Eventy, akcie, súťaže a prísne limitovaný Merlot HILL33: Takto oslavuje Leo Hillinger svoje 33-ročné jubileum firmy. Ako to multi-podnikateľ, investor, autor a televízna hviezda dotiahol v priebehu rokov na vrchol, celkom dobre vystihuje názov knihy jeho biografie „Dôslednosť, dôslednosť, dôslednosť!“.
Dnes sa Leo Hillinger s obrábanou plochou viac ako 100 hektárov radí k najväčším producentom biovína v segmente špičkovej kvality v Rakúsku. A nielen to: Ako „biznis anjel“ v šou Puls4 „2 minúty – 2 milióny“ už pomohol na nohy viacerým startupom – od iBike-Box až po chatovú dedinu Hannersberg. Pri našej návšteve vinárstva v Jois Leo Hillinger rekapituluje minulé roky a hľadí do budúcnosti. Pritom básni nielen o svojom druhom domove v Južnej Afrike, ale aj o potenciáli svojho juniora Lea „Jacka“ Hillingera, ktorý nedávno predstavil svoju sériu vín „Angel“.
schau: Čo boli pre vás najväčšie míľniky za uplynulých 33 rokov?
Leo Hillinger: Bolo ich naozaj veľa. Keď som v roku 1990 prebral rodinný podnik, bolo to mimoriadne ťažké. Mali sme dlhy šesť miliónov šilingov so 17-percentným úročením, menej ako jeden hektár vinohradov a žiadnych zákazníkov. Dôležitým prvým míľnikom boli preto vinohrady v Ruste, ktoré som získal v roku 1997 a z ktorých vzišli vína HILL 1, 2 a 3. V roku 2000 prišlo prvé Small HILL a od roku 2007 som s mladými vinármi z regiónu vyrábal vína Flat Lake pre Hofer. Veľkým, dôležitým krokom bol samozrejme aj prechod na bio pred 13 rokmi. Najväčším míľnikom pre mňa však bolo, že môj syn koncom minulého roka nastúpil do podniku. To je v skutočnosti to, čo ma momentálne motivuje najviac.
V akom zmysle?
Ak niekto buduje podnik tak ako ja s veľmi veľkým fyzickým a duševným úsilím a nemá nástupcu, potom je to ako cesta, ktorá vedie nikam. Želám si, aby to po mne pokračovalo a aby môj syn a neskôr možno aj moja dcéra podnik prevzali. Našťastie je môj syn do toho zapálený, miluje a žije povolanie vinára. Vždy som mu hovoril, že môže robiť, čo chce – ale pre neho nikdy nič iné nepripadalo do úvahy. Keď podnik možno o desať rokov prevezme, budem tu naďalej prítomný, pokiaľ ma bude potrebovať.
Budete mať potom viac voľného času?
Nepotrebujem voľný čas. To, čo tu robím, je môj život, moja veľká vášeň – a tým pádom takmer ako stála dovolenka. Keby som to, čo robím, nerobil so zápalom, bol by som na nesprávnom mieste. Jediné, čo ma trápi, sú závistlivci. Najmä medzi konkurenciou je ich veľa. Bohužiaľ, niekedy si to trochu pripúšťam k srdcu, v tom nie som ako môj syn. On vždy hovorí: „Ocko, nerozumiem ti! Pri slepých degustáciách sme dokázali, akí sme dobrí, a ty si robíš starosti o to, čo hovoria iní.“ Myslím si, že niekoho zhadzovať stojí energiu, ktorú by bolo lepšie vložiť do vlastného podniku.
Vy sami ste rodinný podnik prevzali ako 22-ročný. Akú radu by ste dali svojmu mladšiemu ja dnes?
Z ekonomického hľadiska som ten zadlžený obchod s vínom svojho otca nemal prebrať. Začať s takým mínusom je jednoducho brutálne, to by som dnes určite neurobil. Lepšie by bolo, keby som investoval do nového vinárstva. Je predsa dosť podnikov, ktoré nemajú nástupcov.
Napadlo vám niekedy okrem výroby vína niečo iné?
Nie, to bola vždy moja vášeň. Svoje vzdelanie ako štátom certifikovaný hospodár a vinársky majster som získal v Nemecku a potom som zbieral ďalšie skúsenosti v zahraničí, bol som na Novom Zélande, v Austrálii, Južnej Afrike a Kalifornii. Vrátiť sa domov a zmeniť odvetvie, to by mi nikdy neprišlo na um.
Boli ste jedným z priekopníkov v oblasti biovína. Mohol by sa vývoj v budúcnosti uberať smerom k biodynamike?
Už sa snažíme premýšľať týmto smerom a zisťovať, či je to niečo, čo chceme implementovať. V zásade sme otvorení všetkému.
Aký je podľa vás celkový stav burgenlandského vinohradníctva?
Veľmi dobrý. Existuje veľa angažovaných mladých vinárov, ktorí sa starajú o to, aby to išlo aj v budúcnosti nahor. To, čo som hovoril už pred 30 rokmi, platí aj dnes: Odvetvie sa bude ďalej koncentrovať na niekoľko veľkých vinárstiev, ktoré neustále rastú.
Vaše najväčšie želanie pre nadchádzajúce roky?
Chcem, aby sa môj syn mohol v tom realizovať. Vždy ho budem podporovať, ale už nechcem byť tvárou spoločnosti. A pre seba osobne si veľa neprajem: Stačí mi, keď môžem jazdiť na cestnom bicykli a užiť si jeden či druhý pobyt v Južnej Afrike.
Ďakujem za rozhovor!
