Vo svojej knihe „Unter Affen – Warum das Büro immer noch ein Dschungel ist“ (Medzi opicami – prečo je kancelária stále džungľou) vysvetľuje behaviorálny biológ Gregor Fauma, čo nás poháňa a čo nám občas bráni robiť v kancelárii rozumné rozhodnutia. V rozhovore pre schauvorbei prezrádza expert tipy pre zamestnancov a vedúcich pracovníkov, ktoré môžu uľahčiť pracovný život.
schauvorbei: Málokto by vám asi od začiatku veril, že sa správajú ako opice. Aké paralely vidíte medzi správaním ľudí a primátov, najmä v každodennom kancelárskom živote?
Gregor Fauma: Najviac paraleln nájdeme v oblastiach, kde ide o to, ako sa rozdeľujú zdroje. Na paviánom kopci má alfa samec okrem iného najviac miesta a ako prvý prístup ku koristi. U ľudí je to podobné: tí, ktorí sú vo vedúcich pozíciách, dostanú väčší kus koláča a potom to ide podľa hodnosti smerom nadol a kus je stále menší.
Koristi, pokiaľ ide o pracovný život, nie je len zisk, ale aj infraštruktúra. Ktorí zamestnanci majú veľkú kanceláriu sami pre seba? Ktorí sa musia deliť o pracovný priestor so štyrmi ďalšími kolegami? Kto pracuje vyššie v budove, kto nižšie? Kto má služobné auto, kto služobné parkovacie miesto? Je dokonca rezervované a nachádza sa priamo pred vchodom? To sú tie veci, v ktorých možno spoznať hru na hierarchiu. Aj keď sa tieto firemné štruktúry pomaly narúšajú, vo väčšine vertikálne organizovaných spoločností sú stále veľmi jasne viditeľné. V konečnom dôsledku sú to signály moci a nároku na moc.
A potom prídu zamestnanci a vedúci pracovníci domov a vhupnú do nových rolí?
Gregor Fauma: To závisí od toho, či sa im podarí zbaviť sa svojej pracovnej roly pri dverách bytu. To je, samozrejme, individuálne odlišné. Ale veľmi veľa problémov v súkromí, ako aj v práci, vzniká zo situácie, že sa ľudia nedokážu oslobodiť od svojej roly. To znamená, že si svoje pracovné problémy nosia domov alebo naopak.
To znie v porovnaní so životom na paviánom kopci celkom komplikovane.
Áno, bezpochyby. Na paviánom kopci sú šarvátky medzi tými, ktorí postupujú nahor, čo u nás v podstate existuje tiež. Keď sa opica číslo štyri a opica číslo tri hádajú, pretože obidve chcú byť na mieste číslo dva, opica číslo jedna ich vráti do medzí a spor urovná. To ostatní očakávajú aj od nich. Je tu na to, aby urovnávala spory, aby sa dodržiavali hierarchie. Aj u ľudí musí vedúci pracovník zabezpečiť pokoj a poriadok.
V ideálnom prípade.
Gregor Fauma: Nuž, ak si vodcovská opica párkrát nesplní svoju úlohu, dlho už vodcovskou opicou nebude a vyženú ju. Skupina potrebuje jasné rozhodnutia. A preto je aj u nás, ľudí, dôležité, aby tí, ktorí majú povedzme väčšiu kanceláriu, jazdia na lepšom aute a poberajú vyšší plat, tieto úlohy plnili. Vedúci tímov, oddelení a oblastí dostávajú privilégiá len preto. A zamestnanci ich tiež merajú podľa ich činov.
Generálneho riaditeľa, ktorý si tieto úlohy neplní, však zamestnanci sotva „vyženú“.
Gregor Fauma: Nie, ale definitívne stráca moc. Vlastné tímy môžu generálneho riaditeľa pokojne nechať ísť do prázdna. „Áno, áno, šéfe!“ a potom nič nerobiť, vykonať vnútornú výpoveď: generálny riaditeľ môže kričať a zúriť, koľko chce, tím stratil.
Porovnali ste firemné hierarchie s hierarchiami na paviánom kopci. Sú strmé hierarchie ako u opíc dôležité pre poriadok a mier v spoločnosti, alebo môžu dobre fungovať aj ploché hierarchie?
Gregor Fauma: Ploché hierarchie môžu fungovať rovnako dobre. Vtedy ide skôr o dočasné rozdelenie úloh, napríklad pre určité projekty. Pri jednom projekte vedie zamestnanec, pri inom je len operatívne prítomný alebo v kreatívnom procese, pretože tam má talent. Tímy sa tak vytvárajú dynamicky a po skončení projektu sa opäť rozpustia. Napriek tomu to všetko musí, samozrejme, koordinovať nadriadené miesto, inak to nefunguje.
Vo vašej knihe „Unter Affen – Warum das Büro immer noch ein Dschungel ist“ (Medzi opicami – prečo je kancelária stále džungľou) ide aj o stratégie prežitia. Aké sú najdôležitejšie stratégie prežitia pre zamestnancov a vedúcich pracovníkov?
Gregor Fauma: Okrem spomenutej vedúcej úlohy by si mali byť vedúci pracovníci vedomí aj toho, že sú stále pozorovaní. Kto na zamestnanca pred ostatnými kričí, nemal by sa čudovať, že sa to roznesie ako požiar. A to nemá pozitívny vplyv ani na imidž, ani na pracovnú morálku.
Stratégiou prežitia pre vedúcich pracovníkov je preto byť pred tretími stranami prvým služobníkom v tíme. Príklad: Šéf si sadne k najslabšiemu členovi tímu a spýta sa: „Ako ti môžem pomôcť, aby si mohol svoju prácu robiť ešte lepšie?“ Aj to sa rozchýri a vedie k akceptácii, dôvere a lojalite. Potom zamestnanci podporia aj menej populárne rozhodnutia.
A čo je dôležité pre zamestnancov?
Gregor Fauma: Stratégiou prežitia pre zamestnancov je takisto pracovať na vlastnom imidži. V konečnom dôsledku ste v tímoch vítaní len vtedy, ak spolupracujete, ste nápomocní a priateľskí. To sa nazýva recipročný altruizmus. To znamená, že vždy signalizujete ochotu pomôcť, respektíve ochotu prevziať aj krátkodobo prácu od iných. Pretože ste pritom pozorovaní. A aj keď osoba, ktorej pomôžete, vám pomoc priamo nevráti, všimnú si to ostatní a potom mi poskytnú pomoc, keď ju budem potrebovať. Podobné platí aj pri rozdeľovaní dovoleniek: Nemyslieť len na vlastnú výhodu a rád iným niekedy ustúpiť. Dôležité je tiež zúčastňovať sa len obmedzene na chodbových rečiach, respektíve klebetách.
V každodennom pracovnom živote pozná asi každý jedného alebo druhého kolegu, ktorý sa rád vyhýba práci. Podrezávajú si títo kolegovia konár sami pod sebou?
Gregor Fauma: Určite je lepšie byť obľúbený a možno trošičku zneužívaný. Pretože kto sú tí zneužívatelia, ktorí chcú robiť čo najmenej a dbajú len na vlastnú výhodu, sa v spoločnosti rýchlo rozchýri. A títo ľudia si čoskoro nenájdu nikoho a nakoniec musia zmeniť prácu.
Ľudia, ktorí často menia prácu, sú v skutočnosti často ľudia, ktorí musia meniť zo sociálnych dôvodov. To môže byť, samozrejme, aj úspešná stratégia. Podľa hesla: Keď som si to s každým rozhádzal, opustím firmu a idem do ďalšej. Vôbec nechcem tomuto postupu upierať úspech. Otázka len znie: Chcete byť takým niekým? Chcete patriť k zlodejom z obchodu alebo k tým, ktorí si platia za to, čo si berú domov?
Apropo zmena práce: Ako je to s osobným imidžom pri aférkach na pracovisku? Platí príslovie „Never fuck the office“ (Nezamieňaj si prácu s posteľou)?
Gregor Fauma: Áno, určite nie je nesprávne. Pretože otázka znie: Kto pri tom zostane? V mnohých prípadoch je to tak, že mocní majú možnosť „siahnuť“ na osoby na nižšej úrovni. Klišé o 50-ročnom generálnom riaditeľovi, ktorý utečie s 20-ročnou praktikantkou, nevzniklo len tak. Nakoniec je potom otázka, kto má akú povesť.
Zamestnanci asi nebudú o ani jednom z nich hovoriť práve pozitívne, však?
Gregor Fauma: Nuž, u ostatných mužov bude generálny riaditeľ s prekrásnou mladou ženou vyvolávať závisť. U žien je to inak. Keď si mladá zamestnankyňa „uchmatne“ generálneho riaditeľa, akú povesť má potom medzi kolegyňami? Ako to pôsobí, keď potom žiada o zvýšenie platu? A ako sa k nej správajú ostatní v kancelárii, keď vedia, že by prakticky mohla šéfovi povedať každý rozhovor? Vzťah na pracovisku môže fungovať, ak je na úrovni a v rámci oddelenia, teda pokiaľ neexistuje hierarchický rozdiel. Inak by bolo pravdepodobne lepšie, ak by jeden z nich zmenil spoločnosť.
Teraz je pracovný život často spojený so stresom a občas aj emočnými výzvami. Ako môžeme v takýchto situáciách prekonať našu vnútornú opicu?
Gregor Fauma: Prekonať vnútornú opicu stojí silu. V zásade si možno pomôcť tým, že využijete koučing alebo pôjdete na psychoterapiu. V každom prípade je dôležité zamyslieť sa nad vlastným správaním. Až keď viete, aký ste, môžete sa zmeniť.
Môj návrh riešenia by bol, aby sa nenásilná komunikácia podľa Rosenberga a koncept ľudskej dôstojnosti učili v školách. Keď máte vedomosti, môžete sa oslobodiť od svojich evolučných koreňov. Nie je to ľahké a ani sa to vždy nepodarí. Ale časom to ide stále lepšie, v správnom momente sa odstrihnúť. Ak napríklad na porade tímu vznikne medzi kolegami nepokoj a všimnete si, že každú chvíľu by mohlo dôjsť k hádke, treba držať jazyk za zubami a počúvať, namiesto prilievania oleja do ohňa.
Nenechať sa viesť svojimi emóciami a nereagovať hneď, teda hrá dôležitú rolu. Keď dostanete e-mail, ktorý vás nahnevá alebo urazí, môžete síce hneď napísať odpoveď – odoslať by ste ju však nemali hneď. Najlepšie je si ju na druhý deň v pokoji ešte raz prečítať. Väčšinou vidíte veci potom už trochu inak. Z textu odpovede vymažete útoky, urážky a cynizmus, možno dokonca lepšie pochopíte pohnútky odosielateľa.
Ďakujem pekne za rozhovor!
