A-La-Carte

Cukor a bič (2007/1)

Vraj to najlepšie prichádza na koniec. Cukrári sa starajú o veľkolepú bodku za menu. Napriek tomu je sladké povolanie vážne ohrozené: vedomie nákladov a nedostatok dorastu sú zodpovedné za to, že už nie každá reštaurácia zamestnáva sladkých špecialistov.


Cukor a bič

Text od Violy Cornel Fotografie: Thomas Apolt
K špičkovej gastronómii patrí reštaurácia „Ikarus“ v Hangar-7 na salzburskom letisku. Pod touto veľkolepou sklenenou kupolou sa mesiac čo mesiac varí podľa zadania nejakej svetovej hviezdy a za realizáciu tohto chameleónskeho konceptu zodpovedá šéfkuchár a žiak Eckarta Witzigmanna, Roland Trettl. Po jeho boku stojí druhý muž pri sporáku: šéfcukrár Christoph Lindpointner.
Po desiatich rokoch v zahraničí mal rodák zo Salzburgu už dosť neustáleho balenia kufrov. „Bol to obrovský kus šťastia. Dve hodiny predtým, ako sme sa mu chceli ozvať, zavolal nám on a spýtal sa, či pre neho nemáme prácu,“ hovorí Trettl. Tento svetobežník sa môže pochváliť viac ako deväťročnými skúsenosťami na pozícii šéfcukrára, pričom medzi jeho top pôsobiská patrí „Dieter Müller“ v Bergisch Gladbach, „Marstall“ v Mníchove alebo reštaurácia v hoteli Villa Belrose v Saint Tropez. V „Ikaruse“ je Lindpointner už dva roky mužom pre všetko sladké. Roland Trettl považuje pozíciu cukrára za jednu z najťažších a najdôležitejších. „Hosť si pamätá to, čo dostane na začiatku a čo dostane na konci. To je to, čo ľuďom v hlavách utkvie najviac.“ Napriek tomu Trettl nechce vnímať dezert len ako vrchol menu: „Dezert musí byť niečo, čo vás po šesťchodovom vrchole privedie k orgazmu.“
V tejto 5-hviezdičkovej reštaurácii neexistuje vlastný jedálny lístok dezertov. „Robíme štyri menu, tri dezerty od hosťujúcich šéfkuchárov sa varia tak, ako sa pripravujú v ich príslušných reštauráciách.“ Lindpointner musí pri zadaniach od medzinárodných veľkostí neustále prekonávať výzvy: „Pri Jean-Georgesovi Kleinovi sme na začiatku museli trochu bojovať. Ak posielate dezert v troch chodoch, je to, samozrejme, obrovský logistický nárok. Niekedy trvá týždeň, kým všetko funguje hladko.“
Lindpointner sa môže bezhranične vyblázniť pri menu „Ikarus“. Tradičné domáce dezerty ho lákajú obzvlášť: „Ak stále robíte všetko ultra moderne, s guľkami, penami a všelijakými rezancami, potom varí celá Európa rovnako. Zaujímavé je to, v čom sa jednotlivé krajiny líšia.“ U neho môžu byť aj trhance (Schmarren) a marhuľové knedle. „Ak hosťa zaujmete niečím, pri čom má možnosť porovnania, potom ste to urobili naozaj dobre.“ Tento dobre stavaný cukrár má slabosť pre čokoládu. Neustále navštevuje semináre u podľa neho najlepšieho čokoládového cukrára, Frédérica Beaua z Valrhony.
Roland Trettl je fanatizmom tohto 34-ročného muža ohromený: „Pre toto sa musíte narodiť. Každý deň pracovať so sladkosťami, každý deň cítiť vôňu čokolády.“ Lindpointner to berie s pokojom: „Nemám s tým problém. Hoci, niekedy sú chvíle, kedy si rád vypijem poriadny dúšok šalátového dresingu, znova niečo naozaj kyslé.“
Nad strechami salzburského starého mesta idú mixéry celý deň. V kuchyni reštaurácie Seppa Schellhorna „M32“ sa nonstop ťahá cesto na jablkovú štrúdľu a vyrába sa masa na linecký koláč, mramorovanú bábovku a iné koláče. Pod svetelnou inštaláciou z 500 jeleních parohov sa stretávajú biznismeni s návštevníkmi festivalov a turistami – na raňajky, obed alebo večeru. „Máme tu moderný druh gastronómie a to je na tom to vtipné. Je to neustály pohyb,“ hovorí Schellhorn. Pre svoju cukráreň si najal Annu Weichselbaumer. „Vlastne sa u mňa vyučila, v ,Seehofe“ v Goldeggu. Po vyučení, roku práce ako mladá kuchárka a medzizastávke v zámockom hoteli Fuschl sa pri otvorení ,M32“ vrátila ku mne.“ Medzitým táto ambiciózna cukrárka zastáva aj pozíciu sous-chef. Jedlá sa menia denne. „Existuje obedové a fine-dining menu, každé so štyrmi dezertmi. Pritom je vždy súčasťou aj syrový chod, ktorý tiež pripravuje cukrár, napríklad karamelizované jablká s čerstvým kozím syrom.“ Dezerty sú inšpirované ako medzinárodne, tak aj rakúsky. Klasiky, ako napríklad Salzburger Nockerl, samozrejme nesmú chýbať.
Pre šéfkuchára Waltera Hintnera je dezert korunou každého menu. „Ak bolo všetko super, ale dezert bol wow, potom hosť odchádza s wow-efektom.“ Pri svojich výtvoroch dáva 24-ročná cukrárka do centra pozornosti základný produkt: „Ak je na mojom lístku mangová terina s pomarančovým sorbetom, potom chcem, aby terina chutila po mangu a sorbet po pomaranči.“ Kŕčovitý pokus urobiť niečo lepšie niekedy vedie nesprávnym smerom. „Do tvarohových knedlí dáte kopu korenín a potom to už vôbec nechutí po tvarohoch.“ Hravé zdobenie u Weichselbaumerovej neprichádza do úvahy. „Iste, občas aj ja ťahám cukrové nite alebo dávam na dezert domáce oplátky, ale to patrí k dezertu rovnako ako dobrá omáčka k hlavnému chodu.“ Hintner to vidí pragmaticky: „Robíme dobré suflé, dobrý sorbet a dobrý finiš. Nepotrebujeme desaťtisíc vecí na tanieri, kde nič nechutí po ničom.“
U Johannu Maierovej nemajú vlastného cukrára. Receptúry pochádzajú od nej samej a svoju kuchyňu vníma ako akúsi tranzitnú stanicu pre kuchárov zajtrajška. „Nie je to tak, že by som sa rozhodla nem mať cukrára. V mojej kuchyni pracujú takmer len mladí ľudia, ktorí sú vyučení alebo ukončili hotelovú školu. Prichádzajú ku mne, aby spoznali moju kuchyňu a moju cukrársku prácu a potom po roku odchádzajú k iným kuchárskym hviezdam.“
Vášeň pre dezerty sa u kuchárky vyvinula až časom. Možno to boli múčniky od starej mamy: „Moja babka varila skromne, ale veľmi dobre. Rúrové rezance alebo buchty. V pekáči robila tie najchutnejšie veci bez mnohých prísad.“ V „Hubertusstube“ sa dezerty – momentálne napríklad „Variácia z maku, tahitskej vanilky a marakuje“ alebo „Sladký sen z jabĺk a marcipánu“ – podávajú už vyše dvoch rokov v dvoch chodoch. „Menu vnímam ako hudobnú skladbu, ktorá je jemná a ľahká, ale má aj silu a je impulzívna. Keď podávam dva dezerty, tak sa to deje so zámerom. Musí to byť na jednej strane niečo teplé, mäkké, čo dodá pocit pohody, ale má to byť aj niečo čerstvé.“ Po dezerte Johanna Maierová osobne rozdáva svojim hosťom domáce pralinky, čokoládovú bábovku ako darček a svoj slávny elixír lásky. Tento erotizujúci koktail sa pripravuje zo škorice, klinčekov, zázvoru, badyánu a vanilky a podáva sa ešte teplý. „Veľmi sa zaujímam o ajurvédu a tradičnú čínsku medicínu, a nie od včera. Počas dovolenky na Srí Lanke som čítala len knihy o ajurvéde a prechádzala som všetky koreniny. Vtedy som si pomyslela, keďže toto a tamto korenie pôsobí afrodiziakálne, mohla by som ich všetky zmiešať do elixíru lásky.“
V Maierovej kuchyni sa neustále kuchtí a experimentuje, majsterka aróm sa s nečinnosťou neuspokojí: „Je to neustály proces učenia. Keď je dezert na lístku dva, tri mesiace, premýšľam, ako by som ho mohla vylepšiť.“ Ako umelkyňa sa špičková kuchárka kedysi nikdy nevnímala. Dnes je to inak: „Neuveriteľne rada dekorujem farbami. Túto zimu určite urobím niečo s fialovou a zelenou.“ Napriek tomu je u nej minimalizmus na programe dňa. „Pri zdobení mám jasnú, modernú líniu. Preriedené veci nemám vôbec rada. A nemám rada ani staromódne veci. Zostarnem aj sama od seba.“
Pre luxusný podnik, ako je viedenský hotel Sacher, je šéfcukrár povinnosťou. Koniec koncov, je potrebné zásobovať dve reštaurácie – „Anna Sacher“ a „Rote Bar“ –, kaviareň Sacher a Sacher Eck vrátane pripojenej cukrárne tortami, koláčmi, pralinkami, cukrovinkami a dezertmi. Zatiaľ čo denne vyrába šéfcukrár Alfred Buxbaum v Simmeringu 3000 kusov svetoznámej Sacherovej torty podľa pôvodnej receptúry, produkcia sladkostí – od tradičných viedenských múčnikov v kaviarni až po exkluzívne dezerty v oboch reštauráciách – leží v rukách šéfcukrára Andreasa Wuchtu. Okrem cukrárskej sekcie v hlavnej kuchyni má 32-ročný cukrár k dispozícii aj vlastnú výrobnú halu. Tu sa na seba kopia formičky na petit-fours, vedľa formičiek na pečenie a dariolky, plechy vedľa tortových krúžkov a silikónové podložky vedľa vreciek na zdobenie a cukrárskych paliet. Rodený Talian má na starosti sladké kreácie domu už dva mesiace. „Je strašne ťažké nájsť dobrého cukrára, pretože dobrý cukrár musí mať aj znalosti o varení. S pánom Wuchtom sme našli zlatú strednú cestu,“ hovorí šéfkuchár Hans-Peter Fink. „Musíte vedieť odolať tlaku. To je u kuchára úplne normálne, ale keď cukrár musí zrazu urobiť tri cisárske trhance a päť rôznych dezertov, skončí. Pre a-la-carte cukrára neexistuje vzdelanie, to sa človek musí naučiť sám.“
Špeciálne priania sú v 5-hviezdičkovom hoteli pravidlom. „Keď za mnou príde hlavný čašník o 15. hodine a povie mi, že hostia chcú na dnešný večer krémovú karamelovú tortu, tak samozrejme nepoviete nie, aj keď je času málo alebo je to vlastne už nerealizovateľné.“ Dokonca aj obyčajná palacinka má v Sacheri svoje miesto: „Schüssel ju tak rád je. U nás ju dostane skutočne čerstvo upečenú, na prepustenom masle a s domácim marhuľovým džemom.“
Popri medzinárodných, trendových a zámerne neozdobných dezertných kolekciách Andreasa Wuchtu sa ale naďalej pokračuje aj v tradičnej línii: „Starorakúske záležitosti ako Somlói halušky sem patria a treba sa o ne starať. My nehovoríme, že ‚to nie je žiadna kreácia, to nie je tá doba‚. To sa hodí vždy, pretože klasiky sa jednoducho nedajú znova vynájsť.“ Nespochybniteľná je „Dessertcreation Eduard Sacher“, hriešna kompozícia zo Sacherovej torty, čokoládového parfa, pistáciovej zmrzliny, gaštanových penových tortičiek a tvarohových knedlí. „Štandard u nás, ktorý sa neustále mení a ktorý si väčšina hostí objednáva.“ O molekulárnej kuchyni si obaja kuchári veľa nemyslia: „Všetky techniky, ktoré sú v prospech potravín a nevedú k e-izácii, sú vítané. Ale bránime sa tomu, aby sme všetko balili do želatíny a robili z toho peny,“ hovorí Fink. Aj cukrár nevie s momentálnym hypom veľa začať: „U Hestona Blumenthala trvá dva dni, kým sú pečené zemiaky hotové. Potom sa pýtam: Je to kuchyňa, reštaurácia alebo čo to je?“
Wuchta skôr vsádza na jednoduché a prepracované receptúry: Čokoládovo-vlašský nákyp prichádza u neho na tanier so šafranovo-vanilkovou zmrzlinou. Efektné show ho nelákajú. U neho je to jednoducho len elegantný ťah čokoládou. Skromne znie názov „Kokos & Ananás“. Za ním sa skrýva vežička z tenučkého čokoládového valčeka, kokosovej zmrzliny a korenistého ananásu. „Nemám rád desať vecí na tanieri. Radšej mám dve, tri komponenty; dôležité je, aby všetko k sebe ladilo a harmonizovalo.“ O tom je presvedčený aj Hans-Peter Fink: „Dezert je síce hviezdou, ale dôležitý je aj pocit pohody. Extrémne komponenty na záver nemám rád. Myslím si, že menej je viac a priama cesta je tá správnejšia.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!