých názov však nesmie uviesť na etikete. Jeho prvé vína nezodpovedali predstavám skúšobnej komisie, a preto neboli klasifikované ako „akostné vína“. Pri tejto kvalite to môže zarážať, ale Matthias Warnung si z toho nemusí nič robiť. Svoje vína predáva aj tak a odteraz sa dokonca dobrovoľne vzdal skúšobného čísla. Nazýva ich jednoducho „Espere“, teda podľa starého názvu Etsdorfu.
Veltlínske zelené Espere má jemné ostrie japonského vykosťovacieho noža. Jeho sila spočíva vo finesách. Pod týmto názvom existuje aj pomerne výnimočný Zweigelt Rosé so štruktúrou veľmi veľkého červeného vína – samozrejme, bez jeho okázalých gest.
Vlastne sa mu označenie Espere celkom páči, pripomína francúzske „j'espère“, „dúfam“ – veď každý nový ročník v sebe nesie aj nádej.